4*13.(126.) Neviditeľný princ **(4,2k)

Kedysi dávno žila raz jedna víla, ktorá mala moc nad zemou, morom, ohňom a vzduchom. Táto víla mala štyroch synov. Najstaršieho z nich, ktorý bol rýchly, plný života a s dobrou predstavivosťou, urobila Lordom ohňa, ktorý bol podľa jej názoru najušľachtilejší zo všetkých živlov. Druhému synovi, ktorý bol múdry a obozretný, ale ťažkopádny, dala vládu nad zemou. Stal sa Vládcom pevniny. Tretí bol divoký a krutý, ozrutnej postavy. Víla, jeho matka, bola zahanbená za jeho chyby. Dúfala, že ich zakryje tým, že z neho spraví Kráľa morí. Najmladší, ktorý bol veľmi vášnivý a neistý svojou povahou, sa stal Princom vzduchu.

            Keďže bol najmladší, boľ prirodzene matkin obľúbenec. Ale toto ju neoslepilo voči jeho slabostiam a predvídala, že jedného dňa, keď sa zamiluje bude veľmi trpieť. Tak si pomyslela, že najlepšie, čo môže urobiť, je, že ho bude vychovávať tak, aby považoval lásku za niečo hrozného. K jej veľkej radosti, ako si všimla, táto jeho nechuť voči vzťahu so ženami s pribúdajúcim vekom uňho len rástla. Od najranejšieho detstva nepočul nič iné ako príbehy kniežat, ktoré sa kvôli láske dostali do rôznych problémov. A nakreslila také hrozné obrázky chudáka malého Amora, že nemal žiadne problémy uveriť tomu, že láska je príčinou všetkého zla.

            Po celý čas, ktorý venovala táto múdra matka synovi, ho len napĺňala nenávisťou voči ženám. Namiesto toho v ňom prebúdzala potešenie z poľovačiek, ktoré sa stalo časom jeho hlavnou radosťou. Kvôli tejto jeho novej zábave urobila nový les. Vysadila v ňom tie najkrajšie stromy a priviedla doň každé zviera, ktoré sa nachádzalo vo všetkých štyroch častí zemegule. Uprostred tohto lesa postavila taký krásny palác, že sa mu žiaden na celom svete nevyrovnal. Vtedy usúdila, že urobila dostatočne veľa, aby bol hociktorý princ z toho šťastný.

            Človek môže nadávať na Amora, koľko len chce, ale nemôže bojovať proti svojmu osudu. Vnútri vo svojom srdci bol princ už tajne unavený od neustáleho dohovárania svojej matky na túto tému. A keď jedného dňa opustila palác, aby sa venovala nejakej záležitosti, prosila ho, aby nikdy neopustil palác s lesom okolo. On však hneď využil prvú príležitosť, aby ju neposlúchol.

            Princ ponechaný osamote čoskoro zabudol na múdre rady svojej matky. Cítil sa veľmi znudený tým, že bol stále len sám. Rozkázal duchom vzduchu, aby ho preniesli na kráľovský dvor susedného panovníka. Toto kráľovstvo bolo na Ostrove ruží, kde bolo podnebie také priaznivé, že tráva bola stále zelená a kvety vždy v rozkvete. Vlny, namiesto toho, aby narážali na skaly, jemne tíchli na pobreží. Po celej krajine boli vysadené zlatisté kríky a všade sa ohýbali konáre viniča s bohatými strapcami hrozna. Kráľ tohto ostrova mal dcéru Rozáliu, ktorá bola krajšia než hociktoré dievča na svete. Akonáhle na nej spočinuli oči Princa vzduchu, zabudol na všetky trápenia, ktoré mohol očakávať od žien a ktoré mu boli prorokované. Veľmi často sú plány rokov v jednom okamihu úplne zrušené. Okamžite začal premýšľať, ako najlepšie uspokojí svoju túžbu po nej a urobí seba šťastným. Najkratšou možnosťou, ktorá ho napadla, bolo nechať uniesť Rozáliu svojimi duchmi, ktorí ho sprevádzali. A tak aj urobil.

            Je ľahké si predstaviť pocity kráľa, keď zistil, že mu zmizla jeho dcéra. Oplakával jej stratu dňom i nocou. Jediným jeho potešením bolo rozprávať sa o tom s mladým a neznámym princom, ktorý práve prišiel na kráľovský dvor. Bohužiaľ však nevedel, aký hlboký záujem má cudzinec o Rozáliu, lebo ju tiež videl a podľahol jej pôvabu.

            Jedného dňa bol kráľ utrápený viac ako zvyčajne a smutne sa prechádzal pozdĺž pobrežia. Keď po dlhom tichu neznámy princ, ktorý bol jeho jediným spoločníkom, prehovoril: „Neexistuje zlo bez lieku,“ povedal nešťastnému kráľovi. „Ak mi sľúbiš svoju dcéru za manželku, zaväzujem sa, že ti ju privediem naspäť.“

            „Len sa ma snažíš upokojiť zbytočnými sľubmi,“ odpovedal kráľ. „A či som ju nevidel uchytenú vzduchom? Aj napriek jej kriku, ktorý by obmäkčil aj to najtvrdšie srdce, mi ju ten barbar ukradol rovno pred očami. Nešťastná dievčina odišla do neznámej zeme, kde možno žiadna ľudská noha nevkročila. A ja ju už nikdy neuvidím. Ale choď, veľkorysý cudzinec, a priveď naspäť Rozáliu, ak je to možné. Potom s ňou ži v tejto krajine, v ktorej ťa vyhlásim za dediča trónu.“

            Hoci cudzincovo meno a hodnosť neboli známe Rozáliinmu otcovi, bol to skutočne syn kráľa Zlatého ostrova, ktorého hlavné mesto sa rozprestieralo od jedného mora k druhému. Steny, ktoré obmývala voda, boli pokryté zlatom, čo viedlo k tomu, že sa zdalo že je na brehu žltý piesok. Nad nimi bola hradba z pomarančovníkov a citrónovníkov a všetky ulice boli dláždené zlatom.

            Kráľ tohto krásneho ostrova mal jedného syna, ktorému pri narodení predpovedali dobrodružný život. Toto tak vystrašilo jeho otca a matku, že preto, aby ich víla, ktorá tam bola prítomná, upokojila, vyrobila malý kamienok, ktorý mali odložiť pre princa, keď vyrastie. Že keď si ho vloží do úst, stane sa neviditeľným. Ale nesmie pritom hovoriť, lebo inak kamienok stratí svoju čarovnú moc. Dobrá víla dúfala, že takto bude princ chránený pred všetkými nebezpečenstvami.

            Princ vyrástol z malého chlapca na rúčeho mládenca. Zatúžil zistiť, či aj iné krajiny sú také nádherné, ako tá, v ktorej žil. Takže pod zámienkou, že navštívi niektoré malé ostrovy, ktoré patrili jeho otcovi, sa vydal na cesty. Ale hrozná búrka zaviedla jeho loď na neznáme pobrežie. Väčšinu jeho spoločníkov tam zabili divosi. Samotnému princovi sa podarilo uniknúť len pomocou zázračného kamienka. Takýmto spôsobom prešiel medzi nimi neviditeľný a putoval ďalej, až sa dostal k pobrežiu, kde sa znovu nalodil na palubu svojej lode.

            Prvou krajinou, ktorú zbadal, bol Ostrov ruží. Hneď tam prišiel na kráľovský dvor kráľa, Rozáliinho otca. V momente, ako zbadal princeznú, k nej zahorel láskou. Presne tak ako ostatní.

            Už bol do nej zamilovaný niekoľko mesiacov, keď ju Princ vzduchu uniesol preč a uvalil žiaľ a zúfalstvo na každého človeka v krajine. Všetci boli veľmi smutní. Hlavne princ Zlatého ostrova sa nedokázal upokojiť. Celé dni a noci oplakával stratu princeznej.

            „Ach!“ nariekal. „Už nikdy neuvidím svoju krásnu princeznú. Ktovie, kde môže byť a ktorá víla ju má v rukách. Som len obyčajný muž, ale som pevný v láske. Budem ju hľadať po celom svete, až pokým ju nenájdem.“

            Tak vraviac, opustil kráľovský dvor a pripravil sa na svoju cestu.

            Cestoval mnoho zdĺhavých dní. Pritom nepočul ani jediné slovo o stratenej princeznej. Napokon jedno ráno, ako kráčal cez hustý les, si všimol veľkolepý palác, ktorý stál na konci aleje lemovanej borovicami. Jeho srdce mu začalo prudšie biť. Možnože práve stojí pred Rozáliiným väzením. Zrýchlil kroky a rýchlo prišiel k bráne paláca, ktorá bola celá vyrobená z jedného achátu. Brána sa otvorila a mohol vstúpiť dnu. Potom prešiel postupne cez tri dvory, ktoré boli obklopené hlbokými priekopami naplnenými tečúcou vodou. Okolo brehov lietali vtáky so žiarivým perím. Všetko bolo veľmi vzácne a nezvyčajne krásne. Ale princ sotva zdvihol oči a podíval sa na všetky tieto zázraky. Myslel iba na princeznú a kde by ju mohol nájsť. Márne otvoril všetky dvere a hľadal v každom rohu. Nenašiel ani Rozáliu ani nikoho iného. Nakoniec nezostalo žiadne miesto, kde by ju mohol nájsť. Bol tam však ešte malý les, uprostred ktorého bola hala postavená výlučne z pomarančovníkov. Po jej rohoch boli štyri malé miestnosti. Tri z nich boli prázdne, až na sochy a rôzne iné úžasné veci. Ale vo štvrtej si Neviditeľný princ všimol Rozáliu. Mal radosť z toho, že ju znova vidí. Avšak tá sa zmenšila, keď uvidel pri jej nohách kľačať Princa vzduchu a prosiť ju o ruku. Ona len pokrútila hlavou a povedala: „Nie,“ a pokračovala, „uniesol si ma z dvora môjho otca, ktorého veľmi ľúbim. Všetka nádhera sveta ma nemôže uspokojiť. Choď preč! Nikdy nebudem cítiť k tebe nič iného, len nenávisť a pohŕdanie.“ S týmito slovami sa otočila a vošla do svojho vlastného apartmánu.

            Neviditeľný princ, ktorého princezná nepoznala, ju nasledoval. Ale obával sa, že ho princezná objaví v prítomnosti druhých. Rozhodol sa, že počká do zotmenia. Zamestnal sa medzitým dlhé hodiny písaním básne pre princeznú, ktorú jej chcel položiť na posteľ vedľa nej. Celý ten čas nemyslel na nič iné, len na to, ako najlepšie oslobodí Rozáliu. Rozhodol sa, že využije príležitosť, keď Princ vzduchu a jeho bratia budú na návšteve u svojej matky, ako zvykli robiť každý rok.

            Jedného dňa Rozália sedela sama vo svojej izbe a myslela na svoje problémy. Keď zrazu uvidela, ako sa pero zodvihlo zo stola a začalo samé písať na hárok bieleho papiera. Keďže nevedela, že ho viedla neviditeľná ruka, bola veľmi užasnutá. V momente, keď pero prestalo písať, hneď prišla ku stolu, kde našla nejaké krásne verše. Písalo sa v nich, že niekto ďalší sa s ňou delí o jej úzkosti, že ju ľúbi z celého srdca a že nebude mať pokoj, pokiaľ ju neoslobodí z rúk muža, ktorého tak nenávidí. Takto povzbudená mu vyrozprávala celý svoj príbeh. Hovorila mu o príchode mladého cudzinca do paláca jej otca. Že bol taký očarujúci, že od začiatku nemyslela na nikoho iného. Pri týchto slovách princ to už nemohol dlhšie vydržať. Vybral si kamienok z úst a hodil sa k Rozáliiným nohám.

            Keď ich nadšenie z toho, že sa stretli trochu poľavilo, začali robiť plány, ako sa dostanú z moci Princa vzduchu. Lenže toto sa nezdalo byť veľmi ľahké. Čarovný kamienok mohol urobiť neviditeľným len jedného človeka. Aby sa Rozália zachránila, musel by sa princ Zlatého ostrova vystaviť zúrivosti svojho nepriateľa. Rozália ho však nepočúvala a povedala: „Nie, princ, odkedy si tu, tento ostrov už nie je pre mňa viacej väzením. Okrem toho si pod ochranou víly, ktorá tomto období vždy navštevuje kráľovský dvor tvojho otca. Hneď teraz choď a vyhľadaj ju. Keď ju nájdeš popros ju o dar ďalšieho kameňa s podobnou mocou. Len čo sa ti to podarí, už viacej nebudú žiadne prekážky na ceste k úniku.“

            O niekoľko dní sa Princ vzduchu vrátil od svojej matky, ale Neviditeľný princ sa už vydal na cestu. Úplne však zabudol cestu, ktorou prišiel. Tak dlho hľadal cestu z lesa von, že keď sa dostal domov, víla už bola odídená. Napriek všetkému svojmu zármutku nemohol robiť nič iné, len čakať na ďalšiu návštevu víly. To znamenalo pre Rozáliu trpieť o tri mesiace dlhšie. Táto myšlienka ho priviedla k zúfalstvu. Takmer sa rozhodol, že sa vráti na miesto jej zajatia. Keď zrazu jedného dňa, ako prechádzal uličkou v lese, uvidel obrovský dub, v ktorom sa otvoril kmeň a vystúpili z neho dvaja princovia a seriózne sa zhovárali. Keďže náš hrdina mal v ústach čarovný kameň, mysleli si, že sú osamote, a nestíšili svoje hlasy.

            „Čože!“ povedal jeden, „Vždy sa necháš mučiť vášňou, čo nikdy nevedie ku šťastnému koncu. Nenájdeš snáď v celom kráľovstve nič iné, čo by ťa uspokojilo?“

            „Na čo je užitočné,“ odpovedal druhý, „byť Princom škriatkov a mať matku, ktorá je kráľovnou všetkých štyroch živlov, ak nemôžem získať lásku princeznej Argentíny? Od okamihu, ako som ju prvýkrát uvidel, keď sedela v lese obklopená kvetmi, som nikdy neprestal na ňu myslieť ani cez deň ani v noci. A hoci ju milujem, som presvedčený, že sa o mňa nikdy nebude zaujímať. Vieš, že mám v paláci kabinety rokov. V prvom sú veľké zrkadlá, ktoré odrážajú minulosť. V druhom sa rozoberá prítomnosť. A v treťom je možné čítať budúcnosť. Sem som utiekol potom, ako som sa pozrel na princeznú Argentínu, ale namiesto lásky som videl len opovrhnutie a pohŕdanie. Len si predstav, aká veľká musí byť moja oddanosť, keď napriek svojmu osudu ju stále milujem!“

            Princ Zlatého ostrova bol uchvátený touto konverzáciou, pretože princezná Argentína bola jeho sestrou. A teraz dúfal, že jej vplyvom na Princa škriatkov bude môcť získať od jeho brata prepustenie Rozálie. Tak už radostne sa vrátil do otcovho paláca, kde našiel svoju priateľku vílu, ktorá mu na požiadanie hneď dala taký istý kamienok, ako bol ten jeho. Ako sa dá predstaviť, nestrácal čas a vybral sa oslobodiť Rozáliu. Cestoval tak rýchlo, že čoskoro sa dostal do lesa, v strede ktorého bola uväznená. Lenže hoci našiel palác, nenašiel Rozáliu. Hľadal hore i dole, ale nenašiel po nej žiadnu známku. Jeho zúfalstvo bolo také veľké, že bol pripravený tisíckrát na to, aby si vzal svoj vlastný život. Nakoniec si spomenul na rozhovor oboch kniežat a na kabinety rokov. Keby sa mu len podarilo prísť k tomu dubu, určite by zistil, čo sa stalo Rozálii. Našťastie čoskoro našiel tajný priechod a vstúpil do kabinetu súčasnosti, kde videl v zrkadlách nešťastnú Rozáliu, ako sedela na podlahe a horko plakala. Bola obklopená duchmi, ktorí ju neopustili ani cez deň ani v noci.

            Tento pohľad len zvýšil utrpenie kniežaťa, pretože nevedel, kde je ten hrad, ani ako sa dá k nemu dostať. Rozhodol sa však, že prehľadá celý svet, až pokým nenájde to správne miesto. Začal sa plaviť za priaznivého vetra, ale jeho smola ho nasledovala aj na mori. Sotva sa mu stratila pevnina z dohľadu, keď nastala prudká búrka. Niekoľko hodín loď len tak hádzalo zo strany na stranu. Až napokon narazila na nejaké kamene a rozbilo ju na drobné kúsky. Princ mal to šťastie, že sa mu podarilo zachytiť o plávajúci stožiar. Snažil sa udržať nad vodou. Po dlhom boji s vetrom a vlnami ho to vyhodilo na pobrežie podivného ostrova. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď išiel ďalej po pobreží a začul zvuky srdcervúcej úzkosti, zmiešané s najsladšími piesňami, ktoré ho celkom uchvátili. Jeho zvedavosť okamžite narástla. Opatrne sa priblížil dopredu. Pred sebou uvidel dva obrovské draky, ako strážia bránu z dreva. Bolo skutočne hrozné na ne čo len pozerať. Ich telá boli pokryté trblietavými šupinami. Ich zakrútené chvosty sa ťahali ďaleko po zemi. Z úst a z nozdier im šľahali plamene. Pri pohľade na ich oči by sa aj najodvážnejší zatriasli. Ale keďže princ bol neviditeľný, prekĺzol okolo nich do lesa. Ocitol sa v labyrinte uličiek a dlho sa potuloval bez toho, že by niekoho stretol. V skutočnosti jediným, čo uvidel, bol kruh z ľudských rúk, ktoré trčali zo zeme. Na každej z nich bol zlatý náramok, na ktorom bolo napísané meno. Čím ďalej postupoval labyrintom, tým bol viacej zvedavý. Až kým sa nezastavil pri dvoch mŕtvolách uprostred cyprusovej uličky. Každá mala šarlátovú šnúrku okolo krku a náramok na zápästí, na ktorom boli vyryté ich vlastné mená a mená dvoch princezien.

            Neviditeľný princ spoznal týchto mŕtvych mužov ako kráľov dvoch veľkých ostrovov blízko jeho domova. Mená princezien mu však boli neznáme. Zarmútil sa nad ich nešťastným osudom a ihneď ich pochoval. Keď boli v hroboch, ich ruky vyrazili zo zeme a zostali trčať nad zemou, takisto ako tie ostatné.

            Princ pokračoval v ceste a rozmýšľal nad týmto zvláštnym dobrodružstvom. Keď zrazu uvidel pred sebou vysokého muža, ktorý vyzeral do tváre veľmi utrápene. Vo svojich rukách držal šarlátovú hodvábnu šnúrku. O niekoľko krokov za ním bol ďalší mizerne vyzerajúci muž. Mlčky sa objali. Potom si obaja dali povrazy okolo krku a padli bok po boku na zem. Princ sa zbytočne ponáhľal, aby im pomohol a snažil sa uvoľniť šnúrky, ale zbytočne. Tak aj týchto pochoval ako ostatných a pokračoval v ceste.

            Cítil však, že musí byť veľmi obozretný, lebo on sám by sa mohol stať obeťou nejakého okúzlenia. Bol vďačný, že prekĺzol povedľa drakov. Teraz vstúpil do krásneho parku s čistými potokmi, s voňavými kvetmi a davom mužov a dievčat. Nedokázal však zabudnúť na strašné veci, ktoré predtým videl. Dychtivo dúfal, že nájde vysvetlenie tejto záhady. Všimol si dvoch mladých ľudí, ako medzi sebou hovoria. Pomyslel si, že by sa mohol z ich rozhovoru dozvedieť niečo viacej. Tak podišiel k nim bližšie.

            „Prisaháš,“ povedal princ, „že ma budeš milovať až do svojej smrti? Pretože sa obávam tvojho neveriaceho srdca a mám pocit, že čoskoro budem musieť vyhľadať Vílu zúfalstva, ktorá vládne polovici tohto ostrova. Ona odnáša milencov, ktorých opustili ich milenky, a pomôže im skončiť so životom. Umiestni ich do labyrintu, kde sú odsúdení na večné chodenie, s náramkom na ruke a šnúrou okolo krku, až pokiaľ nestretnú niekoho tak nešťastného, ako sú oni sami. Potom sa povraz zatiahne a oni padnú na zem tam, kde sú. Tam ležia, až pokým ich nezahrabe prvý okoloidúci. Akokoľvek strašné je zomrieť,“ dodal princ, „bolo by to sladšie, ako stratiť tvoju lásku.“

            Pohľad na týchto šťastných milencov prinútil princa, aby ešte viacej smútil. Potuloval sa po pobreží, kde strávil niekoľko dní. Jedného dňa však sedel na skale, ktorá mu vyčítala osud a nemožnosť opustiť ostrov. Keď v jednom momente sa more zdvihlo takmer až k nebesám a z jaskýň sa ozývali neznesiteľné výkriky. Pozrel sa na more a z hlbín vyskočila žena, ktorá sa snažila utiecť pred zúrivým obrom. Zúfalé výkriky, ktoré vydávala, zmäkčili princovo srdce. Dal si kamienok von zo svojich úst, vytasil meč a ponáhľal sa oproti obrovi, aby dal dáme čas na únik. Lenže sotva sa dostal na dosah nepriateľa, obor sa ho dotkol prsteňom, ktorý mal na ruke, a princ zostal nehybne stáť na mieste, kde bol. Obor sa potom vrhol na svoju korisť. Chytil ju do náručia a hodil ju ďaleko do mora. Potom poslal po nejakých morských mužov – tritónov, aby zviazali reťazami princa Zlatého ostrova. On sa tiež cítil, akoby padal na dno oceána. Už strácal nádej, že niekedy uvidí princeznú.

            Obor, na ktorého Neviditeľný princ zaútočil bol Lordom mora, tretím synom kráľovnej štyroch živlov. Dotkol sa ho svojím čarovným prsteňom, ktorý umožňuje ľudským smrteľníkom žiť pod vodou. Tak princ Zlatého ostrova bol zviazaný a unášaný morskými mužmi cez hlboké more vedľa domovov rôznych zvláštnych monštier a cez nesmierne množstvo lesov z morských rias, až pokým nedosiahol rozľahlý piesočný priestor obklopený obrovskými skalami. Na najvyššej skale sedel obor ako na tróne.

            „Nerozvážny smrteľník,“ povedal, keď dotiahli pred neho princa. „zaslúžil by si si smrť, ale budeš žiť, avšak len kvôli tomu, aby si trpel ešte krutejšie. Choď a pridaj sa tým, ktorých mám to potešenie mučiť.“

            Ako vyriekol tieto slová, pripútali ho ku skale. No nebol sám vo svojom nešťastí. Okolo neho bolo takto zviazaných veľa princov a princezien, ktorých obor držal ako zajatcov. A skutočne, jeho najväčším potešením bolo vyvolať búrku, aby mohol získať čo najviacej väzňov pre seba.

            Keď mu uviazali ruky, nebolo možné princovi, aby využil zázračnú moc svojho kamienka. Noc strávil snívaním o Rozálii. Napokon prišiel čas, keď si obor vzal do hlavy, že sa pobaví usporiadaním zápasov medzi niektorými svojimi zajatcami. Ťahali sa lósy a jeden z nich padol na nášho princa, ktorého reťaze boli okamžite uvoľnené. Hneď ako ho odviazali, dal si do úst svoj čarovný kamienok a stal sa neviditeľným.

            Úžas obra pri náhlom zmiznutí princa sa dá len ťažko predstaviť. Prikázal, aby sledovali všetky priechody, ale už bolo neskoro, lebo princ prekĺzol medzi dvoma skalami. Dlho potom putoval lesom, kde nestretol nič iné ako strašné monštrá. Vyliezol po skalách stále vyššie a vyššie. Snažil sa určiť cestu pomocou stromov. Dorazil na okraj mora, kde bola hora, ktorú videl v kabinete súčasnosti, kde bola Rozália držaná v zajatí.

            Naplnený radosťou sa vydal na vrchol hory, ktorá vyčnievala nad oblakmi. Tam našiel palác. Vstúpil do veľkej galérie, kde našiel priesvitnú krištáľovú izbu, uprostred ktorej sedela Rozália, strážená dňom i nocou duchmi. Nikde tam neboli ani dvere ani okná. Pri tomto zistení bol princ zmätený viacej ako inokedy. Nevedel, ako má dať Rozálii najavo, že je nablízku. Napriek tomu mu bolo ťažko na duši, keď ju videl plakať od úsvitu až do zotmenia.

            Jedného dňa, ako sa prechádzala Rozália hore a dole po svojej izbe, bola prekvapená, že na jednej strane stena z krištáľu stmavla, ako keby na ňu niekto bol dýchol. A čo viac, dokonca všade, kde sa pohla, jas krištáľu stmavla. To stačilo na to, aby si uvedomila, že sa jej milenec vrátil. Za účelom aby zmenila prístup Princa vzduchu ku nej, začala byť k nemu veľmi láskavá, takže keď prosila, aby jej zajatie bolo trochu zmiernené, nevedel jej to odmietnuť. Spočiatku jedinou láskavosťou, ktorú chcela od neho, bolo, aby jej dovolil, aby sa mohla každý deň hodinu prechádzať po dlhej galérii hore a dole. Toto jej dovolil a Neviditeľný princ rýchlo využil príležitosť a podal jej čarovný kamienok, ktorý si okamžite vložila do úst. Slovami sa nedá vyjadriť zúrivosť jej únoscu po jej zmiznutí. Nariadil duchom, aby lietali krížom cez priestor okolo a priviedli Rozáliu naspäť, pritom nezáležalo na tom, kde je. Oni ho okamžite poslúchli a rozleteli sa po celej zemi.

            Medzitým Rozália a Neviditeľný princ sa dostali ruka v ruke ku dverám galérie, ktoré viedli cez terasu do záhrady. Keď zrazu zúrivý duch náhodou vrazil do Rozálie. Ona zo strachu pustila princovu ruku. Počas toho, ako boli neviditeľný, nesmeli hovoriť. Okrem toho vedeli, že duchovia sú všade okolo nich. Pri najmenšom zvuku by boli rozpoznaní. Tak všetko, čo mohli urobiť, bolo len dúfať, že sa ich ruky znova stretnú.

            Ale bohužiaľ, radosť zo slobody trvala len krátko. Princezná sa zbytočne túlala po lese sem a tam. Napokon zastala na okraji fontány. Tam napísala na okolité stromy: „Ak pôjde princ, môj milenec, touto cestou, nech vie, že som tu nablízku a každý deň sedím na okraji tejto fontánky a miešam svoje slzy s jej vodami.“

            Tieto slová však prečítal jeden z duchov a povedal to svojmu pánovi. Princ vzduchu sa tiež spravil neviditeľným. Prišiel ku fontánke a čakal na Rozáliu. Keď sa priblížila, natiahol svoju ruku, ktorú dychtivo chytila, mysliac si pritom, že je to ruka jej milenca. Princ vzduchu využil príležitosť a zaviazal jej ruky. Odhodil svoju neviditeľnosť a rozkázal svojim duchom, aby ju odtiahli do najhlbšej jamy.

            V danom momente sa tam objavil Neviditeľný princ a pri pohľade na Princa vzduchu, ktorý držal hodvábnu šnúrku, hneď uhádol, že odnáša Rozáliu.

            Cítil sa taký ohromený zúfalstvom, že hneď chcel ukončiť svoj život. „Môžem prežiť svoje nešťastia?“ zvolal. „Páčilo sa mi, že už mám všetky problémy za sebou. Ale teraz je to ešte horšie než kedykoľvek predtým. Čo sa len stane so mnou? Nikdy nezistím miesto, kde toto monštrum ukryje Rozáliu.“

            Nešťastný mladík sa rozhodol, že radšej zomrie. Jeho smútok sám osamote mu stačil, aby myslel na smrť. Keď vtom ho napadla myšlienka, že pomocou kabinetu rokov, môže zistiť, kde je princezná uväznená. To mu poskytlo trochu útechy. Pokračoval teda vo svojej prechádzke lesom a po niekoľkých hodinách prišiel k bráne chrámu, ktorý bol strážený dvoma obrovskými levmi. Keďže bol neviditeľný, dokázal doň vstúpiť bez zranenia. Uprostred chrámu bol oltár, na ktorom ležala kniha. Za oltárom visel veľký záves. Princ sa priblížil k oltáru a otvoril knihu, ktorá obsahovala mená všetkých milencov na svete. V nej sa dočítal, že Princ vzduchu odniesol Rozáliu do priepasti, ktorá mala len jeden vchod, a to pri Fontáne zo zlata.

            Keďže princ nemal najmenšiu predstavu o tom, kde by sa mohla táto fontána dať nájsť. Mohlo by sa teda zdať, že nie je ku princeznej bližšie ako predtým. Princ však nebol tohto názoru. „Hoci ma možnože každý krok privedie len ďalej od nej, aspoň viem, že je niekde v bezpečí,“ pomyslel si.

Keď Neviditeľný princ opustil chrám, uvidel pred sebou šesť ciest, ktoré viedli lesom. Váhal nad tým, ktorú si má zvoliť. Vtedy práve zbadal dvoch ľudí, ktorí prichádzali k nemu po ceste, ktorá ležala najviacej po jeho pravici. Ukázalo sa, že je to Princ škriatkov so svojím priateľom. Náhla túžba získať nejaké správy o svojej sestre, princeznej Argentíne, donútila Neviditeľného princa ich nasledovať a vypočuť si ich rozhovor.

„Myslíš si,“ hovoril Princ škriatkov, „skutočne si myslíš, že by som najradšej nezlomil svoje reťaze, keby som mohol? Viem, že princezná Argentína ma nikdy nebude milovať. Napriek tomu je pre mňa každým dňom drahšia a drahšia. A akoby to nestačilo, mám až hrôzu z toho, že možnože miluje niekoho iného. Rozhodol som sa, že sa zbavím svojej bolesti pomocou Zlatej fontánky. Jedna kvapka z jej vody, ktorá padne na piesok, bude prenasledovať môjho rivala v jej srdci. Obávam sa tohto testu, ale napriek tomu ma môj strach presviedča o mojom nešťastí.“

Dá sa ľahko predstaviť, že tento rozhovor zaujal Neviditeľného princa a nasledoval Princa škriatkov až ku zlatej fontánke. Nešťastný milenec si povzdychol a ponoril svoj prst do vody vo fontánke a dovolil, aby kvapka z jej vody spadla do piesku. Kvapka okamžite napísala do piesku meno jeho brata, Princa ohňa. Šok z tohto objavu bol taký skutočný, že Princ škriatkov malátne odpadol a padol do náručia svojmu priateľovi.

Medzitým Neviditeľný princ rozmýšľal nad tým, ako by čo najlepšie vyslobodil Rozáliu. Keďže sa ho dotkol obrov prsteň, mal tú schopnosť, že mohol žiť rovnako na súši i vo vode. Tak sa hneď ponoril do fontánky. V jednom jej rohu zbadal dvere vedúce do hory, na úpätí ktorej bola vysoká skala a na nej bol pripevnený železný prsteň so šnúrou. Princ hneď uhádol, že šnúra bola použitá na zviazanie princeznej. Siahol po meči a šnúru rozrezal. Za okamih ucítil princezninu ruku vo svojej. Bola neviditeľná, lebo stále si uchovávala čarovný kamienok v ústach, napriek modlitbám a prosbám Princa vzduchu, aby sa zviditeľnila.

Tak ruka v ruke prekročil Neviditeľný princ a Rozália horu. Lenže princezná nemala tú schopnosť žiť pod vodou. Tak nemohla prejsť cez Zlatú fontánku. Bez slova sedeli vedľa seba na brehu. Chveli sa pri búrke, ktorú spôsobil Princ vzduchu vo svojej zúrivosti. Strašná búrka trvala mnoho dní. Potom nastalo obrovské teplo. Blesky a hromy len tak udierali a strašne hrmelo. Ohnivé gule padali z oblohy. Horeli lesy, dokonca aj polia a obilie. Vtom v jednom okamihu vyschli všetky rieky a fontánky. Princ využil svoju príležitosť a previedol princeznú cez Zlatú fontánku. Trvalo im dlho, kým sa dostali na Zlatý ostrov. Ale nakoniec sa im to predsa podarilo. A my si môžeme byť len istí, že ho už nikdy nechcú opustiť, lebo tam im je najlepšie.

@[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]