4*24.(137.) Drevená manželka **(0,6k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž so svojou manželkou. Bývali v lese veľmi ďaleko od svojho kmeňa. Veľmi často trávili deň spoločným poľovaním. Ale manželka zistila, že má veľmi veľa práce doma. Tak s ním prestala chodiť na poľovačku. On teraz lovil sám. Ale zistil, že bez nej mu šťastie v lovení vôbec neprialo. Jedného dňa, keď bol na poľovačke, jeho žena ochorela a za niekoľko dní zomrela.

            Jej manžel trpko za ňou žialil. Pochoval pri dome, v ktorom zomrela. Ale ako sa čas míňal, cítil sa bez nej veľmi osamelý. Tak vyrobil drevenú bábku jej výšky a veľkosti, ktorú obliekol do jej šiat, aby mu robila spoločnosť. Posadil ju ku kozubu a predstavoval si, že jeho manželka sa vrátila a že stále žije. Nasledujúci deň išiel poľovať. Keď sa vrátil, prvou vecou, ktorú urobil, bolo, že túto bábku očistil od popola z ohňa, ktorý jej dopadol na tvár. Teraz býval veľmi zaneprázdnený, lebo musel variť, opravovať chatrč a sám zháňať i jedlo, pretože mu nemal kto pomôcť. Takto prešiel celý rok.

            Na konci tohto času, keď sa vrátil večer domov z poľovačky, našiel donesené drevo pri dverách a v kozube horel oheň. Nasledujúci večer našiel dokonca v hrnci, ako sa varí, kúsok mäsa, ktoré bolo už skoro pripravené na jedenie. Prehľadal celý dom, aby sa dozvedel, že kto to mohol urobiť, ale nenašiel nikoho. Keď išiel na ďalší deň loviť, nelovil príliš ďaleko, aby sa mohol vrátiť skôr domov. Už z diaľky videl svoj dom a všimol si jednu ženu, ako ide s drevom na svojich pleciach do domu. Tak sa poponáhľal a rýchlo otvoril dvere. Namiesto drevenej bábky našiel pri ohni sedieť svoju vlastnú ženu.

            Vtedy mu ona povedala: „Veľkému duchovi ťa bolo ľúto. Pretože si sa nevedel upokojiť, tak ma poslal naspäť k tebe. Ale nesmieš sa ma dotknúť rukou, pokým sa nestretneme s ďalšími ľuďmi z kmeňa. Ak tak urobíš, zase zomriem.“

            Tak muž poslúchol jej slová a ona s ním znovu bývala. Prinášala drevo a zapaľovala oheň. Jedného dňa jej však manžel povedal: „Už sú tomu dva roky, čo si ožila. Poďme späť k nášmu kmeňu. Potom ti bude dobre a ja sa ťa budem môcť dotknúť.“

            Pripravil jedlo na cestu, nejaké kúsky jelenieho mäsa pre ňu aj pre seba. A tak sa vybrali ku svojmu kmeňu. Tábor kmeňa bol vzdialený na šesť dní cesty. Keď už mali len jeden deň cesty pred sebou, začalo snežiť. Cítili sa byť unavení a túžili po odpočinku. Preto zapálili oheň, uvarili nejaké jedlo a ľahli si na kožušinu, aby mohli spať.

            Muž sa cítil byť veľmi rozrušený. Už nedokázal vydržať, pokiaľ sa jej bude môcť dotknúť. Natiahol ruky k nej a chcel sa jej dotknúť. Ale ona zakývala rukami a povedala: „Ešte je príliš skoro. Zatiaľ sme nestretli nikoho z kmeňa.“

            Ale on ju neposlúchol a chytil ju. A hľa! Keď sa jej dotkol zbadal, že je z nej zase len drevená bábka. Odsotil ju od seba vo svojej biede a ponáhľal sa do tábora, kde im vyrozprával celý svoj príbeh. Niektorí o tom pochybovali a vrátili sa s ním na miesto, kde zastal so svojou manželkou na odpočinok. Ležala tam len drevená bábka. Pozreli si stopy v snehu, ktoré vyzerali ako stopy dvoch ľudí. Keď sa lepšie prizreli, jedny stopy boli jeho a druhé sa zhodovali s nohami drevenej bábky. Muž bol veľmi nešťastný a preveľmi žialil po zvyšok všetkých dní svojho života.

            @[Irokézske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]