4*8.(121.) Kapusta pre somára **(2,4k)

Bola raz jeden mladý lovec, ktorý sa smelo vybral do lesa. Bolo mu veselo a ľahko na duši. Ako šiel, tak si pohvizdoval. Cestou natrafil na starú škaredú ženu, ktorá sa mu prihovorila: „Dobrý deň, vzácny poľovník! Ty si taký veselý a spokojný, ale ja trpím hladom a smädom. Daj že mi nejakú drobnú mincu.“ Poľovník sa zľutoval nad starou úbohou ženou. Zahrabal vo vrecku a vytiahol z neho zopár drobných mincí, ktoré jej dal. Potom chcel pokračovať vo svojej poľovačke. Lenže stará žena ho zdržala, vraviac: „Počúvaj, drahý poľovník, vieš, čo ti ja poviem? Kvôli tomu, že máš také láskavé srdce, ti dám darček. Choď len ďalej svojou cestou a v krátkom čase prídeš ku stromu, na ktorom bude sedieť deväť vtákov a vo svojich pazúroch budú držať plášť, o ktorý sa budú hádať. Namier puškou do stredu medzi ne a vystrel. Plášť nechajú padnúť na zem, ale jeden z vtákov bude zasiahnutý a padne dolu mŕtvy. Plášť si zober so sebou. Je to plášť na želania. Keď si ho prehodíš okolo pliec, stačí, aby si si len zaželal, že chceš byť na nejakom mieste, a mihnutím oka tam budeš. Potom vyber srdce zo zabitého vtáka a zjedz ho. A odvtedy každé ráno, keď vstaneš, budeš mať pod svojím vankúšom zlatú mincu.“

Poľovník sa poďakoval múdrej žene a pomyslel si: „To sú všetko také úžasné veci, ktoré mi nasľubovala. Len keby sa tak splnili!“ Tak kráčal ešte asi sto metrov. Potom začul na strome nad sebou taký vreskot a čvirikanie. Nuž sa pozrel hore a uvidel tam množstvo vtákov, ako sa trhali o akúsi látku svojimi zobákmi a pazúrmi. Vrieskali, pišťali a bojovali medzi sebou, ako keby ju každý z nich chcel len pre seba. „Nuž,“ povedal poľovník, „toto je úžasné! Je to presne tak, ako povedala tá stará žena.“ Oprel si pušku o plece, natiahol spúšť a vystrelil rovno doprostred medzi ne, až perie lietalo po okolí. Hneď nato kŕdeľ vtákov odletel preč s veľkým vreskotom. Jeden z nich padol mŕtvy na zem a plášť sa tiež zniesol dolu k nemu. Potom urobil tak, ako mu nakázala stará žena. Rozrezal vtáka. Vybral z neho srdce a zjedol ho. Plášť si zobral so sebou domov. Nasledujúce ráno, keď sa zobudil, si spomenul na sľub. Tak chcel vedieť, či je to skutočnosťou. A naozaj, keď pozrel pod vankúš, našiel tam zlatú mincu. Ďalšie ráno tam bola ďalšia. A tak to bolo zakaždým, keď sa ráno zobudil. Zhromaždil celkom peknú hromadu peňazí. I pomyslel si: „Načo mi je dobré všetko to zlato, keď zostanem nečinne doma? Budem cestovať a pozriem sa trochu do sveta.“ Tak opustil svojich rodičov. Prehodil si svoj lovecký batoh a pušku cez plece a vybral sa na cesty do sveta.

Jedného dňa sa stalo, že prechádzal veľmi hustým lesom. Keď prešiel na jeho koniec, uvidel pred sebou na rovine stáť veľký priestranný zámok. V jednom z jeho okien stála stará žena a pri jej boku vedľa nej bola najkrajšia dievčina na svete. Lenže tá stará žena bola bosorka a povedala dievčaťu: „Tamto prichádza jeden dobrodruh z lesa, ktorý má v tele vzácny poklad, ktorý musíme od neho získať, moja drahá dcéra. Máme na to väčšie právo ako on. On totižto zjedol jedno vtáčie srdce, a teraz každé ráno nájde pod vankúšom zlatú mincu.“

Povedala jej, ako sa môžu zmocniť toho pokladu, ktorý zjedol. Že to srdce musia od neho vymámiť. Napokon jej nahnevane pohrozila, vraviac: „Ak ma neuposlúchneš a nespravíš tak, ako ti poviem, veľmi toho oľutuješ!“

Keď poľovník prišiel bližšie a uvidel v okne krásnu devu, povedal si len tak pre seba: „Už som cestoval dosť dlho. Je načase si oddýchnuť. Strávim nejaké krásne chvíle v tomto krásnom zámku. Peňazí mám hojne, môžem si to dovoliť.“ Ale skutočným dôvodom bolo, že si všimol krásnu tvár dievčaťa, ktorá sa mu zaľúbila na prvý pohľad.

Nuž vošiel dnu. Láskavo ho prijali a výdatne pohostili. Krátko nato sa bezhlavo zamiloval do mladej dievčiny. Nedokázal myslieť na nič iného, len na to, ako ju potešiť. Stále sa jej pozeral do očí a všetko, čo si priala, vďačne urobil. Vtedy jej stará bosorka povedala: „Musíme od neho získať to vtáčie srdce, ktoré prehltol. Keď ho trochu opiješ, ani si to nevšimne.“ Za týmto účelom pripravila omamný nápoj. Keď bol hotový, naliala ho do kalicha, ktorý podala svojej dcére, aby ho dala vypiť poľovníkovi.

„Nože si vypi na mňa, môj najdrahší,“ povedala mu. Zobral do ruky kalich a vypil jeho obsah na jeden dúšok. Hneď mu z toho prišlo zaťažko a vtáčie srdce mu vyskočilo rovno z jeho úst. Deva ho zachytila a okamžite ho prehltla, lebo stará bosorka jej tak nakázala. Poľovník odvtedy už nenašiel ráno, keď sa prebudil pod vankúšom zlatú mincu. Ale bol taký zamilovaný do mladej čarodejky a zároveň učarovaný, že nemyslel na nič iné, len na to, ako stráviť všetok svoj čas s krásnou devou.

Stará čarodejnica však zatúžila i po jeho čarovnom plášti, vraviac: „Máme vtáčie srdce, ale musíme získať od neho ešte aj želajúci plášť.“

Dcéra jej povedala: „Ten mu nechajme, veď už stratil celé svoje bohatstvo!“

Stará bosorka sa náramne rozčúlila a povedala: „Taký želajúci plášť je úžasná vec. Možnože to je jediný na svete. Ja ho jednoducho chcem a aj ho dostanem!“ Zmlátila dcéru, koľko sa do nej vošlo. Potom jej pohrozila, že s ňou naloží ešte horšie, ak ju neuposlúchne.

Tak spravila svojej matke po vôli. Jedného dňa stála pri okne a dívala sa do diaľky, akoby bola veľmi smutná.

„Prečo tam stojíš a tak smutne vyzeráš?“ spýtal sa poľovník.

„Bohužiaľ, moja láska,“ odpovedala, „tamto v diaľke leží žulová hora, ktorá je celá pokrytá vzácnymi kameňmi. Mám v sebe veľkú túžbu tam ísť. Tak keď nad tým premýšľam, som z toho veľmi smutná. Lebo kto by ich vedel priniesť sem? Možnože len vtáky, ktoré vedia lietať, a nie žiaden človek na svete.“

„Keď ťa nič iné netrápi, v tomto ti viem veľmi ľahko pomôcť,“ povedal poľovník. „Uvidíš, za chvíľu ti bude na srdci lepšie.“

Prehodil cez nich oboch želajúci plášť a zaželal si, aby boli na žulovej hore. Okamžite tam aj boli. Sedeli na žule a všade okolo nich boli samé vzácne kamene, ktoré sa žiarivo trblietali po všetkých stranách, kam len dovideli. Bolo veľkým potešením obdivovať celú túto nádheru. Pozbierali niekoľko tých najkrajších a najdrahších. Ale stará bosorka už začala so svojimi čarami a spôsobila, aby poľovníkovi oťaželi viečka a bolo mu do spania.

Tak povedal deve: „Sadnime si na chvíľu a odpočiňme si. Som taký unavený, že sotva stojím na vlastných nohách.“

Tak sa posadili. Položil si svoju hlavu jej do lona zaspal. Hneď ako začal zhlboka spať a zvučne chrápať, rozopla mu plášť. Zapla si ho okolo vlastných pliec. Nechala tam žulové kamene aj vzácne drahokamy. A bez meškania si hneď zaželala byť naspäť doma.

Keď sa poľovník zobudil, zistil, že jeho láska ho zradila a nechala ho v ďalekej divočine v žulovej hore. „Ach!“ povedal, „prečo len existuje taká veľká nedôvera a bezohľadnosť vo svete?“

Na nešťastie táto hora patrila zúrivým a obrovským obrom, ktorý tam žili a obchodovali so vzácnymi drahokamami. Ani dlho nesedel a za chvíľu uvidel troch z obrov, ako kráčajú smerom k nemu. Tak si ľahol a predstieral, že upadol do hlbokého spánku.

Obri prišli až k nemu. Prvý z nich ho zatlačil nohou a povedal: „Čo je toto tu za dážďovku?“

Druhý mu odvetil: „Poriadne ho rozdrv. Nech zdochne.“

Ale tretí pohŕdavo povedal: „Nestojí nám tú námahu, aby sme ho zabili! Nechajme ho žiť. Ak vystúpi na vrchol hory, oblaky ho vezmú a odnesú preč.“

Ako sa takto pozhovárali, odišli od neho ďalej. Lovec si ich rozhovor vypočul a hneď ako odišli, vstal a vyšiel na vrchol hory. Ako tam sedel, prišiel oblak, zmocnil sa ho a unášal ho preč. Istú dobu cestoval na oblaku po oblohe. Ten klesol nižšie a vznášal sa nad veľkou zeleninovou záhradou, okolo ktorej boli steny. Bezpečne zoskočil z oblaku medzi kapustu a inú zeleninu. Poľovník sa popozeral po okolí a pomyslel si: „Keby som len našiel niečo dobré na jedenie! Mám stále väčší a väčší hlad. Budem musieť asi hladovať, lebo nikde nevidím rásť žiadne ovocné stromy, ani hrušku či jablko. Všade tu je len samá zelenina.“

Napokon si pomyslel: „Ešte že tu je kapusta. Z toho by sa mohlo dať celkom dobre najesť a osviežiť sa takto.“ Pohľadal takú väčšiu hlávku kapusty a schuti si z nej zajedol, aby sa nasýtil. Ale po pár zahryznutiach sa cítil veľmi zvláštne. Z rúk sa mu stali nohy, takže teraz mal štyri nohy. Hlava sa mu zväčšila a narástli mu dve veľké dlhé uši. S hrôzou zistil, že sa premenil na somára. Ale keďže mal stále hlad jedol ďalej. Jeho súčasnej podobe ako somárovi mu teraz šťavnatá kapusta chutila ešte lepšie. Tak pokračoval v jedení s ešte väčšou chuťou. Napokon sa dostal od zelenej kapusty ku červenej. Ale sotva ochutnal z tejto červenej kapusty, pocítil ďalšiu zmenu so svojím telom. Znova sa mu prinavrátila jeho pôvodná ľudská podoba.

Lovec si teraz ľahol a od toľkej únavy zaspal. Keď sa nasledujúce ráno prebudil, odtrhol hlávku zlej zelenej kapusty a hlávku dobrej červenej kapusty. Potom si pomyslel: „Tieto kapusty mi pomôžu získať naspäť odcudzený majetok a potrestať neveru a pokrytectvo.“ Vložil obe hlávky kapusty do batoha, preliezol stenu na záhrade a začal hľadať zámok svojej lásky. Keď sa pár dní potuloval po okolí, našiel ho celkom ľahko. Začmudil si tvár od popola, takže ani vlastná matka by ho takto nespoznala. Prišiel na zámok a prosil tam o prenocovanie.

„Som taký unavený,“ povedal, „že už nemôžem pokračovať vo svojej ceste. Môžem u vás prenocovať?“

Bosorka sa spýtala: „Vidiečan, a ktože si ty a čím sa zaoberáš?“

Takto jej odpovedal: „Ja som posol kráľa. Poslali ma hľadať tú najlepšiu kapustu na šalát, aká len rastie pod slnkom. Mal som to šťastie, že sa mi podarilo ju nájsť a teraz ju nesiem so sebou. Lenže horúčava od slnka je taká veľká, že sa obávam, že tá kapusta s jemnými listami veľmi zmäkne. Ani neviem, či sa mi podarí ju dostať až ku kráľovi.“

Keď stará bosorka počula o veľmi chutnej kapuste na šalát, hneď ju chcela zjesť a povedala: „Milý dedinčan, nože mi daj ochutnať z tej skvelej kapusty.“

„Prečo nie?“ odpovedal. „Nesiem so sebou dve kapustné hlávky. Jednu vám môžem dať.“

Tak vraviac, otvoril batoh a vytiahol z neho zlú zelenú kapustu. Bosorka ani netušila, že by sa mohlo niečo zlého stať od kapusty. Z úst jej už od nedočkavosti a maškrtnosti tiekli sliny. Tak vbehla hneď do kuchyne, nakrájali si ju na pásiky a spravila z nej šalát. Ale sotva stihla ochutnať zopár listov, okamžite začalo účinkovať čaro.

Vtedy prišla do kuchyne slúžka a uvidela tam pripravený kapustný šalát. Chcela ho odniesť hore do jedálne, ale podľa jej starého zvyku ochutnala z neho zopár listov. Okamžite kúzlo začalo účinkovať. A stal sa z nej štvornohý chlpatý somár, ktorý vybehol von a pripojil sa ku starej bosorke. Medzitým šalát spadol na zem. A zatiaľ sa posol rozprával s krásnou dievčinou. Ale keďže nikto nechodil so šalátom a veľmi z neho chcela ona ochutnať, začala si sťažovať: „Kde len môže byť ten kapustný šalát?“

Vtedy si poľovník pomyslel: „Kapusta už určite začala účinkovať.“ A povedal: „Ja sám pôjdem do kuchyne a prinesiem ten šalát so sebou.“

Keď prišiel do kuchyne, uvidel cez okno vonku dva somáre, ale šalát ležal na podlahe.

„To je v poriadku,“ povedal, „takže dvaja už dostali svoj podiel!“ Pozbieral zo zeme zostávajúce množstvo kapustného šalátu. Položil ho na misku. Priniesol ho bosorkinej dcére a takto jej ho servíroval.

„Osobne vám prinášam veľmi chutné jedlo,“ povedal, „aby ste nemuseli naň dlhšie čakať a ukojili svoje chúťky.“

Tak si začala z kapustného šalátu vo veľkom pochutnávať. Ale len dva razy si naložila z neho do úst a už z nej bol veselo poskakujúci somár na dvore.

Keď si poľovník poriadne umyl tvár, aby ho spoznali, vyšiel na dvor a povedal: „Teraz dostanete odmenu za vašu neveru a pokrytectvo.“

Zviazal všetky tri lanami a odviedol ich až ku mlynu. Zaklopal na okno. Mlynár vytiahol hlavu z okna a spýtal sa ho, že čo tam chce.

„Mám tri otravné zvieratá,“ odpovedal, „ktoré už dlhšie nechcem mať u seba. Ak si ich vezmete, dáte im jedlo, ustajníte ich, a naložíte s nimi tak, ako vám poviem, zaplatím vám toľko, koľko si len budete priať.“

„Prečo nie?“ odpovedal mlynár. „Ako mám s nimi zaobchádzať?“

Vtedy mu poľovník povedal, že najstaršieho somára, ktorým bola bosorka, trikrát zmlátiť palicou každý deň a dať mu len jedno jedlo. Mladšiemu somárovi, ktorým bola slúžka, dať každý deň tri jedlá a jeden krát zmlátiť palicou. A čo sa týka toho najmladšieho somára, ktorým bola jeho neverná dievčina, toho bez bitia a dať mu každý deň tri jedlá. Nevedel nájsť v srdci ani len náznak hnevu voči svojej krásnej dievčine – bosorkinej dcére, na to, aby ju nechal zbiť.“

Potom odišiel naspäť do zámku. Našiel tam všetko, čo len potreboval. Po pár dňoch prišiel za ním mlynár a oznámil mu, že ten najstarší somár, ktorý dostával trikrát bitku a jedno jedlo denne, už skapal. „Ďalšie dva,“ dodal, „istotne ešte nie sú mŕtve. Dostávajú svoje tri jedlá denne. Ale sú také pochmúrne a smutné, že ich určite chuť do života opustí a čoskoro zomrú.“

            Nuž poľovník sa nad nimi zľutoval. Odložil svoj hnev a mrzutú náladu a povedal mlynárovi, aby mu tie zostávajúce dva somáre priviedol naspäť. Keď prišli k nemu, bol k nim vľúdny a dal im zjesť dobrú červenú kapustu. Po pár odhryznutiach z tejto dobrej kapusty sa znovu premenili späť do svojej vlastnej ľudskej podoby. Krásna dievčina padla pred ním na kolená a povedala: „Ach, môj najdrahší miláčik, prosím ťa, odpusti mi tie neprávosti, ktoré som ti urobila. Moja matka ma donútila, aby som tak spravila. Tvoj želajúci plášť visí na chodbe vo veľkej skrini. A čo sa týka vtáčieho srdca, tak vypijem taký istý omamný nápoj, ako som dala aj tebe, a vrátim ti ho.“

            Ale poľovník zmenil svoju mienku ohľadom vtáčieho srdca a povedal: „Nechaj si ho. Nie je v tom žiaden rozdiel, lebo si ťa beriem za svoju skutočnú zákonitú manželku.“

            A tak sa konala veľkolepá svadba, na ktorú pozvali všetkých na okolí. Potom už žili šťastne po celý život bez strachu, že by im mohla bosorka ublížiť, lebo našťastie zomrela v somárskej koži. Poľovník a krásna dievčina boli veľmi krásnym párom a milovali sa nadovšetko, a preto ich mali všetci radi. Boli to veľmi láskaví a vľúdni ľudia.

            @[Andrew Lang, Robert Hodosi]