4*19.(132.) Alfréd alebo zelená opica **(1,8k)

Pred mnohými rokmi žil kráľ, ktorý bol už dvakrát ženatý. Jeho prvá manželka bola dobrá a krásna žena, ale zomrela pri narodení jeho malého syna. Kráľ, jej manžel, bol taký premožený zármutkom, že jediným, čo ho dokázalo upokojiť, bol pohľad na svojho dediča.

            Keď prišiel čas na krst mladého princa, kráľ si vybral za kmotru susednú princeznú, ktorá bola tak oslavovaná za svoju múdrosť a dobrotu, že ju bežne volali Dobrá kráľovná. Dieťa nazvala Alfréd a odvtedy ho vzala pod ochranu svojho srdca.

            Čas utrie aj tie najväčšie žiale a zármutky. Po dvoch či troch rokoch sa teda kráľ znova oženil. Jeho druhá manželka bola nepopierateľnej krásy, ale v žiadnom prípade nie taká milá, ako prvá kráľovná. Po čase sa narodil druhý princ. Kráľovná zúrila pri myšlienke, že princ Alfréd stál v ceste medzi jej synom a trónom. Avšak dávala si dobrý pozor, aby zatajila svoje žiarlivé pocity pred kráľom.

            Po čase to už dlhšie nevedela zvládnuť. Tak poslala svoju dôveryhodnú služobníčku za svojou vernou priateľkou Horskou vílou, aby jej navrhla nejaký prostriedok, ako by sa mohla zbaviť svojho nevlastného syna.

            Horská víla jej odpovedala, že akokoľvek veľmi by si želala, aby jej v tomto ohľade vyhovela, nie je možné podniknúť nič proti mladému princovi, pretože je pod ochranou moci väčšej, akú má ona sama.

            Dobrá kráľovná, Alfrédova krstná mama, dávala dobrý pozor na svojho krstného syna. Musela to robiť z diaľky, lebo bývala vo vzdialenej krajine. Ale bola dobre informovaná o všetkom, čo sa dialo na kráľovskom dvore, a vedela všetko o zlomyseľných plánoch kráľovnej. Z tohto dôvodu poslala princovi veľký nádherný rubín s príkazom, aby ho nosil vo dne i v noci, pretože ho ochráni pred všetkými útokmi. Dodala však, že talizman má svoju ochrannú moc len na území kráľovstva jeho otca. Zlomyseľná kráľovná, ktorá to vedela, sa pokúsila dostať princa z krajiny, ale nepodarilo sa jej to. Až jedného dňa náhoda urobila to, čo sa kráľovnej nepodarilo uskutočniť.

            Kráľ mal len jednu sestru, ku ktorej mal veľmi blízky vzťah. Bola vydatá za panovníka vzdialenej krajiny. Vždy si písali medzi sebou listy o svojich záležitostiach. Dočítala sa v nej o princovi Alfrédovi a želala si spoznať takého očarujúceho synovca. Poprosila kráľa, aby dovolil princovi, aby ju navštívil. Po istom zaváhaní, ktoré ovplyvnila jeho manželka, napokon s tým súhlasil.

            Princ Alfréd mal toho času štrnásť rokov. Bol najrúčejší a najšikovnejší mládenec, ako sa len dá predstaviť. Vo svojom detstve sa oňho starala jedna z najväčších dám kráľovského dvora. Podľa prevládajúceho zvyku bola najskôr jeho opatrovateľka a potom jeho vychovávateľka. Keď dorástol na mládenca, jej manžel bol vymenovaný za jeho učiteľa a vychovávateľa. Tak nikdy nebol oddelený od tohto vynikajúceho páru, ktorý ho miloval tak nežne, ako i svoju dcéru Zajdu. Princ Alfréd ich na oplátku tiež veľmi miloval.

            Keď sa princ vydal na svoje cesty, bolo len prirodzené, že ho tento oddaný pár sprevádzal. Tak odišiel spolu s nimi a početným sprievodom. Keď cestovali v kráľovstve jeho otca, išlo sa im dobre. Ale hneď ako prekonali hranice, museli prejsť púšťou pod horúcim slnkom. Boli radi, že našli zopár stromov, pod ktorými sa uchýlili do tieňa. Tu princa premohol náramný smäd. Našťastie nablízku tiekol malý potôčik. Tak sa šiel z neho napiť. Ale keď vyskočil z voza a napil sa z neho, okamžite zmizol. Zbytočne ho úzkostlivo hľadal celý jeho sprievod. Nikde ho nemohli nájsť.

            Ako po ňom pátrali a kričali naňho medzi stromami, zrazu sa tam na skalnatom mieste objavila čierna opica, ktorá im povedala: „Nešťastní utrápení ľudia, zbytočne hľadáte vášho princa. Vráťte sa do svojej krajiny a vedzte, že sa k vám nevráti, pokiaľ ho nespoznáte v jeho novej podobe.“

            S týmito slovami čierna opica zmizla a nechala jeho dvoranov smutných a zmätených. Keďže všetky ich snahy nájsť princa boli zbytočné, nemali inú možnosť, ako ísť domov a priniesť so sebou túto smutnú správu, ktorá kráľa natoľko zarmútila, že ochorel a krátko nato zomrel.

            Kráľovná, ktorej ambície boli neobmedzené, sa veľmi potešila, keď videla korunu na hlave svojho syna a mala moc vo svojich vlastných rukách. Jej tvrdá vláda ju urobila veľmi nepopulárnou a všeobecne sa verilo, že to ona sa zbavila princa Alfréda. Keby jej syn, teraz kráľ, nebol zaslúžene milovaný, určite by vypukla revolúcia.

            Medzitým bývalá vychovávateľka nešťastného Alfréda, ktorá stratila svojho manžela krátko po kráľovej smrti, odišla do svojho domu so svojou dcérou. Z nej vyrástlo krásne a najmilšie dievča. Obidve spoločne smútili nad stratou svojho drahého princa.

            Mladý kráľ sa venoval poľovníctvu a často sa oddával svojej obľúbenej zábave, ktorej sa zúčastnili najurodzenejší mladí ľudia v jeho kráľovstve.

            Jedného dňa sa po dlhom rannom prenasledovaní zastavil pri potoku v tieni malého lesa, kde bol preňho pripravený nádherný stan. Zatiaľ čo obedoval, spozoroval malú opicu jasnej zelenej farby, ktorá sedela na strome a nežne naňho pozerala, že sa cítil celkom dojatý. Zakázal svojim dvoranom, aby ju vystrašili. Keď si všimla, koľko pozornosti jej venoval, vyskočila z vetvy na vetvu. Postupne sa priblížila ku kráľovi, ktorý jej ponúkol nejaké jedlo. Opica prišla ku stolu a veľmi elegantne začala jesť. Kráľ ju chytil a potešený svojím úlovkom, ju priniesol so sebou domov. Okrem seba nikomu inému nedovolil, aby sa o ňu staral. A celý kráľovský dvor čoskoro nehovoril o ničom inom, len o peknej zelenej opici.

            Jedného rána, keď bola vychovávateľka princa Alfréda so svojou dcérou Zajdou vonku osamotená, malá opica vyskočila cez otvorené okno a bežala rovno k nim. Utiekla z paláca, ale jej spôsoby boli také jemné a roztomilé, že Zajda a jej matka čoskoro prekonali prvotný strach, ktorý z nej mali. Strávila s nimi nejaký čas a celkom si získala ich srdcia svojimi lichotiacimi spôsobmi. Keď kráľ zistil, kde je, poslal po ňu. Ale opica vydala zo seba také žalostné výkriky a zdala sa byť taká nešťastná, keď sa ju niekto pokúsil chytiť, že obe dámy prosili, aby ju nechal s nimi o niečo dlhšie, s čím on súhlasil.

            Jedného večera, keď sedeli pri fontáne v záhrade, malá opica neustále pozerala na Zajdu s takými smutnými a láskavými očami, že Zajda a jej matka vôbec nevedeli, čo si majú o tom pomyslieť. O to viacej boli prekvapené, keď videli, ako jej veľké slzy stekali po lícach.

            Na druhý deň sedeli obidve, matka a dcéra, v jazmínovom altánku v záhrade. Začali sa rozprávať o zvláštnom správaní zelenej opice. Matka povedala: „Drahé dieťa, už dlhšie nedokážem skrývať pred tebou svoje pocity. Nemôžem dostať z mysle myšlienku, že zelená opica nie je nikto iný ako náš milovaný princ Alfréd, ktorý je premenený takýmto zvláštnym spôsobom. Viem, že je to divná myšlienka, ale nemôžem ju dostať zo srdca a nenecháva ma na pokoji.“

            Ako hovorila, pozrela hore. Sedela tam opica, ktorej slzy a gestá potvrdzovali jej slová.

            Nasledujúca noc sa staršej dáme snívalo, že videla Dobrú kráľovnú, ako jej povedala: „Už viac neplač, ale postupuj podľa mojich pokynov. Choď do svojej záhrady a zdvihni malú mramorovú dosku pod veľkým brečtanom. Pod ňou nájdeš krištáľovú vázu naplnenú jasnou zelenou tekutinou. Vezmi ju so sebou a urob kúpeľ naplnený lupienkami z ruží. Nalej doňho zelenú tekutinu a poriadne vo vani vydrhni a vyumývaj opicu.“

            Pri týchto slovách sa dáma prebudila a nestrácala čas. Vstala a ponáhľala sa do záhrady, kde našla všetko, ako jej Dobrá kráľovná opísala. Potom sa ponáhľala prebudiť svoju dcéru a spoločne pripravili kúpeľ. Nikomu nepovedali, čo sa chystajú urobiť. Zajda nazbierala množstvo ruží. Keď bolo všetko pripravené, opicu vložili do zeleného kúpeľa, kde ju poriadne vydrhli a vyumývali.

            Chvíľka napätia a zrazu koža z opice opadla. Pred nimi stál princ Alfréd, najšikovnejší a najpôvabnejší z mužov. Radosť z tohto stretnutia sa nedala vyjadriť slovami. Keď sa prebrali z prekvapenia, prosili princa, aby im porozprával o všetkých svojich utrpeniach v púšti, kde sa prvýkrát premenil. Jeho jediným potešením boli návštevy Dobrej kráľovnej, ktorá sa postarala o to, aby sa stretol so svojím bratom.

            Niekoľko dní strávili s týmito zaujímavými rozhovormi. Ale Zajdina matka rozmýšľala o tom, ako čo najlepšie dosadiť princa  trón, ktorý mu právom patril.

            Kráľovná na druhej strane sa cítila veľmi znepokojená. Už od začiatku si bola istá, že malá opica nebol nikto iný ako princ Alfréd. Túžila s ním raz a navždy skoncovať. Jej podozrenie potvrdila Horská víla. Tak sa ponáhľala za kráľom, svojím synom.

            „Som informovaná,“ kričala, „že niektorí podvodníci ukrývajú tvojho nepriateľa v nádeji, že ťa zosadia z trónu. Musíš ho dať okamžite zabiť.“

            Kráľ, ktorý bol veľmi statočný, uistil kráľovnú matku, že čoskoro potrestá sprisahancov. Dôkladne prešetril celú záležitosť. Považoval za sotva pravdepodobné, že tichá vdova a mladé dievča sa pokúsia o nejaký prevrat alebo revolúciu.

            Rozhodol sa, že ich navštívi osobne, aby zistil pravdu. Bez toho, že by povedal niečo kráľovnej matke a svojim ministrom, sa vybral do paláca, kde žili obe dámy. Sprevádzala ho len malá skupinka dvoranov.

            Obe dámy boli zaneprázdnené dôverným rozhovorom s princom Alfrédom. Keď počuli klopanie na dvere tak neskoro večer, poprosili ho, aby sa niekam ukryl, aby bol mimo dohľadu. Aké len bolo ich prekvapenie, keď otvorili dvere a objavil sa v nich kráľ so svojím sprievodom.

            „Viem,“ povedal kráľ, „že spriadate plány proti mojej korune a proti mne. Preto som prišiel osobne, aby ste mi dali k tomu vysvetlenie.“

            Ako sa chystali odpovedať, princ Alfréd, ktorý všetko počul, prišiel z vedľajšej miestnosti a povedal: „To som ja, od koho máš žiadať vysvetlenie, brat môj.“ Hovoril s takým šarmom a dôstojnosťou, že všetci naňho hľadeli s tichým prekvapením.

            Po chvíli, keď sa kráľ prebral zo svojho úžasu, keď spoznal brata, ktorý bol už niekoľko rokov stratený, vyhlásil: „Áno, ty si skutočne mojím bratom. A teraz, keď som ťa našiel, vezmi si trón, na ktorý už nemám nárok.“ Tak vraviac, pobozkal princovi ruku.

            Alfréd objal svojho brata a hneď sa spolu ponáhľali do kráľovského paláca. Tam za prítomnosti celého kráľovského dvora Alfréd prijal kráľovskú korunu od svojho brata. Aby odstránil akékoľvek pochybnosti o sebe ukázal rubínový prsteň, ktorý mu v detstve dala Dobrá kráľovná. Ako tak naň všetci pozerali, zlomyseľnej kráľovnej matke puklo srdce a naposledy vydýchla.

            Kráľ Alfréd nestrácal čas a oženil sa so svojou drahou a krásnou Zajdou. Keď sa na svadbe objavila aj jeho krstná mama, Dobrá kráľovná, jeho radosť bola úplná. Ubezpečila ho, že Horská víla, odteraz už nemá nad ním žiadnu moc. S mladým párom strávila nejaký čas. Dala im tie najdrahšie darčeky a potom sa vrátila do svojej vlastnej krajiny.

            Kráľ Alfréd trval na tom, aby sa delil o trón so svojím mladším bratom. A tak sa i stalo. Všetci potom žili šťastne až do vysokého veku a boli všetkými na okolí milovaní a obdivovaní.

            @[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]