4*5.(118.) Zlatý grécky krab **(1,7k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden rybár, ktorý mal manželku a tri deti. Každé ráno chodieval na rybolov. Akékoľvek ryby, ktoré chytil, sa predali hneď kráľovi. Jedného dňa sa mu podarilo chytiť Zlatého gréckeho kraba. Keď prišiel domov, všetky ryby dal spoločne do tej istej nádoby. Kraba však nechal osamote na hornej poličke v kredenci, pretože krásne žiaril. Jeho žena začala čistiť ryby. Zastrčila si svoje šaty vyššie, takže jej bolo trochu vidno i nohy.

Zrazu začula hlas, ktorý jej hovoril: „Spusti si spodničku. Spusti ju. Nechaj ma uvidieť tvoju nôžku maličkú.“

            S veľkým prekvapením sa otočila. Po chvíli si všimla Zlatého kraba.

            „Čože? Ty vieš hovoriť, ty smiešny krab?“ povedala tak, lebo nebola veľmi potešená krabovými poznámkami. Potom ho vzala a položila na misku. Keď sa jej manžel vrátil domov, začali počúvať, čo krab hovorí svojím slabým hlasom: „Daj mi niečo zajesť.“ Boli z toho veľmi prekvapení, ale dali mu nejaké jedlo na tanieri. Keď za chvíľu prišiel k nemu rybár, aby si zobral od kraba prázdny tanier, zbadal v ňom plno zlata. Každá táto vec sa opakovala každý deň. Nuž rybár si ho veľmi obľúbil. Jedného dňa tento krab povedal rybárovej manželke: „Choď za kráľom a povedz mu, že si chcem vziať jeho mladšiu dcéru za manželku.“ Tak táto stará žena odišla za kráľom a prestrela celú túto záležitosť pred kráľa.

            Ten bol celkom opatrný. Len trochu sa zasmial pri myšlienke, že si jeho dcéra zoberie za manžela kraba. Teda jej ponuku  na sobáš ešte neprijal. Bol to veľmi obozretný panovník. Vedel, že  je dosť možné, že tým krabom je nejaký zamaskovaný princ. Preto povedal rybárovej manželke: „No dobre, stará žena. Choď a povedz krabovi, že mu dám svoju dcéru, ak si do rána postaví omnoho vyšší múr ako moja veža. A musia na ňom rásť a kvitnúť všetky kvety sveta.“

            Manželka rybára odišla domov a odovzdala Zlatému krabovi túto správu. Krab jej dal zlatú paličku a povedal: „Choď a trikrát udri touto paličkou o zem na mieste, ktoré ti ukázal kráľ. Zajtra ráno tam bude múr.“ Stará žena tak urobila a vrátila sa domov.

            Nasledujúce ráno si kráľ nevedel oči vynadívať. Vonku pred ním stála presne taká veľká a kvetnatá stena, ako bol prikázal. Potom sa stará žena vrátila ku kráľovi a povedala mu: „Rozkazy Vášho Veličenstva boli splnené.“

            „To je všetko v poriadku,“ povedal kráľ, „ale nemôžem vydať svoju dcéru, pokým nie je pred mojím palácom záhrada s tromi fontánami, jedna celá zo zlata, druhá z diamantov a tretia z briliantov.“

            Krab nakázal starej žene trikrát uderiť paličkou o zem pred palácom. Ona tak urobila. A nasledujúce ráno tam bola záhrada, akú si kráľ želal. Nuž tak teda dal teda súhlas na svadbu, ktorá sa mala konať nasledujúci deň.

            Vtedy Zlatý krab povedal starému rybárovi: „Vezmi teraz túto paličku. Choď k tamtej hore v diaľke a poklep tam o veľký kameň, ktorý tam stojí, a vyjde odtiaľ jeden muž. Spýta sa ťa, že čo si praješ. Takto mu odpovedz: „Váš kráľ ma poslal, aby som vám povedal, že mu musíte poslať jeho zlatý odev, ktorý je jasný ako slnko.“ Nech ti dá aj šaty pre kráľovnú zo zlata a drahých kameňov, ktoré sú pestrofarebné ako kvetnatá lúka. Obe rúcha mi prines. A dones mi tiež zlatý vankúš.“

            Starý muž odišiel a urobil svoje vybavovačky. Keď priniesol vzácne rúcha, krab vliezol do svojho zlatého odevu a usadil sa na zlatý vankúš. Takto ho rybár odniesol na zámok. Tam dal Zlatý krab svojej neveste nádherné šaty. Potom sa konal svadobný obrad. Keď boli manželia spolu sami, krab povedal svojej mladej manželke, že on je synom najväčšieho kráľa na svete. Lenže bol začarovaný. Takže cez deň je krabom a mužom iba v noci. A že sa môže zmeniť na orla hocikedy, kedy len chce. Hneď ako to dopovedal, otriasol sa a premenil sa na rúčeho mladého muža. Lenže nasledujúce ráno musel znovu zaliezť do svojej krabej škrupiny. A to isté sa dialo každý deň. Láska princeznej ku Zlatému krabovi a slušná pozornosť, s ktorou sa k nemu správala, veľmi prekvapila kráľovskú rodinu. Mali podozrenie, že sa za tým skrýva nejaké tajomstvo. Špehovali a špehovali, ale nemohli nič zistiť. Tak prešiel rok. Princezná porodila syna. Nazvala ho Benjamín. Jej matke však celá záležitosť pripadala veľmi podivná. Tak napokon povedala kráľovi, že by sa mali opýtať svojej dcéry, či by nechcela namiesto Zlatého kraba nejakého iného manžela. Lenže keď sa jej spýtali, tá im odpovedala: „Zosobášila som sa so Zlatým krabom a len jeho jediného si želám mať za manžela.“

            Vtedy jej kráľ povedal: „Usporiadam turnaj na tvoju počesť a pozvem naň všetkých princov na svete. Ten, ktorý z nich ťa poteší, toho si vezmeš.“

            Večer to princezná oznámila Zlatému krabovi, ktorý jej nato povedal: „Vezmi túto zlatú paličku, choď k záhradnej bráne a zaklop na ňu. Vyjde odtiaľ muž a spýta sa ťa: „Prečo si ma zavolala a čo požaduješ odo mňa?“ Odpovedz mu: „Váš pán kráľ ma sem poslal, aby som vám povedala, aby ste mu poslali jeho zlaté brnenie, jeho koňa a strieborné jablko.“ Potom mi to prines.“ A princezná tak urobila. Priniesla mu to, čo si želal.

            Nasledujúci večer sa princ obliekol na turnaj. Predtým, ako odišiel, povedal svojej manželke: „Teraz si daj veľmi dobrý pozor, keď ma uvidíš na turnaji, aby si neprezradila, že som Zlatý krab. Ak tak urobíš, môže to viesť k veľkému nešťastiu. Postav sa k oknu so svojimi sestrami. Keď pôjdem na koni okolo, hodím ti strieborné jablko. Chyť ho do ruky. Ale keď sa ťa spýtajú, že kto som, povedz im, že nevieš.“ Tak vraviac, ju pobozkal. Zopakoval jej svoje varovanie a odišiel.

            Princezná išla so svojimi sestrami k oknu a pozerala na turnaj. Keď išiel okolo jej manžel, hodil jej strieborné jablko. Chytila ho do ruky a odišla s ním do svojej izby. Za chvíľu k nej prišiel jej manžel. Avšak jej otec bol veľmi prekvapený, že neprejavila záujem o žiadneho z princov. Preto usporiadal druhý turnaj.

            Zlatý krab dal svojej manželke rovnaké pokyny ako predtým, ibaže tentokrát dostala od muža pri záhradnej bráne zlaté jablko. Predtým, ako princ odišiel na turnaj, povedal svojej manželke: „Teraz viem, že ma dnes zradíš.“ Ona mu však prisahala, že nepovie nikomu, kým on je. Princ jej zopakoval svoje varovanie a odišiel.

            Večer, zatiaľ čo princezná s matkou a svojimi sestrami stála u okna, zrazu pricválal princ na svojom tátošovi a hodil jej zlaté jablko. Vtedy jej matka vletela do zúrivého hnevu, capla ju na ucho a zvolala: „Ty pochábeľ! Čo ani tento princ sa ti nepáči?“

            Vystrašená princezná vykríkla: „Páči sa mi! Veď to je môj Zlatý krab osobne!“

            Jej matka bola ešte viacej nahnevaná, lebo jej to nepovedala skôr. Vbehla do dcérinej izby, schytila krabiu škrupinu a hodila ju do ohňa. Nešťastná princezná potom veľmi dlho plakala, ale jej princ sa už nevrátil.

            Okrem toho sa stali i nasledujúce udalosti. Opustíme princeznú a pozrieme sa na ďalšie osoby v príbehu. Jedného dňa išiel jeden starý muž k potoku, aby si namočil kôrku z chleba, ktorú chcel jesť, do vody. Keď zrazu z vody vyšiel pes. Uchňapol mu z ruky chlieb a bežal s ním preč. Starý muž bežal za ním. Pes prišiel až k nejakým dverám, ktoré otvoril a vbehol dnu. Starý muž ho nasledoval, ale nedobehol ho. Dostal sa ku schodom, ktoré viedli dolu. Zostúpil po nich a ocitol sa pred majestátnym palácom. Vošiel dnu do veľkej haly, kde bol prestretý stôl pre dvanásť ľudí. Ukryl sa za veľký obraz. Chcel vidieť, čo sa bude diať. Na poludnie začul veľký hukot. Až ho priam zatriaslo od strachu. Keď nabral odvahu, pozrel spoza obrazu. Uvidel tam lietať dvanásť orlov. Pri tomto pohľade sa jeho strach ešte zväčšil. Orly pristáli pri fontánke s vodou, kde sa umyli. A vtedy sa zrazu všetci premenili na dvanásť rúčich mládencov. Posadali si za stôl. Jeden vzal kalich naplnený vínom a povedal: „Na zdravie môjmu otcovi!“ Druhý povedal: „Na zdravie mojej matke!“ A prípitky pokračovali. Keď jeden z nich povedal: „Na zdravie mojej milovanej dáme! Nech sa jej darí a dobre žije! Ale kliatbu na jej krutú matku, ktorá spálila moju zlatú škrupinu!“ Ako tak povedal, horko zaplakal. Vtedy mladíci vstali od stola. Prišli späť ku fontáne. Premenili sa znovu na orlov a odleteli von.

            Potom starý muž tiež odišiel preč. Vrátil sa na denné svetlo a išiel domov. Skoro nato sa dopočul, že princezná ochorela a že jedinou vecou, ktorá by jej vedela prinavrátiť zdravie, bolo rozprávanie príbehov. Nuž preto išiel do kráľovského zámku a vyžiadal si audienciu u princeznej. Povedal jej o čudných veciach, ktoré videl v podzemnom paláci. Hneď ako skončil svoje vyprávanie, princezná sa ho spýtala, že či by vedel nájsť cestu do toho paláca.

            „Áno, istotne,“ odpovedal.

            Princezná si zaželala, aby ju tam ihneď zaviedol. Starý muž tak urobil. Keď prišli do paláca, obaja sa ukryli za veľký obraz. Povedal jej, že musia byť ticho. Za chvíľu prileteli orly a zmenili sa na mladých mužov. Princezná medzi nimi hneď spoznala svojho manžela. Pokúsila sa vyjsť zo svojho úkrytu, ale starý muž ju zadržal. Mládenci si posadali za stôl. A princ znova povedal: „Na zdravie mojej milovanej dáme! Nech sa jej darí a dobre žije! Ale kliatbu na jej krutú matku, ktorá spálila moju zlatú škrupinu!“

            Vtedy to princezná už viacej nevedela vydržať. Pribehla ku svojmu manželovi a hodila mu svoje ruky okolo krku. Ten ju okamžite spoznal a povedal: „Pamätáš si, ako som ti toho dňa povedal, že ma prezradíš? Teraz vidíš, že som sa nemýlil. Ale všetok zlý čas už pominul. Teraz ma dobre počúvaj. Musím zostať začarovaný ešte tri mesiace. Zostaneš tu so mnou, pokým neuplynie ten čas?“

            Tak princezná s ním zostala. Takto povedala starému mužovi: „Choď naspäť do zámku a povedz mojim rodičom, že tu zostávam.“

            Jej rodičia boli veľmi znepokojení, keď sa starý muž vrátil a povedal im to. Ale hneď ako prešli tri mesiace, skončilo aj princovo začarovanie. Prestal byť orlom a stal sa už navždy rúčim mužom. Spolu s princeznou sa vrátili domov na zámok. Potom žili už spolu šťastne po celé svoje životy. A my, ktorí poznáme tento príbeh, sme o to šťastnejší a tešíme sa spolu s nimi.

            @[Grécke rozprávky, Schmidt]