4*3.(116.) Estónsky drak zo severu **(4,2k)

Už veľmi dávno, že si to nepamätajú ani starí ľudia, žilo v Estónsku jedno strašné monštrum, ktoré prišlo zo severu. Zdevastovalo veľké oblasti zeme. Zhltlo veľké množstvo ľudí aj zvierat. Bol to drak, ktorý bol taký deštruktívny, že sa ho všetci obávali. Že ak nepríde nejaká pomoc, nezostane na povrchu Zeme žiadne živé stvorenie. Mal telo ako vôl, nohy ako žaba, dve krátke vpredu a dve dlhé vzadu, a okrem toho mal osemnásť metrov dlhý chvost ako had. Keď sa hýbal, skákal ako žaba. Každým skokom prešiel skoro jeden kilometer. Našťastie jeho zvykom bolo zostať na jednom mieste niekoľko rokov, až kým všetko na okolí nezjedol. Nikto ho nevedel uloviť, pretože celé jeho telo bolo pokryté šupinami tvrdšími ako kameň  alebo kov. Jeho dve veľké oči žiarili v noci i cez deň ako najjasnejšie lampy. Každý, kto mal tú smolu, že sa mu pozrel do očí, bol okamžite počarovaný a bol nútený proti vlastnej vôli sa vrhnúť drakovi rovno do čeľustí. Týmto spôsobom sa drak kŕmil ľuďmi a zvieratami bez najmenších ťažkostí, keďže sa nemusel ani pohnúť z miesta, kde ležal. Všetci susediaci králi ponúkli bohatú odmenu každému, kto by bol schopný silou alebo začarovaním zničiť toto monštrum. Mnohí vyskúšali svoje šťastie, ale všetci pritom zlyhali a zahynuli. Kedysi dokonca vypálili celý les, v ktorom ležal drak. Les spálili do tla, ale drakovi sa nič nestalo. Oheň ho vôbec nezranil. Medzi múdrymi ľuďmi krajiny sa však tradovalo, že draka môže prekonať len ten, kto vlastní prsteň kráľa Šalamúna, na ktorom bolo vyryté tajné písmo. Tento nápis by umožnil každému, kto bol dosť múdry na to, aby mu porozumel, aby zistil, ako by mohol byť drak zničený. Lenže nikto nevedel, kde je prsteň ukrytý. Nenašli ani žiadneho čarodejníka alebo učeného muža, ktorý by vedel rozlúštiť dané písmo.

            Napokon sa do hľadania prsteňa pustil mládenec so statočným srdcom a množstvom odvahy. Vybral sa smerom na východ. Vedel, že všetka múdrosť starých čias pochádzala z Ďalekého východu. Po niekoľkých rokoch putovania sa stretol so slávnym čarodejníkom z Východu. Spýtal sa ho na radu v tejto záležitosti. Čarodejník mu odpovedal:

            „Smrteľní ľudia majú len málo múdrosti a nemôžu ti pomôcť. Ale vtáky lietajúce vo vzduchu by boli pre teba lepšími poradcami. Bolo by dobré, aby si sa naučil ich jazyk. Ak so mnou zostaneš niekoľko dní, tak ťa naučím rozumieť ich reči.“

            Mládenec vďačne prijal čarodejníkovu ponuku, vraviac: „Teraz vám nemôžem ponúknuť za vašu láskavosť žiadnu odmenu, ale ak uspejem vo svojej úlohe, za vaše starosti vám bohato zaplatím.“

            Potom čarodejník uvaril silný odvar z deviatich druhov bylín, ktoré sám nazbieral pri mesačnom svite. Z tohto nápoja dával mládencovi tri dni po deväť lyžičiek. To mu umožnilo porozumieť jazyku vtákov.

            Pri rozlúčke mu kúzelník povedal: „Ak niekedy nájdeš Šalamúnov prsteň a získaš ho do vlastníctva, potom sa vráť ku mne, aby som ti mohol vysvetliť nápis na prsteni, pretože na svete okrem mňa neexistuje nikto iný, kto by to vedel urobiť.“

            Od tej doby sa mládenec nikdy necítil osamelý. Keď kráčal, vždy mal spoločnosť, lebo rozumel reči vtákov. Takto sa naučil veľa vecí, ktoré by ho nikdy žiadni ľudia nevedeli naučiť. Ale ako čas pokračoval, on stále nepočul nič o prsteni. I stalo sa jedného večera, keď bol sparný horúci deň, že si sadol pod strom, kde sa chystal zjesť svoju večeru. Vtedy sa započúval do rozhovoru dvoch pestrofarebne sfarbených vtákov na strome. Zdalo sa mu to veľmi divné. Sedeli na vrchu stromu a rozprávali sa o ňom. Prvý vták povedal:

            „Viem, že pod stromom je ten neustále blúdiaci pochábeľ, ktorý prišiel už tak ďaleko, a stále nevie nájsť to, čo hľadá. Snaží sa nájsť stratený prsteň kráľa Šalamúna.“

            Druhý vták odpovedal: „Bude musieť vyhľadať pomoc od tej pekelnej čarodejnice, ktorá ho bezpochyby dovedie na správnu cestu. Ak ona sama nemá prsteň, určite veľmi dobre vie, kto ho má.“

            „Ale kde má nájsť tú čarodejnicu?“ povedal prvý vták. „Ona nemá žiadne pevné miesto na ubytovanie. Dnes je tu a zajtra je preč. Ona môže zachytiť i vietor a odletieť s ním preč.“

            Druhý mu na to odpovedal: „Neviem presne, kde je v súčasnosti. Ale o tri noci príde sem. Ona si chodí umývať tvár v neďalekom potoku vždy, keď je spln mesiaca. Robí tak každý mesiac, aby nikdy nezostarla a nemala vrásky. Chce byť stále pekná ako v mladosti, ako kvet v rozkvete.“

            „Nuž,“ povedal prvý vták, „prameň nie je odtiaľto ďaleko. Poďme tam a uvidíme, ako to robí.“

            „Veľmi rád, ak chceš,“ povedal druhý.

            Mládenec sa rozhodol nasledovať vtáky až ku prameňu. Len dve veci ho znepokojili. Po prvé, aby nezaspal, keď vtáky odletia. A po druhé, aby ich nestratil z dohľadu, lebo nemal krídla, aby mohol ísť rýchlo a svižne za nimi. Bol príliš unavený, ale celú noc bol hore. Úzkosť, že príde o svoju možnosť, mu zabránila, aby si zhlboka a schuti pospal. Hneď skoro ráno za úsvitu sa pozrel na vrchol stromu a bol rád, že jeho operení spoločníci stále spia s hlavami pod krídlami. Zjedol svoje raňajky a čakal, až vtáky začnú letieť preč. Ale tie celý deň neopustili svoje miesto. Poskakovali z jedného stromu na druhý a celý deň až do večera hľadali jedlo. Potom sa vrátili na svoje pôvodné miesto a zaspali. Nasledujúci deň sa stalo to isté. Ale tretie ráno povedal jeden vták druhému: „Dnes musíme letieť ku prameňu, aby sme sa pozreli, ako si pekelná čarodejnica umýva tvár.“ Zostali na strome do poludnia. Potom odleteli smerom na juh. Mladému mužovi bilo srdce úzkosťou, aby nestratil zo zreteľa svojich sprievodcov. No podarilo sa mu udržať vtáky v dohľade, až kým sa znova neposadili na strom. Mládenec za nimi bežal. Bol už celkom vyčerpaný a ledva lapal po dychu. Po troch krátkych odpočinutiach sa vtáky dostali na malé otvorené priestranstvo v lese. Na jeho okraji si sadli na vrcholec vysokého stromu. Mládenec ich predbehol. Uprostred čistinky uvidel priezračný prameň vody. Sadol si pri kmeň stromu, na ktorom pristáli vtáky. Pozorne počúval, čo si hovoria.

            „Slnko ešte nezapadlo,“ povedal prvý vták. „Musíme ešte chvíľu počkať, kým mesiac nevystúpi na oblohu a nepríde pekelná čarodejnica k prameňu. Myslíš, že si všimne toho mladého muža, ktorý sedí pod stromom?“

            „Jej očiam pravdepodobne nič neunikne, určite ani mladý muž,“ povedal druhý vták. „Ktovie, či bude mať mladý muž dostatok duchaprítomnosti, aby jej nevbehol do pasce.“

            „Počkáme,“ povedal prvý vták, „a uvidíme, ako medzi sebou pochodia.“

            Večerné svetlo celkom pominulo. Vystriedal ho spln mesiaca, ktorý osvetľoval celý les. Vtedy mladý muž počul slabý šušťavý zvuk. Po pár minútach vyšla z lesa celkom pekná dievčina. Bola to pekelná čarodejnica. Kráčala po tráve tak zľahka, akoby sa po nej len kĺzala. Vyzeralo to, že sa jej nohy ani nedotýkajú zeme. Postavila sa vedľa prameňa. Mládenec nevedel od nej odvrátiť svoj zrak. Nikdy v živote nevidel takú krásnu ženu. Vôbec sa nezdalo, že by si všimla niečo nezvyčajné. Prišla ku prameňu. Pozrela na spln mesiaca. Pokľakla a deväťkrát si umyla tvár. Potom znovu pozrela na Mesiac a deväťkrát sa prešla okolo studničky. Ako sa tak prechádzala, spievala si nasledujúci nápev:

            „Mesiac s plnou tvárou, svieť mi túto noc.

            Nech moja krása neunikne, chcem mať takú moc.

            Nech mám navždy ružové líca.

            S tým si chcem byť namojveru istá.

            Dievčenskú krásu nechaj rozkvitnúť.

            Miluj ma ako kvet, nedaj mi uvädnúť.“

Potom si osušila tvár svojimi dlhými vlasmi a chcela odísť. Vtom jej zrak náhle padol na miesto, kde sedel mladý muž. Otočila sa ku stromu. Mládenec vstal a čakal. Vtedy dievča povedalo: „Zaslúžil by si si prísny trest, pretože si sledoval môj tajný obrad pri mesačnom svite. Ale tentokrát ti odpúšťam, lebo si cudzinec a nevedel si sa zachovať lepšie. Musíš mi však povedať, kto si a ako si prišiel na toto miesto, kde predtým ešte nijaký smrteľník nevstúpil.“

            Mladík pokorne odpovedal: „Odpusť mi krásna dievčina, ak som ťa neúmyselne urazil. Prišiel som sem po dlhom putovaní a pod týmto stromom som našiel dobré miesto na spanie. Pri tvojom príchode som nevedel, čo mám robiť. Tak som tu zostal nečinne sedieť. Myslel som si, že moje tiché sledovanie ťa nemôže nejako uraziť.“

            Čarodejnícka dievčina mu láskavo odpovedala: „Poď a stráv túto noc u mňa. Bude sa ti lepšie spať na vankúši ako na machu.“

            Mládenec chvíľu zaváhal, ale v tom momente začul, ako mu vtáky z vrcholca stromu hovoria: „Choď tam, kam ťa volá. Ale daj si pozor a nedaj jej žiadnu krv, lebo inak predáš svoju dušu.“ Tak mládenec išiel s ňou. Čoskoro dorazili do prekrásnej záhrady. Stál tam nádherný dom, ktorý sa trblietal v mesačnom svite, akoby bol celý postavený zo zlata a striebra. Keď vstúpil dnu, našiel vnútri veľa nádherných miestností. Každá ďalšia vyzerala lepšie než tá predchádzajúca. Stovky voskovaných knôtov horelo na zlatých sviečkach. Vrhali svetlo ako za najjasnejšieho dňa. Nakoniec došli do miestnosti, kde bol rozložený stôl s najdrahšími jedlami. Za stolom boli umiestnené dve stoličky, jedna zo striebra a druhá zo zlata. Čarodejka sa posadila na zlatú a svojmu spoločníkovi ponúkla striebornú. Obsluhovali ich slúžky oblečené celé v bielych šatách. Ich chodidlá vôbec nerobili žiaden zvuk, ako sa pohybovali. Počas jedla nikto nepreriekol ani slovo. Potom sa mládenec a krásna čarodejka spolu príjemne zhovárali. Po istom čase k nim prišla jedna žena celá oblečená v červenom, aby im pripomenula, že už je čas ísť spať. Mládenca teraz odviedli do ďalšej miestnosti, v ktorej bola posteľ s hodvábnymi plachtami a vankúšmi. Spalo sa mu príjemne. Ale zdalo sa mu, že počuje pri posteli hlas, ktorý mu neustále opakoval: „Nezabudni, že nesmieš jej dať žiadnu krv!“

            Nasledujúce ráno sa ho krásna čarodejka spýtala, že či nechce zostať s ňou na tomto krásnom mieste. Keďže jej neodpovedal okamžite, pokračovala: „Vidíš, aká som stále mladá a krásna. Nemusím poslúchať nikoho príkazy. Môžem robiť všetko, čo sa mi len zapáči. Predtým som nikdy nerozmýšľala nad tým, že sa vydám. Ale od okamihu, ako som ťa uvidela, si sa mi zapáčil. Takže ak s tým súhlasíš, mohli by sme sa zosobášiť a žiť spolu ako kniežatá, pretože mám nesmierne bohatstvá.“

            Mládenec sa skoro dal zlákať touto predstavou krásnej dievčiny. Ale spomenul si, ako ju vtáky nazvali pekelnou čarodejnicou. Ich varovanie mu ešte stále znelo v ušiach. Preto odpovedal opatrne: „Nehnevaj sa, drahá deva, ak o tejto dôležitej záležitosti nerozhodnem okamžite. Daj mi zopár dní predtým, ako dospejeme k porozumeniu.“

            „Prečo nie?“ odpovedala krásna čarodejka. „Vezmi si na to zopár týždňov, ak chceš, a poslúchni hlas svojho srdca.“ A aby čas prešiel príjemnejšie, vzala mládenca do každej časti svojho krásneho obydlia. Ukázala mu všetky svoje nádherné poklady. Ale všetky tieto poklady boli urobené čarovaním. Krásna čarodejka mohla pomocou pečatného prsteňa kráľa Šalamúna vytvoriť všetko, čo si len zaželala. Lenže žiadna z týchto vecí nebola pevne pripevnená. Odišli ako vietor bez zanechania stopy zakaždým, keď opustili nejakú miestnosť. Lenže mládenec o tom nevedel. Myslel si, že sú to skutočné poklady.

            Jedného dňa ho zobrala do tajnej miestnosti, kde na striebornom stole bola položená zlatá skrinka. Ukázala na ňu a povedala: „Tu je môj najväčší poklad. Podobný sa nenachádza na celom svete. Je to vzácny zlatý prsteň. Keď si ma vezmeš, dám ti tento prsteň ako svadobný dar, ktorý ťa urobí najšťastnejším zo všetkých smrteľníkov. Ale aby naša láska trvala naveky, musíš mi dať zaň tri kvapky krvi z malíčka na ľavej ruke.“

            Keď to mládenec počul, prešiel ho chladný pocit po celom tele, až ho zatriaslo. Pretože si spomenul, že teraz ide o jeho dušu. Bol však dosť prefíkaný. Zakryl svoje pocity a neodpovedal priamo. I spýtal sa čarodejky akoby nedbalo, že čo je na prsteni také pozoruhodné.

            Ona mu odpovedala: „Žiaden smrteľník nedokáže úplne pochopiť silu tohto prsteňa. Pretože nikto nechápe tajné znaky, ktoré sú na ňom vyryté. Ale aj so svojimi polovičnými znalosťami viem s ním spraviť veľké divy. Ak si dám prsteň na malíček ľavej ruky, môžem lietať vzduchom ako vták kamkoľvek len chcem. Ak si ho dám na prstenník mojej ľavej ruky, som neviditeľná a vidím všetko, čo okolo mňa prechádza, hoci mňa nikto nemôže uvidieť. Ak si ho dám na prostredník mojej ľavej ruky, potom mi nemôže ublížiť ani oheň, ani, voda, a nemôže ma zraniť žiadna ostrá zbraň. Ak si ho dám na ukazovák svojej ľavej ruky, potom môžem s jeho pomocou vyrobiť všetko, čo si prajem. No a keď nosím prsteň na palci ľavej ruky, je táto ruka taká silná, že dokáže rozbiť kamene a steny. Okrem toho má prsteň ďalšie znaky, ktorým, ako som už povedala, nikto nerozumie. Nepochybne obsahujú tajomstvá veľkého významu. Prsteň patril pôvodne kráľovi Šalamúnovi, najmúdrejšiemu z kráľov, počas ktorého vlády žili najmúdrejší ľudia. Nevie sa však, či bol tento prsteň vyrobený rukami nejakého smrteľníka. Predpokladá sa, že ho dal múdremu kráľovi nejaký anjel.“

            Keď si mládenec všetko toto vypočul, rozhodol sa, že sa pokúsi získať tento vzácny prsteň, hoci až tak veľmi neveril vo všetku jeho úžasnú moc. Prial si držať ten prsteň vo svojej ruke, ale čarodejky sa radšej na to neopýtal. Po chvíli ho znovu vložila do skrinky. O niekoľko dní nato znovu hovorili o zázračnom prsteni. Mládenec povedal: „Nemyslím si, že prsteň má všetku tú moc, o ktorej hovoríš, že má.“

            Vtedy krásna čarodejka otvorila skrinku a vybrala z nej prsteň, ktorý sa trblietal ako najjasnejší slnečný lúč. Navliekla si ho na prostredný prst ľavej ruky a povedala mládencovi, aby zobral nôž a pokúsil sa ju porezať, keďže teraz by mala byť nezraniteľná. Spočiatku nebol veľmi ochotný to urobiť, ale krásna čarodejka na tom nástojila. Potom sa pokúsil ju porezať, najskôr len tak nevinne ako počas hry, a potom vážne. Chcel ju zasiahnuť nožom, ale zdalo sa, že je medzi nimi neviditeľná železná stena. Krásna čarodejka sa len zabávala a smiala. Bola úplne bez zranení. Potom si dala prsteň na štvrtý prst a v okamihu sa stala neviditeľnou. Priam mu zmizla pred vlastnými očami. Za chvíľu sa znovu objavila vedľa neho a smiala sa. Prsteň držala v ruke medzi prstami.

            „Nechaj ma vyskúšať,“ povedal mládenec, „či aj ja dokážem tieto úžasné veci.“

            Krásna čarodejka, ktorá nemala ani najmenšie podozrenie o zrade, mu podala čarovný prsteň.

            Mládenec predstieral, že zabudol, čo má robiť. Nuž sa spýtal, že na ktorý prsteň ma dať prsteň, aby ho žiadna ostrá zbraň nezranila.

            „Och, na prostredník tvojej ľavej ruky,“ odpovedala krásna čarodejka, smejúc sa pritom.

            Keď tak urobil, zobrala nôž a snažila sa ho porezať, ale nepodarilo sa jej to. Dokonca aj on sám sa pokúsil porezať sa, ale zistil, že je to úplne nemožné. Potom povedal krásnej čarodejke, aby mu ukázala, ako pomocou prsteňa rozbije kamene a skaly. Tak ho vyviedla na nádvorie, kde stál obrovský skalnatý balvan. „Teraz,“ povedala, „daj si prsteň na palec svojej ľavej ruky. Uvidíš, aká silná bude tá ruka.“ Mládenec tak urobil a ku svojmu veľkému údivu zbadal, že jedným úderom ľavou päsťou rozbil celý veľký balvan, ktorý sa rozletel na tisíc úlomkov. Mládenec si pomyslel, že ten, kto nevyužije svoje šťastie, keď má tento prsteň, musí byť pochábeľ. Teraz mal šancu zmocniť sa prsteňa, ktorá sa už nemusí opakovať. Zatiaľ čo tam stáli a smiali sa na rozbitom kameni na kúsky, on akoby počas hry si nasadil prsteň na svoj prstenník ľavej ruky.

            „Teraz,“ povedala krásna čarodejka, „si pre mňa neviditeľný, dokedy si prsteň nedáš dolu z prstenníka.“

            Ale mládenec to vôbec nemal v úmysle. Naopak odišiel od nej ďalej. Dal si prsteň na malíček ľavej ruky a vyletel hore do vzduchu ako vták.

            Keď ho pekelná čarodejka uvidela letieť vzduchom preč, najprv si pomyslela, že je to súčasť hry. Zavolala naňho: „Priateľu, vráť sa späť! Vidíš, všetko, čo som ti povedala o prsteni, je pravda.“ Ale mladý muž sa vôbec neobrátil a už sa nikdy nevrátil späť.

            Pekelná čarodejka uvidela, že bola podvedená. Tak horko oľutovala, že sa mu vôbec niekedy zdôverila s prsteňom.

            Mladý muž sa nezastavil vo svojom lete, až kým nedosiahol obydlie múdreho čarodejníka, ktorý ho naučil reči vtákov. Ten sa veľmi potešil, keď sa dozvedel, že mládencovo pátranie po prsteni bolo úspešné. Hneď začal pracovať na lúštení tajných znakov vyrytých na prsteni. Ale pochopiť ich a nájsť ich správny význam mu trvalo celých sedem týždňov. Keď sa mu to podarilo, dal mládencovi nasledujúce inštrukcie, ako premôcť draka zo severu: „Musíš si zaobstarať železného koňa, ktorý bude mať pod každým kopytom malé kolieska. Musíš byť tiež vyzbrojený kopijou, ktorá meria dve siahy = 3,6 metra. Budeš ju vedieť ovládať pomocou prsteňa na ľavom palci. Kopija musí byť uprostred hrubá ako veľký strom. Oba jej konce musia byť ostré. V strede kopije musia byť dve silné reťaze dlhé desať siah. Hneď ako sa vrhne drak na teba, musíš mu strčiť kopiju medzi jeho čeľuste. Vtedy musíš rýchlo vyskočiť zo železného koňa a pevne pripútať konce reťazí k zemi pomocou železných kolíkov, aby sa nemohol pohnúť z miesta. Po dvoch alebo troch dňoch bude tento príšerný drak taký vyčerpaný, že sa k nemu budeš môcť priblížiť. Avšak daj si prsteň na prstenník ľavej ruky, aby si bol neviditeľný a monštrum ťa nezbadalo. Lebo inak by ťa tento drak mohol ovaliť svojím dlhým chvostom a zabiť. Ako neviditeľný sa k nemu priblíž a keď budeš pri ňom, daj si Šalamúnov prsteň na ľavý palec. Potom ho zabi svojou silnou ľavou rukou jedným úderom. Ale keď s ním skoncuješ, dávaj si dobrý pozor, aby ti prsteň niekto neukradol nejakým prefíkaným spôsobom.“

            Mládenec sa poďakoval čarodejníkovi za jeho pokyny a sľúbil mu, že ak uspeje vo svojej úlohe, že sa mu bohato odmení. Čarodejník mu však odpovedal: „Z múdrosti, ktorú som sa dozvedel z prsteňa, som sa toho toľko veľa dozvedel a naučil, že si neprajem ďalšiu odmenu.“ Potom sa rozlúčili. Mládenec letel rýchlo krížom cez vzduch. Dostal sa do svojho vlastného domu, kde zostal niekoľko týždňov. Počul, ako ľudia na okolí hovorili, že strašný drak zo severu už nie je ďaleko a onedlho by sa mal objaviť v krajine. Kráľ dal verejne vyhlásiť, že kto oslobodí krajinu od tejto strašnej príšery, dostane jeho dcéru za manželku a k tomu veľkú časť kráľovstva. Mládenec prišiel za kráľom a povedal mu, že má veľkú šancu zničiť draka, ak mu kráľ zaobstará všetko, čo potrebuje na tento účel. Kráľ s tým ochotne súhlasil. Čo najrýchlejšie mu zhotovili železného koňa, veľkú kopiju a reťaze tak, ako si mládenec zažiadal. Zistilo sa, že železný kôň bol taký ťažký, že stovka mužov ho nevedela pohnúť z miesta. Tak mládenec musel na to použiť svoju vlastnú silu a pomoc prsteňa kráľa Šalamúna. Drak bol už tak blízko, že mu stačilo už len zopár skokov a prekročil by hranicu. Mládenec začal uvažovať o tom, ako by mal teraz konať. Pretože musel tlačiť železného koňa zozadu. Čarodejník mu však povedal, aby naň vysadol a na ňom jazdil. Keď tu sa mu zrazu prihovoril čierny krkavec: „Nasadni na koňa a oštepom sa posúvaj, akoby si bol na lodi a mal veslo.“ Mládenec tak urobil a prišiel na to, že sa mu tak celkom dobre darilo pohýnať sa dopredu. Drak mal svoje obrovské čeľuste otvorené doširoka. Bol pripravený na svoju očakávanú korisť. Ešte pár metrov a mladý muž aj s koňom by boli pohltený drakom. Mládenec sa triasol strachom, až mu chladla krv v žilách. Avšak nestrácal odvahu. Priviedol železného koňa až pred drakovu obrovskú tlamu. Kopiju mu zastrčil do spodnej čeľuste. Vyskočil z koňa ešte predtým, ako drak zavrel svoje veľké ústa. Strašné buchnutie ako hrom, ktoré bolo počuť na míle ďaleko. To drak sa zahryzol do železného koňa a prepichol si kopijou svoju hornú čeľusť. Spodná časť kopije sa zaryla hlboko do zeme. Mládenec sa ponáhľal pripevniť reťaze obrovskými železnými kolíkmi, ktoré mal so sebou. Smrteľný zápas monštra o vyslobodenie a o život trval tri dni a tri noci. Vo svojom bolestnom zvíjaní udieral zúrivo svojím dlhým chvostom o zem, že tá sa triasla ako pri zemetrasení na desať míľ ďaleko. Keď už strácal silu nad svojím chvostom, mládenec pomocou prsteňa zobral veľký kameň, ktorý by ani dvadsať mužov nevedelo nadvihnúť, a tĺkol ním tvrdo draka po hlave, až pokým z neho nevyprchal všetok život. Teraz tu drak ležal bez pohybu a života celkom mŕtvy pred mládencom na zemi.

            Dá sa ľahko predstaviť, aká veľká bola radosť všetkých ľudí, keď sa správa o zničení draka rozšírila po celom okolí, dokonca i v zahraničí. Mládenec, ktorý ho zničil, bol vítaný v meste s takou veľkoleposťou, akoby bol najmocnejším z kráľov. Starý kráľ ani nemusel naliehať na svoju dcéru, aby si zobrala za manžela zabijaka draka. Sama bola veľmi naklonená myšlienke, že dá svoju ruku tomuto hrdinovi, ktorý dokázal urobiť sám to, čo sa veľké armády márne snažili urobiť. O niekoľko dní sa konala veľká a nádherná svadba. Jej oslavy trvali celé štyri týždne. Všetci susední králi sa prišli poďakovať tomuto hrdinovi za to, že oslobodil svet od spoločného nepriateľa. Uprostred všeobecnej radosti však všetci zabudli pochovať drakovo monštruózne telo. Toto začalo nepríjemne zapáchať. Takže nikto nemohol žiť v celej okolitej oblasti. Dokonca sa rozšíril mor a zomreli naň stovky ľudí. V tejto tiesnivej situácii sa kráľov zať rozhodol ešte raz vyhľadať pomoc u svojho známeho čarodejníka z Východu. Pomocou prsteňa k nemu ako vták okamžite odletel. Ale je také príslovie: „Z ukradnutého chleba sa nenaješ!“ A aj princ zistil, že ukradnutý prsteň mu nakoniec priniesol smolu. Pekelná čarodejka nemala pokoja dňom i nocou, až pokým neprišla na to, kde sa prsteň kráľa Šalamúna nachádza. Hneď ako pomocou mágie zistila, že princ letí vo forme vtáka za čarodejníkom z Východu, premenila sa na orla a krúžila vo vzduchu povetrím, až pokým nespoznala princa letiaceho vo forme vtáka. Spoznala ho ľahko, lebo mal na krku šnúrku, na ktorej visel prsteň. Vrhla sa naňho plnou rýchlosťou, takže princ v tvare vtáka nemal čas na pristátie a urobiť sa neviditeľným. Vytrhla mu prsteň a orol so svojou korisťou odletel na zem. Tam už stáli s tvárou v tvár vo svojej ľudskej podobe.

            „Teraz, ty darebák, si v mojej moci!“ zvolala pekelná čarodejka. „S láskou som si ťa obľúbila, a ty si sa mi odvďačil zradou a krádežou. Ukradol si mi môj najcennejší šperk. A teraz očakávaš, že budeš žiť šťastne ako princ a kráľov zať? Karta sa obrátila. Teraz si v mojej moci a ja sa ti pomstím za tvoje zločiny.“

            „Nie! Odpusť mi! Odpusť!“ zvolal princ. „Ja viem veľmi dobre, ako veľmi som ti ublížil. A naozaj to teraz skutočne ľutujem.“

            Pekelná čarodejka odpovedala: „Tvoje modlitby a pokánie prišli príliš neskoro. Ak by som ti teraz odpustila, všetci by ma považovali za hlupáka. Dvojnásobne si mi ublížil. Najprv si opovrhoval mojou láskou a potom si mi ukradol prsteň. Musíš znášať následky a zaslúžiš si trest.“

            S týmito slovami si dala prsteň na ľavý palec. Zdvihla mladého muža ľavou rukou a odniesla ho so sebou preč. Tentokrát však nešli do nádherného paláca, ale do hlbokej ponurej jaskyne v skale, kde viseli zo steny reťaze. Tu ho pekelná čarodejka pripútala za nohy a ruky ku skale, aby nemohol utiecť. Potom mu povedala nahnevaným hlasom: „Tu zostaneš pripútaný reťazami, až pokým nezomrieš. Každý deň ti prinesiem dostatok jedla, aby si nezomrel hladom, ale už nikdy viac nedúfaj v slobodu. Na denné svetlo vonku sa už nedostaneš.“ S týmito slovami ho opustila.

            Starý kráľ a jeho dcéra úzkostlivo očakávali princov návrat po mnoho týždňov. Ale neprišla o ňom ani len jediná správa. Kráľova dcéra mávala často sny o tom, ako jej manžel prechádza veľkým utrpením. Preto poprosila svojho otca, aby zhromaždil všetkých čarodejníkov a mágov, aby sa zistili, kde sa princ nachádza a ako sa môže dostať na slobodu. Všetci čarodejníci a mágovia však prišli spoločne len na to, že je niekde väznený, veľmi trpí, ale kde je, to sa im už nepodarilo zistiť. Napokon priviedli aj slávneho čarodejníka z Fínska, ktorý zistil, že kráľov zať je uväznený na Východe a že nie nejakou ľudskou bytosťou, ale nejakou mocnejšou bytosťou. Kráľ poslal svojich poslov na Východ, aby vyhľadali jeho zaťa. Tí sa šťastne stretli so starým čarodejníkom na Východe, ktorý rozlúštil znaky z prsteňa kráľa Šalamúna. Takže určite bol najmúdrejší zo všetkých čarodejníkov na celom svete. Čoskoro zistil, kde je väznený princ. Avšak povedal: „Na tom mieste je začarovaný a nemôže byť vyslobodený bez mojej pomoci. Takže kvôli tomu pôjdem s vami tiež.“

            Tak sa všetci vybrali na cestu za sprievodu vtákov. Po niekoľkých dňoch prišli ku jaskyni, kde bol nešťastný princ väznený už skoro celých sedem rokov. Ihneď spoznal slávneho čarodejníka. Ale čarodejník z Východu ho nespoznával, lebo princ bol taký vychudnutý, ako kosť a koža. Avšak pomocou mágie sa mu podarilo uvoľniť reťaze a vyslobodiť princa. Musel sa nejaký čas dobre starať o princa, pokým sa mu nenavrátila sila a pevné zdravie, aby mohol cestovať ďalej. Keď prišiel domov, starý kráľ bol už na smrteľnej posteli. Odovzdal princovi celé kráľovstvo a zomrel šťastný, že sa jeho zať a záchranca ľudstva pred zlovestným drakom zase našiel. Hneď ako sa stal mládenec kráľom začal vládnuť múdro a spravodlivo. Po jeho dlhom utrpení mu prišla do života hojnosť a prosperita, ktorá trvala až do konca jeho života. O prsteni kráľa Šalamúna už nikdy viacej nikto nepočul a ani sa nevie, kde by mohol byť. Žiaden smrteľník ho už na vlastné oči nikdy viacej nevidel. Nový kráľ žil so svojou milovanou kráľovnou ešte po dlhé roky a až doteraz sa o nich rozprávajú slávne príhody.

            Mnohí by radi zabudli na draka a na mládencove dobrodružstvá a keby mali tú príležitosť radšej by hneď od začiatku zostali u krásnej čarodejky, ale to je už iný príbeh.

            @[Z estónskych rozprávok, Andrew Lang]