4*25.(138.) V Krajine duší **(1,0k)

Ďaleko v Severnej Amerike, kde žijú Červení Indiáni, niekedy veľmi dávno žila raz jedna krásna dievčina, ktorá bola oveľa milšia než hociktoré iné dievča v celom kmeni. Mnoho mladých odvážnych mužov ju chcelo za manželku. Ale ona mala rada len jedného – rúčeho náčelníka, ktorý ju zaujal už pred niekoľkými rokmi. Mali sa teda zosobášiť. Robili sa veľké hostiny. Obaja sa tešili na dlhý spoločný život. Keď zrazu večer pred svadobnou hostinou dievčina náhle ochorela a bez slova svojim priateľom, ktorí okolo nej plakali, odišla potichu na druhý svet.

            Srdce jej snúbenca už nedokázalo milovať nikoho iného a tento náčelník na ňu myslel deň i noc. Odložil svoj luk. Nešiel ani poľovať, ani bojovať. Ale od východu slnka až po jeho západ sedel pri mieste, kde ju uložili do zeme, a myslel na to, že tam leží jeho životné šťastie. Napokon, po mnohých dňoch, sa mu zazdalo, akoby z tmy vyšlo svetlo smerom k nemu. Vtedy si spomenul, ako mu veľmi starí ľudia jeho kmeňa rozprávali, že existuje cesta do Krajiny duší. Že ak ju bude pozorne hľadať, podarí sa mu ju nájsť.

            Tak nasledujúci deň vstal zavčasu ráno. Dal si do vrecka nejaké jedlo a prehodil si cez plecia ďalšiu kožušinu, pretože nevedel, ako dlho bude trvať jeho cesta ani do akej krajiny bude musieť ísť. Spočiatku bol veľmi zmätený. Ani len netušil, ktorým smerom sa má vybrať. Potom si spomenul, že počul jedného zo starých mužov vravieť, že Krajina duší leží na juhu. Tak, naplnený novou nádejou a odvahou, obrátil svoje kroky smerom na juh. Prešiel veľmi veľa kilometrov, ale krajina sa mu stále zdala byť rovnaká ako v jeho vlastnom domove. Všetky lesy, kopce a rieky sa mu zdali byť presne také isté, ako tie, ktoré opustil. Jedinou odlišnou vecou na jeho ceste bol sneh. Stále ho bolo menej a menej, až napokon úplne zmizol, ako šiel stále na juh. Stromy čoskoro zapučali nové výhonky a pod jeho nohami rástli krásne kvety. Mraky nad jeho hlavou vystriedala jasná modrá obloha a všade na okolí spievali vtáky. Vtedy si uvedomil, že je na správnej ceste.

            Myšlienka, že by mal čoskoro uvidieť svoju nevestu, ho rozveselila a radosťou mu tĺklo srdce. Zrýchlil krok a svižne si vykračoval. Teraz jeho cesta viedla cez tmavý les. Potom šiel cez strmé útesy, na vrchu ktorých našiel chatrč. Vo dverách stál starý muž oblečený do koženého odevu. V ruke držal palicu. Náčelník mu začal rozprávať svoj príbeh. Vtedy mu ten muž povedal: „Čakal som na teba. Viem, prečo si prišiel. Je to len chvíľa, čo tu bola tá, ktorú hľadáš. Odpočiň si v mojej chate. Ona si tu tiež odpočinula. Poviem ti to, na čo sa pýtaš a kam by si mal ísť.“

            Keď počul mladý muž tieto slová, vstúpil do chaty. Ale jeho srdce mu tak horlivo bilo, že mu nedovolilo veľmi dlho odpočívať. Keď vstal, zobudil sa aj starý muž. Postavili sa pri dvere: „Pozri,“ povedal, „pri tamtej vode, ktorú vidíš v diaľke, leží Krajina duší. Ale nikto do nej ešte nevstúpil bez toho, aby za sebou nezanechal svoje telo. Takže tu polož svoje telo, luk, šípy, kožušinu a psa. Tu budú u mňa bezpečne uložené.“ Potom sa otočil a mladý náčelník sa zdal byť ľahký ako vzduch. Sotva sa dotýkal zeme. Ako letel, vône sa mu zdali byť sladšie a kvety nádhernejšie. Zatiaľ čo zvieratá si otierali oňho svoje nosy, namiesto toho, aby sa pred ním ukrývali. Vtáky krúžili okolo neho a ryby zdvíhali vo vode svoje hlavy, ako vedľa nich prechádzal. Veľmi skoro zistil s údivom, že ani kamene, ani stromy mu nerobili žiadnu prekážku. Prechádzal cez ne bez toho, aby si to bol všimol. A v skutočnosti, neboli to ozajstné kamene a stromy, ale len ich duše, lebo toto bola Krajina tieňov.

            Tak pokračoval ďalej svojimi okrídlenými nohami. Až prišiel na breh veľkého jazera, uprostred ktorého bol krásny ostrov. Na brehu bolo kanoe ozdobené trblietajúcimi kameňmi a v ňom boli dve žiariace veslá.

            Náčelník nastúpil na kanoe. Uchopil veslá a odrazil sa od brehu. Po chvíli zbadal, že blízko svojho kanoe sa plaví ďalšie, v ktorom rozpoznal svoju snúbenicu, kvôli ktorej podnikol túto dlhú cestu. Ale nemohli sa dotknúť jeden druhého, lebo medzi nimi boli veľké vlny a báli sa, že sa ich loďky potopia. No nestalo sa tak. Mladý muž aj deva sa stiahli do svojich lodiek, lebo si všimli v hĺbke vo vode kosti tých, ktorí tam predtým zahynuli. Vo vlnách muži aj ženy sa snažili dostať na ostrov, ale len niektorým sa to podarilo. Iba deti nemali žiaden strach a bezpečne sa dostali na druhú stranu. Hoci sa náčelník a deva pri pohľade na strašný výjav a hlučné bitie vĺn veľmi vyľakali, nijaká škoda ani ujma na zdraví sa im nestala, lebo vo svojich životoch nespravili nič zlého. Pán života prikázal vlnám, aby im nijako neublížili. Tak sa bez zranenia dostali na Ostrov šťastia. Túlali sa tu po kvetnatých lúkach a brehoch tečúcich potokov. Vôbec nepoznali hlad ani smäd, ani chlad alebo horúčavu. Živili sa zo vzduchu a slnko ich zahrievalo. Zabudli na smrť. Nikde tam nebol ani jeden hrob. Myšlienky mladého muža neboli ani o vojne, ani o love na zvieratá. Veľmi radi by sa tu spoločne prechádzali navždy. Ale vietor mu doniesol správu od Pána života: „Vráť sa tam, odkiaľ si prišiel, lebo mám pre teba prácu. Tvoji ľudia ťa potrebujú. Ešte mnoho rokov im budeš vládnuť. Pri bráne na teba čaká posol. Musíš si na seba vziať svoje telo, ktoré si zanechal u starého muža. On ti povie, čo máš urobiť. Vypočuj si ho a buď trpezlivý. Tvoja snúbenica ťa tu bude čakať. Už je tu prijatá. Navždy zostane mladá a krásna, ako keď som ju sem zavolal z Krajiny snehov. Tvoj čas ešte len príde a potom sa tu s ňou znovu stretneš.“

            @[Rozprávky Červených Indiánov, Andrew Lang, Robert Hodosi]