4*17.(130.) Rusalka **(1,3k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden mlynár, ktorému sa tak dobre darilo a mal toľko peňazí a tovaru, že skoro nevedel, čo má s tým robiť. Ale starosti sa vkrádajú po nociach. Z jedného dňa na druhý sa stal zrazu takým chudobným, že takmer prišiel o svoj mlyn, v ktorom sedel. Celé dni chodil sem a tam plný zúfalstva a biedy. Keď si v noci ľahol, vôbec nemohol odpočívať, ale bol hore celú noc zahrnutý svojimi bolestnými myšlienkami.

            Jedného rána vstal pred úsvitom. Myslel si, že sa mu uľaví na čerstvom vzduchu. Ako sa tak potuloval po brehu rybníka pri mlyne, začul vo vode šuchot. Keď sa lepšie rozhliadol, zbadal spomedzi vĺn vychádzať ženu.

            Okamžite si uvedomil, že to nemôže byť nikto iný ako rusalka rybníka. Bol taký vystrašený, že nevedel, či má utiecť alebo zostať stáť tam, kde bol. Zatiaľ čo váhal, rusalka sa mu prihovorila. Oslovila ho menom a spýtala sa ho, že prečo je taký smutný.

            Keď mlynár počul jej priateľský tón, vylial si pred ňou svoje srdce a povedal jej, že aký bohatý a prosperujúci život si viedol predtým, a teraz nevie, čo má od núdze a biedy robiť. Rusalka sa ho potom snažila upokojiť láskavými slovami a sľúbila mu, že ho urobí bohatším a prosperujúcejším ako kedykoľvek predtým v jeho živote, ak jej dá na oplátku najmladšiu vec vo svojom dome.

            Mlynár si myslel, že má na mysli jedno z jeho šteniatok alebo mačiatok, tak hneď sľúbil rusalke to, o čo ho žiadala. Do svojho mlyna sa vrátil plný nádeje. Na prahu dverí ho privítal sluha so správou, že jeho žena práve porodila chlapca.

            Chudobný mlynár bol touto novinkou taký vydesený, že prišiel za svojou manželkou a rozpovedal jej, aký osudný obchod práve urobil s rusalkou. „Veľmi rád by som sa vzdal všetkého šťastia, ktoré mi sľúbila,“ povedal, „len keby som mohol zachrániť svoje dieťa.“ Nikto mu však nevedel poradiť inak, len aby sa postaral o to, aby sa dieťa nikdy nepribližovalo k rybníku vedľa mlyna.

            Chlapcovi sa darilo a vyrástol na zdatného mládenca. Medzitým mlynár znovu zbohatol a bol zámožnejší než kedykoľvek predtým. Ale napriek tomu nebol šťastný so svojím osudom. Nemohol zabudnúť na svoju dohodu s rusalkou. Vedel, že skôr či neskôr bude ona požadovať jej splnenie. Ale rok po roku sa míňal a chlapec dospel. Stal sa veľkým poľovníkom. Zemepán ho vzal do služby, pretože bol bystrý a odvážny lovec, ako sa len dá predstaviť. V krátkom čase sa oženil s peknou mladou ženou a žili si v pokoji a šťastí.

            Jedného dňa lovil zajaca, ktorý vyskočil z trávy a nejaký čas bežal pred ním na otvorenom poli. Poľovník ho horúčkovito prenasledoval, až sa mu ho nakoniec podarilo zastreliť. Potom prišiel za ním, aby ho stiahol z kože. Vôbec si pritom nevšimol, že je blízko rybníka za mlynom, ktorému, ako sa od malička učil, sa mal vždy vyhýbať. Čoskoro stiahol zajacovi kožu a išiel si umyť svoje ruky od jeho krvi do vody. Sotva ich ponoril do rybníka, keď sa zrazu z jeho hlbín vynorila rusalka, ktorá ho schytila svojimi mokrými rukami a stiahla so sebou pod hladinu vody.

            Keď sa poľovník večer nevrátil domov, jeho manželka bola veľmi zúfalá. A keď našli jeho poľovnícku tašku blízko mlyna, hneď uhádla, čo sa mu stalo. Od žiaľu bola celá bez seba. Potulovala sa okolo rybníka a neustále volala na svojho manžela. Nakoniec na ňu doľahol taký smútok a únava, že zaspala. Snívalo sa jej, že putuje po kvetnatej lúke, až prišla ku chate, v ktorej našla starú čarodejnicu. Tá jej sľúbila, že jej pomôže získať späť svojho manžela.

            Nasledujúce ráno, ako sa zobudila, rozhodla sa, že pôjde nájsť tú čarodejnicu. Putovala mnoho dní, až prišla na kvetnatá lúku. Podarilo sa jej tam nájsť chatku, kde bývala stará čarodejnica. Nešťastná žena jej povedala všetko, čo sa jej stalo a ako sa jej snívalo o tom, že pomocou čarodejnice sa jej podarí uspieť vo svojom hľadaní.

            Čarodejnica jej poradila, aby išla k rybníku, keď bude spln mesiaca. Nech si tam začne česať svoje čierne vlasy zlatým hrebeňom a aby ho potom položila na breh. Poľovníkova manželka dala čarodejnici nejaký darček ako poďakovanie a vrátila sa domov. Čas sa vliekol pomaly, pokým nadišiel spln mesiaca. Keď sa tak stalo, mladá žena prišla k rybníku a začala si česať svoje čierne vlasy zlatým hrebeňom. Rozčesala si ich a položila hrebeň na breh. Potom netrpezlivo sledovala vodu v rybníku. Skoro začula rútiaci sa zvuk veľkej vlny z jazera, ktorá zmietla z brehu so sebou zlatý hrebeň. Chvíľu nato sa z jazera vynorila hlava jej manžela, ktorý na ňu smutno pozeral. Takmer okamžite prišla ďalšia vlna a hlava jej manžela klesla späť do rybníka bez toho, aby niečo povedal. Rybník bol znovu pokojný a bez pohybu. Jeho hladina sa trblietala pri mesačnom svite a manželka poľovníka nebola na tom o nič lepšie ako predtým.

            V zúfalstve sa túlala po okolí celé dni a noci. Napokon premožená únavou znovu upadla do hlbokého spánku. Sníval sa jej presne ten istý sen o starej čarodejnici. Tak nasledujúce ráno išla znovu na kvetnatú lúku. Vyhľadala chatku s čarodejnicou a povedala jej o svojom žiali. Stará žena jej poradila, aby išla počas splnu k rybníku pri mlyne, zahrala tam na zlatú flautu a aby ju potom položila na breh.

            Hneď ako bol nasledujúci spln mesiaca, poľovníkova manželka išla k rybníku. Zahrala tam na zlatú flautu a potom ju položila na breh. Ozval sa rútiaci zvuk prichádzajúcej vlny, ktorá zmietla so sebou zlatú flautu. Za chvíľu sa vynorila z vody hlava poľovníka aj s telom do pol pása. Poľovník na ňu smutne pozrel a natiahol smerom k nej obe svoje ruky. Ale privalila sa ďalšia vlna, ktorá ho znova vtiahla späť. Poľovníkova manželka chvíľu stála na brehu plná radosti a nádeje. Potom ju zase ovládlo zúfalstvo, ako ho uvidela strácať sa pod hladinou vody.

            Upokojil ju až sen, keď znovu zaspala. Snívalo sa jej po tretíkrát o kvetnatej lúke, chalúpke a čarodejnici. Tak k nej opäť prišla. Tentokrát jej stará žena poradila, aby išla počas nasledujúceho splnu k rybníku pri mlyne so zlatým kolovratom a chvíľu tam na ňom priadla. Potom ho mala položiť na breh.

            Manželka poľovníka urobila tak, ako jej poradila čarodejnica. Pri splne si sadla na breh rybníka a začala tam priasť na zlatom kolovrate. Potom ho položila na breh. Za pár minút sa tam náhle hlučne dovalila vlna a zmietla so sebou do rybníka zlatý kolovrat. Hneď nato sa z vody vynorila hlava poľovníka, ktorá sa zdvíhala vyššie a vyššie, až sa z vody vynorila celá jeho postava. Vyšiel na breh a objal svoju manželku okolo krku.

            Ale vody z rybníka sa zdvihli. Zaplavili vlnami celý breh a stiahli ich oboch pod vodu. Mladá žena vo svojom zúfalstve zavolala hlasno na starú čarodejnicu, aby im pomohla. V tej chvíli sa z poľovníka stala žaba a z jeho manželky ropucha. Ale nemohli zostať spolu. Vlny ich oddelili od seba. Keď sa hladina rybníka upokojila, obaja nadobudli svoju vlastnú ľudskú podobu. Lenže obaja sa ocitli v rôznych krajinách a nevedeli, čo sa stalo tomu druhému.

            Poľovník sa rozhodol, že sa stane pastierom. Jeho manželka zhodou okolností sa tiež stala pastierkou, ale v inej krajine. Po mnoho rokov pásli svoje ovce osamote a v smútku.

            Raz sa však stalo, že pastier prišiel so svojim stádom do krajiny, kde žila pastierka. Okolie ho potešilo. Hneď si všimol bohaté pastviny vhodné pre jeho ovce. Priviedol ich teda so sebou. Onedlho tam stretol pastierku. Spriatelili sa, ale sa vôbec nespoznali.

            Jedného večera, ako sledovali svoje stáda spoločne, pastier zahral na svojej flaute. Vtedy si pastierka spomenula na tú noc, keď hrala na zlatú flautu na brehu rybníka za mlynom. Vybuchla v nárek sĺz. Pastier sa jej spýtal, že prečo plače. Naliehal na ňu až dovtedy, pokým mu neporozprávala celý svoj príbeh. Vtedy sa im obom oči vyjasnili a spoznali sa navzájom, ona svojho poľovníka a on svoju manželku. S radosťou sa vrátili do svojho domova, kde žili potom už v pokoji a šťastí až do smrti.

            @[Nemecké rozprávky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]