4*18.(131.) Palác na Sklenenej hore **(1,2k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a dolami bola raz jedna vysoká Sklenená hora, na vrchu ktorej bol palác celý urobený zo zlata. Pred palácom bola jabloň, na ktorej rástli zlaté jablká. Každý, komu sa podarilo odtrhnúť zlaté jablko, mohol vstúpiť do zlatého paláca. Sedela v ňom očarujúca princezná neprekonateľnej krásy a nádhery. Bola taká bohatá, ako bola pekná. Pivnice paláca boli plné vzácnych kameňov. V každej izbe pri stenách stáli veľké debny plné najrýdzejšieho zlata.

            Veľa rytierov prišlo z ďaleka vyskúšať svoje šťastie. Ale márne sa pokúšali vyliezť na vrch Sklenenej hory. Napriek tomu, že ich kone mali podkuté podkovy ostrými klincami, nikomu z nich sa nepodarilo dostať sa ani do polovice. Všetci sa zošmykli na spodok strmého, šmykľavého kopca. Niekedy si zlomili ruku, niekedy nohu. Veľa odvážnych si dokonca zlomilo i väzy.

            Krásna princezná si sadla ku svojmu oknu a sledovala, ako sa odvážni rytieri pokúšajú  dostať k nej na svojich nádherných koňoch. Pohľad na ňu neustále dodával mužom novú odvahu. Zhromaždili sa tam rytieri zo všetkých štyroch častí sveta. Ale ich snaha bola márna. Princezná sedela pri okne a čakala na niekoho, kto by zdolal Sklenenú horu.

            Okolo vrchu ležalo množstvo mŕtvych jazdcov a koní. Mnohí umierajúci muži tam stonali a nemohli ísť ďalej so svojimi zlomenými končatinami. Celé okolie vyzeralo ako obrovský cintorín. O tri dni malo skončiť sedem rokov, čo tam bola princezná samotná väznená. Vtedy sa tam objavil rytier v zlatom brnení na dobre stavanom tátošovi a rozbehol sa na ňom na osudný kopec.

            Pritlačil svoje ostrohy o svojho koňa a ponáhľal sa na kopec. Vyšiel na ňom až do polovice. Potom pokojne otočil koňovi hlavu a zostúpil na ňom dolu bez pošmyknutia alebo zakopnutia. Nasledujúci deň začal rovnakým spôsobom. Kôň kráčal po šikmom sklenenom kopci, ako keby to bola rovná zem. Spod jeho kopýt lietali ohnivé iskry. Všetci ostatní rytieri sa s úžasom pozerali, lebo takmer dosiahol vrchol a za chvíľu by dosiahol i jabloň. Ale zrazu priletel obrovský orol a roztiahol svoje mohutné krídla. Zasiahol nimi oko rytierovho koňa.

            Zviera sa zatriaslo. Doširoka otvorilo svoje nozdry a zatriaslo svojou hrivou. Zdvihlo vysoko do vzduchu predné nohy, pošmyklo sa na zadných nohách a spadlo spolu s jazdcom po strmej strane kopca až naspodok. Nezostalo z nich nič, len kosti, ktoré zarachotili dotlčené v zlatom brnení ako suchý hrach v struku.

            Teraz už zostával len jeden deň pred ukončením siedmich rokov. Vtedy na scénu prišiel obyčajný školák – veselý a šťastný mládenec, ktorý bol zároveň silný a dobre urastený. Videl síce mnoho rytierov, ako si zbytočne zlomilo svoje väzy, ale smelo sa priblížil k strmému kopcu a začal stúpať hore.

            Veľmi dlho počúval, ako jeho rodičia rozprávali o krásnej princeznej, ktorá sedela v zlatom paláci na vrchu skleneného kopca. Všetko to počúval so zatajeným dychom. Rozhodol sa, že aj on skúsi svoje šťastie. Najprv však odišiel do lesa a chytil rysa ostrovida. Odrezal mu jeho ostré pazúry a pripevnil ich na svoje ruky a nohy.

            Takto vyzbrojený odvážne stúpal hore po sklenenom kopci. Slnko už pomaly klesalo dolu, a mládenec prišiel sotva do polovice. Ledva lapal po dychu, taký bol unavený. Ústa mal vyprahnuté smädom. Nad jeho hlavou prešiel obrovský čierny oblak. Zbytočne si želal, aby naňho padla aspoň kvapka vody. Otvoril svoje ústa, ale čierny oblak len tak preletel okolo. Len trochu rosy zmáčalo jeho suché pery.

            Chodidlá mal už celé zničené a dokrvavené. Mohol sa držať len svojimi rukami. Nadišiel večer. Zaostril oči, aby zistil, či dokáže vidieť vrchol kopca. Potom sa pozrel pod seba. Aký len výhľad sa mu ukázal! Pod ním sa otvárala veľká priepasť, na spodku ktorej by ho čakala istá smrť. Bola plná rozpadnutých tiel koní a jazdcov. Takto skončili všetci odvážni muži, ktorí sa tiež pokúsili o výstup.

            Už bola skoro úplná tma a sklenený vrch osvetľovali len hviezdy. Úbohý chlapec sa stále držal, akoby mal svoje doničené ruky prilepené ku kopcu. Nepokúšal sa dostať vyššie, pretože ho opustila všetka jeho sila. Keďže už nevidel žiadnu nádej, pokojne očakával smrť. Doľahol naňho spánok. Zabudol na svoju nebezpečnú situáciu a pokojne zaspal.

            Jabloň so zlatými jablkami strážil orol, ktorý zhodil dolu rytiera v zlatom brnení spolu s jeho koňom. Každú noc preletel okolo Sklenenej hory a pozorne sledoval okolie. Hneď ako sa spoza oblakov vynoril mesiac, vták vzlietol z jablone a krúžil vo vzduchu. Spozoroval spiaceho mladíka. Chamtivý po novej obeti si bol istý, že to musí byť nové mŕtve telo. Zletel dolu ku chlapcovi. Avšak ten bol teraz bdelý. Ako zbadal orla, bol rozhodnutý, že jeho pomocou sa zachráni.

            Orol ho uchytil svojimi ostrými pazúrmi, zabodol ich do mladíkovho tela, ale on to zniesol potichu a chytil svojimi rukami orlove nohy. Ten ho so strachom zdvihol vysoko do vzduchu a začal s ním krúžiť okolo veže paláca. Mládenec sa statočne držal. Videl trblietavý zlatý palác, ktorý pri svetle mesiaca vyzeral ako matná lampa. Uvidel vysoké okná. Pri jednom z nich bol balkón, na ktorom sedela princezná zahĺbená do svojich myšlienok.  Chlapec si všimol, že je blízko zlatej jablone. Vytiahol spoza opaska malý nôž a odrezal orlovi pazúry. Vták vyletel s veľkou bolesťou do vzduchu a stratil sa v oblakoch. Mládenec dopadol na široké vetvy jablone.

            Potom vytiahol pazúry z orlích nôh, ktoré zostali v jeho tele. Priložil si na ranu zlaté jablko a za chvíľu sa mu rany zahojili a bol zdravý ako predtým. Natrhal niekoľko zlatých jabĺk a dal si ich do vrecka. Potom išiel k palácu. Bránu strážil veľký drak. Hodil doňho zlaté jablko. Beštia potom hneď zmizla.

            V tom istom okamihu sa otvorila brána a mládenec zbadal nádvorie plné krásnych kvetov a stromov. Na balkóne sedela krásna princezná so svojím sprievodom. Hneď ako uvidela mládenca, bežala mu oproti a pozdravila ho ako svojho pána a manžela. Darovala mu všetky svoje poklady a mládenec sa stal bohatým a mocným vládcom. Nikdy sa však nevrátil na zem, lebo len mocný orol, ktorý dovtedy strážil princeznú a palác, mohol odniesť na svojich krídlach nesmierny poklad dolu do sveta. Ale orol, ako prišiel o svoje pazúry, vykrvácal a našli ho v priepasti v lese naspodku Sklenenej hory.

            Ako sa tak mládenec prechádzal v záhrade paláca s princeznou, so svojou novou manželkou, pozrel sa dolu ponad hranu Sklenenej hory a ku svojmu údivu uvidel, ako sa tam zhromaždilo veľké množstvo ľudí. Zapískal na striebornú píšťalku a lastovička, ktorá slúžila ako posol v paláci, priletela k nemu.

            „Zaleť dolu a zisti, čo sa tam deje,“ povedal malému vtáčikovi, ktorý odletel rýchlo ako blesk. Pri návrate mu táto lastovička povedala: „Krv orla prinavrátila život všetkým pod skleneným vrchom. Všetci, ktorí prišli o život na tejto Sklenenej hore sa dnes prebúdzajú, akoby celý čas len spali. Jazdia na koňoch a všetci ľudia na okolí sa pozerajú na tento neslýchaný zázrak s radosťou a úžasom.“

            Princ bol veľmi spokojný. Vrátil sa ku svojej princeznej. Spolu sa zo svojho šťastia tešili a potom už spokojne vládli celému okoliu.

            @[Poľské rozprávky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]