4*27.(140.) Bosorka a jej služobník **(5,3k)

Kedysi veľmi dávno žil raz jeden kráľ, ktorý mal troch synov. Najstarší z nich sa volal Karol, druhý Vlado a tretí Ivan.

            Jedno krásne ráno na jar sa kráľ s nimi prechádzal po svojich záhradách. S obdivom hľadeli na rôzne ovocné stromy. Niektoré práve rozkvitali, iné sa už ohýbali pod ťarchou zrelého ovocia. Počas svojej prechádzky prešli povedľa pustatiny, kde rástli tri nádherné stromy. Kráľ sa na ne chvíľu zahľadel, ale potom len pokrútil hlavou a pokračoval ďalej.

            Synovia, ktorí nerozumeli, že prečo tak náhle zrazu zosmutnel, sa ho na to spýtali. Kráľ im povedal nasledovné: „Na tieto tri stromy sa nedokážem pozerať bez smútku. Vysadil som ich ešte počas mojej mladosti v dvadsiatich rokoch. Slávny čarodejník, ktorý dal semiačka môjmu otcovi, mu sľúbil, že z nich vyrastú tri najlepšie stromy, aké kedy len svet videl. Môj otec nežil tak dlho, aby sa dočkal prisľúbeného ovocia. Ale na smrteľnej posteli mi prikázal, aby som tie semiačka sem zasadil a staral sa o ne s najväčšou pozornosťou. Po uplynutí piatich rokov som si všimol na ich konároch kvety. O pár dní neskôr z nich vyrástlo to najúžasnejšie ovocie, aké som kedy videl. Dal som svojmu hlavnému záhradníkovi prísne príkazy, aby pozorne strážil strom, lebo čarodejník upozornil môjho otca, že ak sa odtrhne zo stromu čo i len jedno nezrelé ovocie, všetky ostatné plody na týchto stromoch okamžite zhnijú. Každý deň som pozeral na tieto stromy, ako na nich dorastá a dozrieva to najlákavejšie ovocie. Keď bolo už skoro zrelé, začínalo sa farbiť do zlatista a do žlta. Všetko, čo som však mohol robiť, bolo, že som sa snažil neporušiť čarodejníkov zákaz. Jednu noc som mal sen, že ovocie je už úplne dozreté. Snívalo sa mi, že som z neho ochutnal a bolo chutnejšie ako čokoľvek iného z reálneho sveta. Hneď ako som sa zobudil, poslal som po záhradníka a spýtal som sa ho, že či ovocie na tých troch stromoch nedorástlo v noci k dokonalosti. Ale namiesto odpovede sa záhradník vrhol na zem k mojim nohám a prisahal, že je nevinný. Povedal, že sledoval stromy celú noc, ale i napriek tomu nejakým čarom niekto všetko ovocie z nich v noci ukradol. Veľmi ma táto krádež zarmútila. Nepotrestal som záhradníka, lebo som si bol istý s jeho vernosťou. Rozhodol som sa, že nasledujúci rok pozbieram z týchto troch stromov všetko ovocie ešte predtým, ako dozreje. Veľmi som nedôveroval varovaniu čarodejníka. Uskutočnil som svoj úmysel a nechal som všetko ovocie zo stromu odtrhať ešte pred dozretím. Lenže keď som ochutnal jedno z týchto nádherných jabĺk, bolo ešte veľmi horké a nepríjemne chutilo. Nasledujúce ráno všetko ostatné ovocie náhle zhnilo. Potom som dal tieto stromy s krásnymi jablkami strážiť každú noc svojimi najvernejšími služobníkmi. Ale každý rok, keď bolo ovocie už dozreté, neviditeľná ruka ho všetko otrhala a ukradla. A na druhý deň na týchto stromoch nezostalo ani jedno, jediné  jablko. Už nejaký čas som ich prestal dávať strážiť.“

            Keď kráľ dokončil svoje rozprávanie, jeho najstarší syn, Karol, mu povedal: „Odpusť mi, otče, ak sa mýlim, ale som si istý, že v tvojom kráľovstve je mnoho mužov, ktorí by boli schopní ochrániť tieto stromy pred prefíkaným zlodejským umením nejakého čarodejníka. Ja sám ako tvoj najstarší syn sa hlásim, že budem strážiť tieto jablká a to hneď túto noc.“

            Kráľ s tým súhlasil. Hneď ako nastal večer, Karol prišiel ku stromom a na jeden z nich sa vyšplhal. Bol rozhodnutý strážiť ovocie i za cenu vlastného života. Polovičku noci prebdel na strome a nič zvláštneho sa nestalo. No potom naňho doľahla únava a ospalosť a tvrdo zaspal. Keď sa prebudil, bolo už jasné denné svetlo. Na dôvažok k tomu všetky jablká zo stromov boli preč. Niekto ich v noci ukradol.

            Nasledujúci rok išiel vyskúšať svoje šťastie prostredný syn, Vlado. Ani jemu sa nepodarilo ustrážiť krásne zlatisté jablká. Potom prišiel na rad tretí syn, najmladší z bratov, Ivan.

            Ivana vôbec neodradilo zlyhanie svojich dvoch bratov. Hoci obaja boli od neho oveľa starší a mocnejší. Keď nadišla noc, vyštveral sa na jeden z tých troch stromov tiež. Mesiac krásne svietil a ožaroval celé okolie. Takže princ mohol pozorovať záhradu a zreteľne rozlíšiť i tie najmenšie predmety.

            O polnoci zafúkal mierny západný vietor a trochu zatriasol stromom. V tom istom momente mu spadla zhora rovno do náručia snehobiela labuť. Princ rýchlo uchopil vtáka za krídla do svojich rúk. A keď vtom ajhľa! Čo sa stalo. Biela labuť sa premenila na krásnu devu, najkrajšiu, akú dovtedy videl.

            „Nemusíš sa ma báť. Ja som Milica,“ povedala mu krásna dievčina a priateľsky sa naňho pozrela. „Zlý čarodejník ťa neokráda o toto ovocie. Ale semiačka ukradol mojej matke a tým spôsobil jej smrť. Keď zomierala mi prikázala, aby som zakaždým pozbierala všetky jablká, ktoré na týchto troch stromoch dozrejú. Toto by som urobila aj dnes v noci, keby si ma tak silno neuchopil a neprelomil zaklínadlo, pod ktorým som bola začarovaná.“

            Ivan, ktorý si myslel, že zlodejom je hrozný čarodejník, a nie krásna dievčina, okamžite sa do nej vrelou láskou zaľúbil. Zvyšok noci strávili v príjemnej konverzácii. Keď chcela odísť ešte pred brieždením, ako slnko začalo vychádzať, veľmi ju prosil, aby s ním zostala a neopúšťala ho.

            „Veľmi rada by som s tebou zostala dlhšie,“ povedala mu Milica, „ale jedna zlomyseľná čarodejnica ma drží vo svojej moci. Raz, keď som spala,  mi odrezala z hlavy prameň mojich vlasov a tým som sa dostala pod jej moc. Keby ma tu ráno našla, určite by mi ublížila a možno aj tebe.“

            Ako vyslovila tieto slová, vytiahli si z prsta prsteň s diamantom, ktorý podala princovi, vraviac: „Uchovávaj si tento prsteň ak pamiatku na mňa, na tvoju Milicu. Niekedy si na mňa spomeň. Možno sa už nikdy nestretneme. Ale ak je tvoja láska voči mne skutočná, tak ma príď nájsť v mojom vlastnom kráľovstve. Nesmiem ti ukázať cestu tam, ale tento prsteň ti ju pomôže nájsť. Ak máš dosť lásky a odvahy podujať sa na túto cestu, vždy keď prídeš na rázcestie, pozri sa na diamant. Ak sa bude jasne trblietať ako vždy, potom si sa vybral správnou cestou. Ale jeho lesk a žiara stmavne a pominie, musíš sa vybrať inou cestou, lebo vtedy ideš nesprávnym smerom.“

            Milica sa naklonila nad princa a pobozkala ho na čelo. A predtým, ako mal čas jej niečo povedať, vystúpila spomedzi vetiev stromu a zmizla v malom bielom oblaku.

            Nadišlo ráno a princ stále uchvátený horúcou láskou ku svojmu krásnemu zjaveniu opustil svoje stanovisko na strome a vrátil sa celý zasnívaný. Vôbec si ani len nevšimol, či sa mu podarilo ustrážiť vzácne zlatisté jablká na troch stromoch. Pretože celá jeho myseľ bola teraz zaujatá novou myšlienkou na svoju milovanú Milicu a tým, ako by sa mu podarilo ju nájsť.

            Hneď ako videl hlavný záhradník princa ísť smerom k palácu, rozbehol sa ku trom stromom. Keď uvidel, ako sa ich konáre ohýbajú pod ťarchou dozretého zlatistého ovocia, okamžite sa ponáhľal ku kráľovi oznámiť mu radostnú novinu. Kráľ bol od radosti celý bez seba. Zaraz sa rýchlo vybral do záhrady. Záhradník mu odtrhol jedno krásne jablko z jedného z týchto stromov. Keď ho kráľ ochutnal, pripadalo mu rovnako sladké a lahodné ako v jeho sne. Okamžite išiel za svojím synom Ivanom. S láskou ho objal a nesmierne ho vychválil skoro až do neba. Vyzvedal sa od neho, že ako sa mu podarilo zachrániť to vzácne ovocie pred mocou zlého čarodejníka.

            Teraz to bola pre Ivana veľmi zložitá otázka, lebo nechcel prezradiť celé tajomstvo a svoju novú lásku. Nuž povedal, že okolo polnoci preletela okolo vetiev stromov obrovská osa, ktorá nepretržite pri ňom bzučala. Jej útoky sa mu podarilo odvrátiť pomocou meča a za úsvitu, keď už začínal byť poriadne vyčerpaný, osa náhle zmizla, presne tak, ako sa znenazdajky objavila.

            Kráľ, ktorý nikdy nepochyboval o pravdivosti tohto príbehu, navrhol Ivanovi, aby si šiel odpočinúť a zotaviť sa po namáhavej prebdenej noci. On sám potom išiel nariadiť, aby sa po celom kráľovstve konali hostiny na počesť záchrany nádherných, chutných, zrelých jabĺk na troch záhadných stromoch.

            Všetci v hlavnom meste zdieľali kráľovu radosť. Jeho syn Ivan sa nezúčastnil kráľovskej hostiny. Zatiaľ čo kráľ oslavoval, Ivan zobral zopár mešcov zlatých mincí so sebou a vysadol na najrýchlejšieho koňa v kráľovskej stajni. Cválal a uháňal na ňom tak rýchlo, ako vietor. Avšak ani živej duši nepovedal, že kam odchádza.

            Kráľ si všimol až na druhý deň, že jeho syn Ivan nie je vôbec v celom paláci. Kráľ bol z jeho zmiznutia celý rozrušený a veľmi ho to trápilo. Po celom kráľovstve rozposlal poslov, ktorí ho hľadali. Počas šiestich mesiacov po ňom márne pátrali. Potom ho vyhlásili za mŕtveho, lebo sa nazdávali, že niekde musel zomrieť. O ďalších šesť mesiacov naňho napokon úplne zabudli. Ale medzitým princ Ivan úspešne cestoval po vzdialených krajoch. Nič zlého sa mu nestalo a cestu mu bezpečne na každom rázcestí ukázal prsteň s diamantom. Na konci troch mesiacov svojho putovania prišiel k obrovskému lesu, ktorý vyzeral tak, ako keby doňho ešte nikdy nebola vkročila ľudská noha. Zdalo sa, že les je taký veľký, akoby sa ťahal donekonečna. Princovi sa podarilo nájsť pri vchode do lesa malú úzku cestičku. Práve sa rozhodol, že ju bude nasledovať. Keď vtom začul hlas, ktorý naňho zakričal: „Zadrž, mladý muž! Kamže si sa vybral?“

            Ivan sa otočil a uvidel pred sebou vysokého, vychudnutého  muža oblečeného v starých handrách. Opieral sa o pokrivenú palicu a sedel pri kmeni stromu, ktorý mal zhruba rovnakú farbu ako jeho oblečenie. Tak sa princ Ivan len málo divil, že si ho nevšimol, ako prechádzal povedľa toho stromu.

            „Kde inam by som šiel? Idem rovno cez les,“ povedal.

            „Cez tento les?“ spýtal sa s nemým úžasom starý muž. „Vidno na tebe, že si ešte nič nepočul o tomto lese, do ktorého sa bezhlavo rútiš a kde môžeš nájsť len svoju vlastnú záhubu. Nuž predtým, ako budeš cválať ďalej na svojom koni, vypočuj si odo mňa, čo sa ukrýva hlboko v tomto lese. Je v ňom plno zúrivých a divokých zvierat – tigrov, hyen, vlkov, medveďov, hadov, a rôzne druhy ďalších nebezpečných monštier. Ak by som teba a tvojho koňa posekal na drobné kúsky, nezostal by pre stovky týchto šeliem ani len jeden kúsok pre každú z nich. Preto si vezmi moju radu k srdcu. A ak si želáš zachrániť si svoj život, nájdi si radšej inú cestu.“

            Princ bol dosť zarazený slovami starého muža. Chvíľu uvažoval nad tým, čo by mal urobiť ďalej. Potom sa pozrel na prsteň s diamantom, ktorý žiaril tak jasno, ako kedykoľvek predtým. Nuž povedal: „Keby sa v tomto lese nachádzali hrozivejšie veci, ako hovoríš, tak či onak musím cezeň prejsť.“

            Popchol svojho koňa a začal na ňom cválať do lesa. Ale starý žobrák naňho hlasno zakričal. Tak sa obrátil a pricválal naspäť k dubovému stromu.

            „Je mi ťa skutočne ľúto,“ povedal žobrák, „ale ak si celkom rozhodnutý sa statočne postaviť voči nebezpečným šelmám v tomto lese, dám ti aspoň dobrú radu, ktorá sa ti zíde vhod proti týmto monštrám. Vezmi si toto vrece chlebových omrviniek a kôrok a tohto živého zajaca. Ja ti ich darujem, lebo sa veľmi úzkostlivo obávam o tvoj život. Svojho koňa však musíš nechať tu pred lesom. Pretože by sa len potkýnal cez popadané stromy a mohol by sa zamotať medzi kríky, vresy a tŕnie. Keď prejdeš lesom asi sto metrov, divé šelmy ťa obkľúčia zo všetkých strán. Vtedy nesmieš strácať čas. Musíš uchopiť svoj batoh a na zem im rozsypať chlebové odrobinky. Ony sa hneď začnú nimi pahltne sýtiť. Keď rozsypeš i posledné kúsky, nesmieš strácať čas a vypusti z vreca svojho zajaca. Ako náhle sa zajac ocitne na zemi, začne bežať preč tak rýchlo, ako len bude vládať. Divé šelmy sa pustia za ním do prenasledovania. Takýmto spôsobom sa ti podarí prejsť cez les bez zranenia.“

            Ivan sa poďakoval starému mužovi za jeho radu. Zoskočil zo svojho koňa. Zobral si vrece omrviniek a zajaca pod svoje ramená. A takto sa pustil do lesa. Sotva stratil zo zreteľa svojho vychudnutého šedivého priateľa, keď začul v húštine blízko seba zavíjanie a zúrivé vrčanie. Predtým, ako mal čas si niečo pomyslieť, ocitol sa obkolesený uprostred tých najstrašnejších stvorení. Na jednej strane naňho hľadeli ligotavé oči krutého tigra, na druhej strane videl lesklé zuby veľkej vlčice. Oproti nemu zrazu hlasno zavrčal obrovský medveď a v tráve pri jeho nohách sa okolo neho plazil hrozivý had.

            Ale Ivan nezabudol na dobrú radu od starca. Rýchlo vložil ruku do batoha a vytiahol z neho toľko chlebových odrobiniek koľko sa mu len do hrsti zmestilo. Rozhadzoval ich okolo seba a šelmy sa po nich pažravo vrhli. Ale omrvinky sa mu napokon minuli. Tak hladné beštie si teraz chceli pochutnať na ňom a roztrhať ho na márne kúsky. Vtedy uchopil zajaca a položil ho na zem.

            Hneď ako sa zajac ocitol na zemi, sklopil uši a začal zbesnene utekať krížom cez les tak rýchlo, ako vystrelený šíp z luku. V tesnej blízkosti za ním ho prenasledovali všetky divé zvieratá. Princ tam zostal sám bez nástrah z ďalšieho nebezpečenstva. Pozrel na svoj prsteň, ktorý sa žiarivo trblietal ako vždy. Tak vedel, že ide správnym smerom, a pokračoval vo svojej ceste krížom cez les.

            Ani nezašiel príliš ďaleko, keď stretol veľmi nezvyčajne vyzerajúceho muža, ktorý mu išiel oproti. Bol vysoký sotva jeden meter. Mal dokrivené nohy a celé jeho telo bolo pokryté pichliačmi, ako má ježko. Sprevádzali ho dva levy, ktoré išli povedľa neho priviazané dvoma koncami jeho dlhej brady.

            Zastavil princa a povedal mu drsným hlasom: „Ty si muž, ktorý práve nakŕmil môjho osobného strážcu.“

            Ivan bol taký vydesený, že sa sotva zmohol na slovo. Ale malý muž pokračoval: „Som ti veľmi vďačný za tvoju láskavosť. Čo ti môžem dať ako odmenu za to?“

            „Všetko, čo žiadam, je to, aby som mohol bezpečne prejsť týmto lesom.“

            „Dozaista,“ odpovedal malý muž, „a kvôli väčšej bezpečnosti ti dám jedného z mojich levov ako ochrancu. Ale keď opustíš tento les, prídeš blízko pri jeden palác, ktorý už nepatrí na moje územie. Vtedy musíš pustiť leva späť, aby prišiel ku mne. Inak by sa mohlo stať, že padne  do rúk nepriateľa, ktorý by ho zabil.“

            S týmito slovami odviazal jedného leva od svojej brady a prikázal mu, aby pozorne strážil mládenca.

            S takýmto novým ochrancom sa Ivan potom potuloval krížom cez les. A hoci stretli ešte veľké množstvo vlkov, hyen, leopardov, a plno ďalších divých šeliem, tie si vždy držali úctyhodný odstup. Obávali sa totižto jeho sprievodu – mocného leva.

            Ivan sa ponáhľal lesom tak rýchlo, ako ho len jeho nohy vládali uniesť. Ale aj napriek tomu sa hodiny míňali jedna za druhou, a nikde nebolo vidno ani stopy po zelenom trávniku či nejakom ľudskom obydlí. Po čase, ako sa začalo zvečerievať, sa les stával redší a pomedzi stromami bolo vidno širokú otvorenú planinu.

            Na konci lesa lev zastal. Princ sa mu poďakoval za jeho dobrú ochranu a nechal ho tam. Celkom sa zotmelo. Ivan musel počkať, pokým sa nerozvidnie, aby mohol pokračovať vo svojej ceste. Urobil si posteľ z trávy a lístia. Zapálil oheň zo suchých konárov a chutne si pospal až do rána.

            Zavčas rána vstal a kráčal smerom ku krásnemu bielemu palácu, ktorý videl v diaľke žiariť. Asi za hodinu sa mu podarilo k nemu dostať. Otvoril dvere a vošiel dnu. Prešiel cez množstvo mramorových sál, až prišiel k obrovskému schodisku z porfýru, ktoré viedlo do krásnej záhrady.

            Tam zbadal Milicu. Jeho srdce sa rozbúšilo radosťou. Bola uprostred dievčat, ktoré jej plietli vence z kvetov a zdobili ju nimi. Hneď ako Milica uvidela princa, pribehla k nemu a nežne ho objala. Keď jej vyrozprával všetky svoje dobrodružstvá, vošli do paláca, kde ich už čakalo lahodné jedlo. Princezná zvolala všetkých z kráľovského dvora a predstavila im princa ako svojho budúceho manžela.

            Zaraz sa začali robiť prípravy na svadbu, ktorá sa čoskoro konala s veľkou nádherou a veľkoleposťou. Tri mesiace si užívali spoločne svoje šťastie, keď Milica dostala pozvánku, aby navštívila sestru svojej matky. Hoci bola princezná veľmi nešťastná pri myšlienke, že musí opustiť svojho manžela, nechcela odmietnuť pozvanie. Sľúbila, že sa vráti najneskôr za sedem dní. Nežne sa s princom rozlúčila a povedala:

            „Predtým, ako odídem, ti dám všetky kľúče od paláca. Choď všade a rob čokoľvek len chceš. Ale o jednu vec ťa prosím, neotváraj malé železné dvere v severnej veži, ktoré sú zatvorené siedmimi zámkami a siedmimi závorami. Ak tak urobíš, obaja budeme kvôli tomu veľmi trpieť.“

            Ivan jej to prisľúbil. Milica zopakovala svoj sľub, že sa vráti o sedem dní, a odišla.

            Keď sa princ ocitol sám, začala ho mučiť zvedavosť. Veľmi sa chcel dozvedieť, čo sa ukrýva v izbe vo veži. Dva dni odolával pokušeniu ísť tam a pozrieť sa. No na tretí deň to už nevedel vydržať. Zobral fakľu do ruky a ponáhľal sa do veže. Odomkol všetky zámky, jednu po druhej, až kým sa dvere úplne neroztvorili.

            Aký len neočakávaný pohľad sa mu naskytol! Uvidel malú tmavú miestnosť celú naplnenú dymom. Bola slabo osvetlená ohňom, z ktorého vychádzali dlhé modrasté plamene. Nad ohňom visel obrovský kotol plný vriacej smoly. K nemu bol železnými reťazami priviazaný zúfalý muž, ktorý kričal vo veľkých mukách.

            Ivan bol pri pohľade naňho celý zdesený. Spýtal sa muža, že aký hrozný zločin spáchal, keď bol takto strašne potrestaný.

            „Všetko ti poviem,“ povedal muž pri kotle, „ale najprv, prosím ťa, mi trochu zmierni moje trápenie.“

            „A ako to môžem urobiť?“ spýtal sa princ.

            „Len prines trochu vody,“ odpovedal muž, „a vylej na mňa zopár kvapiek, aby som sa cítil lepšie.“

            Princ cítil nad ním veľkú ľútosť. Bez rozmýšľania pribehol na nádvorie ku studni, naplnil džbán doplna vodou a polial ňou muža pri kotle.

            V okamihu bolo počuť všade veľké praskanie, akoby sa rúcali všetky stĺpy paláca, veže, dvere, kotol, a celý palác so všetkým v ňom. Chvíľu sa to točilo závratnou rýchlosťou okolo zmäteného princa a za niekoľko minút palác zmizol vo vzduchu nenávratne preč. Ivan sa zrazu ocitol na pustom trávnatom vresovisku pokrytom skalami a kameňmi.

            Princ Ivan si teraz uvedomil, k čomu viedla jeho neopatrnosť.  Preklial svojho zvedavého ducha, ale už bolo príliš neskoro. V zúfalstve putoval pustatinou. V hlave mu behali len smutné myšlienky. Napokon uvidel v diaľke svetlo, ktoré vychádzalo z biedne vyzerajúcej malej chatrče.

            Majiteľom bol ten istý láskavý, vychudnutý a šedivý žobrák, ktorý dal kedysi princovi vrece s omrvinkami a zajaca. Bez toho, aby spoznal Ivana, keď zaklopal, mu otvoril dvere a ponúkol mu nocľah u seba. Nasledujúce ráno sa princ spýtal svojho hostiteľa, že či by mu nemohol zohnať nejakú prácu, lebo nepoznal okolie a nemal dostatok peňazí, aby sa dostal domov.

            „Syn môj,“ odpovedal starý muž, „celá táto krajina na okolí je neobývaná. Ja sám musím putovať kvôli živobytiu do vzdialených dedín. Dokonca ani potom nenájdem dostatok jedla na uspokojenie svojho hladu. Ale ak by si chcel ísť do služby starej bosorky Kornélie, choď rovno hore prúdom malého potoka, ktorý tečie vedľa mojej chatrče, asi tri hodiny. Po ľavej strane nájdeš piesočnatý kopec. To je miesto, kde žije.“

            Ivan sa poďakoval vychudnutému, šedivému žobrákovi za radu a išiel svojou cestou. Asi po troch hodinách chôdze prišiel k tmavej kamennej stene. To bola zadná strana domu a vôbec sa mu nepáčila. Ale keď prišiel k prednej strane domu, tá vyzerala oveľa viacej bezútešne ako tá zadná. Stará bosorka tam mala plot z tyčí a na každej z nich bola nastoknutá lebka človeka. Za touto hroznou ohradou stál malý čierny dom. Mal len dve zamrežované okná. Obe pokryté pavučinami. Dvere boli železné a už dosť otlčené.

            Princ zaklopal a škrekľavý ženský hlas mu povedal, aby vstúpil dnu.

            Ivan otvoril dvere a vošiel do zadymenej kuchyne, v ktorej si škaredá stará žena zahrievala svoje vychudnuté ruky. Princ sa jej ponúkol do služby. Stará babizňa mu povedala, že práve súrne potrebuje nejakého služobníka a že on vyzerá byť dosť vhodný na to.

            Keď sa Ivan spýtal, že čo je jeho práca a koľko dostane zaplatené. Bosorka mu povedala, aby ju nasledoval. Cez úzku pasáž ho zaviedla do pivnice, ktorá slúžila ako stajňa. V nej zbadal dva čierne kone.

            Stará žena mu povedala: „Pred sebou vidíš kobylu a jej žriebä. Na práci budeš mať len toľko, aby si ich každý deň vyviedol na polia sa napásť a dal pozor na to, aby ti ani jedno z nich neutieklo. Ak sa o ne dobre postaráš počas jedného roka, dám ti čokoľvek, čo si len zažiadaš. Ale ak ti čo len jedno zo zvierat ujde, príde tvoja posledná hodina a tvoja hlava bude nastoknutá na posledný kôl v mojom plote. Ako vidíš, všetky ostatné tyče sú už ozdobené lebkami tých služobníkov, ktorí tu boli pred tebou a zlyhali v tom, čo som od nich požadovala.“

            Ivan, ktorý už naozaj nevedel, čo si má počať vo svojej situácii, súhlasil s bosorkiným návrhom. Za svitania zahnal svoje kone na pole a večer ich zaviedol naspäť bez toho, aby sa pokúšali uniknúť. Bosorka stála pri svojich dverách, láskavo ho prijala a prestrela pred neho chutné jedlo. Takto to pokračovalo nejaký čas. Princovi sa v práci darilo. Každé ráno zaviedol kone na pašu a večer ich spokojne a bezpečne priviedol domov.

            Jedného dňa, keď dával pozor na kone, prišiel k brehu rieky. Uvidel tam veľkú rybu, ktorá sa nejakou nešťastnou náhodou dostala na breh a horko-ťažko sa snažila dostať naspäť do vody. Ivan, ktorému bolo ľúto úbohého stvorenia, chytil rybu do svojich rúk a hodil ju do prúdu rieky. Ako sa ryba znovu ocitla vo vode, na princovo veľké prekvapenie sa vrátila k brehu a povedala mu: „Môj milý dobrodinec, ako sa ti odvďačím za tvoju dobrotu?“

            „Neprajem si vôbec nič,“ odpovedal princ. „Som celkom spokojný s tým, že som ti mohol nejako poslúžiť.“

            „Musíš mi urobiť láskavosť,“ odpovedala ryba. „Vezmi si jednu šupinu z môjho tela a keď budeš potrebovať niekedy moju pomoc, hoď ju do rieky, a ja ti hneď prídem na pomoc.“ Ivan sa zohol a vybral z tela vďačnej ryby jednu šupinu, opatrne si ju odložil a vrátil sa domov.

            Za krátky čas po tejto udalosti, keď išiel jedno ráno so svojimi koňmi na obvyklé pasienky, si všimol obrovský kŕdeľ vtákov, ktoré robili hrozný hluk a splašene lietali sem a tam. Ivana to veľmi zaujalo. Tak sa ponáhľal na to miesto, kde boli. Uvidel tam veľké množstvo krkavcov, ako útočilo na orla. A hoci bol orol veľký a mocný a statočne bojoval, bol premožený obrovským množstvom vtákov a musel sa vzdať.

            Ale princovi ho bolo ľúto. Uchopil konár stromu a rozbehol sa s ním oproti krkavcom. Tie, zarazené nečakaným útokom, odleteli preč. Veľa z nich zahynulo alebo bolo zranených na tomto bojisku. Hneď ako bol orol oslobodený od svojich mučiteľov, vytiahol jedno pero zo svojho krídla a podal ho princovi, vraviac: „Môj milý dobrodinec, vezmi si toto pero ako dôkaz mojej vďačnosti. Ak by si niekedy potreboval moju pomoc, vyhoď toto pero do vzduchu a ja ti prídem pomôcť tak veľmi, ako bude v mojej moci.“

            Ivan sa poďakoval orlovi. Pero si odložil vedľa šupiny a zaviedol kone domov.

            Niektorý ďalší deň sa zatúlal ďalej ako zvyčajne. Prišiel až pri dvor jednej farmy. Miesto potešilo princa. Bolo tam dostatok trávy pre kone. Tak sa rozhodol, že tam strávi deň. Práve keď si sadol pod strom, počul žalostné kňučanie blízko seba. Následne nato uvidel líšku chytenú do pasce, ktorú nastavil farmár. Márne sa úbohé zviera pokúšalo vyslobodiť. Dobrosrdečný princ prišiel k nej a vypustil ju z pasce. Líška sa mu srdečne poďakovala, vytrhla zo svojho huňatého chvosta dva chlpy a povedala: „Keby si niekedy bol v núdzi a potreboval moju pomoc, hoď tieto dva chlpy do ohňa a za chvíľu prídem k tebe pripravená poslúchnuť tvoje želanie.“

            Ivan si uschoval oba chlpy spolu so šupinou a perom do vrecka. Pomaly sa začínalo stmievať, tak sa poponáhľal s koňmi domov.

            Pomaly sa jeho služba chýlila ku koncu. Ešte mu zostávali tri posledné dni a potom bude môcť dostať odmenu a opustiť bosorku. Prvý večer z týchto troch dní, keď prišiel domov a jedol večeru, si všimol, ako sa stará žena zakradla do stajní. Princ ju potajme sledoval, aby sa dozvedel, čo ide urobiť.  Prikrčil sa dole pri dverách a začul, ako zlomyseľná bosorka hovorí svojim koňom, aby nasledujúce ráno počkali, pokým Ivan nezaspí. Potom nech sa ukryjú v rieke a zostanú tam až dovtedy, pokým im ona nepovie, aby sa vrátili. Ak tak neurobia, tak im povedala, že ich zmláti až do krvi.

            Keď si Ivan všetko vypočul, vrátil sa do svojej izby. Bol rozhodnutý, že nasledujúci deň ho nič neprinúti zaspať. Nasledujúce ráno zaviedol kobylu a žriebä ako obvykle na pašu, ale uviazal im obom okolo krku šnúru, ktorú držal v ruke.

            Avšak po niekoľkých hodinách čarovným umením starej bosorky doľahol naňho spánok. A tak mu kobyla a žriebä utiekli a urobili tak, ako im bolo povedané. Princ sa zobudil až neskoro večer. Ako vstal, s veľkou hrôzou zistil, že mu kone niekam zmizli. Celý plný zúfalstva preklial moment, keď vstúpil do služby krutej bosorky. Už pomaly videl svoju hlavu nastoknutú na tyči medzi ostatnými.

            Vtedy si zrazu spomenul na rybiu šupinu, orlie pero a líščie chlpy, ktoré vždy nosil so sebou. Zo svojho vrecka vytiahol rybiu šupinu. Poponáhľal sa k rieke a hodil ju tam. Za chvíľu k brehu, na ktorom stál, priplávala vďačná ryba a povedala: „Čo si želáš, môj priateľ a dobrodinec?“

            Princ odpovedal: „Mal som dávať pozor na kobylu a žriebä. Avšak obidva kone mi utiekli a ukryli sa v rieke. Ak chceš zachrániť môj život, vyžeň ich z rieky naspäť na lúku.“

            „Počkaj chvíľu,“ odpovedala ryba. „Ja a moji priatelia ich čoskoro vytlačíme z vody na breh.“ S týmito slovami malé stvorenie zmizlo v hlbokom potoku. Takmer okamžite bolo počuť rýchly syčiaci prúd vody. Vlny narážali na brehy. Do vzduchu špliechala pena a po chvíli z vody vyskočili oba kone na suchú zem. Chveli a triasli sa od strachu. Ivan okamžite vyskočil na chrbát kobyly, uchopil žriebä za uzdu a so spokojným svedomím sa ponáhľal domov.

            Keď bosorka uvidela, ako princ privádza oba kone domov, len veľmi ťažko vedela zatajiť svoju zlosť. Hneď ako prestrela princovi večeru, vykradla sa do stajní. Princ ju sledoval a vypočul si, ako im hrozne nadáva, že sa lepšie neukryli. Prikázala im, aby sa nasledujúci deň, keď Ivan zaspí, ukryli v oblakoch a zostali tam, až pokým ich ona nezavolá. Ak tak neurobia, že ich zmláti tak veľmi, že budú krvácať.

            Nasledujúce ráno, keď Ivan zaviedol svoje kone na pašu, zase upadol do čarodejného spánku. Kone mu zaraz utiekli a ukryli sa v oblakoch, ktoré viseli nad horou v mäkkých vzdúvajúcich sa mračnách.

            Keď sa princ prebudil, zistil, že kobyla aj žriebä zmizli. Hneď si spomenul na orla. Vytiahol pero, ktoré mal od neho, a vyhodil ho do vzduchu. Za chvíľu priletel k nemu orol a spýtal sa ho: „Čo si želáš, aby som urobil?“

            „Moja kobyla a žriebä sa ukryli v oblakoch. Ak chceš zachrániť môj život, vyžeň ich odtiaľ na zem.“

            „Počkaj chvíľu,“ odpovedal orol. „Pomocou mojich priateľov ich čoskoro zaženiem naspäť k tebe. S týmito slovami vták vzlietol do vzduchu a stratil sa v oblakoch. Takmer okamžite Ivan uvidel svoje kone, ako ich prenasledovali orly rôznych veľkostí. Dostali ich bezpečne na zem k Ivanovi, ktorý sa poďakoval orlovi za pomoc a zaviedol ich radostne domov.

            Stará bosorka bola viacej znechutená ako kedykoľvek predtým, keď ich uvidela vracať sa domov. Položila mu na stôl večeru a odišla do stajne ku koňom. Ivan si išiel zase vypočuť, čo im hovorí. Nadávala koňom, že čo sa neukryli lepšie v oblakoch. Potom im prikázala, aby sa na druhý deň, keď Ivan zaspí, ukryli v kráľovskom kurníku, ktorý stál osamelo na pustatine, a zostali tam dovtedy, pokým ich nezavolá. Ak tak neurobia, že ich tentokrát určite zbije až do krvi.

            Nasledujúce ráno princ zaviedol ako obvykle svoje kone na polia. Potom, ako ho znovu premohol spánok ako za posledné dva dni, kobyla a žriebä mu utiekli a ukryli sa v kráľovskom kurníku. Keď sa princ prebudil a nenašiel pri sebe kone, rozhodol sa, že zavolá líšku. Tak zapálil oheň a hodil doňho dva chlpy. Za krátku chvíľu sa pri ňom objavila líška a spýtala sa ho: „Ako ti môžem poslúžiť?“

            „Chcel by som vedieť,“ odpovedal Ivan, „kde sa nachádza kráľovský kurník.“

            „Je to sotva hodinu cesty odtiaľto,“ odpovedala líška a ponúkla sa princovi, že mu ukáže cestu tam. Zatiaľ čo spolu kráčali, líška sa ho spýtala, že čo chce robiť v kráľovskom kurníku. Princ jej povedal o svojom nešťastí, ktoré ho postihlo, a o nevyhnutnosti, aby získal späť kobylu a žriebä.

            „To nie je ľahká záležitosť,“ odpovedala líška. „Ale počkaj chvíľu. Mám nápad. Postav sa pri dvere kurníka a počkaj tam na svoje kone. Ja medzitým prekĺznem cez dieru v stene pomedzi sliepky a dobre ich ponaháňam. Takže ich hluk, ktorý spravia, zalarmuje kráľovské farmárky a budú chcieť vedieť, čo to spôsobilo. Keď uvidia kone, pomyslia si, že to kvôli nim je toľko rozruchu a vyvedú ich von. Potom musíš pri dverách chytiť kobylu aj žriebä.“

            Všetko dopadlo presne tak, ako predpovedala líška. Princ vyskočil na kobylu, uchopil žriebä za jeho uzdu a ponáhľal sa domov. Zatiaľ čo cválal po pustatine v najlepšej nálade, kobyla k nemu zrazu prehovorila: „Ty si prvý človek, ktorému sa podarilo uspieť u starej bosorky Kornélie. Teraz si môžeš pýtať odmenu za svoju službu. Ak mi sľúbiš, že ma nikdy nezradíš, dám ti jednu radu a urobíš dobre, ak ju budeš nasledovať.“

            Princ jej sľúbil, že nikdy nezradí jej dôveru. Tak kobyla pokračovala: „Ako odmenu nechci od nej nič iného ako moje žriebä. Pretože neexistuje jemu na celom svete žiadne podobné. Nedá sa kúpiť ani za lásku, ani za peniaze, lebo dokáže prejsť z jedného konca sveta na druhý za niekoľko minút. Samozrejme že prefíkaná Kornélia urobí všetko preto, aby ťa odradila od toho, aby si si vzal žriebä. Povie ti, že to žriebä je choré a zbytočné, ale never jej a zotrvaj si na svojom.“

            Ivan zatúžil vlastniť také zázračné zviera a sľúbil kobyle, že sa bude riadiť jej radou.

            Tentokrát ho Kornélia prijala najpriateľskejším spôsobom a prestrela pred neho bohatú hostinu. Hneď ako dojedol, sa ho spýtala, že čo si žiada ako odmenu za jeden rok služby u nej.

            „Nič viac a nič menej,“ odpovedal princ, „len to žriebä tvojej kobyly.“

            Bosorka predstierala, že je touto požiadavkou veľmi udivená a povedala, že si zaslúži niečo lepšie ako to žriebä. Pretože to zviera je lenivé, neposlušné, slepé na jedno oko, jednoducho úplne bezcenné.

            Ale princ vedel, čo chce. A keď stará bosorka uvidela, že sa rozhodol, že chce len to žriebä, povedala: „Som povinná dodržať svoj sľub a dať ti to žriebä. A keďže viem, kto si a čo chceš, poviem ti, akým spôsobom bude zviera pre teba užitočné. Muž pri kotle s horúcou smolou, ktorého si oslobodil, je mocný čarodejník. Vďaka tvojej zvedavosti a nerozvážnosti Milica sa dostala do jeho moci. On ju premiestnil spolu s celým zámkom a všetkým v ňom do vzdialenej krajiny. Ty si jediný človek, ktorý ho môže zabiť. Preto sa ťa on strašne obáva, a to až do takej miery, že rozposlal špehov, aby ťa sledovali a denne mu hlásili, že kde si. Keď sa k nemu dostaneš, daj si pozor na to, aby si nič nepovedal, inak padneš do moci jeho priateľov. Hneď ho chyť za bradu a zhoď ho na zem.“

            Ivan sa poďakoval starej bosorke. Vysadol na koňa, ostrohami ho popohnal a už leteli vzduchom ako blesk. Práve sa začínalo stmievať, keď zbadal v diaľke nejaké postavy, ku ktorým sa rýchlo priblížili. Princ uvidel, že je to čarodejník so svojimi priateľmi, ktorí leteli vzduchom v kočiari ťahanom sovami.

            Keď sa čarodejník ocitol tvárou v tvár oproti Ivanovi, vôbec sa nesnažil uniknúť. Otočil sa k nemu a s predstieraným priateľstvom ho pozdravil: „Zdravím ťa, môj drahý dobrodinec!“  Ale princ ho bez slova uchopil za bradu a zhodil ho na zem. V tom istom okamihu žriebä skočilo na čarodejníka a začal ho kopať kopytami, až pokým nezomrel.

            Vtedy sa zrazu Ivan znovu ocitol v paláci svojej nevesty, kde zbadal Milicu, ktorá sa mu hneď hodila do náručia a objala ho okolo krku.

            Od toho času si žili spolu spokojne a šťastne až do konca svojich životov.

            @[Ruské rozprávky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]