4*23.(136.) Sklenená sekera **(2,3k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa voda sypala a piesok sa lial, žil raz jeden kráľ a kráľovná, ktorí mali všetko, čo si len mohli priať, okrem dieťaťa. Napokon po dvanástich rokoch kráľovná predsa len porodila syna. Lenže dlho si svoje šťastie nevedela vychutnávať, lebo hneď na druhý deň zomrela. Predtým, ako zomrela, si však zavolala k sebe svojho manžela a povedala mu: „Nikdy nedovoľ nášmu synovi, aby položil svoju nohu na zem. Pretože ak tak urobí, upadne do moci jednej zlomyseľnej víly, ktorá mu veľmi ublíži.“ Toto boli posledné slová kráľovnej na jej smrteľnej posteli.

            Chlapec vyrástol na veľkého a zdatného mládenca. Už bol veľmi ťažký pre svoju opatrovateľku, aby ho nosila. Tak preňho postavili stoličku na malých kolieskach, na ktorej sa mohol bez pomoci túlať po záhradách paláca. Inokedy ho nosili na nosidlách. Pritom vždy dávali pozor, aby sa jeho noha nedotkla zeme.

            Lenže tento spôsob života bol veľmi nepriaznivý pre jeho zdravie. Preto mu lekári nariadili, aby cvičil a jazdil na koni. Čoskoro sa z neho stal prvotriedny jazdec. Zvykol si chodievať na dlhé výlety na koni. Vždy jazdil na otcovom žrebcovi a zakaždým bol sprevádzaný veľkým množstvom jazdcov.

            Každý deň jazdil na susedné polia a do rôznych lesov. Každý deň sa večer vrátil domov bezpečne a v dobrom zdraví. Medzitým prešlo mnoho rokov a princ sa stal dospelým mužom. Sotva si už niekto spomenul na kráľovnino varovanie. Hoci preventívne opatrenia sa dodržiavali, ale už len zo zvyku, a nie kvôli nejakej zvláštnej príčine.

            Jedného dňa princ a jeho družina odcválali na vychádzku do lesa, v ktorom jeho otec zvykol poľovať. Ich cesta viedla cez potok, ktorého brehy boli nahusto zarastené krovím. Práve, keď sa jazdci chystali prebrodiť rieku, zvukom konských kopýt vyľakali v tráve zajaca, ktorý vybehol z trávy v húštine. Mladý princ ho začal prenasledovať. Už skoro zajaca dobehol, ale jeho sedlo sa mu náhle zlomilo na dvoje a on dopadol na zem. Hneď ako sa jeho noha dotkla zeme, zmizol pred očami zdesených dvoranov.

            Hľadali ho nablízku i ďaleko, ale všetko márne. Boli donútení si priznať, že ho uniesla zlá víla, pred ktorou ich varovala kráľovná na smrteľnej posteli. Starý kráľ bol veľmi zarmútený, keď mu priniesli správu o zmiznutí jeho syna. Keďže však nemohol nič urobiť pre jeho záchranu, na svoj starý vek sa začal oddávať žiaľu a osamelosti. Pritom dúfal, že nejakým spôsobom sa predsa len podarí jedného dňa šťastnou náhodou vyslobodiť jeho syna z rúk ich nepriateľa.

            Sotva sa princ dotkol zeme, hneď bol násilne zadržaný nejakou neviditeľnou silou a unášaný nevedno kam. Pred sebou uvidel úplne iný svet, ktorý bol veľmi rozdielny od toho, z ktorého pochádzal. Stál tam nádherný zámok, ktorý bol obklopený veľkým jazerom. Bývala v ňom víla. Jediný prístup k nemu tvoril most z oblakov. Na druhej strane jazera sa rozprestierali vysoké hory. Na brehoch rástli tesne vedľa seba tmavé stromy. Všetko to bolo pokryté hustou hmlou. Všade na okolí vládlo hlboké ticho.

            Hneď ako sa víla dostala na svoje vlastné územie, zviditeľnila sa. Obrátila sa ku princovi a povedala mu, že ak neposlúchne všetky jej príkazy do najmenších detailov, bude prísne potrestaný. Potom mu dala sklenenú sekeru a prikázala mu prekročiť most z oblakov a vyrúbať všetky stromy ešte pred západom slnka. Zároveň ho nahnevane varovala, aby sa nerozprával s dievčaťom, ktoré tam pravdepodobne stretne.

            Princ si pokorne vypočul jej slová. Keď skončila, vzal sklenenú sekeru a vybral sa do lesa. S každým krokom sa zabáral hlbšie a hlbšie do oblakov. Ale od strachu sa mu zdalo, že jeho nohy akoby mali krídla. Tak bezpečne prekročil jazero a hneď sa dal do práce.

            Ale ako náhle sklenenou sekerou zaťal prvýkrát do stromu, tá sa mu rozbila a rozletela na tisíc kúskov. Nešťastný mládenec bol taký vystrašený, že nevedel, čo má teraz urobiť. Prežíval smrteľný strach, lebo nevedel, akým spôsobom ho zlomyseľná stará víla potrestá. Prechádzal sa sem a tam po lese. Vôbec nevedel kam ide. Napokon zmorený únavou a strachom klesol na zem a tam rýchlo zaspal.

            Vôbec nevedel, ako dlho spal. Zrazu ho však prebudil nejaký zvuk. Otvoril oči a zbadal tam dievča, ako stálo vedľa neho. Pamätal si varovanie víly, že sa s tým dievčaťom nemá rozprávať. Tak ho nijako neoslovil. Ale dievčina ho pozdravila najpriateľskejším spôsobom a spýtala sa ho, že či je tiež pod mocou zlomyseľnej víly. Princ jej len hlavou potichu prikývol.

            Vtedy mu dievčina povedala, že ona je tiež v moci tejto zlej víly, ktorá ju odsúdila na večné túlanie sa lesom v jej súčasnej podobe, až pokým nenájde nejakého mládenca, ktorý sa nad ňou zľutuje a bezpečne ju neprevedie na druhú stranu rieky, ktorú videli v diaľke. Tam končilo územie víly a zároveň aj jej moc.

            Slová dievčiny dodali princovi odvahu a vyrozprával jej celý svoj nešťastný príbeh. Nakoniec sa jej spýtal, že ako môže uniknúť trestu od víly za to, že neporúbal všetky stromy v lese a že sa mu rozbila sekera.

            „Musíš vedieť,“ odpovedalo mu dievča, „že víla, ktorá nás má vo svojej moci, je moja vlastná matka. Ale toto tajomstvo nesmieš nikde prezradiť, inak by ma to stálo život. Ak mi sľúbiš, že sa ma pokúsiš oslobodiť, budem stáť pri tebe a pomôžem ti s každou úlohou, ktorú ti dá moja matka.“

            Princ jej sľúbil všetko, čo žiadala. Potom ho ešte raz varovala, aby nezradil jej dôveru. Podala mu nejaký nápoj na pitie, po ktorom sa ponoril do hlbokého spánku.

            Keď sa prebudil, jeho úžas bol ohromný. Našiel pri sebe celú sklenenú sekeru a všetky stromy okolo neho boli vyťaté.

            Poponáhľal sa prejsť cez most z oblakov a povedal víle, že jej príkazy boli splnené. Tá bola veľmi udivená, keď počula, že vyrúbal celý les, a uvidela v jeho ruke neporušenú sklenenú sekeru. Keďže nemohla uveriť, že sa mu to všetko podarilo urobiť samotnému, spýtala sa ho, že či tam nestretol nejaké čiernovlasé dievča. Ale princ jej statočne zaklamal a prisahal, že ani na chvíľu nezdvihol svoj zrak hore od svojej roboty. Keď uvidela, že sa od neho viacej nedozvie, dala mu kúsok chleba a vodu. Potom mu ukázala posteľ, kde sa môže v noci vyspať.

            Ráno, keď víla prebudila princa, sotva začalo svitať. Zase mu dala sklenenú sekeru, aby ňou tentokrát z porúbaných stromov narúbal malé polená, ktoré by boli vhodné na kúrenie. Zároveň ho nezabudla varovať, aby sa nerozprával a ani nepriblížil k dievčine, ktorú tam možnože stretne.

            Hoci jeho úloha nebola o nič ľahšia ako tá prvá, už mu bolo na srdci veselšie, lebo vedel, že sa môže spoľahnúť na čiernovlasé dievča. Rýchlym a svižným krokom si poľahky vykračoval cez most z mrakov. Sotva sa dostal na druhú stranu mosta, tam naňho už čakala dievčina a veselo ho pozdravila. Keď počula, čo tentokrát požadovala víla, odpovedala mu s úsmevom: „Ničoho sa neboj!“ a podala mu zase vypiť dúšok z jej nápoja, ktorý mu opäť rýchlo privodil hlboký spánok.

            Keď sa prebudil, všetko bolo spravené. Všetky stromy boli nasekané na malé polená, usporiadané na kôpky a pripravené na kúrenie.

            Vrátil sa na zámok tak rýchlo, ako len vládal. Víle povedal, že jej príkazy už splnil. Tá bola oveľa viacej ohromená ako predtým. Znovu sa ho spýtala, že či sa už stretol s tým čiernovlasým dievčaťom alebo či s ním hovoril. Ale princ nechcel prezradiť tajomstvo, tak jej zase zaklamal.

            Nasledujúci deň mu dala víla ešte ťažšiu úlohu, ako boli tie dve predošlé. Povedala mu, že musí do hodiny postaviť na druhej strane jazera zámok z čistého zlata, striebra a vzácnych kameňov. Ak tak neurobí, že ho čaká strašidelná smrť.

            Princ si vypočul jej slová bez úzkosti. Úplne sa spoliehal na svoju čiernovlasú priateľku. Plný nádeje sa ponáhľal cez most. Hneď spoznal miesto, kde mal byť postavený zámok. Boli tam rýle, kladivá, sekery, a ďalšie stavebné náradie. No nebolo tam žiadne zlato, striebro a ani vzácne kamene. Predtým, ako mal princ čas cítiť sa celý zúfalý, zbadal čiernovlasé dievča, ako mu mávalo z diaľky spoza skaly, kde sa zo strachu ukryla, aby ju jej matka nevidela. Mládenec sa k nej s radosťou ponáhľal. Prosil ju, aby mu pomohla s jeho novou úlohou.

            Ale tentokrát víla sledovala princove pohyby a zbadala ho, ako sa ukrýva za skalou s jej dcérou. Vydala zo seba prenikavý výkrik, ktorý sa odrážal ako echo po celej hore. Vydesený pár sa sotva odvážil pozrieť von zo svojho úkrytu. Rozzúrená víla sa k nim ponáhľala cez most z mrakov. Vlasy a šaty jej len tak viali vo vetre. Princ cítil, že ho veľký trest neminie. Ale dievčina mu povedala, aby nazbieral odvahu a čo najrýchlejšie ju nasledoval. Predtým, ako opustili svoju skrýšu, odlomila kúsok zo skaly a hodila ho smerom, ktorým prichádzala jej matka. Za okamih sa tam objavil pred očami víly trblietajúci palác, ktorý ju oslepil svojou oslňujúcou nádherou. Bolo v ňom množstvo dverí a chodbičiek, ktoré jej zabrali nejaký čas, pokiaľ sa cez ne dostala.

            Medzitým sa čiernovlasé dievča s princom ponáhľalo ďalej, aby sa dostali až k rieke, cez ktorú keby prešli, boli by navždy z dosahu moci tejto zlomyseľnej víly. Avšak sotva sa dostali do polovice cesty, uvideli, že ich už dobieha a počuli, ako si mrmle nejaké zaklínadlá.

            Princ bol celý vystrašený. Vôbec sa ani len neodvážil obzrieť sa späť. Cítil, že ho sily opúšťajú. Ale predtým, ako si začal zúfať, dievčina vyslovila nejaké čarovné slová a okamžite sa premenila na rybník a princa na kačku, ktorá plávala uprostred na hladine rybníka.

            Keď to uvidela víla, jej zúrivosť nepoznala hraníc. Využila všetky svoje čarodejné schopnosti, aby rybník zmizol. Vytvorila vedľa neho kopec z piesku, čo malo vysušiť rybník. Ten sa však len posunul o kúsok ďalej a zdalo sa, že sa ešte zväčšil namiesto zmenšenia. Keď stará žena videla, že jej čarodejné umenie jej veľmi nepomohlo, uchýlila sa k prefíkanosti. Hodila do rybníka množstvo zlatých orechov a dúfala, že tak chytí kačku. Ale všetko jej úsilie bolo márne, lebo malé stvorenie sa nenechalo chytiť.

            Vtedy dostala zlomyseľná stará žena nový nápad. Ukryla sa za skalu a čakala tam, pokým princ a jej dcéra nadobudnú zase svoje ľudské podoby a budú pokračovať vo svojej ceste.

            Nemusela ani dlho čakať, lebo keď dievčina dlhšie nevidela svoju matku, myslela si, že môžu bezpečne pokračovať ďalej. Tak zmenila seba aj princa znovu na ľudí. Veselo si bežali smerom k rieke.

            Ale neprešli veľa krokov, keď si všimli, že im je stará víla zase v pätách. Ponáhľala sa za nimi. V jednej ruke držala dýku. Avšak ako náhle sa k nim priblížila, namiesto princa a svojej dcéry tam našla pred sebou veľký kamenný kostol, ktorého dvere strážil obrovský mních.

            Takmer bez dychu so zúrivou vášňou sa pokúsila bodnúť mnícha dýkou do srdca, ale tá jej z ruky vypadla a roztrieštila sa na mnoho drobných kúskov. Vo svojom zúfalstve sa rozhodla zničiť kostol a zároveň s ním navždy i svoje dve obete. Trikrát dupla nohou a zem sa zatriasla, spolu s ňou i kostol a mních. Ako si to víla všimla, ustúpila niekoľko krokov od kostola ďalej, aby jej jeho pád neublížil. Ale znova bol jej plán predurčený na neúspech. Pretože sotva urobila niekoľko krokov dozadu, kostol aj mních zmizli a ona sa ocitla v hustom tmavom lese ako noc, ktorý bol plný vlkov, medveďov a iných divých zvierat.

            Vtedy jej hnev vystriedal strach a hrôza, lebo sa obávala, že ju každú chvíľu roztrhajú a zožerú divé šelmy, ktoré, ako sa zdalo, sú mimo jej moci. Pomyslela si, že najmúdrejšie, čo môže urobiť, je vyjsť z lesa von. Potom chcela prenasledovať utečencov a postarať sa o ich zničenie buď silou, alebo prefíkanosťou.

            Medzitým princ a čiernovlasé dievča opäť nadobudli svoju ľudskú podobu. Ponáhľali sa tak rýchlo, ako len vedeli ku rieke. Lenže keď tam prišli, zistili, že čarovné umenie dievčaťa im je úplne zbytočné a pri prekročení rieky im nepomôže. Dievčina sa obrátila na princa a povedala mu: „Hodina môjho vyslobodenia ešte neprišla. Sľúbil si mi, že mi pomôžeš nadobudnúť slobodu. Tak teraz musíš urobiť presne to, čo ti prikážem. Zober si tento luk a šípy a zabi každú divú šelmu. Nemaj zľutovanie so žiadnym zvieraťom.“

            S týmito slovami zmizla. Sotva tak urobila, z húštiny sa na princa vyrútil obrovský diviak. Mládenec nestrácal svoju duchaprítomnosť, natiahol luk a vystrelil na diviaka šíp. Strelil ho rovno do hlavy. Diviak sa zapotácal a padol mŕtvy na zem. Následne nato zbadal zajaca, ako beží po brehu rieky smerom k nemu. Princ vytiahol luk a vystrelil šíp. Zasiahol zajaca, ktorý tam hneď skonal. Vtedy sa tam objavila holubica, ktorá začala nad ním krúžiť. Ani jej život neušetril, lebo mal na mysli radu čiernovlasej dievčiny. Tak vystrelil do holubici svoj šíp. Tá potom spadla bez života na zem. Keď sa išiel pozrieť na miesto, kde dopadol vták, bol veľmi prekvapený. Namiesto holubice našiel na tom mieste na zemi okrúhle biele vajce.

            Zatiaľ čo naň pozeral a rozmýšľal nad tým, čo to môže znamenať, nad hlavou sa mu objavil obrovský sup, ktorý ho chcel napadnúť svojimi veľkými pazúrmi. Hneď uchopil vajce a hodil ho do supa celou svojou silou. A ajhľa! Čo sa stalo. Namiesto škaredého monštra pred ním stála tá najkrajšia čiernovlasá dievčina, ktorú kedy len princ uvidel.

            Medzitým čo sa toto dialo, starej zlomyseľnej víle sa podarilo dostať z lesa von. Akonáhle bola na otvorenom priestranstve, nasadla na voz, ktorý ťahal ohnivý drak, a vyleteli spolu do vzduchu. Ale keď sa dostala k rieke, videla ako v nej obaja zaľúbenci plávajú tak dobre, ako dve ryby.

            Víla letela rýchlo ako blesk. Zabudla pritom na každé nebezpečenstvo. Letela smerom k nim. Ale voda v rieke zachytila jej voz aj spolu s ňou hlboko pod hladinu. V rieke už nemala žiadnu moc, lebo tam končilo jej územie, ktorému vládla. Prúd vody unášal zlomyseľnú vílu pod vodou. Až sa napokon zachytila pri brehu na tŕňoch, kde si na nej pochutnali všetky ryby v rieke.

            Princ a jeho krásna nevesta boli konečne slobodní. Ponáhľali sa tak rýchlo, ako len vedeli za starým kráľom. Ten ich prijal s veľkou radosťou. Nasledujúci deň sa konala svadba. A pokiaľ je nám známe, princ a jeho nevesta si odvtedy žili spoločne šťastne až doteraz.

            @[Maďarské rozprávky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]