4*20.(133.) Krajšia-než-víla **(2,3k)

Kedysi dávno žil raz jeden kráľ. Síce od jeho svadby uplynulo už veľa rokov, ešte stále nemal žiadne deti. Napokon, po mnohých rokoch, mu nebesá predsa len dopriali, aby sa mu narodila dcéra. Bola až obdivuhodne krásna. Takže jej nevedel vymyslieť krajšie meno ako Krajšia-než-víla.

            Dobromyseľnému panovníkovi nikdy ani len nenapadlo, že také meno určite vyvolá nenávisť a žiarlivosť víl voči jeho dieťaťu, ale práve to sa stalo. Hneď ako počuli o tomto príliš sebavedomom mene, sa rozhodli, že ju získajú do svojho vlastníctva. Chceli ju buď kruto mučiť, alebo aspoň ukryť pred očami všetkých ľudí.

            Najstaršia z ich rodu bola poverená vykonaním ich pomsty. Táto víla sa volala Lagrína. Bola taká stará, že jej zostalo už iba jedno oko a jeden zub. Dokonca i tieto musela v noci dávať do uzdravujúcej tekutiny. Bola taká zlomyseľná, že veľmi rada venovala všetok svoj čas na vykonávanie rôznych podlých skutkov pre ostatné víly.

            Vďaka svojim mnohým skúsenostiam prechovávala v sebe veľkú nenávisť. Nerobilo jej žiadne ťažkosti zmocniť sa princeznej Krajšej-než-víla. Tá mala vtedy ešte len sedem rokov. Takmer zomrela od strachu, keď sa ocitla v moci tohto príšerného stvorenia – víly Lagríny. Keď sa však po hodinovej ceste v podzemí dostala do nádherného paláca s krásnymi záhradami, trochu sa upokojila. Veľmi sa potešila aj tomu, že ju tam nasledovali jej vlastní domáci miláčikovia – mačka a pes.

            Stará víla ju zaviedla do peknej miestnosti a povedala jej, že to je odteraz jej vlastná izba. Zároveň jej prísne prikázala, že nech dáva pozor na oheň v kozube, aby nikdy nevyhasol a stále jasne horel. Potom dala princeznej na starosť dve sklenené fľaše. Pritom si vynútila jej poslušnosť tými najstrašnejšími hrozbami. Následne nato zmizla. Nechala princeznú samotnú, aby mohla spokojne preskúmať celý palác a pozemok okolo neho. Veľmi sa jej uľavilo, že jej dala robiť iba dve zdanlivo ľahké úlohy.

            Medzitým uplynulo niekoľko rokov. Princezná si zvykla na svoj osamotený spôsob života. Poslúchala príkazy víly a postupne zabudla na kráľovský dvor svojho otca.

            Jedného dňa, ako prechádzala vedľa fontánky, si všimla, že slnečné lúče dopadajú na vodu takým spôsobom, že vytvárali pestrofarebnú dúhu. Zostala nehybne stáť a obdivovala ju. Keď vtom ku svojmu veľkému prekvapeniu začula hlas, ktorý sa jej prihováral akoby zo stredu lúčov. Bol to hlas mladého muža. Sladkosť jeho tónu a príjemné veci, ktoré jej rozprával, ju viedli k záveru, že i on musí byť rovnako šarmantný. Ale to bola otázka čisto jej fantázie, lebo tam nikoho nevidela.

            Krásna dúha informovala princeznú Krajšiu-než-víla, že reprezentuje mladého muža, ktorý je synom mocného kráľa a že víla Lagrína mala s jeho rodičmi hádku. Pomstila sa im tak, že ho zbavila svojej prirodzenej podoby na niekoľko rokov a uväznila v paláci. V ňom ťažko znášal svoje uväznenie. Ale teraz, keď spoznal túto princeznú Krajšiu-než-víla, už viacej netúži po slobode, lebo ju vrúcne miluje.

            K tomuto svojmu vyznaniu pridal mnoho ďalších nežných slov. Pre princeznú bola jeho láska voči nej a jeho slová niečím úplne novým. Cítila sa byť veľmi potešená a jeho pozornosť sa dotkla citov hlboko v jej srdci.

            Princ sa mohol objaviť a hovoriť len v podobe dúhy vo fontánke. Preto bolo potrebné, aby na vodu v nej svietilo slnko a jeho lúče vytvorili dúhu.

            Krajšia-než-víla vždy, keď sa dalo, nestrácala čas a stretávala sa tu so svojou novou známosťou – so svojím milým. Tešila sa veľmi dlhým a zaujímavým rozhovorom s ním.  Avšak jedného dňa sa tak zahĺbila do ich rozhovoru a čas prešiel tak rýchlo, že princezná zabudla priložiť do ohňa v kozube a ten vyhasol. Keď sa vrátila víla Lagrína, veľmi rýchlo prišla na to, že zanedbala svoju starostlivosť o oheň. Zdalo sa, že vílu to len potešilo, lebo mala príležitosť ukázať svoju zlomyseľnosť voči svojej krásnej väzenkyni. Prikázala Krajšej-než-víla, aby nasledujúci deň išla požiadať o oheň Lokrinosa a zapálila ním oheň v kozube, ktorý nechala vyhasnúť.

            Lokrinos bol krutým monštrom, ktorý zožral všetkých, ktorí sa mu dostali do cesty. Výnimočne zvlášť sa tešil možnosti, keď mohol chytiť a zjesť mladé dievčatá. Naša hrdinka ju veľmi roztomilo poslúchla. Bez toho, aby sa mohla rozlúčiť so svojím milým, vybrala sa na istú smrť k Lokrinosovi. Ako prechádzala lesom, počula spievať vtáka, ako jej hovorí, že nech si zoberie so sebou žiariaci kamienok, ktorý našla pri fontánke. Že určite sa jej na niečo zíde. Poslúchla vtáčiu radu a za krátky čas prišla do domu Lokrinosa. Našťastie tam našla len jeho manželku, ktorá bola veľmi dojatá tým, ako bola mladá princezná krásna a aké mala roztomilé a nežné slušné spôsoby. Ešte viacej na ňu zapôsobilo, keď priniesla so sebou ako dar žiariaci kamienok.

            Pohotovo nechala Krajšej-než-víla zobrať si oheň a za jej malý kamienok jej dala do daru iný, ktorý, ako povedala, sa jej môže jedného dňa veľmi dobre zísť. Potom ju poslala preč bez toho, aby jej ublížila. Lagrína bola rovnako prekvapená ako aj nespokojná s tým, ako šťastne sa skončila jej výprava. Krajšia-než-víla netrpezlivo čakala, aby sa mohla stretnúť so svojím princom v dúhe vo fontánke. Chcela mu porozprávať svoje najnovšie dobrodružstvá. Avšak zistila, že mu ich už stihla povedať jedna víla, ktorá mu bola príbuznou a ochraňovala ho.

            Strach z najnovších nebezpečenstiev jeho milovanej princeznej ho prinútil vytvoriť pohodlnejší spôsob na stretávanie ako pri záhradnej fontánke. Krajšej-než-víla sa každý deň úspešne podarilo uskutočniť jeho plán. Každé ráno umiestnila veľkú misku s vodou na okenný rám. A hneď ako slnečné lúče dopadli na vodu, objavila sa tam dúha tak jasne, ako pri fontánke. Týmto spôsobom sa mohli stretávať bez toho, aby stratili z dohľadu oheň v kozube a dve fľašky, do ktorých si na noc dávala stará víla svoj zub a svoje oko. Nejaký čas si títo dvaja milenci takto spolu užívali každú hodinu slnečného žiarenia.

            Jedného dňa sa princ v dúhe objavil s hlbokým žiaľom. Práve počul, že ho majú vyhostiť z tohto krásneho miesta, a nemal ani potuchy, že kde ho premiestnia. Nešťastný mladý pár bol plný zúfalstva. Rozišli sa s poslednými slnečnými lúčmi. Pritom dúfali, že sa ešte stretnú nasledujúce ráno. Ale bohužiaľ! Nasledujúci deň bola celá obloha pokrytá hustými tmavými oblakmi. Bol veľmi pochmúrny deň. Až neskoro popoludní sa na niekoľko minút dostali slnečné lúče cez husté mraky. Krajšia-než-víla dychtivo bežala k oknu. Ale vo svojom zhone narazila na misku s vodou a voda, ktorú do nej opatrne v noci naliala, sa vyliala na zem. Žiadna iná voda nebola po ruke, okrem tej v tých dvoch fľašiach. Bola to jediná šanca, ako môže ešte raz uvidieť svojho milého predtým, ako sa rozídu. Neváhala a rozbila fľašku a naliala jej obsah do misky. Vtedy sa tam ihneď objavila dúha. Ich rozlúčka bola plná nežností. Princ si horlivo a úprimne želal, aby zostali spolu, a sľúbil, že urobí všetko preto, aby vyslobodil svoju milú Krajšiu-než-víla zo zajatia. Veľmi ju prosil, aby súhlasila so sobášom s ním, hneď ako budú obaja slobodní. Na druhej strane princezná mu sľúbila, že preto, aby sa s ním mohla znovu stretnúť, bude riskovať i svoj vlastný život.

            Na rozlúčku im ani nezostalo veľa času. Slnko zase zašlo za mraky a dúha sa stratila. Princezná bola rozhodnutá, že podstúpi všetky riziká, a začala s tým okamžite. Zobrala so sebou iba svojho psa, svoju mačku, vetvičku myrty a kamienok, ktorý jej dala Lokrinosova manželka, a utiekla z paláca.

            Keď sa víla Lagrína dozvedela o jej úteku, veľmi zúrila a v plnej rýchlosti ju začala prenasledovať. Dobehla ju práve vtedy, keď na nešťastnú princeznú doľahla únava a ľahla si do jaskyne, ktorá sa vytvorila z jej kamienka, aby ju ochránila. Malý pes medzitým dával pozor na svoju pani. Vyskočil oproti na Lagrínu a tak silno ju uhryzol, že tá sa zapotácala, narazila na roh jaskyne a zlomila si svoj jediný zub. Predtým, ako sa stihla zotaviť od bolesti a zlosti, ktorá ju spôsobila, princezná mala čas na únik. Dostala sa o hodný kus ďalej na svojej ceste. Na nejaký čas jej strach dodal trochu sily a odvahy. Ale napokon už nevládala ísť ďalej a ľahla si, že si trochu odpočinie. Ako tak urobila, vetvička myrty, ktorú mala pri sebe, sa dotkla zeme a hneď okolo nej vyrástol zelený altánok, ktorý ju zatienil pred prudkým slnkom a pod ktorým dúfala, že si bude môcť pokojne pospať.

            Ale Lagrína sa nevzdala svojho prenasledovania a prišla práve vtedy, keď Krajšia-ako-víla tuho zaspala. Tentokrát si bola istá, že chytila svoju obeť, ale mačka bola v strehu. Vyskočila spomedzi konárov stromu a poškriabala ju na tvári a na jej jednom oku tak, že tá oslepla. Takže viacej nemohla prenasledovať princeznú, ktorá sa takto navždy zbavila svojho prenasledovateľa.

            Niekto by si bol myslel, že potom, ako bola stará víla Lagrína vyradená z boja, že všetko bude už v poriadku. Lenže našu hrdinku teraz premohol veľký hlad a smäd. Skoro už začala od toho omdlievať. S veľkými ťažkosťami sa jej podarilo dostať k peknému malému zeleno-bielemu domu, ktorý stál neďaleko. Tu ju prijala krásna pani oblečená do zeleno-bielych šiat, podľa farieb domu. Bolo isté, že jej ten dom patrí a že je jeho jedinou obyvateľkou.

            Čo najláskavejšie pozdravila omdlievajúcu princeznú. Dala jej vynikajúcu večeru. A po dlhom nočnom odpočinku v pohodlnej posteli jej povedala, že po mnohých starostiach sa jej určite podarí dosiahnuť svoju túžbu.

            Ako sa s ňou zeleno-biela pani lúčila, dala jej oriešok so slovami, aby ho otvorila iba vtedy, keď bude v krajnej núdzi.

            Po dlhej a únavnej ceste Krajšia-než-víla prišla k podobnému domu, ako bol ten predtým, kde bývala i podobná pani ako tá prvá. Tu dostala do daru namiesto orecha zlaté granátové jablko s tou istou radou. Princezná pokračovala vo svojej únavnej ceste. Po mnohých ťažkostiach a starostiach sa jej znovu podarilo nájsť odpočinok v podobnom dome ako tie dva prvé.

            Tieto domy patrili trom sestrám, ktoré boli víly a mali mnoho čarovných darov. Boli si v zmýšľaní a výzorom také podobné, že sa im páčilo mať i rovnaké domy a takisto sa podobne i obliekať. Ich zamestnanie spočívalo v tom, že pomáhali tým, ktorí mali nešťastný osud. Boli také milé a láskavé, ako bola stará Lagrína krutá a zlomyseľná.

            Tretia víla utešila nešťastnú cestovateľku a prosila ju, aby nestrácala nádej. Uistila ju, že jej ťažkosti v živote budú odmenené. Spolu so svojou radou jej dala aj krištáľovú fľašu s prísnymi pokynmi, aby ju otvorila iba v naliehavom prípade. Krajšia-než-víla jej srdečne poďakovala a pokračovala vo svojej ceste už s lepšími myšlienkami a vyhliadkami na úspech.

            Po čase prišla k ceste, ktorá viedla cez les, ktorý bol plný jemných a sladkých vôní. Prešla asi sto metrov a vtedy uvidela nádherný strieborný zámok, ktorý visel na silných strieborných reťaziach na štyroch z najväčších stromov. Bol tak dokonale zavesený, že jemný vánok zámok rozhojdal, čo by príjemne uspalo hocikoho v ňom.

            Krajšia-než-víla pocítila silnú túžbu vojsť do tohto zámku. Ale hoci visel len trochu nad zemou, zdalo sa, že na ňom nie sú žiadne okná ani dvere. Mala veľké tušenie, že nastal ten správny čas, aby otvorila oriešok, ktorý dostala. Keď tak spravila, vyšiel z neho veľmi malý minimužík – vrátnik, ktorému visela za opaskom drobná retiazka, na konci ktorej bol zlatý kľúč. Bol taký krátky, ako polovica špendlíka, ktorý kto kedy len videl.

            Princezná vyliezla na jednu striebornú reťaz. Pritom držala v ruke tohto drobného vrátnika, ktorý napriek svojej malej veľkosti našiel tajné dvere, otvoril ich a vpustil ju dovnútra. Vstúpila do nádhernej miestnosti, ktorá akoby tvorila celý zámok. Bola osvetlená hviezdami zo zlata a drahých drahokamov, ktoré boli na strope. Uprostred tejto miestnosti stál gauč. Okolo neho viseli záclony všetkých farieb dúhy. Boli zavesené na zlatých šnúrach. Hojdali sa spolu s hradom a jeho obyvateľov príjemne uspával.

            Na tomto gauči ležal princ, ktorého videla v dúhe. Vyzeral oveľa krajšie než kedykoľvek predtým. Spal hlbokým spánkom, v ktorom bol udržiavaný od jeho zmiznutia.

            Krajšia-než-víla, ktorá ho teraz videla po prvýkrát v jeho skutočnej podobe, sa sotva odvážila naňho hľadieť. Obávala sa, že jeho skutočný vzhľad teraz nebude zodpovedať hlasu a jazyku, ktorým si získal jej srdce. Jeho spánok považovala za ľahostajnosť voči nej, ktorou bola prijatá.

            Začala mu rozprávať o všetkých nebezpečenstvách a ťažkostiach, s ktorými sa stretla na ceste za ním. A hoci mu opakovala svoj príbeh dvadsaťkrát, princ spal ďalej a nevenoval jej žiadnu pozornosť. Tak zobrala granátové jablko a otvorila ho. Zistila, že všetky semená v ňom boli malé husličky, ktoré vyleteli až ku streche a začali melodicky hrať.

            Princ trochu pootvoril oči, ale nebol ešte úplne prebudený. Vyzeral oveľa rúčejšie.

            Celá netrpezlivá, že si ju stále nevšimol, teraz vytiahla tretí dar od víl, ktorý dostala. Otvorila krištáľovú fľašu, z ktorej vyletela malá spievajúca, zvodná siréna. Všetky malé husle prestali hrať a ona začala spievať o princezninom pátraní a o tom, ako ho jeho milá hľadala. K jej príbehu pridala niekoľko jemných výčitiek. Netrvalo dlho a princ sa úplne prebudil. Celý od radosti sa hodil princeznej k nohám. V tom istom momente sa steny miestnosti rozšírili a otvorili. Odhalili tak zlatý trón pokrytý drahokamami. Veľkolepý kráľovský dvor sa začal zhromažďovať. Na zámok prišlo niekoľko vozov. Boli v nich rôzne dámy v nádherných šatách. V prvom z nich, ktorý bol najskvostnejší, sedela princova matka. S láskou objala svojho syna a informovala ho, že jeho otec je už niekoľko rokov mŕtvy, hnev víl sa utíšil a že sa môže v pokoji vrátiť, aby kraľoval nad svojím ľudom, ktorý túžil po jeho prítomnosti.

            Kráľovský dvor prijal nového kráľa s radostnými zvolaniami, ktoré ho síce veľmi potešili, ale teraz venoval všetku svoju pozornosť Krajšej-než-víla. Práve sa chystal, že ju predstaví svojej matke a kráľovskému dvoru. V srdci cítil, že jej pôvab si získa ich srdcia. Vtedy sa tam objavili tri zeleno-biele sestry, ktoré prezradili tajomstvo o kráľovskom pôvode princeznej Krajšej-než-víla. Kráľovná zobrala obidvoch zaľúbencov do svojho koča a vydala sa s nimi do hlavného mesta kráľovstva.

            Tu ich prijali s ohromnou radosťou. Bez meškania sa ihneď konala svadba. Roky strávené spoločne neubrali kráľovi z dúhy a kráľovnej Krajšej-než-víla ani na cnostiach, kráse a ani vzájomnej náklonnosti a láske.

            @[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*