4*21.(134.) Traja bratia **(1,0k)

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna bosorka. Každú noc zvykla v podobe jastraba rozbíjať okná na jednom vidieckom kostole. V tej istej dedine žili traja bratia, ktorí sa rozhodli, že zabijú tohto zlovestného jastraba. Ale dvaja starší bratia márne strážili kostol so svojimi zbraňami. V noci ich premohol spánok. Zobudili sa až vtedy, keď počuli, ako sa rozbilo okno a sklo dopadlo na zem.

            Teraz sa na postriežku vybral najmladší z bratov. Išiel strážiť okná. Aby ho nepremohol spánok, dal si pod bradu tŕne. Že keď sa bude cítiť ospalý a pohne hlavou dolu, aby ho tŕne pichli a zobudili.

            Zotmelo sa. Na oblohu vyšiel mesiac, ktorý všetko osvetľoval ako za jasného dňa. Zrazu počul strašný hluk a zároveň naňho doľahol spánok. Začal pomaly zaspávať.

            Viečka sa mu zatvorili a hlava mu klesla na plecia. Lenže tŕne ho bolestivo pichli a hneď sa prebudil. Uvidel jastraba, ako z výšky zostupuje smerom ku kostolu. V momente chytil svoju pušku a vystrelil na vtáka. Jastrab dopadol s veľkým buchnutím za veľký kameň. Mal ťažko zranené svoje pravé krídlo. Mládenec sa tam bežal podívať. Keď prišiel ku kameňu, vedľa neho zbadal otvorenú veľkú priepasť. Hneď išiel zavolať svojich bratov. S ich pomocou priniesol na to miesto množstvo borovicového dreva a laná. Zapálili drevo a spustili ho na lane na spodok priepasti. Vo vnútri sa im podarilo uvidieť len tmavé kamene. Najmladší z bratov sa i napriek tomu rozhodol, že priepasť pôjde preskúmať. Nechal sa lanom spustiť až na jej dno. Tu našiel krásnu lúku plnú zelených stromov a nádherných kvetov.

            Uprostred lúky stál obrovský kamenný hrad. Viedla k nemu železná brána, ktorá bola doširoka otvorená. Zdalo sa, že všetko na hrade je vyrobené z medi. Jediným obyvateľom, ktorého tam našiel, bolo jedno krásne dievča, ktoré si česalo svoje zlatisté vlasy. Všimol si, že zakaždým, keď jeden z jej vlasov dopadol na zem, zacinkalo to ako čistý kov. Mládenec si ju lepšie prezrel a zbadal, že jej pokožka je veľmi jemná a hladká. Mala jasnomodré trblietavé oči. Jej vlasy boli zlatej farby ako slnko. Hneď na mieste sa do nej zamiloval. Kľakol si pred ňou na koleno a prosil ju, aby sa zaňho vydala.

            Krásna dievčina jeho ponuku s radosťou prijala. Zároveň ho upozornila, že naspäť hore na svet sa nebude môcť dostať bez toho, aby zabil starú bosorku, ktorá bola jej matkou. Potom pokračovala so svojím rozprávaním, že stará bosorka sa dá zabiť iba mečom, ktorý visel na hrade. Lenže ten bol taký ťažký, že ho nikto nedokázal zodvihnúť.

            Mládenec išiel do ďalšej miestnosti, kde bolo všetko vyrobené zo striebra. Tu našiel ďalšie dievča, sestru svojej nevesty. Česala si svoje striebristé vlasy. Zakaždým, keď jej jeden z nich dopadol na zem, to tiež zacinkalo ako čistý kov. Toto druhé dievča mu ukázalo meč. Ale hoci sa snažil z celej svojej sily ho zodvihnúť, nepodarilo sa mu to. Vtedy k nemu prišla tretia sestra a dala mu kvapku nejakého nápoja. Povedala mu, že to mu dá potrebnú silu. Vypil kvapku, ale stále ho nedokázal zodvihnúť. Vypil druhú kvapku, už s ním vedel hýbať. Ale až keď vypil tretiu kvapku, dokázal mečom zamávať ponad svojou hlavou.

            Potom sa ukryl na hrade a čakal na návrat starej bosorky. Napokon sa začalo zotmievať. Objavil sa tam jastrab a sadol si na veľkú jabloň. Striasol z nej zopár zlatých jabĺk a zletel dolu na zem. Okamžite sa premenil z jastraba na bosorku. To bola chvíľka, na ktorú čakal mládenec. Svižne zamával svojím mečom vo vzduchu a odťal jej hlavu, až krv vystrekla na steny.

            Bez strachu z ďalšieho nebezpečenstva zhromaždil všetko bohatstvo na hrade do veľkých debien. Bratom dal signál, aby vytiahli lano z priepasti. Najprv vytiahli poklady a potom všetky tri krásne devy. Už bolo všetko hore, len on sám zostal dole. Bol trochu nedôverčivý voči svojim bratom a nedôveroval im. Tak namiesto seba uviazal na lano ťažký kameň a kázal im, aby ho vytiahli hore. Spočiatku ho ťahali ochotne, ale keď bol kameň uprostred cesty hore, lano pustili a nechali ho spadnúť dolu. Ten dopadol na zem a rozbil sa na stovky kúskov.

            „Tak to je to, čo by sa stalo s mojimi kosťami, keby som im bol dôveroval,“ povedal smutne mládenec a začal trpko plakať, nie kvôli bohatstvu, ale kvôli dievčaťu s krkom ako labuť a zlatými vlasmi.

            Dlhý čas sa potuloval v krásnom podsvetí. Jedného dňa tam stretol čarodejníka, ktorý sa ho spýtal, že prečo plače. Mládenec mu vyrozprával všetko, čo sa mu stalo. Nato mu čarodejník povedal:

            „Nezúfaj, mladý muž! Ak dobre ustrážiš moje deti, ktoré sú ukryté na zlatej jabloni, privediem ťa naspäť na zem. Jeden zlý čarodejník zvykne jedávať moje deti. Márne som ich ukryl v podzemí a zamkol ich do hradu. Teraz som ich ukryl na jabloň. Ukry sa tam tiež. O polnoci uvidíš môjho nepriateľa.“

            Mládenec sa vyštveral na strom. Odtrhol si jedno zo zlatistých jabĺk a zjedol ho na večeru. O polnoci začal fúkať silný vietor. Pri kmeni stromu začul šušťavý zvuk. Pozrel sa dolu a zbadal tam dlhého hrubého hada, ako sa plazí hore na strom. Ovinul sa okolo kmeňa a pomaly stúpal vyššie a vyššie. Natiahol svoju obrovskú hlavu a svojimi lesklými, zúrivými očami hľadal hniezdo medzi vetvami, kde ležali malé deti. Keď uvideli strašné stvorenie, triasli sa hrôzou a schovali sa pod listy.

            Vtedy mládenec vytiahol svoj mocný meč a jedným úderom odťal hlavu hadovi. Zvyšok tela rozsekal na drobné kúsky, ktoré rozhádzal po okolí.

            Otec zachránených detí bol taký potešený smrťou svojho nepriateľa, že povedal mládencovi, aby mu vysadol na chrbát. Takto ho vyniesol na zemský povrch.

            S veľkou radosťou sa ponáhľal domov ku svojim bratom. Vošiel do miestnosti, kde boli všetci zhromaždení. Nikto z rodiny ho nespoznal. Ale jeho nevesta, ktorá slúžila svojim sestrám ako kuchárka, ho spoznala.

            Jeho bratia, ktorí verili, že je už mŕtvy, sa hneď vzdali svojich pokladov a s hrôzou v očiach utiekli do lesa. Mládenec bol však dobrej nátury a odpustil im, čo urobili. Dokonca si s nimi rozdelil aj poklad. Potom si postavil zámok so zlatými oknami. A tam si žil šťastne so svojou zlatovlasou manželkou až do konca svojho života.

            @[Poľské rozprávky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]