4*9.(122.) Malá žabka a vták **(3,0k)

V jednej vzdialenej časti sveta, ktorej meno si už nepamätám, žili raz dvaja králi – Peridor a Diamantíno. Boli to bratranci a zároveň žili vedľa seba v susedstve. Obaja boli pod ochranou víl. Je však spravodlivé povedať, že tie ich tak veľmi nemilovali, ako ich manželky.

Veľmi často sa stáva, že princovia to majú veľmi ťažké v živote a musia sa veľmi ťažko presadzovať. Nemajú to také ľahké, ako obyčajní ľudia. Víly vyhlásili, že Diamantíno je oveľa horší ako ostatní ľudia. A skutočne sa choval veľmi zle a grobiansky ku svojej manželke Aglantíne. Tak mu víly nedožičili žiť veľmi dlho, ale len toľko, aby splodil so svojou manželkou jedno dieťa – dcéru. Keďže bola ich jediným dieťaťom, bola zároveň aj následníčkou trónu. Ale keďže bola stále iba dieťaťom, jej matka bola vyhlásená za vládkyňu. Kráľovná vládla múdro a dobre. Snažila sa robiť tak, aby jej ľudia boli šťastní. Jediné, čo ju sužovalo, bolo, že nemohla byť so svojou dcérou. Víly sa rozhodli, že malú princeznú Serpentínu vychovajú samé.

Čo sa týka druhého kráľa – Peridora, ten mal skutočne rád svoju manželku, kráľovnú Konštanciu, ale ju často zarmútil svojimi bezstarostnými nepremyslenými spôsobmi. Aby jeho nedbanlivosť víly potrestali, spôsobili, že zomrela celkom náhle. Keď zomrela, kráľ si uvedomil, ako veľmi ju ľúbil, a jeho smútok bol taký veľký, že jeho poddaní ho nazývali Peridor Smutný. Síce nikdy nezanedbával svoje povinnosti, ale veľa rokov bol ponorený do takého hlbokého zármutku, že keby nebolo víl, určite by bol zomrel.

Jedným potešením, ktoré mal nešťastný kráľ, bol jeho syn, princ Zafír, ktorý mal len tri roky, keď jeho matka zomrela. Jeho vzdelaniu sa venovala veľká starostlivosť. Do svojich pätnástich rokov sa naučil všetko, čo by mal princ vedieť. Okrem toho bol veľmi očarujúci a príjemný.

Vtedy sa víly veľmi vyľakali, aby jeho láska ku svojmu otcovi nezasahovala do plánov, ktoré mali pripravené pre mladého princa. Aby tomu zabránili, umiestnili do miestnosti, v ktorej princ tak rád často býval, jedno zrkadlo v čiernom ráme privezené z Benátok. Princ si niekoľko dní nevšimol, že je v miestnosti niečo nové. Ale napokon ho spozoroval a prišiel sa k nemu pozrieť bližšie. Aké veľké bolo jeho prekvapenie, keď v zrkadle nezbadal svoju vlastnú tvár, ale tvár mladého dievčaťa krásneho ako raňajší svit. A čo viac, každý pohyb dievčaťa, ako vyrastalo, sa zobrazil v nádhernom zrkadle.

Ako sa dalo očakávať, mladý princ úplne stratil svoje srdce kvôli krásnemu obrazu dievčiny. Taký bol zaneprázdnený jej sledovaním, že vôbec nechcel odísť z izby. Určite bolo veľmi príjemné ju vidieť zakaždým, keď si len zaželal. Lenže ako tak premýšľal, klesol na duchu. A či tento obraz má byť koncom jeho dobrodružstva s dievčaťom, ktoré v ňom videl?

Keď princ vlastnil kúzelné zrkadlo asi rok, jedného dňa ho zaujal nový predmet na ňom. Ako zvyčajne sa pozeral na dievča v zrkadle, keď sa mu zazdalo, že vidí v jeho zrkadle ďalšie zrkadlo, presne také isté, ako jeho vlastné, s rovnakou mocou. A v tom sa nemýlil. To mladé dievča vlastnilo už krátku dobu toto zrkadlo. Lenže on nikdy nemohol vidieť tvár osoby, ktorú videla v zrkadle, pretože postava dievčaťa mu vždy stála v ceste, aby ju videl. Vedel len toľko, že to bola tvár muža, a to mu stačilo na to, aby šialene žiarlil. To bola všetko práca víl. Asi mali na to svoje dôvody.

Keď sa to stalo, mal Zafír približne osemnásť rokov. Od smrti jeho matky uplynulo pätnásť rokov. Ako sa čas míňal, kráľ Peridor bol čím ďalej nešťastnejší. Nakoniec ochorel tak, že sa zdalo, že jeho dni sú spočítané. Tak veľmi ho milovali jeho poddaní, že túto smutnú správu niesol jeho národ so zúfalstvom, takisto i jeho syn.

Počas celej svojej choroby kráľ nehovoril o ničom inom, len o kráľovnej, o jeho žiali a nádeji, že ju zas znova uvidí. Všetci lekári vyskúšali na ňom všetky liečivé vody a procedúry, ale nič mu nepomohlo. Napokon ich presvedčil, aby ho pokojne nechali ležať vo svojej izbe a nikto ho nechodil vyrušovať.

Najväčšiu bolesť mu spôsobovala určitá ťažkosť na hrudi, ktorá mu sťažovala dýchanie. Preto prikázal svojim sluhom, aby nechali otvorené okná, nech má dostatok čerstvého vzduchu. Jedného dňa, keď bol niekoľko minút ponechaný osamote, objavil sa tam vták so žiarivým perím. Chvíľu lietal okolo okna. Potom si sadol na parapetnú dosku. Jeho perie bolo bledomodré a zlatisté. Nohy a zobák mal zo žiarivých rubínov. Nikto neodolal sa na ne pozrieť. Jeho oči boli akoby z najjasnejších diamantov a na hlave mal korunku, ktorá bola z tých najvzácnejších kameňov. Avšak vták nespieval, len uprene pozeral na kráľa. Ako tak naňho hľadel, kráľ cítil, že sa mu prinavracia sila. O chvíľu vták vletel do miestnosti, pritom mal oči stále upriamené na kráľa. Sila sa chorému mužovi začala očividne vracať, až napokon sa cítil tak skvelo, ako zvykol predtým, čo zomrela kráľovná. Naplnený radosťou z jeho zázračného uzdravenia sa snažil chytiť vtáka, ktorému dlžil za svoje zdravie. Ale ten sa mu vyhol rýchlejšie ako lastovička. Márne opísal vtáka svojim opatrovateľom, ktorí k nemu pribehli hneď na prvé zavolanie. Zbytočne hľadali nádherné stvorenie na koňoch aj peši. Zavolali všetkých vtáčnikov na pomoc, ale zázračného vtáka nemohli nikde nájsť. Láska ľudí ku kráľovi Peridorovi bola taká silná a odmena, ktorú sľúbil, taká veľká, že mihnutím oka každý muž či žena aj deti vybehli na polia hľadať ho. Takže mestá boli dosť prázdne.

Všetok tento zhon však viedol len ku zmätku. A čo je horšie, kráľ sa čoskoro vrátil do rovnakého stavu, v akom bol predtým. Princ Zafír, ktorý veľmi ľúbil svojho otca, bol z toho veľmi nešťastný. Rozhodol sa, že uspeje tam, kde ostatní zlyhali. Niektorí ho síce odhovárali, ale on predsa len išiel. Tých, čo ho podporovali, zobral so sebou. Nemal žiaden plán. Nevedel, či má ísť jednou či druhou cestou. Jeho jediným nápadom bolo ísť na miesta, ktoré boli obľúbenými loviskami vtákov. Ale márne skúmal všetky živé ploty a húštiny. Zbytočne sa pýtal všetkých, ktorých stretol na svojej ceste. Čím viacej hľadal, tým menej našiel.

Napokon prišiel do jedného z najväčších lesov na svete, ktorý sa skladal výlučne z cédrov. Ale aj napriek tmavým tieňom pod širokými rozvetvenými vetvami stromov, bola tráva pod nimi mäkká a zelená a pokrytá najvzácnejšími kvetmi. Zdalo sa, že je to presne to miesto, kde by sa vtáky rozhodli žiť. Tak si zaumienil, že neopustí les, pokiaľ ho celý nepreskúma od jednej strany po druhú. A urobil i viac. Nariadil, aby niektoré siete boli pripravené a namaľované v rovnakých farbách, ako perie vtáka. Myslel si, že to pritiahne vtáka. V tomto mu pomáhali nielen vtáčnici, ale i celý jeho sprievod, ktorý vynikal v tomto umení. Pretože človek nie je správnym dvoranom, pokiaľ nevie všetko.

Ako zvyčajne princ takmer celý deň hľadal vtáka, až ho premohol smäd. Bol príliš unavený pokračovať ďalej. Našťastie našiel nablízku zurčiaci prameň najčistejšej vody. Keďže bol skúsený cestovateľ, vytiahol z vrecka malý pohár. Práve sa chystal ho ponoriť do vody, keď vtom mu doňho skočila jedna krásna malá žabka. Bola oveľa krajšia, ako zvyčajne žaby zvyknú bývať. Zafír však neobdivoval jej krásu. Snažil sa ju netrpezlivo striasť z pohára. Ale hneď ako sa mu to podarilo, malá žabka mu doň znovu skočila. Práve sa ju zase snažil striasť zo svojho pohára, keď vtedy malá zelená žabka upriamila naňho tie najkrajšie oči na svete a povedala mu: „Ja som priateľka vtáka, ktorého hľadáš. Keď uhasíš svoj smäd, tak si ma vypočuj.“

Tak princ naplnil svoj pohár a vypil ho. Na príkaz zelenej žabky si ľahol na trávu, aby si odpočinul a vypočul si ju.

„Teraz,“ začala, „uisti sa, že v každom ohľade urobíš presne to, čo ti poviem. Najprv musíš zavolať všetkých svojich služobníkov z tvojho sprievodu a prikázať im, aby zostali v malej dedinke, ktorá je nablízku, až dokedy ich nezavoláš. Potom choď celkom sám po ceste smerujúcou na juh, ktorú nájdeš po svojej pravej ruke. Táto cesta je vysadená libanonskými cédrami. Ako ňou pôjdeš po dlhý čas, prídeš k veľkolepému zámku. A teraz,“ pokračovala, „pozorne počúvaj, čo ti poviem. Vezmi toto drobné zrnko piesku. Polož ho čo najbližšie na zem ku bráne zámku, ako len môžeš. Ono má veľmi zvláštnu silu. Nielenže ti otvorí bránu, ale aj uspí všetkých obyvateľov na zámku. Choď do stajní a nevenuj sa ničomu inému, len tomu, čo ti poviem. Vyber najzdatnejšieho zo všetkých koní, obratne mu vyskoč na chrbát a príď naspäť ku mne tak rýchlo, ako len budeš môcť. Zbohom, princ. Želám ti veľa šťastia,“ a s týmito slovami sa malá žabka ponorila do vody a zmizla.

Princ, ktorý teraz pociťoval väčšiu nádej, odkedy opustil svoj domov, urobil presne tak, ako mu bolo prikázané. Zanechal svoj sprievod v neďalekej malej dedinke. Našiel cestu, ktorú mu opísala žabka, a išiel po nej úplne sám. Prišiel až ku bráne zámku, ktorá bola oveľa krajšia, než očakával. Pretože bola postavená z krištáľu a všetky jej ozdoby boli z masívneho zlata. Avšak vôbec nestrácal čas nad obdivovaním jej krásy. Rýchlo zahrabal svoje zrnko piesku do zeme. V okamihu sa brána otvorila dokorán a všetci obyvatelia vo vnútri zaspali. Zafír vbehol rovno do stajne. Už mal ruku na najlepšom koňovi v stajni, keď práve vtedy pohľadom zachytil nádherný konský postroj zavesený hneď vedľa neho. Hneď mu došlo, že ten postroj patrí koňovi. Bez toho, aby premýšľal o škode, pretože ten, kto kradne koňa, môže byť ťažko obviňovaný z toho, že ukradol sedlo, rýchlo ho umiestnil na chrbát zvieraťa. Zrazu sa však všetci ľudia na zámku prebrali a ponáhľali sa do stajne. Vrhli sa na princa, uchopili ho a odtiahli pred svojho pána. Ale našťastie pre princa, ktorý dokázal nájsť len veľmi chabé výhovorky pre svoje správanie, pánovi zámku sa celkom zapáčila jeho nevinná tvár a nechal ho odísť bez ďalších otázok.

Veľmi smutný a zahanbený sa nešťastný Zafír vrátil naspäť ku fontánke, kde naňho čakala žaba a poriadne ho vyhrešila: „Za koho ma máš?“ zvolala nahnevane. „Naozaj si myslíš, že som ti dala radu, ktorú si tak ohavne zanedbal, len kvôli potešeniu z rozprávania?“

Ale princ bol tak hlboko zarmútený a tak veľmi pokorne sa ospravedlnil, že po nejakej chvíli srdce dobrej malej žabky zmäklo. Tak mu dala ďalšie drobné malé zrnko, ale tentokrát nie z piesku, ale zo zlata. Nariadila mu, aby urobil tak ako predtým, s tým rozdielom, že namiesto toho, aby išiel do stajne, ktorá bola zničením všetkých jeho nádejí, aby vstúpil do samotného zámku a dostal sa čo najrýchlejšie do miestnosti naplnenej parfumom, kde nájde na posteli spiacu devu. Mal ju hneď prebudiť a odniesť so sebou. Al že nech sa uistí, že nebude venovať pozornosť akémukoľvek odporu, ktorý by mohla urobiť.

Princ poslúchol žabkine príkazy a všetko šlo dobre aj tentokrát. Brána sa otvorila, obyvatelia zaspali. Prešiel chodbou a našiel dievča spať na jej posteli, presne tak, ako mu bolo povedané. Zobudil dievčinu a nástojčivo, ale zdvorilo, ju prosil, aby ho rýchlo nasledovala. Po krátkom presviedčaní s tým súhlasila pod jednou podmienkou, že si najskôr oblečie šaty. Znelo to tak rozumne a prirodzene, že princa ani nenapadlo, aby odmietol jej žiadosť.

Jej ruka sa však sotva dotkla šiat a celý zámok sa zrazu prebral zo spánku. Princa chytili a zviazali. On bol taký znepokojený svojou vlastnou pochabosťou a šokovaný katastrofou, ktorá nastala, že keby mu nepomohli víly a neobmäkčili srdcia jeho únoscov, dopadlo by to s ním veľmi zle. Ale napokon ho opäť prepustili a nechali v pokoji odísť. Najviac ho trápilo opätovné stretnutie so žabkou, ktorá bola jeho dobrodinkou. Ako sa vôbec bude môcť pred ňou objaviť s týmto príbehom? Po dlhom boji so sebou si napriek tomu pomyslel, že nič iné mu nezostáva, len si vypočuť všetko, čo mu povie. A povedala mu toho veľa. Popadla ju taká hrozná vášeň, že ho priam zahrnula výčitkami. Ale princ ju pokorne prosil o milosť. Smelo poukázal na to, že bolo veľmi ťažké odmietnuť odôvodnenú žiadosť mladej dámy. „Musíš sa naučiť urobiť to, čo ti je povedané,“ odpovedala mu žabka.

Ale úbohý Zafír bol taký nešťastný a prosil tak veľmi o prepáčenie, že napokon hnev žabky pominul. Podala mu drobný diamantový kameň. „Vráť sa na zámok,“ povedala, „a tam zahrab tento malý diamant blízko brány. Dávaj si dobrý pozor, aby si sa nevrátil do stajne alebo spálne. Tie boli pre teba príliš osudové. Choď priamo do záhrady. Prejdi cez stĺporadie rovno ku stromom uprostred. Medzi nimi je strom s kmeňom zo zlata a smaragdovými listami. Na tomto strome uvidíš krásneho vtáka, ktorého si tak dlho hľadal. Musíš odrezať vetvu, na ktorej sedí, a bez meškania mi ju priniesť. Ale vážne ťa varujem, že ak neuposlúchneš moje pokyny, tak ako si urobil už dvakrát, ďalšiu pomoc už nemôžeš očakávať odo mňa ani od nikoho iného.

S týmito slovami skočila do vody. Princ, ktorý si zobral varovanie k srdcu, odišiel. Bol pevne rozhodnutý dávať si pozor. Všetko našiel presne tak, ako mu bolo povedané – stĺporadie, stromy, zlatý strom so smaragdovými listami, a krásneho vtáka, ktorý tvrdo spal na jednej z vetiev. Rýchlo odrezal vetvu s vtákom na nej. Hoci si všimol visieť blízko nádhernú zlatú klietku, ktorá by bola pre vtáka veľmi užitočná, nechal ju tak a išiel späť ku fontáne. Zadržiaval dych a celý čas išiel po špičkách zo strachu, aby neprebudil svoju hlavnú cenu – zázračného vtáka. Ale čo bolo jeho prekvapením, keď namiesto fontány tam našiel stáť starodávny palác, ktorý bol postavený podľa najlepšieho vkusu. Vo dverách stála očarujúca dievčina. Pri pohľade na ňu sa mu jeho srdce roztápalo.

„Čože? Madam!“ zvolal. Sotva vedel, čo má povedať. „Si to naozaj ty?“

Deva sa začervenala a odpovedala: „Ach, môj pane, už je to dávno, čo som videla tvoju tvár, ale nemyslím si, že ty si niekedy videl tú moju.“

„Ach, madam,“ odpovedal, „nedokážeš si ani len predstaviť dni a hodiny, ktoré som strávil obdivovaním teba.“ Po týchto slovách si rozpovedali všetky podivné veci, ktoré sa im stali. Čím viacej sa rozprávali, tým viacej boli presvedčení o pravdivosti obrazov v zrkadlách, ktoré videli. Nejaký čas viedli veľmi dôvernú a nežnú konverzáciu. Princ sa nemohol zdržať a opýtal sa krásnej neznámej, že čo za šťastnú náhodu ju priviedlo do lesa, kde bol prameň s fontánkou, a že či vie niečo o malej zelenej žabke, ktorej dlžil za svoje šťastie a ktorej mal priniesť vtáka, ktorý, ako sa zdalo, stále tvrdo spal.

„Ach, môj pane,“ odpovedala trochu nemotorne, „čo sa týka malej zelenej žabky, tak tá stojí rovno pred tebou. Porozprávam ti môj príbeh. Nie je moc dlhý. Nepoznám ani krajinu, odkiaľ pochádzam, ani svojich rodičov. Jednou vecou, ktorú viem naisto, je, že sa volám Serpentína. Víly sa o mňa starajú, odkedy som sa narodila. Chceli, aby som sa nezaujímala o svoju rodinu, ale dôkladne sa starali o moje vzdelanie a obdarili ma nekonečnou láskou. Vždy som žila v ústraní. No posledné dva roky som si ani nič lepšie neželala. Mala som čarovné zrkadlo…“ Tu jej plachosť a rozpaky udusili jej slová. Ale znovu získala sebakontrolu a dodala: „Vieš, víly vždy trvajú na tom, aby boli poslúchané bez zbytočných otázok. To ony zmenili môj malý domček, ktorý tu bol, na prameň s fontánkou. Mňa potom premenili na malú zelenú žabu a prikázali mi, aby som prvému človeku, ktorý tadiaľ pôjde, povedala presne to, čo si počul odo mňa. Ale, pán môj, keď si stál predo mnou, moje srdce sa naplnilo bolesťou, že ma vidíš v takej príšernej podobe. Neexistovala však pomoc, akokoľvek bolestivé to bolo. Musela som to pretrpieť. Nemohla som sa dostať naspäť do svojej ľudskej podoby, pokým nezískaš krásneho vtáka. Hoci vôbec nepoznám tvoj dôvod, že prečo si ho hľadal.“

Vtedy jej Zafír vysvetlil stav ohľadom zdravia svojho otca a všetko, čo s tým súviselo.

Po vypočutí jeho príbehu Serpentína zosmutnela a do očí sa jej nahrnuli slzy.

„Ach, môj pane,“ povedala, „vieš o mne len to, čo si videl v zrkadle. A ja, ktorá ani neviem mená svojich rodičov, sa teraz dozvedám, že si kráľovým synom.“

Nadarmo Zafír vyhlásil, že láska ich urobila rovnocennými. Serpentína len odpovedala: „Príliš veľmi ťa milujem na to, aby som ti dovolila sa zosobášiť pod tvoju úroveň. Budem samozrejme veľmi nešťastná, ale nikdy nezmením svoj názor. Ak sa od víl nedozviem, že som od narodenia teba hodná, bez ohľadu na moje pocity nikdy nezmením svoju mienku a neprijmem tvoju ruku.“

Rozhovor potom už bol u konca a nemohol ďalej pokračovať. Vtedy sa tam objavila jedna z víl v slonovinovom voze. Sprevádzala ju krásna žena v strednom veku. V danom momente si krásny vták sadol Zafírovi na plece, na ktorom mu zostal stále sedieť, a začal sa k nemu túliť, ako len vták vie. Víla povedala Serpentíne, že je s jej správaním veľmi spokojná. Predstavila jej pani ako jej matku. K Zafírovi bola tiež veľmi milá a vysvetlila mu, že táto pani nie je nikto iný, než jeho teta Aglantína, vdova po Diamantínovi.

Vtedy si všetci padli do náručia. Víla si sadla na svoj voz vedľa Aglantíny a Zafír a Serpentína sa usadili na predné sedadlá. Poslala správu princovmu sprievodu, že môžu ísť pomaly naspäť na kráľovský dvor kráľa Peridora a že krásny vták sa už skutočne našiel. Ako vysporiadali túto záležitosť, rýchlo leteli vozom ponad vzduch. Ale i napriek rýchlosti, ktorou leteli, čas sa míňal pre Zafíra a Serpentínu ešte rýchlejšie. Mali dosť toho nad čím premýšľať. Boli stále dosť zmätení z toho, že sú spolu, z čoho mali nevýslovnú radosť a potešenie. Voz prišiel do paláca kráľa Peridora. Prišli až do podkrovnej miestnosti, kde ležal. Jeho ošetrovateľky si mysleli, že už každú chvíľu zomrie. Krásny vták začal od radosti lietať po izbe okolo kráľa, ktorý hneď vyzdravel v danom momente. Potom sa čarovný vták premenil do svojej ľudskej podoby. Všetci boli veľmi prekvapení, že to nie je nikto iný ako kráľovná Konštancia, o ktorej si mysleli, že je dávno mŕtva. Peridor sa radoval, že znova mohol objať svoju manželku a svojho syna. Keďže Serpentína bola dcérou Aglantíny a Diamantína, bola rovnako princeznou, ako Zafír princom. Tak im nič nebránilo sobášu. Obyvatelia kráľovstva sa tešili a všade sa oslavovalo. Všetci potom žili šťastne a spokojne až do konca svojich životov.

@[Cabinet des Fees, Andrew Lang, Robert Hodosi]