4*7.(120.) Drak a jeho babka **(1,1k)

Jeden kráľ viedol raz veľmi veľkú vojnu. Mal veľa vojakov, ale dostávali od neho mizerne malý žold.  Z toho platu vôbec nevedeli vyžiť. Tak traja z nich sa radili medzi sebou, čo spravia ďalej. Rozhodli sa, že dezertujú.

Jeden z nich povedal ďalším dvom: „Ak nás chytia, obesia nás na šibenici. Tak ako to urobíme?“ Ďalší riekol: „Vidíš tamto kukuričné pole? Kebyže sa v ňom dobre ukryjeme, nikto by nás tam nevedel nájsť. Armáda to tam predsa nepôjde všetko prehľadávať. A zajtra už treba pochodovať ďalej.“

Zakradli sa do kukurice, ale armáda nasledujúci deň nepochodovala ďalej. Zostávala v táboroch blízko nich. V kukuričnom poli sedeli dva dni a dve noci. Boli takí hladní, že im bolo až na zomretie. Ale ak by opustili svoju skrýšu, bola by to istá smrť.

Napokon povedali: „Načo bolo dobré naše opustenie armády? Teraz tu musíme nešťastne zahynúť.“

Ako sa tak rozprávali, začal nad nimi vo vzduchu lietať ohnivý drak. Vznášal sa nad nimi a spýtal sa ich, že prečo tam sú. Odpovedali mu: „Sme traja vojaci a dezertovali sme z armády, lebo náš plat bol strašne malý. Teraz, ak tu zostaneme, zomrieme hladom. Ak vyjdeme z poľa von, obesia nás na šibenici.“

Drak im takto odpovedal: „Ak mi budete slúžiť o sedem rokov, prevediem vás pomedzi armádne vojská tak, aby si vás vôbec nevšimli.“ „Nuž, nemáme na výber. Musíme prijať tvoju ponuku,“ odpovedali mu svorne. Tak ich drak zachytil do svojich pazúrov. Vzal ich vysoko do vzduchu a preniesol ich ponad všetky vojská na okolí. Zložil ich ďaleko z dosahu armády.

Tam im dal malý bič, vraviac: „Zakaždým, keď týmto bičom šľahnete, toľko peňazí, koľko si len zaželáte, sa objaví rovno pred vami. Môžete si žiť ako veľkí lordi. Vlastniť kone a voziť sa v kočiaroch. Ale po siedmich rokoch ste moji.“ Potom im dal všetkým trom podpísať knihu. „Po uplynutí siedmich rokov vám dám hádanku,“ pokračoval drak. „Ak ju uhádnete, budete slobodní a mimo mojej moci.“ Drak potom odletel. Oni pokračovali vo svojej ceste ďalej, teraz už s čarovným malým bičom. Mali toľko peňazí, koľko len chceli. Nosili drahé ošatenie. Putovali svetom ako veľkí lordi. Kamkoľvek len prišli, oddávali sa radovánkam, veselosti a honosnej zábave. Jazdili na koňoch, vozili sa v drahých kočiaroch, jedli, pili, ale nerobili nič zlého.

Čas im ubehol veľmi rýchlo. Keď sa siedmy rok blížil ku koncu, dvaja z nich sa cítili veľmi úzkostlivo a boli veľmi vydesení, ale tretí z nich to bral zľahka, vraviac: „Ničoho sa neobávajte, bratkovia. Nenarodil som sa včera. Určite uhádnem hádanku.“

Vyšli na pole a sadli si tam. Dvaja z nich mali zamračené tváre, natiahnuté do hlbokého smútku. Nejaká stará žena išla okolo a spýtala sa ich, že čože sú takí smutní. „Bohužiaľ, no čo už! Načo sa pýtate? Aj tak nám v tom neviete pomôcť.“ „Ktovie? Hádam aj hej,“ odpovedala im. „Len sa mi zdôverte so svojimi ťažkosťami.“

Tak jej teda povedali, ako sa mali stať stali služobníkmi draka po siedmich rokoch. Ako im dal toľko peňazí, koľko je len žita na poli. Ale že podpísali zmluvu vlastnými menami, že mu patria, keď uplynie sedem rokov, ak neuhádnu hádanku, ktorú im on predloží. Stará žena im povedala: „Snáď by sa našla nejaká pomoc. Jeden z vás by však musel ísť do lesa a tam nájsť jednu starú zrúcaninu zo skál, ktorá vyzerá ako malý domček. Musí vojsť dnu a tam nájde pomoc vo vašom bádaní.“

Dvaja z nich si pomysleli: „To nás nezachráni!“ a zostali sedieť na svojich miestach. Ale tretí veselo vyskočil na rovné nohy a išiel do lesa, kde našiel malú chatku zo skál. V nej prebývala jedna veľmi stará žena. Bola to drakova stará mama. Spýtala sa ho, že ako sa tam dostal a čo hľadá. Rozpovedal jej všetko, čo sa stalo. Keďže sa jej zapáčila jeho povaha, uľútostilo sa jej ho a povedala mu, že mu pomôže.

Nadvihla veľký kameň, ktorý ležal nad pivnicou, vraviac: „Ukry sa tam dole. Odtiaľ môžeš počuť všetko, čo sa povie v tejto izbe. Len pokojne seď a nehýb sa. Keď príde drak, ja sa ho spýtam na tú jeho hádanku, lebo mne on všetko rozpovie. Potom pozorne počúvaj jeho odpoveď.“

O polnoci drak vletel dnu a pýtal si svoju večeru. Jeho babička mu prestrela stôl plný jedla a pitia. Spoločne jedli a pili až do sýtosti, pokým drak nebol spokojný. Počas rozhovoru sa ho babka spýtala, že čo robil cez deň a koľko duší sa mu podarilo uloviť.

„Dnes som nemal veľké šťastie,“ povedal, „ale robím si zálusk na troch vojakov.“

„Skutočne? Traja vojaci!“ povedala jeho babka. „A oni ti nevedia uniknúť?“

„Sú moji,“ odpovedal drak pohŕdavo, „pretože im dám hádanku, ktorú nebudú vedieť uhádnuť.“

„Čo je to za hádanku?“ opýtala sa.

„Poviem ti to. V Severnom mori leží mŕtve telo tuleňa – to bude ich pečené mäso. Rebro z veľryby – to bude ich strieborná lyžica. A duté kopyto mŕtveho koňa – to bude ich pohár na víno.“

Keď drak išiel spať do postele, jeho babka nadvihla kameň na pivnici a vyšiel odtiaľ vojak von.

„Dával si dobrý pozor?“ spýtala sa.

„Áno,“ odpovedal, „viem toho dosť na to, aby som si s tým vedel pomôcť.“

Potom sa odtiaľ cez okno potichu vytratil a ponáhľal sa naspäť ku svojim kamarátom. Povedal im, ako bol drak prekabátený svojou babičkou a ako počul na vlastné uši z jeho úst odpoveď na hádanku.

Potom boli všetci traja nadšení a šťastím celí bez seba. Vytiahli svoj malý bič a šľahali ním mnohokrát a vyčarovali pred sebou veľký kopec peňazí. Keď pominulo celých sedem rokov zloduch drak prišiel za nimi so svojou knihou a ukazoval im ich podpisy, vraviac: „Teraz vás zoberiem so sebou k sebe do podzemia. Tam vám dám jesť jedlo. Ak mi viete povedať, z čoho bude pečené mäso, budete voľní a môžete si ponechať bič na peniaze.“

Vtedy prvý vojak povedal: „V Severnom mori leží mŕtvy tuleň. Z neho bude pečené mäso.“

Drak bol veľmi naštvaný, vrčal a hučal hodnú dobu. I spýtal sa druhého: „Ale z čoho bude vaša lyžica?“

„Z rebra veľryby bude naša strieborná lyžica.“

Drak sa znechutene zatváril a znovu trikrát zavrčal: „Hm, hm, hm!“ A povedal tretiemu: „Vieš z čoho bude váš pohár na víno?“

„Náš pohár na víno bude z kopyta starého koňa.“

Potom drak odletel s hlasným vreskotom, až sa to ozývalo naďaleko, ale už nemal nad nimi žiadnu moc. Naši traja vojaci vzali malý bič a vyčarovali si ním toľko peňazí, koľko len chceli. Potom si už žili prepychovo šťastne ako lordi do konca svojich životov.

@[Andrew Lang, Robert Hodosi]