4*6.(119.) Železná pec **(1,8k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi veľmi dávno v jednej vzdialenej krajine, kde sa želania stávali skutočnosťou, žil raz jeden kráľov syn, ktorý bol začarovaný jednou starou bosorkou. Takže musel celý čas sedieť v jednej veľkej železnej peci hlboko v lese. Tam žil po mnoho rokov a nikto ho nevedel vyslobodiť. Napokon prišla do toho lesa dcéra jedného kráľa, ktorá sa tam stratila a nemohla nájsť cestu naspäť do kráľovstva svojho otca. Túlala sa po okolí dlhých deväť dní. Nakoniec prišla až ku železnej peci. Z vnútra tejto veľkej železnej pece sa ozval hlas: „Odkiaľ prichádzaš a kam chceš ísť?“ Odpovedala: „Stratila som cestu do kráľovstva môjho otca. Vôbec neviem, ako sa mám vrátiť domov.“ Znovu sa ozval hlas zo železnej pece: „Pomôžem ti nájsť cestu naspäť domov vo veľmi krátkom čase. Musíš však urobiť to, o čo ťa požiadam. Princezná, ja som veľmi mocný princ. Vezmem si ťa za manželku.“  Vtedy sa ona veľmi vydesila a pomyslela si: „Čo môže mladá dievčina robiť so železnou pecou?“ Ale keďže sa veľmi chcela dostať domov ku svojmu otcovi, sľúbila, že urobí to, čo si hlas z pece želal. Ten povedal: „Musíš sem so sebou priniesť nôž a vyškriabať s ním dieru do železa.“ Potom sa tam pri nej zjavil niekto ako sprievod. Kráčal vedľa nej a nič nehovoril. Ona išla spolu s ním a za dve hodiny prišli k jej domovu na zámok. Všetci sa tam veľmi tešili z návratu princeznej. Starý kráľ ju objal a pobozkal. Ona bola však veľmi znepokojená a povedala: „Drahý otče, vypočuj si, čo sa mi stalo! Nikdy by som sa nevrátila z veľkého hustého lesa, keby som nebola našla veľkú železnú pec, ktorej som musela sľúbiť, že ju oslobodím a zosobášim sa s ňou!“ Starý kráľ bol taký vystrašený, že skoro omdlel, lebo to bola jeho jediná dcéra. Tak sa spolu radili a dohodli sa, že ju nahradí dcéra mlynára, ktorá bola tiež veľmi krásna. Dali jej nôž a zaviedli ju ku železnej peci. Povedali jej, že ním musí škriabať o železnú pec. Škriabala dvadsaťštyri hodín, ale nepodarilo sa jej urobiť dieru do pece. Keď nadišiel druhý deň, zo železnej pece sa ozval hlas: „Zdá sa mi, že vonku je už deň.“ Ona mu odpovedala: „Tak je veru. Myslím, že už počujem vrčanie mlyna môjho otca.“

„Takže ty si mlynárska dcéra! Tak choď ihneď preč a povedz kráľovej dcére, aby sem ona prišla.“

Nuž odišla preč a povedala starému kráľovi, že tá vec v železnej peci ju nechce, ale že chce namiesto nej princeznú. Starý kráľ sa znovu vystrašil a princezná sa rozplakala. Bola tam však aj dcéra pastiera svíň, ktorá bola oveľa krajšia ako mlynárova dcéra. Dali jej za hrsť zlata, aby išla teraz ona namiesto princeznej ku železnej peci. Keď k nej prišla, takisto dvadsaťštyri hodín škriabala nožom o železnú pec. Ani tejto sa však nepodarilo do nej vyškriabať dieru. Nadišiel nový deň. Vtedy sa ozval hlas zo železnej pece: „Zdá sa, že už sa brieždi vonku.“ Odpovedala mu: „Áno, už začína nový deň. Myslím, že môj otec už trúbi na svoj lesný roh.“ „Takže ty si dcéra pastiera svíň! Zaraz choď preč a zavolaj sem kráľovu dcéru. A povedz jej, že to čo predpovedám, to sa i stane. Ak nepríde sem, celé jej kráľovstvo padne do záhuby. Nezostane z neho ani kameň na kameni.“

Keď to princezná počula, začala náramne plakať, ale zbytočne. Musela dodržať svoje slovo. Rozlúčila sa so svojím otcom. Dala si nôž za opasok a išla do hlbokého lesa ku železnej peci. Akonáhle sa k nej dostala, začala na ňu škriabať nožom. Za dve hodiny sa jej podarilo vyškriabať do železa malú dierku. Nazrela cez ňu dovnútra. Uvidela tam krásneho mládenca, žiariaceho od zlata a vzácnych kameňov. Hneď na mieste sa doňho zamilovala. Tak začala škriabať ešte silnejšie než predtým. Až napokon vyškriabala takú dieru, že sa mládenec mohol cez ňu dostať von. Keď už bol vonku, povedal: „Ty si moja a ja som tvoj. Si moja nevesta, ktorá ma vyslobodila!“ A hneď ju chcel vziať so sebou do svojho kráľovstva. Lenže ona ho veľmi prosila, aby ju nechal ešte raz ísť za svojím otcom rozlúčiť sa s ním. Princ ju nechal ísť, ale povedal jej, aby mu nepovedala viac než tri slová. Potom nech sa hneď vráti k nemu. Tak odišla domov. Ale bohužiaľ! Vyriekla viac než tri slová. Okamžite železná pec zmizla a presunula sa preč ponad horu zo skla a ostrých mečov. Ale princ bol našťastie už oslobodený a nebol v nej uzatvorený. Princezná povedala svojmu otcovi zbohom. Zobrala si so sebou trochu peňazí a išla naspäť do veľkého lesa hľadať železnú pec. Avšak nemohla ju nikde nájsť. Hľadala ju celých deväť dní. Začínal na ňu doliehať obrovský hlad. Vôbec už nevedela, ako by mohla ďalej prežiť. Keď sa už začínalo zvečerievať, vyštverala sa na menší strom a priala si, aby noc vôbec nenastala, lebo sa bála divých zvierat. Keď nadišla polnoc, uvidela v diaľke slabé svetlo. Pomyslela si: „Ach! Keby som sa len vedela tam dostať!“

Zostúpila zo stromu a išla smerom k svetlu. Došla k malému ošarpanému domu, okolo ktorého rástlo veľké množstvo vysokej trávy. Zastala pri malej hromade dreva. Pomyslela si: „Nuž čože, kam som to prišla?“ Nahliadla dovnútra domu cez okno. Ale zbadala tam len veľké a malé ropuchy. Stôl bol nádherne prestretý a bolo na ňom množstvo pečeného mäsa na strieborných podnosoch a víno so striebornými pohármi. Vzala odvahu do hrsti a zaklopala na dvere. Vtedy jedna tučná ropucha zakvákala: „Malá zelená ropucha s krivou nohou, pozri kto je pri dverách. Kto západkou triasol rovno pred chvíľou.“

Malá ropucha priskákala ku dverám a vpustila ju dnu. Všetky ropuchy ju pozdravili a ponúkli jej miesto na sedenie. Spýtali sa jej, že ako tam prišla a čo chce. Rozpovedala všetko, čo sa jej prihodilo, ako prekročila svoje povolenie na vyslovenie len troch slov, a železná pec a princ nenávratne niekde zmizli. Že ho hľadá po horách a údoliach už dlhý čas, a predsa ho nemôže nájsť.

Potom stará ropucha povedala: „Malá zelená ropucha s vykrútenou nohou popozeraj dnu a prines mi starú debnu.“

Malá ropucha odišla do rohu a priniesla veľkú debničku. Potom jej dali jesť a piť. Keď sa navečerala zaviedli ju ku krásnej posteli z hodvábnymi návlečkami. Ľahla si do postele a rýchlo hlboko zaspala. Keď sa ráno rozvidnelo, stará ropucha jej dala z debničky tri veci, aby si vzala so sebou, ktoré sa jej mali zísť, keďže mala prejsť cez vysokú sklenenú horu, tri sekajúce meče a veľké jazero. Dala jej teda tri veľké ihly, pluh s kolesom a tri orechy, ktoré si mala veľmi dobre strážiť. S týmito vecami sa vybrala na cestu. Keď prišla ku sklenenej hore, ktorá bola veľmi šmykľavá, použila ihly, aby sa cez ňu dostala. Keď sa dostala na druhú stranu, opatrne ich odložila.

Dostala sa k sekajúcim mečom, cez ktoré sa jej podarilo dostať pomocou pluhu a prevalcovala ich. Potom prišla k veľkému jazeru, cez ktoré preplávala. Keď sa dostala na jeho druhú stranu, prišla ku krásnemu zámku. Vošla dnu, kde ponúkla svoje služby ako kuchynská slúžka. Vďačne ju prijali za veľmi malý plat. Ale ona vedela, že princ, ktorého oslobodila vo veľkom lese je na zámku. Teraz sa však princ mal oženiť s inou princeznou, pretože si myslel, že tá, ktorá ho oslobodila, je už dávno mŕtva.

Večer, keď skončila s prácou, umyla sa a zrazu si spomenula na tri orechy, ktoré jej dala stará múdra ropucha. Ešte stále ich mala vo vrecku. Jeden z nich rozlúskla a chystala zjesť jadro. Keď v tom, ajhľa, vo vnútri škrupiny boli krásne kráľovské šaty! Keď sa o nich dopočula nevesta, prosila o tie šaty a chcela ich od nej kúpiť, že to nie sú šaty pre slúžku. Nuž jej teda povedala, že ich predá len pod jednou podmienkou, že bude môcť spať pri princových dverách. Nevesta jej to dovolila, pretože šaty boli také krásne, že v jej šatníku im nebolo páru. Keď nadišiel večer, povedala svojmu ženíchovi: „Tá sprostá slúžka chce spať pri tvojich dverách.“ „Ak s tým súhlasíš, ja tiež,“ povedal. Večer pred spaním mu však dala do pohára s vínom prášky na spanie. Potom obaja išli do svojich izieb. Princ spal tak tvrdo, že ho nič nevedelo zo spánku zobudiť. Slúžka pritom plakala pri dverách celú noc a takto vzlykala: „Oslobodila som ťa v hlbokom lese zo železnej pece. Hľadala som ťa a prešla som kvôli tebe cez sklenenú horu, tri ostré meče a preplávala som i veľké jazero, a ty ma teraz ani nepočúvaš?“ Sluhovia vonku počuli, ako plakala celú noc a ráno to povedali svojmu pánovi.

Keď na druhý deň skončila svoju prácu a umyla sa, rozlúskla druhý orech a v ňom boli ešte krajšie šaty ako tie predtým. Keď ich nevesta uvidela, aj tieto chcela od nej kúpiť. Ale slúžka nechcela peniaze. Len požiadala o to, aby mohla zase spať pred princovými dverami. Nevesta mu však zase dala do pohára prášky na spanie, takže zase spal hlbokým spánkom a nič ho nedokázalo vyrušiť. Ale kuchynská slúžka plakala pri jeho dverách celú noc, takto nariekajúc: „Vyslobodila som ťa v lese zo železnej pece. Dlho som ťa hľadala. Prešla som cez sklenenú horu, tri ostré meče a preplávala som veľké jazero, a ty ma zase nepočúvaš!“ Sluhovia vonku počuli, ako nariekala celú noc, a ráno to zase povedali svojmu pánovi.

Na tretí deň po práci rozlúskla tretí orech a v ňom boli ešte krajšie šaty než tie dvoje predtým. Tieto boli celé vyšívané čistým zlatom. Keď ich uvidela nevesta, hneď ich chcela mať. Slúžka jej ich dala zase len pod tou istou podmienkou, že bude po tretíkrát spať pri princových dverách. No tentokrát si dal princ dobrý pozor, aby nevypil od svojej nevesty nápoj s uspávacím práškom. Keď začala nariekať a vravieť: „Môj najdrahší miláčik, vyslobodila som ťa zo strašného zakliatia v divokom lese zo železnej pece,“ vtedy vyskočil, otvoril dvere a povedal: „Pravdu vravíš. Ty si moja a ja som tvoj.“ Hoci bola noc rovno uprostred, nastúpil s ňou do kočiara. Šaty falošnej nevesty odniesli preč, aby ich nemohla nasledovať. Preplávali veľké jazero. Keď prišli k trom ostrým mečom, prešli cez ne pomocou pluhu, ktorý ich pomliaždil. Pomocou troch ihiel sa dostali dolu skleneným kopcom. Potom prišli do starého malého domčeka. Hneď ako doňho vstúpili, ten sa premenil na veľký zámok. Ropuchy sa oslobodili zo zakliatia a plné radosti pobehovali po všetkých izbách. Všetko to boli kráľovské deti. Tam sa zosobášili. Na tomto zámku, ktorý bol oveľa väčší ako ten princezninho otca, potom zostali spolu žiť. Ale keďže jej otec nechcel zostať sám, poslali poňho a prišiel za nimi. Takže mali dve kráľovstvá a žili si vo veľkom blahobyte, možnože až doteraz.

A zlatá podkova koniec podkúva! Myš utiekla von a rozprávke odzvonil zvon!

@[Grimm]