4*12.(125.) Obri a pastier **(1,0k)

Kde bolo, tam bolo, žil kedysi chudobný chlapec, ktorý nemal ani otca ani matku. Aby sa uživil, staral sa o ovce bohatého lorda. Deň a noc trávil vonku na otvorených poliach. Len keď pršalo a bola búrka, tak sa ukryl v malej chatke na okraji veľkého lesa. Raz v noci, keď sedel na tráve vedľa svojho stáda, nie príliš ďaleko počul veľký nárek a plač. Vstal a išiel smerom za hlukom. Ku svojmu zdeseniu a úžasu našiel pri lese ležiaceho obra. Už sa chystal utiecť, zobrať nohy na plecia a bežať preč, čo mu sily stačili. Vtedy naňho obor zavolal: „Neobávaj sa. Ja ti neublížim. Naopak, štedro sa ti odmením, ak mi obviažeš moju nohu. Zranil som sa, keď som sa snažil vytrhnúť dub zo zeme.“ Pastier si vyzliekol košeľu a obviazal ňou obrovi zranené chodidlo. Obor sa postavil a povedal: „Teraz poď so mnou. Odmením ťa. Dnes ideme oslavovať svadbu. Sľubujem ti, že sa budeme dobre baviť. Poď so mnou a trochu sa zabav. Ale aby ťa moji bratia neuvideli, daj si tento opasok okolo pásu. Potom budeš neviditeľný.“ S týmito slovami podal mladému pastierovi opasok a kráčal pred ním, aby ho priviedol k fontáne, kde sa zhromaždili stovky obrov a obrýň a pripravovali sa na svadbu. Do polnoci tancovali a hrali rôzne hry. Potom jeden z obrov vytrhol nejaký strom aj s koreňmi a všetci obri a obryne sa urobili takí tenkí, že zmizli do zeme cez dieru, ktorá zostala po strome. Zranený obor zostal pozadu a zvolal: „Pastier, kde si?“ „Tu som, pri tebe,“ bola odpoveď. „Dotkni sa ma,“ povedal obor, „aby si aj ty mohol ísť s nami pod zem.“ Pastier urobil tak, ako mu povedal. Neveril, že je to možné, ale čoskoro sa ocitol vo veľkej hale, kde aj steny boli urobené z čistého zlata. Potom ku svojmu údivu zbadal, že sála je vybavená stolmi a stoličkami, ktoré patrili jeho pánovi. Za pár minút spoločnosť začala jesť a piť.

            Banket bol veľmi nádherný. Chudobný mládenec jedol a pil chamtivo, koľko len vládal. Keď bol nasýtený, pomyslel si: „Prečo by som si nemal dať jeden bochník chleba do vrecka? Aspoň budem mať čo jesť aj zajtra. Tak uchopil jeden bochník a keď sa nikto nedíval, dal si ho pod tuniku. Sotva tak urobil, zranený obor sa spýtal potichu: „Pastier, kde si?“ „Tu som,“ odpovedal mládenec. „Tak sa ma drž,“ povedal obor, „aby som ťa mohol zaviesť znova hore“ Pastier sa teda držal obra a za pár okamihov už bol zase nad zemou, ale obor zmizol. Pastier sa vrátil ku svojim ovciam. Dal si dolu opasok neviditeľnosti a opatrne ho schoval do svojho batoha.

            Nasledujúce ráno sa chlapec cítil hladný a pomyslel si, že si odreže kúsok z chleba, ktorý zobral zo svadby obrov, a že sa naje. Ale hoci to skúšal celou svojou silou, nepodarilo sa mu z neho odrezať ani malý kúsok. V zúfalstve zahryzol do bochníka. Ale aký veľký bol jeho úžas, keď mu z úst vypadol a skotúľal sa na zem k jeho nohám kúsok zlata. Zahryzol do chleba druhý a tretíkrát, a zakaždým mu z úst vypadol kúsok zlata, ale chlieb zostával celý. Pastier sa veľmi potešil svojmu veľkému šťastiu a schoval si čarovný bochník do batoha. Rýchlo sa ponáhľal do najbližšej dediny, aby si kúpil niečo na jedenie. Potom sa vrátil ku svojim ovciam.

            Ten bohatý lord, o ktorého ovce sa staral, mal veľmi krásnu dcéru. Keď sa prechádzala so svojím otcom po poliach, vždy sa naňho usmiala a pozdravila ho. Mládenec sa dlho pripravoval, aby urobil nejaké prekvapenie tomuto krásnemu stvoreniu na jej narodeniny. Tak keď sa priblížil tento deň, dal si na seba neviditeľný opasok. Vzal so sebou vrece plné kúskov zlata. Uprostred noci vkĺzol do jej izby. Položil vrece plné zlata vedľa jej postele a vrátil sa naspäť ku svojim ovciam. Radosť dievčaťa a jej rodičov bola nesmierna, keď nasledujúci deň našli vrece plné zlata. Mládenec bol veľmi potešený, keď videl jej radosť, tak to isté spravil nasledujúci deň. A takto to pokračovalo sedem nocí za sebou. Dievča a jej rodičia si pomysleli, že to musí byť dobrá víla, ktorá priniesla to zlato každú noc. Ale jednu noc sa rozhodli, že budú dávať pozor a zo svojho úkrytu uvidia, kto prináša to zlato každú noc.

            Ôsmu noc bola strašná búrka, silný vietor a dážď. Pastier bol práve na ceste, aby priniesol krásnemu dievčaťu ďalšie vrece plné zlata. Práve vtedy, keď sa dostal k domu svojho pána, si všimol že si zabudol svoj opasok, ktorý ho robil neviditeľným. Nepáčila sa mu myšlienka, aby sa v takom zlom počasí poň vracal do svojej chatky. Tak len vošiel dievčaťu do izby. Položil vrece plné zlata vedľa postele a chystal sa odísť z izby. Vtedy sa tam objavil jeho pán, zachytil ho a povedal mu: „Ty mladý darebák, tak ty si chcel ukradnúť zlato, ktoré sem prináša každú noc dobrá víla?“ Mladý pastier bol taký zarazený jeho slovami, že zostal stáť na mieste, až ho zatriaslo. Neodvažoval sa vysvetliť svoju prítomnosť. Majster mu teda povedal: „Keďže si mi doteraz verne slúžil, neodovzdám ťa do väzenia. Ale musíš opustiť svoje miesto a už ťa nechcem viacej uvidieť.“ A tak sa mladý pastier vrátil  svojej chatky. Zobral so sebou bochník a opasok a odišiel do najbližšieho mesta. Tam si kúpil drahé oblečenie, veľký koč so štyrmi koňmi, najal si dvoch služobníkov, a vrátil sa ku svojmu pánovi. Bohatý lord, keď zbadal pastiera, ako sa k nemu takto vracia, bol celý ohromený. Mládenec mu vyrozprával, aké šťastie sa mu stalo. Potom ho požiadal o ruku jeho krásnej dcéry. V tom mu pohotovo vyhovel. A krásna lordova dcéra a mladý pastier si po svadbe žili v prepychu. Boli bohatí a šťastní až do konca svojich životov.

            [Rozprávka z Bukoviny, Von Wliolocki, Andrew Lang, Robert Hodosi]