4*14.(127.) Vrana **(0,7k)

Kde bolo, tam bolo, žili raz tri princezné, ktoré boli všetky ešte len mladé a rovnako krásne. Ale najmladšia z nich bola najkrajšia, hoci nebola oveľa čestnejšia než ostatné dve.

            Asi pol kilometra od paláca, v ktorom bývali, stál hrad, ktorý nebol obývaný a bol takmer zrúcaninou. Avšak záhrada, ktorá ho obklopovala bola plná kvetov. Veľmi často tam chodievala najmladšia princezná.

            Jedného dňa sa prechádzala sem a tam pod lipami. Vtom pred ňu spoza ružového kríka vyskočila čierna vrana. Úbohý vták bol celý roztrhaný a krvácal. Naša milá princezná bola z toho celkom nešťastná. Keď si to vrana všimla, obrátila sa na ňu a povedala jej: „Ja nie som v skutočnosti vrana, ale zakliaty princ, ktorý bol odsúdený na to, aby prežil svoju mladosť v biede. Ak by si chcela, princezná, mohla by si ma zachrániť. Musela by si však dať zbohom a rozlúčiť sa so všetkými svojimi ľuďmi, zostať so mnou na tomto starom hrade a robiť mi stálu spoločnosť. V ruinách tohto hradu je jedna obytná miestnosť, v ktorej je zlatá posteľ. Tam budeš musieť žiť úplne sama. Avšak nezabudni, že čokoľvek tam budeš v noci vidieť alebo počuť, nesmieš kričať. Ak len trochu vykríkneš, moje utrpenie sa ešte zdvojnásobí.“

            Dobrosrdečná princezná zaraz opustila svoj domov a svoju rodinu a ponáhľala sa ku zrúcaninám hradu. Tam sa udomácnila v miestnosti so zlatou posteľou.

            Keď sa priblížila noc, ľahla si do postele. Ale hoci mala oči úplne zatvorené, zaspať sa jej nedalo. O polnoci počula niekoho prichádzať cez chodbu. Mala veľký strach a bála sa. Za chvíľu sa dvere na jej miestnosti dokorán otvorili a do izby vošla skupina čudných bytostí. Okamžite pristúpili k ohňu v obrovskom krbe. Umiestnili naň veľký kotol s vriacou vodou. Keď tak urobili priblížili sa k posteli, na ktorej ležalo chvejúce sa dievča. Stále kričali a vrieskali a ťahali ju smerom ku kotlu. Od strachu skoro zomrela, ale vôbec nevydala so seba žiaden hlas. Keď zrazu začula kikiríkať kohúta a všetci zlí duchovia zmizli.

            Vtedy sa tam objavila vrana a s radosťou poskakovala po celej miestnosti. Čo najsrdečnejšie ďakovala princeznej za jej dobrotu a za to že ju poslúchla. A dodala, že jej utrpenie sa už výrazne znížilo.

            Jedna z princezniných starších sestier bola veľmi zvedavá a o všetkom sa dozvedela. Tak sa rozhodla, že pôjde svoju mladšiu sestru navštíviť na hradné zrúcanisko. Tak úporne a naliehavo ju posila a naliehala na ňu, aby ju nechala stráviť noc s ňou na tom zlatom lôžku. Napokon s tým teda dobrosrdečná princezná súhlasila. Ale o polnoci, keď prišli zvláštni ľudkovia, staršia sestra vrieskala s hrôzou. Od tej doby najmladšia sestra trvala na tom, že bude na hrade dávať pozor samotná.

            A tak žila celý deň osamote a keby nebola taká statočná, každú noc by bola veľmi vystrašená. Ale každý deň k nej prišla vrana, poďakovala sa jej za vytrvalosť a ubezpečila ju, že jej utrpenie je už oveľa menšie ako predtým.

            A takto pominuli dva roky. Vtedy jedného dňa prišla za princeznou vrana a povedala jej: „Na budúci rok moje zakliatie pominie, lebo to už bude siedmy rok. Ale predtým, ako budem môcť nadobudnúť svoju ľudskú podobu, musíš ísť do sveta a prijať niekde službu ako slúžka.“

            Mladá princezná s tým zaraz súhlasila a na jeden celý rok slúžila ako slúžka. No i napriek jej pôvabnému vzhľadu, mladosti a kráse s ňou veľmi zle zaobchádzali a musela si veľa vytrpieť. Jedného dňa, keď stáčala ľan a od práce mala už celkom unavené svoje malé biele ruky, začula vedľa seba šuchot a potom výkrik radosti. Zrazu uvidela pred sebou pekného mladíka, ktorý si kľakol na nohy a pobozkal jej jej unavené biele ruky.

            „Ja som princ,“ povedal, „ktorého si vo svoje dobrote, keď som sa potuloval po okolí v tvare čiernej vrany, oslobodila od najhorších mučení. Poď so mnou teraz na môj hrad a žime tam spolu šťastne.“

            Tak išli teda na hrad, kde si toľko vytrpeli. Ale keď tam prišli, bolo ťažké uveriť, že je to ten istý hrad, pretože všetko bolo prestavané a hrad bol celý opravený. A tam potom žili sto rokov a sto rokov mali radosti a šťastia.

            @[Poľské rozprávky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]