4*4.(117.) Cisárove nové šaty **(1,4k)

Pred mnohými rokmi žil jeden cisár, ktorý mal tak rád nové šaty, že na vynaložil všetky svoje peniaze na to, aby bol krásne oblečený. Nestaral sa o svojich vojakov. Divadlo ho nezaujímalo. Len sa rád prechádzal po meste a predvádzal svoje nové šaty. Na každú hodinu dňa mal odlišný plášť. Zvyčajne sa hovorieva o kráľoch, že sú na zasadaní rady. No tu sa väčšinou hovorilo: „Cisár je v šatníku.“

            Vo veľkom meste, v ktorom žil, sa vždy niečo dialo. Každý deň tam prichádzalo množstvo cudzincov. Jedného dňa prišli do mesta i dvaja podvodníci, ktorí sa vydávali za tkáčov. Povedali, že vedia vyrobiť najkrajšiu látku, aká sa len dá predstaviť. Tkanina a jej vzorka vraj je neobvykle krásna, ale i oblečenie vyrobené z tohto materiálu. Že látka dokonca má takú vlastnosť, že ju môže vidieť len ten, ktorý je vhodný na svoju pozíciu a je veľmi múdry. Ten, kto sa nehodí na svoju pozíciu alebo je výslovne sprostý, tak to oblečenie nie je schopný uvidieť.

            „To musia byť skutočne nádherné šaty,“ pomyslel si cisár. „Keby som ich mal na sebe, mohol by som zistiť, ktorí ľudia v mojom kráľovstve nie sú vhodní pre úrady, ktoré zastávajú. Vedel by som rozlíšiť múdrych od hlúpych. Áno, musím si dať utkať túto látku hneď a zaraz.“ A dal obidvom podvodníkom dostatok peňazí, aby mohli začať pracovať. Vyžadovali tiež najlepší hodváb a zlaté nite, ktoré si vložili do svojich vreciek a pracovali na prázdnych tkáčskych stavoch až do neskorej noci.

            „Veľmi rád by som chcel vedieť, ako ďaleko sa dostali s výrobou látky,“ pomyslel si cisár. Ale pamätal si, keď nad tým premýšľal, že kto je veľmi hlúpy alebo nevhodný do svojho úradu, tak látku nebude môcť vidieť. Veril tomu, že on sa nemusí ničoho obávať. Ale chcel poslať najskôr niekoho iného, aby sa šiel pozrieť. Zistil by tak zároveň, že či ten človek je hodný svojho úradu. Každý v celom meste vedel, akú úžasnú vlastnosť má táto látka. Tak boli všetci zvedaví, aký neschopný a hlúpy je ich sused.

            „Pošlem svojho starého a váženého ministra ku tkáčom,“ pomyslel si cisár. „On dokáže najlepšie posúdiť, aká látka to je, lebo má zdravý rozum a nikto si nerobí svoje povinnosti lepšie ako on.“

            Tak starý dobrý minister prišiel do miestnosti, kde sedeli obaja podvodníci, ktorí pracovali na prázdnych tkáčskych stavoch. „Čože?“ pomyslel si starý minister a otvoril oči doširoka. „Vôbec tu nevidím žiadne plátno.“ Ale obával sa to povedať nahlas.

            Obaja podvodníci ho prosili, aby bol taký láskavý a priblížil sa bližšie. Opýtali sa ho, že či to naozaj nie je krásna tkanina a na nej pestré farby. Ukázali na prázdny tkáčsky stav a úbohý starý minister prišiel bližšie a pretieral si oči, ale bezúspešne. Žiadnu utkanú látku tam nevidel, lebo tam ani žiadna nebola.

            „Panebože!“ pomyslel si. „Žeby som bol hlúpy? Nikdy som si to o sebe nemyslel. Nikto to však nemusí vedieť. Tak to radšej nikomu nepoviem. Žeby som si nekonal dobre svoju prácu? Nie, určite nemôžem povedať, že látku nevidím!“

            „Nevieš o tom nič povedať?“ spýtal sa jeden z tých falošných tkáčov.

            „Ach, je to krásne, najkrajšie!“ odpovedal minister a pozrel sa cez svoje okuliare. „Aká krásna tkanina! Aké jasné farby! Áno, poviem cisárovi, že ma to veľmi potešilo.“

„Teraz sme spokojní a veľmi potešení,“ povedali obaja tkáči. Potom pomenovali farby a vysvetlili štruktúru tkaniny.

            Starý minister tomu venoval veľkú pozornosť, aby mohol povedať to isté cisárovi. Tak keď sa k nemu vrátil a tak i urobil.

            Podvodníci chceli teraz viacej peňazí, hodvábu a zlatých nití, ktoré vraj potrebovali použiť pri tkaní. Avšak oni si to všetko schovali do vlastných vreciek. Potom pokračovali vo svojej práci, ale na tkáčskom stave nemali vôbec žiadne vlákna. A robili tak, ako predtým. Pracovali na prázdnom tkáčskom stave. Cisár zanedlho poslal za nimi ďalšieho múdreho štátnika, ktorý mal zistiť, ako sa im išlo tkanie a či už bude látka hotová. Všetko sa dialo presne tak, ako s tým prvým ministrom. Len tam stál a pozeral a pozeral. Ale keďže na tkáčskom stave nebolo nič, nemohol ani nič vidieť.

            „Nie je to krásny kus látky?“ spýtali sa dvaja podvodníci. Potom mu ukázali a opísali skvelý materiál na tkanine, ktorá tam nebola.

            „Hlúpy nie som!“ pomyslel si muž. „Musí to byť kvôli mojej práci, na ktorú nie som poriadne pripravený. Je to síce pre mňa divné, ale nikto sa to nesmie dozvedieť.“ A tak ocenil látku, ktorú nevidel, a vyjadril im svoje potešenie z krásnych farieb a nádhernej vzorky. „Áno, je to celkom krásne,“ povedal cisárovi.

            Každý v meste hovoril o nádhernej látke.

            Teraz to chcel cisár vidieť sám, kým to bolo ešte na tkáčskom stave. S veľkým počtom vybraných stúpencov, medzi ktorými boli obaja oddaní štátnici, ktorí tam boli už predtým. Tak cisár prišiel k týmto dvom prefíkaným podvodníkom, ktorý tkali teraz všetkou svojou silou, ale bez vlákna či akejkoľvek nite.

            „Nie je to skvelé?“ povedali obaja starí štátnici, ktorí tam už boli. „Len sa pozrite, Vaše Veličenstvo. Aká krásna vzorka a nádherné farby.“ A potom ukázali na prázdny tkáčsky stav, pretože verili, že ostatní vidia látku celkom dobre.

            „Čože!“ pomyslel si cisár, „Nevidím vôbec nič! To je skutočne hrozné! Som azda hlúpy? A či nie som schopný robiť cisára? Toto je tá najstrašnejšia vec, ktorá sa mi mohla stať.“ „Och, to je veľmi nádherné,“ povedal. „Máte moju blahosklonnú pochvalu.“ Potom príjemne prikývol a skúmal prázdny tkáčsky stav. Vôbec nepovedal, že nič nevidí.

            Celý jeho kráľovský dvor stál vedľa neho a pozeral a pozeral, ale nikto z nich nevidel viacej ako ostatní. Avšak povedali tak ako cisár: „Och! To je nádherné!“ Potom mu poradili, aby si tieto nové a nádherné šaty obliekol na seba po prvýkrát, keď bude prechádzať mestom veľký sprievod. „Skvelé, milé, najkrajšie!“ sa šírilo od ucha k uchu. Každý sa zdal byť tým potešený. Cisár udelil dvom podvodníkom tituly Cisárski dvorní tkáči.

            Celú noc pred ránom, keď sa mal konať sprievod, boli podvodníci hore a pracovali pri šestnástich zapálených sviečkach. Všetci ľudia mohli vidieť, že sú zaneprázdnení prípravou cisárových nových šiat. Predstierali, že berú látku z tkáčskeho stavu, strihajú ju obrovskými nožnicami a šijú ihlami bez nití. Napokon povedali: „Teraz je oblečenie už hotové.“

            Cisár prišiel so svojimi najvýznamnejšími rytiermi a každý podvodník zdvihol ruku, akoby niečo držal, a povedali: „Tak tu sú nohavice! Tu je kabát! Tu je plášť!“ a tak ďalej.

            „Toto pradené oblečenie je také pohodlné, že by si niekto vedel predstaviť, že na sebe vôbec nič nemá. Ale to je len ďalšia z jeho dobrých vlastností.“

            „Áno,“ povedali svorne všetci rytieri, ale nemohli nič vidieť, lebo tam nič nebolo.

            „Bude mi veľkým potešením, ak si Vaša Výsosť vyzlečie svoje šaty,“ povedali podvodníci. Potom Vám oblečieme Vaše nové oblečenie hneď tu pred zrkadlom.“

            Cisár si vyzliekol všetko svoje ošatenie. Podvodníci sa postavili pred neho, ako keby mu obliekali každú časť jeho oblečenia, ktoré bolo akože pripravené. Cisár sa otočil a zohol pred zrkadlom.

            „Ako krásne tie šaty padnú! Ako dobre sedia!“ povedali všetci. „Aký dobrý materiál! Aké pekné farby! Je to nádherný oblek!“

            „Už na Vás čakajú aj s baldachýnom, na ktorý si tak Vaša Výsosť navykla a budete ho mať nad hlavou počas celej celého času v sprievode,“ oznámil kráľovi konateľ ceremónií.

            „Pozri, som pripravený,“ povedal cisár. „Mal by sedieť dobre oblek i plášť.“ Potom sa otočil a pozrel do zrkadla, aby zistil, či všetka jeho nádhera je dokonalá.

            Komorníci, ktorý boli zvyknutí na plášti držať vlečku, dali ruky k zemi, akoby zdvíhali vlečku na plášti a potom sa tvárili, ako keby držali cisárovi vlečku na jeho nových šatách. Vôbec neverili tomu, že cisár má na sebe ozajstné šaty a nie je nahý. Tak sa tvárili, že držia za cisárom neviditeľnú vlečku.

            Cisár išiel spolu s nimi v sprievode pod nádherným baldachýnom. Všetci ľudia povedali: „Aké bezkonkurenčne pekné sú cisárove nové šaty! Tá vlečka pripevnená k jeho plášťu ako krásne visí!“

            Nikto si neprial, aby si niekto na ňom všimol, že nevidí na cisárovi žiadne oblečenie. Žiadne cisárske šaty sa nestretli s takým uznaním a pochvalou, ako tieto.

            Zrazu jedno malé dieťa zakričalo: „Ale veď on je úplne nahý!“

            „Len počúvaj toto nevinné dieťa!“ povedal jeho otec. A davom sa šírila informácia ako v povetrí.

            „Veď on naozaj nemá na sebe žiadne oblečenie!“ konečne zvolali všetci ľudia.

            To úplne zasiahlo cisára. Pretože sa mu zdalo, akoby mali všetci pravdu. Ale pomyslel si: „Teraz musím pokračovať v sprievode.“ A komorníci kráčali ešte vzpriamenejšie a zdvíhali vlečku na šatách, ktorá tam vôbec nebola.

            @[Andersen, Andrew Lang, Robert Hodosi]