4*16.(129.) Čarodejný kráľ **(2,3k)

Kde bolo, tam bolo, vo veľmi dávnom staroveku žil raz jeden kráľ, ktorého moc spočívala nielen v nesmiernom rozsahu jeho panstva, ale aj v magických tajomstvách, ktoré ovládal. Väčšinu svojho mládeneckého života strávil v potešení a v radovánkach. Potom stretol princeznú, ktorá bola tak výnimočne krásna, že ju hneď požiadal o ruku, aby sa zaňho vydala. Keď ju získal, bol najšťastnejším mužom na svete. Po roku sa im narodil syn, ktorý si vo všetkých ohľadoch zaslúžil takýchto významných rodičov. Celý kráľovský dvor ho obdivoval. Len čo ho kráľovná považovala za dosť silného, že zvládne dlhšiu cestu, tajne sa s ním vybrala navštíviť jeho krstnú mamu – vílu. Išla za ňou tajne, pretože víla varovala kráľovnú, že kráľ je čarodejník a že medzi vílami a čarodejníkmi bol od nepamäti nejaký spor. Tak s návštevou svojej manželky u víly by asi nebol súhlasil.

            Krstná mama víla, ktorá sa zaujímala o všetky starosti kráľovnej, bola s malým princom veľmi potešená. Dala mu silu potešiť každého už z jeho kolísky. Takisto úžasnú ľahkosť učiť sa všetko, čo mohlo byť preňho dôležité, aby sa z neho stal úplne dokonalý princ. Preto boli jeho učitelia rýchlosťou jeho vzdelávania a učenia sa veľmi potešení. Neustále prevyšoval všetkých očakávania. Predtým ako bol z neho rúči mládenec, jeho matka zomrela a navždy ho opustila. Bol plný smútku nad jej stratou. Jej posledné slová boli, aby nikdy nepodnikol nič dôležité bez toho, aby to konzultoval s vílou, pod ktorej ochranou vyrastal.

            Princov žiaľ nad smrťou svojej matky bol veľmi veľký, ale v porovnaní s trápením kráľa to nebolo nič. Ten sa vôbec nedal upokojiť a zmieriť so stratou svojej milovanej manželky. Ani čas ani žiaden dôvod mu neuľahčil jeho sužovanie. Pohľad na všetky známe tváre a veci mu len pripomínali stratu svojej draho milovanej lásky. Preto sa rozhodol, že odcestuje za zmenou. Pomocou svojho magického umenia bol schopný navštíviť každú krajinu a všade sa ukázal v inej podobe. Každých pár týždňov sa vracal na miesto, kde zanechal svoj sprievod.

Cestoval z jednej krajiny do ďalšej, ale nepodarilo sa mu nájsť nič, čo by pútalo jeho pozornosť. I napadlo ho, že nadobudne podobu orla. V tejto novej podobe preletel mnohými krajinami. Dorazil až na miesto, kde sa vzduch zdal byť naplnený vôňou jazmín a pomarančových kvetov, ktorými bola hojne vysadená celá zem. Prilákala ho táto sladká vôňa, tak letel nižšie. Pritom si všimol veľké a krásne záhrady, ktoré boli plné najvzácnejších kvetov. Fontánky striekali do vzduchu prúdy vody v najrozličnejších tvaroch. Cez záhradu pretekal široký potok, na ktorom sa plávali bohato zdobené člny a gondoly plné ľudí oblečených veľmi elegantne a s množstvami šperkov na sebe.

            V jednom z týchto člnov sedela kráľovná tejto krajiny so svojou jedinou dcérou, ktorá bola krajšia ako hviezdy na nebi. Sprevádzali ich dvorné dámy. Ešte nikdy nevidel takú krásnu a nádhernú smrteľníčku, akou bola tá to princezná. Doslova ho jej krása priam oslnila. Vzlietol na vrchol najbližšieho pomarančovníka, odkiaľ si mohol vychutnávať a tešiť sa z pohľadu na princeznú a jej pôvab.

            Bol teraz síce orol, ale mal v hrudi srdce kráľa. Hneď sa rozhodol, že si so sebou do svojho kráľovstva zoberie túto krásnu dievčinu. Cítil už od prvého pohľadu na ňu, čo ju spozoroval, že bez nej už nedokáže žiť.

            Tak čakal, až pokým ju neuvidel vystupovať na breh a predtým ako vysadla na koňa, zletel dolu k nej a chytil ju do svojich pazúrov. A takto ju unášal preč. Keď sa princezná ocitla v pazúroch orla, začala ukrutne kričať. Ale jej únosca, hoci s ňu súcitil, pevne ju držal a letel s ňou rýchlo do výšky. Pritom jej nestihol povedať na upokojenie ani jedno slovo.

            Keď si pomyslel, že už dosiahli bezpečnú vzdialenosť, začal postupne klesať do k zemi. Svoje krásne bremeno uložil na kvetnatú lúku. Potom ju urputne prosil, aby mu odpustila násilie, ktoré na nej spáchal, a povedal jej, že sa ju chystá odviezť do veľkého kráľovstva, v ktorom vládol. Vyslovil jej prianie, že si želá, aby v tom kráľovstve vládla i ona spolu sním. Do svojho prednesu pridával množstvo úprimných a nežných slov, ktoré dopĺňal radosťou a nadšením, že je pri ňom.

            Nejaký čas zostala princezná bez slov. Ale keď sa trochu, keď a trochu zotavila a vrátili sa jej zmysly, vybuchla vo veľký nárek plný sĺz. Kráľovho srdca to dotklo a snažil sa ju upokojiť: „Rozkošná princezná, nože si poutieraj slzy. Veľmi ťa prosím. Mojím jediným želaním je urobiť ťa najšťastnejším človekom na svete.“

            „Ak hovoríš pravdu, môj lord,“ odpovedala princezná, „vráť mi moju slobodu, o ktorú si ma pripravil. Lebo inak sa na teba môžem pozerať len ako na najhoršieho nepriateľa.“

            Kráľ však len odvrkol, že jej protesty ho len napĺňajú zúfalstvom. Ale dúfal, že keď ju dovedie k jeho palácu, kde ju budú všetci rešpektovať a bude mať splnené každé potešenie, že bude k nemu kladne naklonená. Tak ju ešte raz uchytil do svojich pazúrov a odvliekol ju do svojho hlavného mesta. Tu ju jemne položil na trávnik. Hneď si všimla jeho veľkolepý palác. Jeho architektúra bola impozantná a vo vnútri našla všetko zariadené podľa najlepšieho vkusu.

            Princezná, ktorá očakávala, že tam bude celkom sama, sa veľmi potešila, keď sa zrazu ocitla obklopená množstvom pekných dievčat, ktoré k nej boli naozaj veľmi milé a pozorné. Medzitým pestrofarebný papagáj opakoval tie najpríjemnejšie veci na svete.

            Po príchode do svojho paláca, kráľ obnovil svoju prirodzenú ľudskú podobu. Hoci už nebol najmladší, veľmi ľahko by potešil niekoho nejakú inú princeznú, avšak nie túto, ktorá bola plná predsudkov kvôli jeho násiliu a spomedzi svojich citov k nemu prechovávala len nenávisť, ktorú nijako netajila. Kráľ dúfal, že čas zmierni jej hnev, zvykne si naňho a že si ho napokon obľúbi. Z opatrnosti zahalil palác hustým mrakom a potom sa ponáhľal na kráľovský dvor, kde jeho dlhá neprítomnosť spôsobovala starosti.

            Princ a jeho dvorania boli potešení, keď uvideli znovu svojho milovaného kráľa. Avšak on im len povedal, že nechce byť vyrušovaný a že sa bude celý čas vzdelávať v knižnici. V skutočnosti im to povedal len ako zámienku preto, aby mohol tráviť svoj čas s princeznou, ktorá bola voči nemu veľmi tvrdohlavá a nijako sa nechcela dať obmäkčiť.

            Kráľ si nevedel predstaviť, čo by mohol viacej pre ňu, aby ho milovala, urobiť. Navzdory všetkým opatreniam sa začal obávať, že možnože počula o jeho šarmantnom synovi, ktorého dobrota, mladosť a krása ho robili zbožňovaným celým kráľovským dvorom. Táto myšlienka ho strašne znepokojovala a rozhodol sa odstrániť príčinu svojich obáv. A tak princa vybavil veľkou družinou a poslal ho na cesty na rôzne kráľovské dvory. P návšteve niekoľkých kráľovstiev, prišiel do toho, odkiaľ pochádzala princezná a kde nad jej stratou stále veľmi smútili. Kráľ a kráľovná ho prijali veľmi láskavo. Aby mu vzdali česť, obnovili niektoré slávnosti. Jedného dňa, keď bol princ na návšteve u kráľovnej, bol zasiahnutý najkrajším portrétom, ktorý tam visel stene. Netrpezlivo sa opýtal, že kto to je. Kráľovná vyronila mnoho sĺz a cez ne mu povedala, že to je všetko, čo jej zostalo po jej milovanej dcére, ktorá bola tak náhle unesená. A nikto nevedel povedať ani ako ani to, že kde sa teraz nachádza.

            Princa to hlboko dojalo a sľúbil, že bude hľadať princeznú trebárs i po celom svete a neprestane, pokým ju nenájde a nevráti do náručia jej matky. Kráľovná ho ubezpečila o svojej večnej vďačnosti a sľúbila mu, že v prípade, že sa mu to podarí, dostane jej dcéru za manželku spolu so všetkými majetkami, ktoré ona sama vlastní.

            Princa oveľa viacej priťahovala myšlienka, že bude mať princeznú ako to, aké veno s ňou dostane. Pripravil sa na svoje pátranie. Rozlúčil sa s kráľom a kráľovnou. Tá mu dala miniatúru obrazu svojej dcéry, ktorú dovtedy mala vo zvyku stále nosiť so sebou. Jeho prvým činom bolo, že vyhľadal vílu, pod ktorej ochranu bol zverený. Prosil ju, aby mu poskytla všetku svoju pomoc z jej magického umenia a vzácneho poradenstva v celej tejto záležitosti.

            Po pozornom načúvaní celého dobrodružstva, víla ho požiadala o strpenie, aby mohla nahliadnuť do svojich kníh. Po náležitom zvážení informovala princa, že objekt jeho pátrania, nebol až tak veľmi vzdialený. Ale že preňho je teraz veľmi ťažké vstúpiť do paláca, v ktorom bola princezná držaná, pretože jeho otec kráľ ho obklopil hustým mrakom. Jediné o čo sa mohol pokúsiť, bolo zmocniť sa princezninho papagája, čo sa nezdalo až také nemožné, lebo ten často lietal do okolitého susedstva. Ak si všetko toto princ vypočul, víla odišla v nádeji, že sa jej podarí nájsť papagája. A za chvíľu sa vrátila s ním v ruke. Okamžite ho zatvorila do klietky. Potom sa dotkla princa čarovným prútikom a premenila ho presne na takého istého papagája, ktorý bol v klietke. Následne mu povedala, že ako sa dostane ku princeznej.

            Princ v podobe papagája sa bezpečne dostal do paláca. Hneď ako zbadal princeznú, priam ho oslnila jej krása, ktorá ďaleko predbehla očakávania. Na nejaký čas z toho úplne onemel. Princezná bola prekvapená a zároveň vystrašená. Obávala sa, že papagáj, ktorý bol jej najväčším potešením, ochorel. Vzala ho do ruky a hladkala ho. Toto princa čoskoro upokojilo a povzbudilo. Začal dobre hrať svoju úlohu. Neustále opakoval tisícky najpríjemnejších vecí, ktoré princeznú očarovali. Na chvíľu sa tam objavil kráľ. Papagáj si s radosťou všimol, ako veľmi bol princeznej naprotiveň. Hneď ako kráľ odišiel, princezná odišla do svojej šatne. Papagáj tam priletel za ňou a vypočul jej nariekanie nad jej neustálym prenasledovaním kráľom, ktorý ju všemožne nútil, aby dala súhlas na sobáš. Papagáj povedal toľko veľa múdrych a nežných vecí, aby ju upokojil, že začala pochybovať, či je to naozaj jej vlastný papagáj.

            Keď si ten všimol, že je voči nemu priaznivo naklonená, zvolal: „Madam, viem najdôležitejšie tajomstvo, s ktorým sa ti chystám zdôveriť. Len ťa prosím, nebuď znepokojená tým, čo sa ti chystám povedať. Som tu v mene kráľovnej, tvojej matky, s cieľom oslobodiť Vašu Výsosť, drahá princezná. Aby som to dokázal, hľa, tu je portrét, ktorý mi dala.“ Ako tak povedal, vytiahol spod svojho krídla miniatúru obrázku s jej podobizňou. Princeznino prekvapenie nepoznalo hraníc. Hoci spoznala svoj obrázok, ktorý jej matka neustále so sebou nosila, nechcela sa zbytočne oddávať nádeji na vyslobodenie.

            Papagáj si uvedomil, že to na ňu veľmi nezapôsobilo. Tak jej prezradil, kto on v skutočnosti je, všetko, čo mu jej matka sľúbila a pomoc, ktorú už dostal od víly, ktorá ho uistila, že nájde spôsob, ako dopraviť princeznú domov ku svojej matke.

Keď si všimol, že ho už pozorne počúva, prosil ju, aby mu dovolila obnoviť svoju prirodzenú ľudskú podobu. Nepovedala ani pol slova. Tak vytiahol jedno pierko o svojho krídla a hneď bol z neho princ nezvyčajnej krásy, že hneď začala veriť, že za svoje vyslobodenie bude vďačiť očarujúcemu človeku.

            Medzitým víla pripravila voz, do ktorého zapriahla dvoch mocných orlov. Zobrala so sebou papagája s klietkou, ktorý ju mal nasmerovať až k oknu, kde bola princezná držaná. Toto sa stalo za pár minút. Princ a princezná si sadli do voza. Ona sa potešila tomu, že znovu vidí svojho ozajstného papagája.

            Ako leteli ponad vzduch, princezná si všimla postavu, ktorá letela pred vozom. Veľmi ju to vystrašilo. Ale princ ju uistil, že to je len jeho dobrá víla, ktorej tak veľa dlží, a že orlom ukazuje cestu k jej matke.

            Toho istého rána sa kráľ zobudil z pokojného spánku. Snívalo sa mu, že princeznú od neho odniesli preč. Tak sa rýchlo premenil na orla a vletel do izby, kde mala byť, ale ju tam nenašiel. Pochytil ho zúrivý hnev. Rýchlo sa ponáhľal do svojej knižnice, kde zo svojich kníh vyčítal, že ho o princeznú pripravil jeho vlastný syn. Premenil sa v príšernú harpyju, veľmi zúril a bol odhodlaný zhltnúť svojho vlastného syna, dokonca aj princeznú. Len keby ich dokázal predbehnúť. Vyrazil plnou rýchlosťou. Ale bolo už neskoro. Veľké problémy mu robil aj silný vietor, ktorý vytvorila víla za mladým párom a zabránila tak tomu, aby ich niekto neprenasledoval.

            Kráľovná prijala dcéru s veľkým nadšením, lebo už dávno neverila tomu, že je možné ju niekde nájsť. Zaradovali sa aj princovi, ktorý ju zachránil. Víla ich prišla varovať a povedala im, že čarodejný kráľ sa tam onedlho príde a že je celý rozhorčený nad stratou princeznej. Potom dodala, že pred jeho zlosťou a mágiou môže princa zachrániť len to, ak budú čo najskôr zosobášení.

            Kráľovná sa ponáhľala informovať kráľa, svojho manžela, a svadba sa konala rovno tam na mieste.

            Po skončení obradu prišiel čarodejný kráľ.

            Jeho zúfalstvo z toho, že prišiel neskoro, mu zmarilo všetky jeho plány. Objavil sa vo svojej prirodzenej ľudskej podobe a pokúsil sa poliať nevestu a ženícha nejakou tekutinou, ktorá ich mala zabiť. Ale víla natiahla čarovný prútik a tekutina sa vyliala na čarodejného kráľa, ktorý hneď odpadol na zem do bezvedomia. Princeznin otec sa cítil byť veľmi urazený pri pokuse čarodejného kráľa o krutú pomstu. Tak ho dal odvliecť a uväzniť v žalári.

            Akonáhle sú čarodejníci vo väzení stratia svoje čarodejné schopnosti. Čarodejný kráľ bol veľmi zahanbený, lebo bol odkázaný na milosť tých, ktorých tak veľmi urazil. Princ prosil a nakoniec aj dostal milosť pre svojho otca, ktorého potom pustili z väzenia.

            Čarodejný kráľ sa premenil na nejakého neznámeho vtáka a vyletel hore do vzduchu a ako letel preč, zvolal, že nikdy neodpustí ani synovi ani víle, aký boli k nemu krutý a aké zlo mu spravili.

            Každý v kráľovstve, v ktorom sa nachádzali, si želal, aby sa tam víla usadila, s čím ona súhlasila. Postavila si veľkolepý palác, do ktorého premiestnila všetky svoje knihy a tajnosti o vílach. Potom si všetci okolo ne žili v perfektnom šťastí, ktoré pomáhala udržiavať celej kráľovskej rodine.

            @[From Les fees illustres, anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi ]