4*15.(128.) Šesť mužov vo svete **(1,7k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž, ktorý rozumel rôznym druhom umenia. Slúžil ako vojak. Viedol si odvážne a statočne. Ale keď sa vojna skončila, tak ho prepustili. Nuž vyrazil na svoje cesty s troma grošmi vo vrecku. „Počkať,“ povedal, „toto ma veľmi neteší. Musím nájsť tých správnych ľudí a kráľ mi potom dá všetky poklady svojho kráľovstva.“ Nahnevane vykročil do lesa. Tam uvidel stáť muža, ktorý vytrhol s koreňmi šesť stromov, akoby išlo o slamky. Nuž sa ho opýtal: „Budeš mi slúžiť a cestovať so mnou?“

            Ten mu odpovedal: „Áno, len ma nechaj vziať tento malý zväzok paličiek domov svojej matke.“ Vzal jeden zo stromov a ovinul ho okolo ostatných piatich. Zväzok zdvihol na svoje plecia a odniesol ho. Potom sa vrátil ku svojmu novému kapitánovi a odišiel s ním. Ten mu povedal: „Mali by sme poľahky precestovať celý šíri svet!“ Podišli kúsok ďalej na svojej ceste, keď narazili na poľovníka, ktorý kľačal a svoju pušku mal opretú o plece. Na niečo mieril. Kapitán sa ho spýtal: „Poľovník, na čo mieriš?“ On mu odpovedal: „Dva kilometre odtiaľto sedí mucha na konári duba. Chcem jej odstreliť jej ľavé oko.“

            „Ach, nože sa k nám pridaj,“ povedal kapitán. „Keď budeme traja ľahšie sa nám podarí precestovať celý svet.“

            Poľovník s tým súhlasil a išiel s nimi. Išli okolo siedmich veterných mlynov, ktorých ramená sa dosť rýchlo krútili. Avšak na okolí žiaden vietor nefúkal, ani sa len list na strome nepohol. Kapitán povedal: „Vážne neviem, kto krúti tými veternými mlynmi. Veď tu nefúka ani ten najmenší vánok.“ Tak kráčali ďalej. Keď prešli dva kilometre, uvideli tam sedieť na konári stromu muža, ako si pridŕžal jednu nosnú dierku a cez druhú vyfukoval.

            „Priateľu, čože tak vyfukuješ?“ spýtal sa kapitán.

            On mu odpovedal: „Dva kilometre od tohto miesta stojí sedem veterných mlynov. Ja fúkam na ne, aby sa točili.“

            „Ach, poď že so mnou,“ povedal kapitán. „Keď budeme štyria, spoločne ľahšie precestujeme celý svet.“

            Tak fúkač zoskočil zo stromu a pridal sa k nim. Po nejakom čase uvideli nejakého muža stáť na jednej nohe. Druhú nohu si odpojil a položil vedľa seba. Kapitán mu povedal: „Urobil si si veľmi pohodlnú pózu na odpočinok.“

            „Ja som bežec,“ odpovedal, „a aby som nešiel príliš rýchlo, odtrhol som si jednu nohu, lebo keď bežím s dvoma nohami, idem rýchlejšie ako letiaci vták.

            „Ach, poď so mnou. Ak nás bude päť, veľmi ľahko precestujeme celý svet.“ Tak išiel spolu s nimi. Onedlho nato stretli muža, ktorý mal na sebe malý klobúk, ale nemal ho rovno na hlave, ale natiahnutý len na strane cez jedno ucho.

            „Pozor na slušné spôsoby a správanie!“ povedal kapitán. „Nenechávaj klobúk len na jednej strane na jednom uchu, potom vyzeráš ako šialenec!“

            „Neodvažujem sa si ho nasadiť rovno,“ odpovedal mu muž, „pretože keby som si nasadil klobúk rovno, došlo by k takému mrazu, že i samotné vtáky na oblohe by zamrzli a padli by na zem.“

            „Ach, poď so mnou,“ povedal kapitán. „Ak nás bude šesť, to sa nám bude veľmi ľahko cestovať po celom šírom svete.“

            Títo šiesti prišli do kráľovského mesta, v ktorom dal samotný kráľ vyhlásiť, že každý, kto chce, môže bežať s jeho dcérou v závode. Ak vyhrá, stane sa jej manželom, ale ak prehrá, príde o hlavu. Toto bolo oznámené aj nášmu kapitánovi, ktorý vyhlásil, že bude súťažiť, „ale,“ povedal, „nechám namiesto seba bežať svojho služobníka.“

            Kráľ odpovedal: „Potom musíte vsadiť obe vaše hlavy, ktoré musia patriť víťazovi.“

            Keď sa toto dohodlo a odsúhlasilo, bežec si nasadil aj druhú nohu. A kapitán mu povedal: „Teraz buď svižný a čo najrýchlejší. Hlavne sa postaraj o to, aby sme vyhrali.“ Bolo dohodnuté, že ktokoľvek prinesie vodu z jedného vzdialeného prúdu rieky, bude víťazom. Potom dostal bežec džbán a takisto i kráľova dcéra. Začali bežať súčasne. Ale v okamihu, keď kráľova dcéra prebehla ešte len kúsok cesty, žiadny divák nevidel bežca a vyzeralo to tak, akoby tadiaľ vietor hvízdal. V krátkom čase dosiahol prúd rieky, naplnil džbán vodou a bežal naspäť. Ale na pol ceste naňho doľahla veľká únava. Položil na zem svoj džbán, ľahol si a zaspal. Avšak pod hlavu si dal konskú lebku, aby sa mu nespalo až tak pohodlne a aby sa čoskoro prebudil.

            Medzitým sa kráľova dcéra dostala ku prameňu a bežala naspäť so svojím džbánom plným vody Tiež vedela dobre bežať, dokonca lepšie než niektorí muži. Keď uvidela bežca ležať a spať, veľmi ju to potešilo a povedala: „Môj nepriateľ mi padol rovno do rúk!“ Vyprázdnila jeho džbán a bežala ďalej.

            Všetko by už bolo stratené, keby lovec nestál na hradnej veži a nevidel všetko ostrými očami. „Ach,“ povedal, „kráľova dcéra nás nesmie predbehnúť.“ Namieril zbraň a vystrelil tak rýchlo a presne, že odstrelil lebku z koňa spod hlavy bežca bez toho, aby ho to bolelo. Bežec sa prebudil. Vyskočil na nohy a hneď si všimol, že jeho džbán je prázdny a kráľova dcéra bola ďaleko vpredu. Ale nestratil odvahu a bežal naspäť so svojím džbánom k potoku. Znovu ho naplnil vodou a bol v cieli o desať minút skôr ako kráľova dcéra. Keď dobehol povedal: „Len som si trochu precvičil nohy. To nebol ani beh.“

            Ale kráľ sa hneval a jeho dcéra ešte viac, že si ju má zobrať obyčajný prepustený vojak. Tak sa začali radiť, ako by mohli zničiť jeho aj jeho spoločníkov.

            Kráľ povedal: „Nuž, našiel som spôsob, ako sa s nimi vysporiadať. Neboj sa, tí už domov neprídu.“ A im povedal: „Teraz sa musíte radovať a piť.“ A doviedol ich do miestnosti, v ktorej bola železná podlaha. Dvere boli tiež zo železa a okná boli zamrežované železnými tyčami. V miestnosti bol rozložený stôl s chutným jedlom. Kráľ ich ponúkol: „Len choďte smelo dnu a bavte sa.“ Keď boli vo vnútri, dvere za nimi zavrel a zaskrutkoval. Potom prinútil kuchára prísť a nariadil mu, aby pod miestnosťou udržiaval veľký oheň, až kým nebude železo horúce. Kuchár tak urobil. Šesť sediacich mužov okolo stola cítilo, že začína byť veľmi teplo. Spočiatku si mysleli, že je to kvôli ich dobrému jedlu. Ale keď im už bolo horúco a chceli vyjsť von, zistili, že dvere a okná sú pozamykané. Hneď im došlo, že im kráľ chce uškodiť a snaží sa ich udusiť.

            „Ale to sa mu nepodarí,“ zvolal ten s malým klobúkom. „Urobím tu taký mráz, že aj oheň zhasne!“ Nasadil si klobúk rovno a nastal tam taký mráz, že všetka horúčava pominula a jedlo na riadoch začalo mrznúť. Keď uplynulo niekoľko hodín, kráľ si pomyslel, že už musia byť celkom mŕtvi od toľkej horúčavy. Dal otvoriť dvere a sám sa išiel pozrieť dnu, aby videl, čo sa s nimi stalo.

            Ale keď sa dvere otvorili, tak tam pred ním stálo všetkých šesť mužov živých a v plnom zdraví, hovoriac: Že veľmi radi by sa chceli ísť von zohriať, lebo v miestnosti je taká zima, že zamrzlo všetko jedlo na riadoch. Potom šiel kráľ nahnevane za kuchárom. Nadával mu a spýtal sa ho, že prečo neurobil to, čo mu prikázal.

            Kuchár však odpovedal: „Musí tam byť dosť tepla. Presvedčte sa sám.“ Vtedy kráľ zbadal obrovský oheň horiaci pod železnou miestnosťou a pochopil, že týmto spôsobom týmto šiestim mužom neublíži. Začal znovu premýšľať, ako sa môže zbaviť svojich neželaných hostí. Dal si predvolať pred seba kapitána a povedal mu: „Ak si vezmete zlato a vzdáte sa svojho práva na moju dcéru, tak si môžete zobrať toľko, koľko len chcete.“

            „Och, áno, Vaše Veličenstvo,“ odpovedal, „vezmem si len toľko, koľko dokáže môj sluha uniesť, a potom sa vzdám vašej dcéry.“

            Kráľ sa tomu náramne potešil a kapitán mu oznámil, že si príde pre zlato o štrnásť dní.“

            Potom zavolal všetkých krajčírov v kráľovstve a donútil ich dva týždne šiť veľké vrece. Keď to bolo hotové, prinútil toho silného muža, ktorý vytrhával stromy aj s koreňmi, aby zobral vrece a išiel s ním za kráľom. Keď ich kráľ zbadal, povedal: „Aký silný chlapík to je. Na chrbte nesie vrece z bielizne veľké ako dom!“ a bol veľmi vystrašený a pomyslel si: „Koľko len veľa zlata mi ten určite zoberie!“ Potom prikázal, aby priniesli tonu zlata, ktorú muselo priniesť šestnásť najsilnejších mužov. Ale silný muž ho schytil jednou rukou a naložil do vreca, vraviac: „Prečo mi neprinesieš viac? Toto sotva pokrylo dno!“ Potom musel kráľ poslať po ďalšie. Znovu a znovu dal prinášať svoje poklady, ktoré silný muž len zastrčil do vreca, ktoré bolo stále len dopoly plné.

            „Prineste viac,“ zakričal, „tieto omrvinky to nevyplnia.“ Tak bolo privezených sedemtisíc vagónov zlata z celého kráľovstva. Tento silný muž to všetko strčil do vreca. Medzi iným bral už aj voly a všetko, čo mu prišlo do cesty.

            „Už nebudem konkrétny,“ povedal, „vezmem všetko, čo sa dá odniesť, aby sa vrece naplnilo.“

            Keď bolo všetko vložené do vreca a ešte stále nebolo plné, povedal: „Už stačí, aj keď vrece nie je úplne plné, aspoň sa dá dobre uzavrieť a zviazať.“ Potom si ho prehodil ponad chrbát a odišiel so svojimi spoločníkmi.

            Keď kráľ videl, ako jeden jediný muž odnáša bohatstvo celej krajiny, veľmi sa nahneval. Dal nastúpiť svoj jazdecký pluk a prenasledoval šesticu dobrodruhov. Chcel priviesť silného muža naspäť aj z vrecom plným toľkého bohatstva. Čoskoro ich predbehli dva pluky a zavolali na nich: „Ste väzni! Položte vrece zo zlatom, lebo inak vás rozsekáme na kusy.“

            „Čo hovoríš?“ povedal fúkač. „Sme väzni? Predtým však budete tancovať vo vzduchu!“ Zadržal jednu nosnú dierku a druhou vyfúkol na obidva pluky. Všetkých to porozhadzovalo a odfúklo ponad modrú oblohu až za vzdialené hory. Každý letel iným smerom. Seržant volal po milosrdenstve a povedal, že už má z bojiska deväť rán, bol statočný muž a takúto hanbu že si nezaslúži. Tak jeho fúkač neodfúkol. Dopadol na zem bez zranenia. Potom mu povedal: „Teraz choď za kráľom a povedz mu, aby už ďalší jazdecký pluk neposielal, pretože ich všetkých odfúknem ďaleko ponad vzduch.“

            Keď kráľ prijal správu, povedal: „Radšej nechajme tých chlapíkov na pokoji. Určite sú začarovaní.“ Potom si šestica týchto statočných chlapíkov priniesla poklad domov, kde si ho rozdelili medzi sebou, a spokojne žili až do konca svojich dní.

            @[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]