4*26.(139.) Biela kačka **(1,3k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden veľmi mocný kráľ. Zosobášil sa s krásnou princeznou. Žiaden pár na svete nebol nikdy taký šťastný, ako oni. Avšak ešte predtým, ako skončili ich medové týždne, boli nútení sa rozlúčiť. Kráľ musel odísť na vojenskú výpravu do vzdialenej krajiny. Svoju mladú manželku nechal doma samotnú. Vyplakala množstvo horkých sĺz. Zatiaľ čo jej manžel sa ju márne snažil upokojiť slovami útechy a dobrým slovom. Varoval ju predovšetkým pred tým, aby nikdy neopustila zámok, aby sa nestretávala s cudzími ľuďmi, dala si pozor na zlých poradcov, a najmä aby nedôverovala cudzím ženám. Kráľovná verne sľúbila, že sa bude riadiť týmito jeho štyrmi radami a vo všetkom poslúchne svojho kráľa a manžela.

            Tak keď sa kráľ vydal na svoju výpravu, zavrela sa so svojimi dvornými dámami vo svojich izbách. Čas trávila pradením a tkaním. Pritom neustále myslela na svojho kráľovského manžela. Často bola veľmi smutná a osamelá. Jedného dňa, keď sedela pri okne, venovala sa svojej práci a z očí jej tiekli slzy, pod jej okno pristúpila jednoducho oblečená stará žena. Opierala sa o svoju barlu a láskavým priateľským slovom sa milo prihovorila kráľovnej: „Prečo si taká smutná a sklesnutá, krásna kráľovná? Nemala by si celý svoj čas tráviť iba vo svojich izbách. Mala by si vyjsť aj do zelenej záhrady, počúvať spev vtákov medzi stromami, bzučanie včiel a iného hmyzu, obdivovať motýle, ako poletujú z jedného kvetu na druhý, a pozorovať slnečné lúče, ako sa trblietajú na rosných kvapkách ruží a ľalií. Všetok tento pestrofarebný svet by ťa za chvíľu zbavil tvojich starostí, kráľovná.“

            Veľmi dlho kráľovná odolávala jej lákavým slovám. Myslela na sľub, ktorý dala kráľovi, svojmu manželovi. Ale napokon si pomyslela: „Napokon, ako by mi mohlo ublížiť, kebyže idem na krátky čas do záhrady a vychutnám si pohľad na stromy a kvety, spievajúce vtáky, poletujúce motýle, a vypočujem si bzučanie rôzneho hmyzu? Alebo kebyže si pozriem, ako sa kvapky rosy ukrývajú pred slnečnými lúčmi v ružiach a ľaliách? Dobre by mi padlo, kebyže sa trochu poprechádzam na slnku namiesto vysedávania celé dni v tejto izbe.“ Vôbec ani len netušila, že milo vyzerajúca stará žena, ktorá sa opierala o barlu, bola v skutočnosti zlomyseľná bosorka, ktorá kráľovnej závidela jej šťastie a bola rozhodnutá ju zničiť. A tak kráľovná vo svojej nevedomosti ju nasledovala do záhrady a poslúchla jej nevinne vyzerajúce lichotiace slová. Uprostred záhrady bolo malé jazierko s krištáľovo čistou vodou. Keď prechádzali okolo neho, stará žena povedala kráľovnej:

            „Dnešný deň je taký teplý a slnečné lúče také horúce, že určite by bolo príjemné schladiť sa vo vode v jazierku, ktorá vyzerá tak lákavo. Nechcela by si sa v nej okúpať, krásna kráľovná?“

            „Nie, myslím že nie,“ odpovedala mladá kráľovná. Ale nasledujúcu chvíľku si predsa len s ľútosťou pomyslela: „Prečo by som sa nemohla okúpať v tej chladnej, čerstvej vode? Veď nič zlého sa mi pri tom nemôže stať.“ A hneď si aj vyzliekla šaty a vošla do vody. Ale sotva sa jej jemné nohy dotkli chladnej hladiny a vĺn, bosorka ju strčila zozadu na pleci, zatlačila do hlbokej vody a zvolala: „Plávaj odteraz ako biela kačka!“

            Potom vzala bosorka na seba podobu mladej kráľovnej. Obliekla si jej kráľovské šaty a posadila sa medzi dvorné dámy. Takto očakávala kráľov návrat. Za chvíľu bolo počuť dupot konských kopýt. Psy štekali. A bosorka sa ponáhľala oproti kráľovskému kočiaru. Hodila sa kráľovi okolo krku a pobozkala ho. Kráľ bol taký natešený, že ju vidí, lebo nevedel, že je to v skutočnosti stará bosorka, a nie jeho milovaná manželka.

            Medzitým za stenami paláca nešťastná Biela kačka plávala sem a tam po rybníku. Zniesla tri vajíčka. Z nich sa jedno ráno vyliahli dve operené káčatká a jeden malý škaredý káčer. Biela kačka sa starala o tieto drobné stvorenia najlepšie, ako vedela. Oni za ňou plávali všade po rybníku a chytali zlaté rybky. Vyskočili na breh. Túlali sa po okolí. Našuchorili si perie a vraveli: „Kvak-kvak,“ ako sa prechádzali po zelenom brehu rybníka. Ale ich matka ich vždy varovala, aby sa nezatúlali príliš ďaleko, lebo na zámku za záhradou žije zlomyseľná bosorka a dodala: „Ona mi zničila život a urobí všetko preto, aby ho zničila aj vám.“ Ale jej mladé káčatá nepočúvali svoju matku. Hrávali sa na záhrade a jedného dňa sa zatúlali blízko okien zámku. Bosorka ich zacítila a od zúrivosti zaškrípala zubami. Ale zakryla svoje pocity a predstierala, že je k nim veľmi láskavá. Zavolala na nich a s úsmevom s nimi žartovala. Zaviedla ich do krásnej miestnosti a každému z nich dala najesť a mäkký vankúš, na ktorom sa mohli vyspať. Potom odišla do kuchyne a povedala kuchárovi, aby naostril nože, pripravil oheň a zavesil nad ním veľkú kanvicu plnú vody. Medzitým dve malé káčatká zaspali. Malý káčer ležal medzi nimi. Zakrývali ho krídlami, aby mu bolo teplo pod ich perím. Ale malý káčer nemohol zaspať. Ležal tam úplne bdelý celú noc. Vtom začul, ako bosorka prišla ku dverám a spýtala sa: „Maličkí, a či spíte?“

            Malý káčer odpovedal za všetkých troch:

„Nedá sa spať, len plakať a stáť.

Ostrý nôž nám život chce vziať.

Horúci oheň a voda vriaca.

Bdelí sme, až nás striasa.“

            „Ešte nespia,“ zamrmlala si pre seba bosorka. Prechádzala sa hore a dole po chodbe. Za chvíľu sa však vrátila naspäť ku dverám a povedala: „Maličkí, a či spíte?“

            A znovu malý káčer odpovedal aj za svoje sestry:

„Nedá sa spať, len plakať a stáť.

Ostrý nôž nám život chce vziať.

Horúci oheň a voda vriaca.

Bdelí sme, až nás striasa.“

            „Stále tá istá odpoveď,“ zamrmlala bosorka. „Myslím, že sa pôjdem pozrieť.“ Opatrne otvorila dvere. Uvidela, že dve malé káčatká už spia. Tak prišla k nim a všetkým trom vykrútila krky.

            Nasledujúce ráno sa Biela kačka potulovala okolo rybníka a celá vystrašená hľadala svoje káčatká. Volala na ne a hľadala ich, ale nemohla po nich nájsť ani najmenšiu stopu. Vo svojom srdci tušila, že sa im stalo nejaké nešťastie. Vyletela z vody a odletela až dovnútra paláca. Tam našla svoje tri deti, ako ležia celé studené s vykrútenými krkmi na mramorovej podlahe. Priletela k nim, zakryla ich svojimi krídlami a zvolala:

„Kvak, kvak, moje malé lásky.

Kvak, kvak, moje malé hrdličky.

Vychovala som vás s bolesťou a v žiali.

Nie preto, aby ste predo mnou takto skončili.

Vždy som vám dala to najlepšie.

Starala sa o vás v mäkkom hniezde.

Milovala som vás dňom i nocou.

Boli ste mojím potešením a radosťou.“

            Kráľ počul túto smutnú sťažnosť kačky a zavolal na bosorku: „Moja drahá manželka, čo je to za zázrak? Len si vypočuj túto Bielu kačku.“

            Ale bosorka odpovedala: „Môj drahý manžel, čo máš na mysli? Na kačacom kvákaní nie je nič úžasné. Sluhovia, chyťte tú kačku na nádvorí.“ Hoci sa veľmi snažili a naháňali ju z jednej strany na druhú, nedokázali ju chytiť. Preto lebo kačka vždy urobila veľký oblúk a potom sa zakaždým vrátila ku svojim deťom a pritom vzlykala:

„Kvak, kvak, moje malé lásky.

Kvak, kvak, moje malé hrdličky.

Zlomyseľná bosorka vám chcela život vziať.

Na zlého hada by sa mala podobať.

Najprv mi ukradla kráľa.

Potom mi deti skántrila.

Už nie som šťastná manželka.

Už som len obyčajná kačka.

Keby som ako kráľovná žila,

Život by som vám zachránila.“

            Ako kráľ počul tieto slová, začal mať podozrenie, že bol oklamaný. Zavolal na svojich sluhov: „Chyťte tú kačku a prineste ju sem!“ Ale hoci behali za ňou sem a tam, kačke sa vždy podarilo uniknúť a nenechala sa chytiť. Tak sám kráľ vstúpil na nádvorie medzi nich a kačka mu okamžite vletela do rúk. Keď jej pohladil krídla, okamžite sa premenila na krásnu ženu, v ktorej rozpoznal svoju milovanú manželku. Tá mu hneď povedala, že v záhrade v jej hniezde nájde malú fľaštičku s liečivou vodou. Tú jej hneď priniesli. Potrela ňou krky malých káčatiek a káčera, ktorým sa krky hneď zahojili a prebrali sa k životu. Zároveň sa premenili na tri krásne deti, dve dcéry a syna. Kráľ a kráľovná, keď zbadali svoje deti, nesmierne sa im potešili. Bosorku dali na kráľov rozkaz popraviť. A potom žili spolu šťastne na kráľovskom dvore a nič zlého sa im už nestalo.

            @[Andrew Lang, Robert Hodosi]