4*28.(141.) Čarovný prsteň a Martin **(3,9k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden starý pár, ktorý mal jedného syna menom Martin. Starý muž však už zomieral. Keď prišiel jeho čas, vystrel sa na svojej posteli a zomrel. Hoci celý život drel a ťažko pracoval, zanechal svojej vdove a synovi len 400 šilingov. Stará žena bola rozhodnutá odložiť peniaze na horšie dni. Ale bohužiaľ! Stav núdze práve nastal, lebo už zjedli všetko jedlo. A kto by sa oddával hladovaniu, keby mal k dispozícii 400 šilingov? Tak stará žena napočítala dvesto šilingov a dala ich Martinovi. Povedala mu, aby išiel do mesta a nakúpil v obchode potraviny na jeden celý rok.

            Tak sa Martin vybral do mesta. Keď prišiel na trh s mäsom, našiel celé miesto v zmätku a chaose. Počul nahnevaných ľudí, ich hlučné hlasy a štekajúcich psov. Zamiešal sa do davu. Zbadal psa, ktorého chytili mäsiari a uviazali ku stĺpu. Tam ho nemilosrdne bičovali a mlátili. Martina premohla ľútosť nad ním a povedal mäsiarom:

            „Priatelia, prečo tak kruto bijete toho úbohého psa?“

            „My máme plné právo ho biť,“ odpovedali mu, „práve zožral pred chvíľou porazené prasa.“

            „Prestaňte ho biť,“ povedal Martin, „a radšej mi ho predajte.“

            „Ak sa rozhodneš ho kúpiť,“ odpovedali posmešne mäsiari, „za takýto poklad nevezmeme ani pencu menej ako dvesto šilingov.“

            „Čože? Až dvesto?!“ zvolal Martin. „Nuž dobre. Nech sa tak stane, ak nevezmete menej.“ Vytiahol peniaze z vrecka a podal im ich výmenou za psa, ktorý sa volal Azor.

            Keď sa Martin dostal domov, matka ho privítala otázkou:

            „Nuž, čože si kúpil?“

            „Tohto psa, Azora,“ odpovedal Martin a ukázal na svoje nové vlastníctvo.

            Nato sa jeho matka veľmi nahnevala a poriadne ho vyhrešila. Že by sa mal hanbiť za seba, keď v dome je sotva za hrsť jedla a on minul peniaze na také zbytočné zviera, ako je pes. Nasledujúci deň ho poslala znova do mesta, vraviac: „Tu máš našich posledných dvesto šilingov. Kúp za ne potraviny. Práve som minula našu poslednú múku a urobila z nej posúchy, ale to nám nevystačí ani do zajtra.“

            Práve, keď vstupoval do mesta, stretol drsne vyzerajúceho sedliaka. Ťahal za sebou mačku na povraze, ktorý bol uviazaný okolo krku úbohého zvieraťa.

            „Prestaň!“ zvolal Martin. „Kam ťaháš tú úbohú mačku?“

            „Idem ju utopiť,“ znela odpoveď.

            „Pred chvíľou zabila hus,“ odpovedal sedliak.

            „Neutop ju! Radšej mi ju predaj,“ prosil Martin.

            „Ani za dvesto šilingov,“ bola odpoveď.

            „Istotne ju predáš za dvesto šilingov,“ povedal Martin. „Pozri! Tu sú peniaze.“ A ako tak povedal, podal mu dvesto šilingov, ktoré si sedliak strčil do vrecka. Martin dostal za ne mačku, ktorá sa volala Mica.

            Keď prišiel domov, jeho matka ho privítala otázkou:

            „Nuž, čože si priniesol so sebou?“

            „Priniesol som túto mačku, Micu,“ odpovedal Martin.

            „A okrem toho?“

            „Nemal som dostatok peňazí, aby som kúpil ešte niečo iné,“ odpovedal Martin.

            „Ty naničhodný darebák!“ zvolala jeho matka v záchvate hnevu. „Okamžite opusti tento dom a choď si žobrať o svoj každodenný chlieb s vandrákmi a tulákmi. Martin sa jej neodvážil protirečiť. Tak zavolal Azora a Micu a začal s nimi hľadať prácu v najbližšej dedine. Na svojej ceste stretol bohatého sedliaka, ktorý sa ho spýtal, že kam ide.

            „Hľadám si prácu,“ odpovedal.

            „Poď teda pracovať ku mne. Musím ti však povedať, že zamestnávam svojich robotníkov bez mzdy. Ale ak mi budeš poctivo slúžiť jeden rok, sľubujem ti, že neoľutuješ.“

            Tak Martin súhlasil. Celý rok usilovne pracoval a poctivo slúžil svojmu pánovi. Vôbec sa pri práci nešetril. Keď prešiel rok, sedliak ho zaviedol do stodoly. Ukázal  tam dve plné vrecia a povedal: „Vezmi si, ktoré len chceš.“

            Martin pozorne preskúmal obsah vriec. A keď uvidel, že jedno je plné striebra a druhé plné piesku, pomyslel si: „V tom musí byť nejaký trik. Radšej si vezmem piesok.“ Prehodil si vrece cez plece a odišiel do sveta hľadať si ďalšiu prácu. Ako tak kráčal, dostal sa k veľkému tmavému lesu. Uprostred lesa bola lúka. Na nej horel oheň, uprostred ktorého bola plameňmi obklopená krásna deva. Bola krajšia než čokoľvek, čo Martin predtým videl. Keď ho uvidela, zavolala naňho: „Martin, ak chceš získať šťastie, zachráň môj život. Zahas plamene s pieskom, ktorý si zarobil za svoju vernú službu.“

            „Skutočne,“ pomyslel si Martin, „bude rozumnejšie zachrániť priateľovi život s týmto pieskom, ako vláčiť takú ťarchu so sebou.“ Hneď zhodil vrece zo svojich pliec a vysypal jeho obsah na plamene. Síce sa mu podarilo uhasiť plamene, ale v tom istom okamžiku sa krásna deva premenila na hada. Ten sa k nemu priplazil. Omotal sa mu okolo krku a láskyplne mu zašepkal do ucha:

            „Ničoho sa neboj, Martin. Milujem ťa a pôjdem s tebou aj na kraj sveta. Najprv ma však musíš nasledovať do podzemného kráľovstva môjho otca. Keď tam prídeme, ponúkne ti zlato, striebro a oslňujúce drahokamy, ale zapamätaj si, ani sa ich len nedotkni. Namiesto toho si od neho vypýtaj prsteň, ktorý nosí na svojom malíčku. V tom prsteni sa skrýva čarovná moc. Stačí, že si dáš prsteň z jednej ruky na druhú, a hneď sa pri tebe objaví dvanásť mladých mužov, korí splnia tvoje príkazy počas jednej, jedinej noci, a pritom nezáleží na tom, aká ťažká bude úloha.“

            Tak sa teda vybrali na svoju cestu. Po dlhom putovaní sa dostali na miesto, kde uprostred cesty stála veľká skala. Had mu okamžite zliezol z krku a keď sa dotkol vlhkej zeme, premenil sa znovu na krásnu devu. Ukázala mu v skale dieru, cez ktorú mohol pohodlne prejsť. Cez ňu sa dostali do podzemného priechodu, ktorý viedol na široké pole. Nad ním bolo vidno modrú oblohu. Uprostred poľa stál nádherný zámok postavený z porfýru – druh vyvretej horniny. Strechu mal zo samého zlata s trblietavými zakončeniami. Martinova krásna sprievodkyňa mu povedala, že to je palác, v ktorom žije jej otec a vládne nad svojím kráľovstvom v podsvetí.

            Spoločne vstúpili do paláca. Kráľ ich prijal s veľkou láskavosťou. Obrátil sa ku svojej dcére a povedal: „Moje drahé dieťa, už som sa takmer vzdal nádeje, že ťa niekedy opäť uvidím. Kde si bola celé tie roky?“

            „Otec môj,“ odpovedala, „za svoj život dlžím tomuto mládencovi, ktorý ma zachránil pred strašnou smrťou.“

            Nato sa kráľ obrátil k Martinovi s láskavým úsmevom a povedal: „Za tvoju odvahu ťa odmením čímkoľvek, čo si len tvoje srdce zažiada. Vezmi si toľko zlata, striebra a vzácnych kameňov, koľko len chceš.“

            „Ďakujem ti, mocný kráľ, za tvoju láskavú ponuku,“ odpovedal Martin, „ale netúžim ani po zlate, ani striebre či vzácnych kameňoch. Ale ak mi chceš preukázať láskavosť, prosím ťa, daj mi prsteň z malíčka tvojej kráľovskej ruky. Zakaždým, keď moje oči na ňom spočinú, pomyslím na Vaše milostivé Veličenstvo. A keď sa zosobášim, darujem ho svojej neveste.“

            Tak kráľ vzal prsteň zo svojho prsta, vraviac: „Vezmi si ho, statočný mládenec, ale pod jednou podmienkou, že neprezradíš nikomu, že je to čarovný prsteň. Ak tak urobíš, takmer okamžite si privodíš na seba nešťastie.“

            Martin si vzal prsteň a poďakoval sa kráľovi. Vybral sa tou istou cestou, ktorou prišiel do podzemného kráľovstva. Keď sa dostal do horného sveta na zemi, išiel rovno do svojho domova. Svoju matku našiel žiť stále v tom istom starom dome, kde ju zanechal. Celkom sa sebe potešili. Taký pokojný bol ich život, že sa skoro zdalo, že by sa im nemohlo nič zlého postaviť do cesty. Jedného dňa však mládencovi prišlo na myseľ, že by sa rád zosobášil, a to nie s hocijakou manželkou, ale rovno s kráľovou dcérou. Ale keďže si veľmi neveril ako pytač, tak na pytačky poslal svoju starú matku.

            „Musíš ísť za kráľom,“ povedal jej, „a vypýtať od neho pre mňa ruku jeho krásnej dcéry.“

            „Na čo to myslíš, syn môj?“ spýtala sa stará žena, ktorú táto myšlienka prenáramne vyľakala. „Prečo sa nemôžeš zosobášiť so ženou s rovnakým postavením v spoločnosti, ako máš ty? Bola by to oveľa vhodnejšia voľba pre teba, ako poslať mňa na pytačky na kráľovský dvor o ruku princeznej. Veď nás to môže stáť naše hlavy. Ani môj, ani tvoj život nestojí za to, aby sme riskovali takéto bláznivé vybavovačky.“

            „Ničoho sa neobávaj, moja milá matka,“ odpovedal Martin. „Dôveruj mi a uvidíš, že všetko bude v poriadku. Len dozri na to, aby si sa vrátila s nejakou tou odpoveďou.“

            A tak stará žena poslúchla synovo želanie a prišla do paláca. Bez ťažkostí sa dostala na nádvorie. Začala stúpať po schodoch, ktoré viedli do kráľovských komnát. Uprostred schodiska na odpočívadle boli zhromaždení dvorania v nádherných odevoch. Hľadeli na zvláštnu starú postavu. Vysvetlili jej veľmi slušne a láskavo, že je prísne zakázané chodiť po tých schodoch. Ale ich prísne slová a zákazy neurobili žiaden dojem na starú ženu a ona odhodlane pokračovala v stúpaní po schodoch. Išla splniť synovo želanie. Nato ju dvaja dvorania chytili za ramená a nasilu ju viedli naspäť. Ona začala kričať tak veľmi, že ju počul aj sám kráľ. Vyšiel na balkón, aby sa išiel pozrieť, čo sa deje. Keď uvidel starú ženu, ktorá divoko rozhadzovala rukami, a počul, ako kričí, že neodíde skôr, než predloží svoju záležitosť kráľovi, tak ju dal predviesť pred seba. Hneď ju odviedli do uvádzacej siene celej zo zlata. Na kráľovskom tróne s fialovými vankúšmi tam sedel kráľ a okolo neho boli jeho poradcovia a dvorania. Stará žena tam ticho stála a zdvorilo čakala.

            „Nuž, stará dobrá žena, čo môžem pre teba urobiť?“ spýtal sa kráľ.

            Martinova matka mu odpovedala: „Nehnevajte sa na mňa, ale prišla som na pytačky.“

            „A či je táto žena zmyslov zbavená?“ spýtal sa kráľ a nahnevane sa pritom zamračil.

            Ale Martinova matka mu odvážne odpovedala: „Keby ste si ma, pán kráľ, len pozorne vypočuli a dali mi priamu odpoveď, uvidíte, že som úplne pri zmysloch. Mám syna, pytača, ktorý je mladý a bystrý. Bol by Váš veľmi dobrý zať, akého nenájdete v celom kráľovstve. Nie je nič, čo by nevedel urobiť. Teraz mi povedzte, vzácny kráľ, jednoducho a priamo: Dáte Vašu dcéru môjmu synovi za manželku?“

            Kráľ si vypočul až do konca podivnú žiadosť. Jeho tvár začínala tmavnúť od hnevu a jej rysy boli čím ďalej prísnejšie. Ale napokon si pomyslel: „Stojí to za to, aby som sa ja, kráľ, hneval na tohto úbohého starého pochábľa?“ Všetci dvorania a radcovia boli užasnutí, keď videli, ako sa zrazu jeho prísny výzor zmenil na úškľabok a prestal sa mračiť. Jemným, posmešným tónom odpovedal starej žene: „Ak je tvoj syn tak báječne chytrý, ako vravíš, nech za dvadsaťštyri hodín postaví veľkolepý zámok hneď vedľa môjho paláca. Palác s ním musí byť spojený mostom z čistého krištáľu. Po oboch stranách mosta musia rásť stromy so zlatými a striebornými jablkami. Na ich vetvách musia byť všetky rajské vtáky. Na pravej strane mosta musí byť kostol s piatimi zlatými kupolami. V tomto kostole bude tvoj syn zosobášený s mojou dcérou a svadobné slávnosti sa budú konať na tom novom zámku. Ale ak tvoj syn zlyhá vo vykonaní mojich príkazov, ako spravodlivý a mierny panovník vydám rozkazy, aby vzali teba aj tvojho syna, namočili vás do smoly, pokryli perím, a potom budete obaja popravení na trhovisku pre pobavenie mojich dvoranov.“

            Ako kráľ skončil svoje rozprávanie, veľký úsmev sa mu objavil na tvári. Jeho dvorania a poradcovia sa až triasli od smiechu. Uvedomili si, aké následky malo bláznovstvo starej ženy. Uznanlivo ocenili múdre kráľovo rozhodnutie a vraveli si: „Aký dobrý žart to bude, keď ich uvidíme v smole a ozdobených perím! Jej synovi skôr narastie brada na dlani, než aby vykonal túto úlohu za dvadsaťštyri hodín.“

            Úbohá stará žena bola teraz na smrť vystrašená. Trasľavým hlasom sa opýtala: „Je to skutočne Vaša kráľovská vôľa, pán kráľ? Mám odovzdať tento odkaz môjmu biednemu synovi?“

            „Áno, stará žena, to je môj rozkaz. Ak tvoj syn vykoná môj rozkaz, za odmenu dostane moju dcéru. Ale ak v tom zlyhá, budete obaja namočení do smoly, pokrytí perím a popravení!“

            Na svojej ceste domov nešťastná stará žena ronila horké slzy. Keď uvidela Martina, povedala mu, čo mu kráľ odkázal. Začala mu dohovárať: „A či som ti nepovedala, aby si si hľadal sebe rovnú? Bolo by to pre nás oboch lepšie ako teraz. Ako som ti povedala, moja návšteva na kráľovskom dvore nás bude stáť naše životy. Oboch nás namočia do smoly, pokryjú perím a upália na verejnom trhovisku. Čaká nás strašná smrť!“ a stonala a plakala.

            „Ničoho sa neboj, moja milá matka,“ odpovedal Martin. „Dôveruj mi a uvidíš, že všetko bude v poriadku. Môžeš ísť spať s pokojom na duši.“

            Vyšiel pred chatrč a hodil si svoj prsteň z jednej ruky do druhej. Okamžite sa pred ním objavilo dvanásť mladých mužov a spýtali sa ho, že čo si želá, aby urobili. Povedal im kráľove príkazy a oni mu sľúbili, že do nasledujúceho rána bude všetko urobené presne tak, ako požaduje.

            Nasledujúce ráno, keď sa kráľ zobudil, pozrel von oknom a ku svojmu veľkému úžasu hneď vedľa svojho paláca zbadal veľkolepý zámok, ku ktorému viedol most z čistého krištáľu. Na oboch stranách mosta rástli stromy a na ich vetvách viseli zlaté a strieborné jablká. Na stromoch sedeli aj všetky vtáky z rajskej záhrady. Na pravej strane sa ligotalo päť zlatých kupol nádherného kostola, ktorých zvony vyzváňali, akoby mali zhromaždiť ľudí zo všetkých kútov sveta, aby sa prišli pozrieť na ten zázrak. Hoci by kráľ radšej videl svojho budúceho zaťa poliateho smolou, pokrytého perím a upáleného na popravisku, spomenul si na svoju kráľovskú prísahu a musel dodržať sľub. Martina spravil vojvodom. Dal svojej dcére bohaté veno a pripravil najväčšiu svadobnú hostinu, akú kto kedy len videl. Niektorí veľmi starí ľudia ešte dodnes o nej rozprávajú.

            Po svadbe išiel Martin so svojou kráľovskou nevestou bývať do nádherného nového paláca. Tu žil Martin v najväčšom pohodlí a prepychu. Taký luxus si nikdy predtým ani len nepredstavoval. Ale hoci bol taký šťastný, ako je len deň dlhý, a veselý ako cvrček, jeho manželka, kráľova dcéra, sa trápila a myslela na nedôstojnosť, ktorá sa jej stala sobášom s Martinom, obyčajným synom chudobnej vdovy, namiesto jej vysnívaného sobáša s bohatým mladým princom z cudzej krajiny. Bola taká nešťastná, že trávila celý svoj čas premýšľaním o tom, ako by sa mohla zbaviť neželaného manžela. Najprv sa však rozhodla, že najskôr zistí tajomstvo jeho moci. Snažila sa lichotivými a nežnými slovami vymámiť od neho, aby jej povedal, že prečo je taký šikovný a nič na svete nie je preňho nemožné urobiť. Najskôr jej nič nepovedal. Avšak raz, keď bol v dobrej nálade, sa k nemu priblížila s víťazným úsmevom na jej krásnej tvári a veľmi mu lichotila. Podala mu na pitie jeden nápoj s veľmi silnou sladkou chuťou. Keď ho Martin vypil, jeho ústa sa rozviazali a povedal jej, že všetka jeho sila spočíva v čarovnom prsteni, ktorý nosí na svojom prste. Dokonca jej opísal, ako ho používa. Chvíľu ešte rozprával, no potom tvrdo zaspal. Keď princezná zbadala, že nápoj zaúčinkoval a Martin upadol do hlbokého spánku, vytiahla mu prsteň z jeho prsta. Vyšla na nádvorie a prehodila si prsteň z jednej dlane do druhej.

            Okamžite sa tam zjavilo dvanásť mladých mužov, ktorí sa jej spýtali, že čo si želá. Vtedy im povedala, aby do nasledujúceho rána zmizol zámok, most a kostol. Namiesto nich tam má byť chudobná chatrč, v ktorej zvykol bývať Martin so svojou matkou. Do nej nech v noci obidvoch premiestnia počas spánku. A ju nech zoberú na koniec sveta, kde žije starý kráľ, ktorý ju má privítať vo svojom paláci a obklopiť ľuďmi, ktorí prináležia kráľovskej princeznej.

            „Poslúchneme a do rána bude všetko hotové,“ odpovedalo spoločne dvanásť mladých mužov. A ajhľa! Nasledujúce ráno, keď sa kráľ zobudil a pozrel von oknom, ku svojmu veľkému úžasu zistil, že zámok, most, kostol, a stromy zmizli. Na ich mieste bola len biedne vyzerajúca chatrč.

            Okamžite poslal po svojho zaťa. Prikázal mu, aby mu vysvetlil, čo sa stalo. Martin len pozrel na kráľa a nepovedal ani pol slova. Kráľ sa veľmi nahneval. Zvolal zasadanie rady a obvinil Martina z čarodejníctva a z toho, že podviedol kráľa a uniesol princeznú. Bol odsúdený na uväznenie vo vysokej kamennej veži bez jedla a pitia, až pokým nezomrie vyhladovaním.

            V tejto nevyhnutnej chvíľke si jeho starí priatelia pes Azor a mačka Mica spomenuli, ako im Martin raz zachránil životy pred strašnou smrťou. Začali sa medzi sebou radiť, ako by mu mohli pomôcť. Azor zavrčal a bol toho názoru, že by najradšej všetkých roztrhal na kúsky. Ale mačka sa poškriabala svojou zamatovou labkou za uchom a začala tuho rozmýšľať. Po niekoľkých minútach dostala nápad. Otočila sa k Azorovi a povedala: „Musíme ísť spolu do mesta. Keď stretneme pekára musíš mu prebehnúť pomedzi nohy, aby mu spadlo pečivo s košíkom. Ja uchmatnem rožky a odnesiem ich nášmu pánovi.“ Hneď tak aj išli urobiť. Verné zvieratá spoločne pribehli do mesta. Čoskoro našli pekára, ktorý niesol košík plný pečiva. Pozeral okolo seba a zvolával:

„Čerstvé pečivo a sladký koláč,

Chutný chlieb ti predám moc rád.

Poďte že sem všetci ku mne

A chutné veci si odo mňa kúpte.“

            V tom istom momente mu prebehol Azor pomedzi nohy. Pekár sa zapotácal, kôš mu vypadol z ruky a pečivo sa rozsypalo po zemi. Pekár sa otočil za psom a nahnevane ho zahnal preč. Mica nelenila, rýchlo uchmatla zopár rožkov a ukryla sa za kríky. Za chvíľu pes pribehol k mačke a spoločne sa ponáhľali ku kamennej veži, kde bol uväznený Martin. Rožky vzali so sebou. Mica bola veľmi obratná. Tak sa vyštverala zvonka k zamrežovanému oknu a zavolala úzkostlivým hlasom:

            „Si nažive, pán môj?“

            „Ledva dýcham. Som takmer na smrť vyhladovaný,“ odpovedal Martin slabým hlasom. „Nikdy som ani len nepomyslel na to, že zomriem hladom.“

            „Ničoho sa neboj, môj milý pán. S Azorom sa o teba postaráme,“ povedala Mica a behom chvíľky zliezla dolu. Vrátila sa a priniesla mu rožok, potom ďalší a ďalší. Až mu napokon priniesla všetko, čo bolo v koši. Potom mu povedala: „Môj milý pán, Azor a ja pôjdeme do veľmi vzdialeného kráľovstva na úplnom konci sveta, aby sme ti priniesli späť tvoj čarovný prsteň. Musíš sa snažiť, aby ti vydržalo pečivo až do nášho návratu.“

            Mica opustila svojho milého pána a s Azorom sa vydala na cestu. Sledovali stopy po princeznej. Pýtali sa všetkých mačiek a psov, ktorých stretli. Počúvali rozprávania pocestných, okolo ktorých prešli. Až sa napokon dozvedeli, že koniec sveta, kde dvanásť mladých mužov odnieslo princeznú, nie je až tak ďaleko. Jedného dňa sa im podarilo dostať do toho vzdialeného kráľovstva. Hneď išli do paláca. Tam sa spriatelili so všetkými psami a mačkami. Vyzvedali sa od nich o princeznej a čarovnom prsteni. Nikto im ale nevedel o tom nič povedať. Jedného dňa sa stalo, že Mica išla naháňať do pivnice paláca potkany a myši. Uvidela obzvlášť dobre vykŕmenú tučnú myš. Skočila po nej a zaborila do jej mäkkej srsti svoje pazúry. Chystala sa ju zjesť. Keď vtom sa jej malé stvorenie prosebne prihovorilo: „Ak ušetríš môj život, môžem ti veľmi dobre poslúžiť. Urobím pre teba všetko, čo je v mojej moci. Pretože ja som kráľ všetkých myší. Ak zahyniem, so mnou zomrú všetky myši.“

            „Teda tak urob,“ povedala Mica. „Ušetrím tvoj život. Ale na oplátku musíš pre mňa niečo urobiť. V tomto paláci žije jedna princezná, zlomyseľná manželka môjho dobrého pána. Ukradla mu čarovný prsteň. Musíš ho od nej získať. Rozumieš? Kým tak neurobíš, nevyberiem svoje pazúry z tvojej srsti.“

            „Dobre!“ odpovedala myš. „Urobím, čo požaduješ.“ A tak vraviac zhromaždila všetky myši z celého kráľovstva. Nespočetné množstvo myší, malých a veľkých, hnedých a šedých, sa zhromaždilo okolo svojho kráľa, ktorý bol mačkiným väzňom. Ten sa k nim otočil a povedal: „Moji drahí a verní poddaní. Ktokoľvek z vás ukradne čarovný prsteň cudzej princeznej, ma oslobodí od krutej smrti. Ja toho z vás potom poctím výsadami ponad všetky ostatné myši v celom kráľovstve.“

            Okamžite spomedzi nich pristúpila k nemu jedna drobná myš a povedala: „Často sa v noci zakradnem princeznej do spálne. Všimla som si, že má jeden prsteň, ktorý si váži zo všetkých svojich pokladov najviacej. Celý deň ho nosí na prste a v noci si ho dáva do úst. Podujmem sa na to, pane, a ukradnem jej ho pre teba.“

            Drobná myška teda odišla do spálne princeznej a čakala na súmrak. Potom, ako princezná zaspala, vkradla sa na jej posteľ. Vyhrýzla vo vankúši malú dierku, cez ktorú vytiahla trochu peria. Zobrala ho a rozhodila princeznej pod nos. To sa jej dostalo do nosa a do úst a začala kýchať a kašľať. Prsteň jej pritom vypadol z úst na prikrývku. Drobná myška ho rýchlo uchytila a priniesla mačke ako výkupné za slobodu kráľa myší. Potom Azor a Mica sa vybrali na cestu späť. Cestovali deň i noc, až pokým nedosiahli kamennú vežu, v ktorej bol väznený Martin. Mačka vyliezla hore k oknu a zavolala naňho:

            „Môj milý pán Martin, si stále nažive?“

            „Ach! Mica, moja verná mačička, si to ty?“ odpovedal slabým hlasom. „Zomieram od hladu. Už tri dni som nič nejedol.“

            „Buď statočný, milý pán,“ odpovedala Mica. „Od dnešného dňa nebudeš poznať nič iného, len šťastie a blahobyt. Keby som ťa chcela zaťažovať v tomto okamihu hádankami, povedala by som ti, aby si hádal čo som ti s Azorom priniesla. Len si predstav! Priniesli sme ti tvoj prsteň!“

            Pri týchto slovách Martinova radosť nepoznala hraníc. Jemne ju pohladil. Ona sa otrela o jeho ruku a šťastlivo zapriadla. Medzitým Azor vyskakoval do výšky a radostne štekal. Martin si zobral prsteň a prehodil si ho z jednej ruky do druhej. Hneď sa pred ním objavilo dvanásť mladých mužov a spýtali sa ho, že čo majú urobiť.

            „Prineste mi najprv tak rýchlo, ako je možné, niečo na jedenie a na pitie. Potom sem prineste hudobníkov. Nech vyhrávajú celý dlhý deň.“

            Keď ľudia v meste a paláci počuli hudbu vychádzať z veže, boli naplnení úžasom. Prišli za kráľom so správou, že čarodejníctvo sa musí odohrávať vo veži s Martinom. Pretože namiesto toho, aby umrel hladom, sa veselí za zvukov hudby, hrkotaním tanierov, pohárov, nožov, a vidličiek. A že hudba je tak očarujúco sladká, že všetci okoloidúci sa zastavujú a počúvajú ju. Hneď nato poslal kráľ do veže na vyhladovanie posla. Ten bol ohromený tým, čo tam uvidel, a zostal stáť na mieste akoby prikovaný. Potom kráľ poslal svojich hlavných poradcov. Tí tam tiež zostali len tak stáť ohromení tým divom. Napokon prišiel kráľ osobne, a on bol tiež celý očarený krásou hudby.

            Vtedy Martin pomocou prsteňa zavolal dvanásť mladých mužov a povedal im: „Znova mi postavte môj zámok. Spojte ho s kráľovským palácom krištáľovým mostom. Nezabudnite na stromy so zlatými a striebornými jablkami a na ich vetvách všetkých rajských vtákov. Dajte naspäť kostol s piatimi zlatými kupolami. A nech zvonia zvony a privolávajú ľudí zo všetkých štyroch kútov kráľovstva. Okrem toho, ešte jednu vec: Prineste naspäť moju nevernú manželku a zaveďte ju do dámskej komnaty.“

            Všetko sa stalo, ako prikázal. Opustil vežu na vyhladovanie. Zobral kráľa, svojho tesťa, za ruku a doviedol ho do svojho nového zámku, kde sedela a od strachu sa triasla princezná. Očakávala istú smrť. Martin sa prihovoril kráľovi: „Kráľ a môj kráľovský otec, veľa som trpel kvôli tvojej dcére. Aký trest si zaslúži?“

            Kráľ mu mierne odpovedal: „Milovaný princ a môj zať, ak prechovávaš v sebe voči mne úctu, premeň svoj hnev na milosť. Odpusti mojej dcére. Otvor jej svoje srdce a obdaruj ju láskou.“

            Martinovo srdce zmäklo a odpustil svojej manželke. Potom žili spoločne šťastne až do vysokého veku. Prišla k nemu bývať jeho stará matka. Princ sa nikdy nerozlúčil so svojím verným psom a mačkou. A treba dodať už len toľko, že prsteň mal už navždy vo svojom vlastníctve.

            @[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]