4*11.(124.) Ferko a vďačné zvieratá **(3,0k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž a žena, ktorí mali troch dobre vyzerajúcich synov. Avšak boli takí chudobní, že nemali pre seba dostatok jedla, nie to ešte pre svoje deti. Tak sa synovia rozhodli, že sa vyberú do sveta a vyskúšajú svoje šťastie. Pred ich cestou každému z nich dala ich matka bochník chleba a svoje požehnanie. Nežne sa rozlúčili so svojimi rodičmi a vydali sa na cesty.

            Najmladší z troch bratov sa volal Ferko. Bol to krásny mládenec s perfektnou postavou, modrými očami, svetlými vlasmi a pleťou ako mlieko a ruže. Jeho dvaja bratia naňho žiarlili tak veľmi, ako len vedeli. Pretože si mysleli, že s jeho dobrým vzhľadom bude mať oveľa viacej šťastia ako oni.

            Jedného dňa všetci traja odpočívali pod stromom. Slnko horúco svietilo a boli unavení od zdĺhavej chôdze. Ferko tvrdo spal, ale ďalší dvaja boli hore. Najstarší povedal druhému bratovi: „Čo by si povedal na to, kebyže spravíme nejakú škodu nášmu bratovi? On je taký krásny, že všetci si ho hneď obľúbia, na rozdiel od nás. Keby sa nám ho podarilo dostať preč z našej cesty, lepšie by sme uspeli.“

            „Úplne s tebou súhlasím,“ odpovedal druhý brat, „a mojou radou je zjesť jeho bochník chleba a potom mu odmietnuť dať kúsok z nášho, dokiaľ nesľúbi, že sa nechá oslepiť a zlomiť si svoje nohy.“

            Jeho najstarší brat bol s týmto návrhom spokojný. Tak dvaja zlomyseľní podliaci schytili Ferkov bochník a celý ho zjedli, zatiaľ čo úbohý chlapec stále spal.

            Keď sa zobudil, cítil sa veľmi hladný a hľadal svoj chlieb, ale bratia naňho zvolali: „Zjedol si chleba počas spánku, ty pažravec. Môžeš hladovať, koľko len chceš, ale z nášho chleba ti nedáme ani kúsok.“

            Ferko bol v rozpakoch a nevedel si predstaviť, ako mohol jesť počas spánku. Ale nič nepovedal. Celý deň a aj nasledujúci sa postil. Ďalšie ráno však mal taký hlad, že sa rozplakal. Prosil svojich bratov, aby mu dali kúsok z ich chleba. Krutí bratia sa však zasmiali a zopakovali mu to, čo mu povedali predtým. Keď ich však Ferko naďalej prosil, najstarší napokon povedal: „Ak sa necháš oslepiť na jedno oko a zlomiť si jednu nohu, tak ti dáme kúsok z nášho chleba.“

            Pri týchto slovách Ferko plakal ešte viacej než predtým. Znášal utrpenie hladom, až kým bolo slnko vysoko na nebi. Potom súhlasil, aby ho oslepili na ľavé oko a zlomili mu ľavú nohu. Keď tak urobili, natiahol dychtivo ruku za kúskom chleba. Ale jeho bratia mu dali len taký malý kúsok, že keď ho hladujúci mládenec rýchlo zjedol, vôbec ho nenasýtil. Tak prosil o druhý kúsok.

            Ale čím viacej Ferko plakal a hovoril svojim bratom, že zomiera hladom, tým sa viacej na ňom smiali a nadávali mu kvôli jeho chamtivosti. Celý deň vydržal bolesť hladom. Ale keď prišla noc, jeho vytrvalosť ho opustila. Nechal sa oslepiť aj na pravé oko a zlomiť si aj pravú nohu za druhý kúsok chleba.

            Keď ho bratia úspešne zmrzačili a znetvorili na celý život, nechali ho stonať na zemi a pokračovali v ceste bez neho.

            Chudák Ferko zjedol kúsok chleba, ktorý mu nechali, a horko zaplakal. No nikto ho nepočul ani mu neprišiel na pomoc. Nastala noc a nešťastný slepý mládenec nemal žiadne oči, ktoré by mohol zatvoriť. Mohol sa len plaziť po zemi, a pritom vôbec nevedel, kam ide. Ale keď slnko bolo vysoko na oblohe, horúčava ho začala páliť. Nuž náš Ferko začal hľadať nejaké chladné tienisté miesto na odpočinok, kde by si mohol odpočinúť so svojimi boľavými končatinami. Vyliezol na vrchol kopca a ľahol si tam na trávu do tieňa. Myslel si, že je v tieni veľkého stromu. Ale nebol to strom, ale šibenica, na ktorej sedeli dva krkavce. Jeden z nich hovoril druhému, ako tam mládenec ležal: „Je v tomto susedstve niečo pozoruhodného alebo úžasného?“

            „Myslím, že áno,“ odpovedal druhý krkavec. „Je tu veľa vecí, ktoré neexistujú nikde inde na svete. Pod týmto kopcom je jazero. Keď sa v ňom niekto okúpe, hoci by bol už pred bránou smrti, prinavráti sa mu plné zdravie. A tí, ktorí si umyjú oči rosou na tomto kopci, budú mať taký ostrý zrak, ako orol, aj keby nevideli už od narodenia.

            „Nuž,“ odpovedal prvý krkavec, „moje oči nepotrebujú tento liečivý kúpeľ, lebo, nech sú nebesá pochválené, mám taký dobrý zrak, ako kedykoľvek predtým. Ale jedno moje krídlo je slabé a ochabnuté, odkedy ma postrelil jeden šíp pred mnohými rokmi. Tak zaleťme zaraz k jazeru, aby sa mi prinavrátilo zdravie a sila.“ A tak odleteli.

            Ich slová potešili Ferkovo srdce. Netrpezlivo čakal, kým nadíde večer, aby padla vzácna rosa a mohol si ňou utrieť oči.

            Napokon nastal súmrak a slnko začalo klesať za hory. Postupne sa na kopci ochladzovalo a tráva začala vlhnúť rosou. Vtedy Ferko zaboril svoju tvár do trávy a zmáčal si svoje oči kvapkami rosy. Hneď videl jasnejšie, ako kedykoľvek predtým. Mesiac jasne žiaril a osvetľoval mu cestu k jazeru, v ktorom si chcel okúpať svoje zlomené končatiny. Tak sa priplazil až na okraj jazera a ponoril svoje nohy do vody. Akonáhle tak urobil, mal ich obe rovnako zdravé ako predtým. Ferko poďakoval láskavému osudu, ktorý ho priviedol na kopec, kde začul rozhovor krkavcov. Naplnil fľašu liečivou vodou a potom pokračoval vo svojej ceste v najlepšom duchu.

            Nezašiel príliš ďaleko, keď stretol vlka, ktorý veľmi kríval na jednu nohu a poskakoval len tých ďalších troch. Keď zbadal Ferka, začal žalostne zavýjať.

            „Môj dobrý priateľ,“ povedal mládenec, „nože buď veselší, pretože za chvíľu vyliečim tvoju nohu,“ a s týmito slovami nalial trochu vzácnej vody vlkovi na labku. Za necelú minútu bolo zviera plné života a poskakovalo na všetkých štyroch nohách. Vďačné stvorenie sa srdečne poďakovalo svojmu dobrodincovi a sľúbilo Ferkovi, že ak to bude niekedy potrebovať, že sa mu za to dobrým odplatí.

            Náš mladý hrdina pokračoval ďalej, kým neprišiel na zorané pole. Tu si všimol malú myš, ktorá sa unavene plazila po zadných labkách, pretože predné si zlomila v pasci. Ferkovi sa uľútostilo malej myšky. Priateľsky sa jej prihovoril a umyl jej malé predné labky v liečivej vode. Behom chvíľky bola myška celá uzdravená. Poďakovala sa láskavému liečiteľovi a rýchlo sa rozbehla ponad zorané brázdy.

            Ferko opäť pokračoval vo svojej ceste. Onedlho letela okolo neho včelia kráľovná. Jedno svoje krídlo mala roztrhnuté napoly od veľkého vtáka. Ferko jej chcel s radosťou pomôcť, ako pomohol i vlkovi a myši. Preto jej nalial nejaké kvapky z liečivej vody na zranené krídlo. Na mieste bola včelia kráľovná hneď vyliečená. Otočila sa k nemu a povedala: „Som ti veľmi vďačná za tvoju láskavosť a jedného dňa sa ti za to odmením.“ A s týmito slovami veselo zabzučala a odletela preč.

            Potom putoval mnoho dlhých dní. Napokon sa dostal do jedného zvláštneho kráľovstva. Tu si pomyslel, žeby mohol ísť rovno do paláca ponúknuť svoje služby kráľovi krajiny, lebo počul, že kráľova dcéra bola krásna ako jarný deň.

            Tak odišiel do kráľovského paláca. Ako vošiel dnu, prvými ľuďmi, ktorých zbadal, boli jeho dvaja bratia. Podarilo sa im získať miesta v službe u kráľa. Keď spoznali Ferka so zdravými očami a nohami, boli vystrašení až na smrť. Báli sa, že povie kráľovi, ako sa k nemu zachovali, a že ich za to obesia.

            Hneď ako vstúpil Ferko do paláca, všetky oči sa obrátili na tohto mládenca. Dokonca aj kráľova dcéra pozerala naňho s obdivom, pretože nikdy v živote nevidela takého krásavca. Jeho bratia si toho všimli a k ich strachu sa pridala i závisť a žiarlivosť. Tak sa teda rozhodli ho znovu zničiť. Išli ku kráľovi a povedali mu, že Ferko je zlomyseľný čarodejník, ktorý prišiel do paláca, aby uniesol princeznú.

            Kráľ si dal predviesť Ferka pred seba a povedal mu: „Si obvinený z toho, že si čarodejník, ktorý ma chce okradnúť o dcéru. Odsúdim ťa na smrť. Ale dám ti tri úlohy, ktoré ak splníš, tvoj život bude ušetrený, ale potom opustíš krajinu. Avšak ak ich nedokážeš vykonať, budeš obesený na najbližší strom.“ Obrátiac sa na dvoch zlých bratov, povedal: „Navrhnite niečo, aby urobil. Nezáleží na tom, aké ťažké. Musí to urobiť alebo zomrie.“

            Nerozmýšľali dlho a odpovedali mu: „Nech Vášmu Veličenstvu postaví za jeden deň oveľa krajší palác ako je tento. Ak v tom zlyhá, dajte ho obesiť.“

            Kráľ bol týmto návrhom potešený a rozkázal Ferkovi, aby sa nasledujúci deň pustil do práce. Jeho dvaja bratia boli potešení, lebo si pomysleli, že sa ho týmto už nadobro zbavili. Nešťastný mládenec bol zlomený na duši. Preklial hodinu, keď prekročil hranice tohto kráľovského panstva. Ako sa bezútešne prechádzal po lúkach okolo paláca, premýšľal nad tým, ako by unikol pred smrťou. Zrazu preletela okolo malá včela a zašepkala mu do ucha: „Čo ťa trápi, môj láskavý dobrodinec? Mohla by som ti nejako pomôcť? Ja som tá včela, ktorej si uzdravil krídlo, a chcela by som sa ti nejako odvďačiť.“

            Ferko v nej spoznal včeliu kráľovnú a povedal: „Bohužiaľ! Neviem, ako by si mi mohla pomôcť, lebo mi dali neľahkú úlohu, ktorú nikto na svete nedokáže urobiť. Ešte sa nenašiel nikto s takým nadaním. Do zajtra večera musím postaviť ešte krajší palác, ako je ten, čo vlastní kráľ.“

            „To je všetko?“ odpovedala včela. „Potom sa môžeš upokojiť. Predtým, ako zajtra slnko zapadne, budeš mať postavený oveľa krajší palác, ako je ten, v ktorom býva kráľ. Len zostaň tu, pokým neprídem a nepoviem ti, že je hotový.“ Ako to povedala, veselo odletela preč. Ferka jej slová upokojili. Nuž si ľahol na trávu a pokojne spal až do nasledujúceho rána.

            Skoro ráno bolo celé mesto hore na nohách. Všetci sa pýtali, že kde a ako chce cudzinec postaviť ten nádherný palác. Samotná princezná bola tichá a smutná. Plakala celú noc, až mala mokrý vankúš, tak veľmi si brala k srdcu osud krásneho mládenca.

            Ferko strávil celý deň na lúkach čakaním na návrat včely. A keď nadišiel večer, priletela včelia kráľovná, sadla si mu na plece a povedala: „Nádherný palác je už pripravený. Maj skvelú náladu a zaveď kráľa na kopec hneď za mestskými hradbami.“ Veselo zabzučala a odletela znovu preč.

            Nuž išiel okamžite ku kráľovi a povedal mu, že palác je hotový. Celý kráľovský dvor sa išiel pozrieť na ten div. Aký len veľký bol ich úžas pri ich pohľade naň. Na kopci za hradbami stál nádherný palác, ktorý bol vyrobený z najnádhernejších kvetov, aké kedy len rástli na zemi. Strecha bola z karmínových ruží, okná z ľalií, steny z bielych karafiátov podlaha z kvitnúcich, žiarivých fialiek, dvere z nádherných tulipánov a narcisov, klopadlá na dverách zo slnečníc, a všade na okolí v masách kvitnúce hyacinty a ďalšie aromatické kvety. Takže vzduch bol voňavý široko ďaleko a priam očaroval všetkých prítomných.

            Tento nádherný palác bol postavený vďačnou kráľovnou včiel, ktorá si zavolala na pomoc všetky ostatné včely v kráľovstve.

            Kráľov úžas nepoznal hranice a princeznine oči žiarili radosťou, ktorá ich upriamila z nádhernej budovy na potešeného Ferka. Ale jeho dvaja bratia boli závisťou celí až zelení a iba vyhlásili, že Ferko je len obyčajný zlomyseľný čarodejník.

            Hoci bol kráľ veľmi prekvapený a udivený nad spôsobom, ako sa vykonali jeho rozkazy, bol veľmi znepokojený tým, že by cudzinec mal so svojím životom tak ľahko uniknúť. Preto sa obrátil na dvoch bratov, hovoriac: „Určite splnil prvú úlohu nepochybne pomocou nejakej diabolskej mágie. Ale čo mu dáme teraz urobiť? Urobme mu to čo najťažšie, ako sa len dá. Ak zlyhá, zomrie.“

            Vtedy najstarší brat povedal: „Všetka obilie už bola pokosené, ale ešte nebolo vložené do stodoly. Nech ten ničomník pozbiera všetko zrno v kráľovstve na jednu veľkú hromadu do zajtrajšieho večera. Ak zostane čo i len jedno steblo obilia, nechajte ho zabiť.“

            Pri týchto slovách princezná celá obelela a bola zdrvená hrôzou. Ale Ferko sa cítil už veselšie než prvýkrát. Znova sa potuloval po lúkach a premýšľal, ako by sa dostal z týchto ťažkostí. Vôbec nedokázal vymyslieť, ako by pred nimi mohol uniknúť. Slnko zapadlo a nadišla noc. Keď vtom malá myška vykukla spomedzi trávy pri Ferkových nohách a povedala mu: „Teším sa, že ťa znovu vidím, môj milý dobrodinec. Ale prečože si taký smutný? A či ti nemôžem nejako pomôcť a zaplatiť ti tak za tvoju nesmiernu láskavosť?“

            Vtedy Ferko spoznal myšku, ktorej uzdravil predné labky, a odpovedal: „Ale bohužiaľ, ako mi môžeš pomôcť v záležitosti, ktorá presahuje ľudské schopnosti? Do zajtra večera mám zhromaždiť všetko obilie v kráľovstve na jednu veľkú hromadu. Ak zostane čo len jedno steblo, musím za to zaplatiť životom.“

            „To je všetko?“ odpovedala myš. „Kvôli tomu sa nemusíš veľmi znepokojovať. Len mi dôveruj a predtým, ako slnko zajtra zapadne, budeš počuť, že úloha je splnená.“ S týmito slovami malé stvorenie vybehlo na pole.

Ferko, ktorý vôbec nepochyboval, že myš bude rovnako dobrá ako jej slovo, sa upokojil a spokojne spal na mäkkej tráve až do nasledujúceho rána. Deň prešiel pomaly a keď sa chýlilo k večeru, dobehla k nemu tá istá malá myška a povedala mu: „Teraz už nie je na poliach ani jedno steblo obilia. Všetko zrno je zhromaždené na tamtom kopci.“

Potom išiel Ferko radostne ku kráľovi a povedal mu, že všetko, čo požadoval, sa stalo. A celý kráľovský dvor sa išiel pozrieť na ten div. Všetci boli pritom rovnako udivení ako po prvý raz. Pretože na hromade vyššej než kráľovský palác ležalo všetko zrno krajiny. Ani jedno steblo nechýbalo. Ako sa toto mohlo stať? Malá myška zhromaždila všetky myšky v krajine, aby jej pomohli, a spoločne pozbierali všetko zrno v celom kráľovstve.

Kráľ nedokázal ukryť svoj údiv, ale zároveň sa zväčšila jeho nevraživosť a bol schopný viacej ako kedykoľvek predtým uveriť dvom bratom, ktorí stále tvrdili, že Ferko nie je nič viac, len zlomyseľný čarodejník. Len krásna princezná sa radovala nad jeho úspechom a pozerala naňho priateľským pohľadom, ktorý jej zdatný mládenec opätoval.

Čím viacej krutý kráľ hľadel na zázrak pred sebou, tým bol viacej a viacej nahnevaný, lebo kvôli svojmu sľubu nemohol cudzinca popraviť. Znovu sa obrátil ku dvom bratom a povedal: „Jeho diabolská mágia mu zase pomohla. Lenže akú tretiu úlohu mu dáme? Nezáleží na tom, aká nemožná bude tretia úloha, musí ju vykonať, inak zomrie.“

„Najstarší rýchlo odpovedal: „Nech zaženie všetkých vlkov na jeden kopec. Ak tak urobí, môže slobodne odísť, ak nie, nech je obesený.“

Pri týchto slovách princezná vybuchla v nárek a slzy sa jej z očí len tak hrnuli. Keď to kráľ uvidel, nariadil, aby bola zavretá do vysokej veže, až pokým nebezpečný čarodejník neopustí kráľovstvo alebo nebude obesený na najbližší strom.

Ferko sa znova túlal po poliach. Tam si sadol na peň stromu a dumal, že čo ďalej. Zrazu k nemu pribehol veľký vlk a pevne sa pred neho postavil, vraviac: „Som veľmi rád, že ťa vidím, môj drahý dobrodinec. Nad čím premýšľaš takto tu sám? Ak ti môžem nejako pomôcť, stačí povedať len jedno slovo a stane sa. Veľmi rád by som ti dal dôkaz mojej vďačnosti.“

Hneď v ňom Ferko spoznal vlka, ktorému uzdravil zlomenú nohu. Tak mu povedal, že ak si chce zachrániť svoj vlastný život, čo všetko musí urobiť. „Lenže kde na svete,“ dodal, „zoženiem všetkých vlkov z celého kráľovstva a zhromaždím ich na jeden kopec?“

„Ak je to všetko, čo treba urobiť,“ odpovedal vlk, „nemáš sa čoho obávať. Podujmem sa na túto úlohu. Dám ti vedieť ešte pred zajtrajším západom slnka. Len si zachovaj dobrú náladu.“ A s týmito slovami odklusal rýchlo preč.

Mládenec sa náramne zaradoval, lebo vedel, že jeho život je v bezpečí. No bolo mu ťažko na srdci, keď si pomyslel na krásnu princeznú. Najviac ho mrzelo to, že keď opustí krajinu, už ju nikdy neuvidí. Ľahol si znovu na trávu a čoskoro tuho zaspal.

Celý ďalší deň strávil potulovaním sa po poliach. Večer k nemu veľmi rýchlo pribehol jeho priateľ vlk a povedal: „Zhromaždil som všetkých vlkov v kráľovstve a čakajú na teba v lese. Choď rýchlo ku kráľovi a povedz mu, aby išiel na kopec, nech vidí na vlastné oči div, ktorý urobíš. Potom sa vráť ku mne a nasadni mi na chrbát. Pomôžem ti zahnať všetkých vlkov spoločne na kopec.“

Potom Ferko išiel rovno do paláca a povedal kráľovi, že je pripravený vykonať tretiu úlohu. Nech príde na kopec, aby videl, ako sa to stane. Sám Ferko sa vrátil na polia. Naskočil vlkovi na chrbát a išiel na ňom k lesu.

Ako blesk vletel vlk do lesa a za chvíľu z neho vyšli stovky vlkov. Každou minútou ich pribúdalo, až ich boli tisícky a nebolo ich možné ani spočítať. Viedol ich všetkých pred sebou na kopec, kde stál kráľ, celý kráľovský dvor a Ferkovi bratia. Len krásna princezná chýbala, pretože bola zavretá vo svojej veži, kde horko plakala.

Zlí bratia dupali zlosťou a penili od hnevu, keď videli zlyhanie svojho zákerného plánu. Kráľa premohla náhla hrôza a strach, keď videl obrovské množstvo vlkov, ako sa približovali bližšie a bližšie. Kričal na Ferka: „Dosť! Dosť! Stačí! Už ich nechceme viac.“

Ale vlk, na ktorého chrbte sedel Ferko, povedal svojmu jazdcovi: „Len pokračuj! Pokračuj!“ a v tom istom okamihu bežalo na kopec mnoho ďalších vlkov. Strašne zavýjali a cerili svoje biele zuby.

Kráľ plný hrôzy zvolal: „Už ich zastav! Dám ti polovicu svojho kráľovstva, ak všetkých vlkov odvedieš preč.“ Ale Ferko predstieral, že ho nepočuje. Priviedol na vrch ešte viacej vlkov. Bolo ich mnoho tisícok. Takže všetci na kopci boli vystrašení strachom a hrôzou. Vtedy kráľ zdvihol svoj hlas ešte raz a zvolal: „Prestaň už! Dám ti celé svoje kráľovstvo, ak týchto vlkov odvedieš naspäť tam, odkiaľ prišli.“

Vlk však Ferka povzbudzoval a povedal: „Len pokračuj! Pokračuj!“ A tak viedol vlkov až hore na kopec, kde napadli kráľa, zlých bratov a celý kráľovský dvor a za chvíľu ich všetkých zjedli.

Potom Ferko odišiel rovno do paláca a oslobodil princeznú. V ten istý deň sa oženil a bol korunovaný za kráľa krajiny. Všetci vlci sa potom pokojne vrátili do svojich domovov. A Ferko a jeho nevesta žili spolu mnoho rokov v mieri a šťastí. K tomu nadovšetko ich milovali aj všetci veľkí aj malí v celej krajine a ešte aj zvery.

@[Maďarské rozprávky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]