4*22.(135.) Chlapec a vlky **(0,7k)

Kde bolo, tam bolo, jeden indiánsky lovec si raz postavil dom uprostred veľkého lesa. Bolo to veľmi ďaleko od celého svojho kmeňa. Mal veľmi nežné a láskavé srdce a bol veľmi uťahaný zradou a krutými skutkami svojich priateľov. Tak ich opustil. Vzal svoju manželku a svoje tri deti a odcestoval. Išli, až pokým nenašli pekné miesto blízko čistého potoka. Zoťali stromy a postavili si z nich indiánsku chatrč – vigvam. Mnoho rokov si žili šťastne a pokojne v tomto prístrešku. Nikdy toto miesto neopustili, okrem lovu divých zvierat, ktoré im slúžili ako potrava. Z ich kože si robievali aj oblečenie. Napokon však tento silný muž vážne ochorel a vedel, že jeho dni života onedlho pominú.

            Tak zhromaždil okolo seba svoju rodinu a povedal im svoje posledné slová: „Ty, moja manželka, spoločníčka mojich dní, ma budeš za niekoľko mesiacov nasledovať na ostrov požehnaných. Ale vy, deti moje, vaše životy ešte len začínajú. Máte pred sebou zlomyseľnosť, nevľúdnosť a nevďačnosť, od ktorých som ja utiekol. Napriek tomu neodídem v pokoji, pokiaľ mi nesľúbite, že sa budete navzájom ľúbiť a nikdy neopustíte svojho najmladšieho brata.

            „Sľubujeme ti to!“ odpovedali a držali sa za ruky. Vtedy lovec v pokoji zomrel.

            Sotva uplynulo osem mesiacov a zomrela aj jeho manželka. Nasledovala lovca. Ale predtým prikázala svojim starším dvom deťom, aby jej sľúbili, že nikdy neopustia najmladšieho, lebo ten bol ešte len malým a slabým. A zatiaľ čo bola zem husto pokrytá snehom naňho dávali pozor a starali sa oňho. Ale keď vyrástla tráva a zem sa znova zazelenala, starší brat zatúžil za dobrodružstvom a chcel si ísť pozrieť vigvamy dediny, kde jeho otec strávil detstvo.

            So svojím úmyslom sa zdôveril svojej sestre, ktorá mu odpovedala: „Brat môj, rozumiem tvojej túžbe po nových priateľoch, ktorých tu nemôžeme stretnúť. Ale spomeň si na otcove slová, aby sme nenasledovali naše rôzne túžby a dávali pozor na najmladšieho z nás.“

            Ale mládenec ju nepočúval a ani slovom jej neodpovedal. Vzal so sebou luk a šípy a opustil chatrč. Znovu napadal sneh a roztopil sa, ale jej starší brat sa vôbec nevrátil. Napokon srdce dievčaťa stvrdlo a ochladlo. Jej mladší brat sa jej stával bremenom. Tak mu jedného dňa povedala: „Pozri, jedla je tu dosť na mnoho dní. Zostaň tu v tomto našom prístrešku. Ja pôjdem zatiaľ pohľadať nášho staršieho brata. Keď ho nájdem, vrátim sa domov.“

            Po dlhej a náročnej ceste sa dostala do dediny, v ktorej býval jej brat. Zistila, že jej starší brat je ženatý a že je so svojou manželkou šťastný. O ňu sa tam začal zaujímať jeden odvážny mládenec, s ktorým sa zosobášila. Zostala s ním bývať v dedine. Nemyslela na nikoho iného len na svojho manžela. Na svojho mladšieho brata v lese úplne zabudla.

            Keď mladý chlapec zjedol všetko jedlo v chatrči, ktoré mu nechala jeho sestra, vybral sa do lesa. Živil sa rôznymi bobuľami a korienkami. Pokiaľ slnko svietilo a zohrievalo ho, nikdy nebol hladný a bol spokojný. Ale keď prišla zima a znovu nasnežilo, bola mu zima a bol veľmi hladný. Celú noc sa ukrýval na stromoch a jedával len to, čo mu zanechali vlky zo svojej koristi. Keďže nemal žiadnych priateľov, vyhľadával ich spoločnosť. Zatiaľ čo ony hltali svoju korisť, ktorú ulovili, on si sadol blízko nich a čakal. Ako tak spolu rástli, po čase si naňho vlky zvykli a nechávali mu zo svojho jedla. Bez nich by určite bol zamrzol a v studenom snehu zomrel od hladu.

            Sneh sa znovu roztopil a takisto i ľad na veľkom jazere. Vlky zišli dolu na pobrežie a mladý chlapec ich nasledoval. I stalo sa jedného dňa, že jeho starší brat bol na ryby vo svojom kanoe. Bol blízko pobrežia, keď začul hlas malého chlapca, ako spieval indiánsku pieseň: „Brat môj, brat môj! Vlk sa zo mňa stáva! Brat môj, brat môj! Už som vlkom, koľkáže to sláva!“ A keď dospieval, začal vyť, presne tak ako vlky zvyknú.

            Vtedy srdce staršiemu bratovi oťaželo ponáhľal sa za ním, volajúc: „Brat môj, môj malý braček, príď ku mne.“ Ale on už bol napoly vlkom a stále len opakoval svoju melódiu. Starší brat naňho neustále volal. Malý braček len smutno znovu zavyl a spolu so svojimi novými druhmi – vlkmi sa stratil v hlbokom lese.

            Tak s hanbou a mučivou úzkosťou na duši sa starší brat vrátil do dediny. Tam potom celý život spolu so svojou sestrou smútili za svojím mladším bratom kvôli porušenému sľubu až do konca svojich životov.

            @[Anonym, Severoamerický indiánsky príbeh, Andrew Lang, Robert Hodosi]