4*30.(143.) Lietajúca loď **(2,1k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden starý pár, ktorý mal troch synov. Starší dvaja boli bystrí, ale ten tretí bol obyčajný hlupák. Tí bystrí synovia mali veľmi radi svoju matku, kupovali jej pekné šaty a vždy sa s ňou milo rozprávali. Ale s najmladším sa vždy dostávala do roztržky a nemala s ním žiadnu trpezlivosť. Jedného dňa v dedine oznámili, že kráľ vydal dekrét, podľa ktorého ponúka svoju dcéru, princeznú, na sobáš komukoľvek, kto postaví loď, ktorá dokáže lietať. Dvaja starší bratia sa hneď rozhodli, že vyskúšajú svoje šťastie. Tak si vypýtali od rodičov požehnanie. Ich stará matka im zabalila ich oblečenie a dala im množstvo jedla na cestu. Nezabudla pritom ani na fľašu brandy. Keď odišli, chudáčik najmladší začal otravovať matku s tým, aby ho nabalila tiež, že aj on chce ísť.

            „Čo by sa len stalo s takým zadubencom, ako si ty?“ odpovedala. „Veď by ťa zožrali vlky.“

Ale mladý pochábeľ neustále opakoval: „Pôjdem, pôjdem a predsa len pôjdem!“

            Keď jeho matka videla, že sa zaťal a že ho nedokáže presvedčiť, aby nešiel, dala mu kôrku z chleba a fľašu vody a viacej sa oňho nestarala.

            Tak sa tento zadubenec vybral na cestu. Keď prešiel krátku vzdialenosť, stretol malého starého mužíka. Pozdravili sa a mužíček sa ho spýtal, že kam ide.

            „Idem na kráľovský dvor,“ odpovedal. „Kráľ sľúbil, že vydá svoju dcéru komukoľvek, kto vie postaviť lietajúcu loď.“

            „A ty vieš postaviť takú loď?“

            „Nie, kdeže.“

            „Tak prečo tam za ten svet ideš?“

            „Neviem,“ odpovedal zadubenec.

            „Nuž, ak je to tak,“ povedal mužíček, „sadni si vedľa mňa. Trochu si oddýchnime a niečo si zajeme. Daj mi z toho, čo máš vo svojej taške.“

            Náš chudobný zadubenec sa hanbil ukázať, čo v nej má. Avšak považoval za najlepšie nerobiť okolo toho veľký rozruch. Otvoril tašku. No sotva vedel uveriť svojim očiam. Pretože namiesto tvrdej kôrky, tam uvidel dva chutné čerstvé rožky a kus salámy. Podelil sa o to s mužíčkom, ktorý si na tom pochutnal, oblízal si pery a povedal:

            „Teraz choď do tamtoho lesa. Zastav sa pred prvým stromom. Trikrát sa pokloň a zatni doň svoju sekeru. Kľakni si na zem tvárou k zemi a zostaň tak, kým ťa niekto nezodvihne. Potom nájdeš vedľa seba loď, ktorú potrebuješ. Nastúp na ňu a leť do kráľovského paláca. Keď stretneš niekoho na svojej ceste, vezmi ho so sebou.“

            Zadubenec sa srdečne poďakoval mužíčkovi, rozlúčil sa s ním a išiel svojou cestou. Keď prišiel k prvému stromu v lese, zastal. Urobil všetko tak, ako mu bolo povedané. Ako kľačal tvárou k zemi, zaspal. Po nejakom čase sa prebudil, vstal a pretrel si oči. Pred sebou uvidel veľkú loď, do ktorej hneď nastúpil.

            Loď sa zdvihla do výšky a o minútu už leteli krížom cez vzduch. Zadubenec sledoval okolie. Zbadal pod sebou na ceste muža, ktorý kľačal a ucho mal priložené k vlhkej zemi.

            „Haló!“ zvolal. „Čo robíš tam dole?“

            „Počúvam, čo sa deje vo svete,“ odpovedal muž.

            „Poď so mnou na moju loď,“ odpovedal zadubenec.

            Muž sa náramne potešil a nastúpil na loď vedľa neho. A loď letela, letela a letela ďalej krížom cez vzduch. Zadubenec pozorne sledoval zem. Tentokrát na ceste zbadal jedného muža, ako poskakuje na jednej nohe a druhú nohu má priviazanú k plecu. Tak ho pozdravil a zavolal naňho:

            „Haló! Čože tam robíš a poskakuješ len na jednej nohe?“

            „Nedokážem si pomôcť,“ odpovedal muž. „Ja chodím tak rýchlo, že kebyže si neuviažem jednu nohu, veľmi rýchlo by som sa dostal až na koniec sveta.“

            „Poď s nami na moju loď,“ odpovedal. Muž nemal žiadne námietky a pridal sa k nim. A loď letela ďalej a ďalej. Zadubenec stále sledoval zem. Zrazu tam zbadal muža, ako mieri puškou do diaľky.

            „Haló!“ zakričal naňho. „Na čo že to mieriš? Pokiaľ moje oko dovidí, nie je žiaden vták v dohľade.“

            „K čomu by bolo dobré strieľať na krátku vzdialenosť?“ odpovedal muž. „Ja dokážem trafiť zviera alebo vtáka na sto míľ ďaleko. To je typ strely, ktorá ma baví.“

            „Poď s nami na loď,“ odpovedal zadubenec. Muž sa k nim veľmi rád pridal a nastúpil na loď. A loď letela znovu ďalej a ďalej. Keď vtom zadubenec zbadal na ceste dolu pod sebou muža, nesúceho so sebou kôš plný chleba.

            „Haló! Kamže ideš?“

            „Idem si zohnať chleba na raňajky.“

            „Chleba? Veď ho máš plný košík na svojom chrbte.“

            „To je nič,“ odpovedal muž. „To zjem na jeden hlt.“

            „Poď teda s nami na moju loď.“

            Tak sa ku skupinke pripojil aj hladoš. A loď sa znovu vzniesla do vzduchu a letela rýchlo dopredu. Zadubenec zrazu zočil na pobreží veľkého jazera muža, ako sa prechádza hore a dole a očividne niečo hľadal.

            „Haló!“ zakričal naňho. „Čože tam hľadáš?“

            „Chcel by som sa napiť nejakej vody. Som taký smädný,“ odpovedal muž.

            „Veď máš celé jazero pred sebou. Prečo sa nenapiješ z neho?“

            „To nazývaš dosť?“ odpovedal muž. „To by som vypil na jeden dúšok.“

            „Nuž, poď že ku nám na loď.“

            A tak sa mocný pijan pridal k ich spoločnosti. A loď letela ďalej a ďalej. Zadubenec opäť sledoval krajinu. Tentoraz uvidel muža, ako vláči so sebou zväzok hrubých konárov a kráča krížom cez les pod nimi.

            „Haló!“ zakričal naňho. „Prečo vláčiš to drevo lesom?“

            „To nie je obyčajné drevo,“ odpovedal muž.

            „Aký druh dreva to teda je?“ spýtal sa zadubenec.

            „Ak tento zväzok konárov hodím na zem,“ povedal muž, „zmení sa na armádu vojakov.“

            „Nuž, poď ku nám na loď.“

            Tak sa k nim pridal. A loď letela ďalej a ďalej. Zadubenec znovu sledoval okolie a zbadal muža, ako nesie slamu na chrbte.

            „Haló! A kamže nesieš tú slamu?“

            „Do dediny,“ povedal muž.

            „A či v dedine nemajú dosť slamy?“

            „Ach! Toto je veľmi zvláštna slama. Ak ju hodím na zem, aj keby bolo najhorúcejšie leto, všetko na okolí náhle schladne, začne snežiť a ľudia zamrznú.“

            Tak aj tohto zadubenec požiadal, aby sa k nim pridal.

            Napokon sa loď so svojou podivnou posádkou dostala na kráľovský dvor. Kráľ práve večeral. No hneď si všimol cez okno, že niečo letí hore vo vzduchu. Tak poslal jedného zo svojich dvoranov, aby zistil, čo je to za ohromného, zvláštneho vtáka vo vzduchu. Dvoran nazrel do lode. Keď zistil, čo to je, okamžite sa vrátil ku kráľovi a povedal mu, že je to lietajúca loď, na ktorej je niekoľko roľníkov.

            Vtedy si kráľ spomenul na svoju kráľovskú prísahu. Ale rozhodol sa, že nikdy nebude súhlasiť s tým, aby sa jeho dcéra zosobášia s chudobným roľníkom. Tak rozmýšľal a premýšľal, až si napokon povedal:

            „Dám mu urobiť niekoľko nemožných úloh. To bude najlepší spôsob, ako sa ho zbavím.“ A tak sa rozhodol, že pošle jedného zo svojich dvoranov za zadubencom s rozkazom, aby išiel na koniec sveta a doniesol mu odtiaľ liečivú vodu ešte predtým, ako skončí svoju večeru.

            Ale zatiaľ čo kráľ dával inštrukcie svojmu dvoranovi, čo presne má povedať, prvý muž zo skupinky ľudí na lodi, ten s tým vynikajúcim sluchom, si vypočul kráľove slová a rýchlo ich oznámil chudákovi zadubencovi.

            „Ach beda! Bohužiaľ!“ zvolal. „Čo mám teraz robiť? To by mi zabralo rok, ba možno i celý život, nájsť tú vodu.“

            „Ničoho sa neboj,“ povedal mu jeho rýchlonohý priateľ. „Zabehnem kráľovi po to, čo si želá.“

            Práve vtedy prišiel kráľov dvoran a doniesol kráľove rozkazy.

            „Povedz Jeho Veličenstvu,“ odpovedal zadubenec, „že poslúchnem jeho rozkazy.“ A rýchly bežec nestrácal čas, odviazal si druhú nohu z pleca a začal bežať na koniec sveta. Bol tam takmer okamžite, akoby nepoznal čas. Na konci sveta vytiahol zo studne liečivú vodu a pomyslel si: „Ach! To bolo celkom únavné! Len zopár minút si odpočiniem. Nejaký čas potrvá, pokým kráľ doje svoj dezert.“ Tak si ľahol na trávu, zatvoril oči a na horúcich slnečných lúčoch zaspal.

            Medzitým ho celá posádka lode úzkostlivo očakávala. Kráľ mal čoskoro dojesť svoju večeru a ich priateľ sa stále nevracal. Tak muž so zázračným sluchom priložil svoje ucho k zemi a počúval.

            „To je milý kus chlapíka!“ zrazu zvolal. „On si leží na zemi a zvučne chrápe!“

V danom momente strelec uchopil pušku, zamieril a vystrelil smerom na koniec sveta, aby zobudil spáča. O necelú chvíľu neskôr sa tam objavil rýchly bežec. Vystúpil na loď a podal liečivú vodu zadubencovi. Tak pokým kráľ ešte sedel za stolom a dojedal svoju večeru, doniesli mu správu, že jeho rozkazy boli vyplnené do písmena.

            Čo mal teraz kráľ urobiť? Bol rozhodnutý vymyslieť ešte nemožnejšiu úlohu. Tak povedal ďalšiemu dvoranovi, aby išiel za zadubencom s rozkazom, že má so svojimi priateľmi na lodi hneď zjesť dvanásť volov a dvanásť ton chleba. Jeho priateľ s ostrým sluchom si opäť vypočul kráľove rozkazy jeho dvoranovi a oznámil ich zadubencovi.

            „Ach beda! Bohužiaľ!“ zavzdychol. „Čo na svete mám len teraz robiť? Veď to nám bude trvať celý rok, možno celé naše životy, zjesť dvanásť volov a dvanásť ton chleba.“

            „Ničoho sa neboj,“ povedal hladoš. „To bude sotva pre mňa dosť. Taký mám hlad.“

            Tak keď prišiel dvoran s kráľovskou správou, povedal mu, že jeho rozkazy budú vykonané. Pri loď priniesli dvanásť upečených volov a dvanásť ton chleba, ktoré na jedno posedenie zhltol hladoš takmer behom chvíľky.

            „To nazývam dobré predjedlo,“ povedal. „Prial by som si, aby toho bolo viacej.“

            Následne kráľ nariadil, aby zadubenec a jeho spoločníci vypili štyridsať sudov vína, z ktorých každý z nich mal objem stošesťdesiat litrov. Keď si tieto slová vypočul jeho priateľ s ostrým sluchom a zopakoval ich zadubencovi, ten bol celý zúfalý.

            „Ach, beda! Bohužiaľ!“ zvolal. „Čože to máme urobiť? To by nám zabralo celý rok, možnože i celé naše životy, vypiť toľko veľa.“

            „Ničoho sa neboj,“ povedal mu jeho smädný spoločník. „Vypijem to všetko na jeden dúšok. Len sa pozrime, či nie.“ A aj sa tak stalo. Keď bolo pri bok lode prinesených štyridsať sudov, obsahujúcich po stošesťdesiat litrov vína, behom chvíľky zmizlo v hrdle smädného pijana. Potom, ako ich všetky vyprázdnil, len poznamenal:

            „Stále som smädný. Ešte by som si rád dal aspoň dva súdky.“

            Kráľ dlho rozmýšľal, čo teraz pre zadubenca pripraví. Nuž mu teda poslal pokyn, že sa má ísť okúpať v kráľovskej kúpeľni v paláci. A potom sa majú konať zásnuby. Kúpeľňa bola postavená zo železa. Na kráľov rozkaz ju mali zahrievať až do takého stupňa, aby sa v nej zadubenec zadusil. Tak keď úbohý pochábeľ vstúpil do miestnosti, zistil, že železné steny sú už horúce. Našťastie však jeho kamarát so slamou na svojom chrbte tiež vstúpil dnu. Keď sa dvere za nimi zatvorili, rozsypal na dlážku slamu. Zrazu sa do červena rozžeravené steny schladili a nastalo tak chladno, že sa zadubenec ledva stihol okúpať, lebo všetky voda zamrzla. A tak vyliezol na kachle, zabalil sa do uterákov a tam ležal celú noc. Ráno, keď otvorili dvere, ho tam našli v dobrom zdraví a radostne si spieval.

            Keď o tom povedali kráľovi, ten bol veľmi smutný. Nevedel, čo by mal ešte urobiť, aby sa zbavil neželaného zaťa. Vtedy ho napadla skvelá myšlienka.

            „Povedzte tomu darebákovi, aby mi okamžite postavil armádu!“ ohlásil jednému zo svojich dvoranov. „Zaraz mu oznámte, že to je moja kráľovská vôľa.“ A pre seba dodal: „Myslím, že tentokrát som s ním už skončil.“

            Podobne ako v minulých prípadoch priateľ s ostrým sluchom si vypočul kráľov rozkaz a zopakoval ho zadubencovi.

            „Ach beda! Bohužiaľ!“ zastonal. „Teraz som už skončil.“

            „Vôbec nie,“ odpovedal jeden z jeho kamarátov. Bol to ten, ktorý vláčil so sebou cez les zväzok konárov. „A na mňa či si už celkom zabudol?“

            Medzitým k nim dobehol dvoran. Bežal z paláca až k lodi a lapal po dychu. Odovzdal im kráľovu správu.

            „Dobre!“ poznamenal zadubenec. „Postavím armádu pre kráľa,“ a vstal. „Ale ak ma kráľ aj potom odmietne prijať za kráľa, povediem proti nemu vojnu a odnesiem si princeznú násilím.“

            Počas noci odišiel zadubenec so svojím kamarátom a zväzkom konárov na veľké otvorené pole. Konáre rozložili všetkými smermi a v momente stála pred nimi mohutná armáda, pluk vedľa pluku pešiakov a takisto množstvo jazdcov na koňoch. Poľnice trúbili a bubny bili. Dôstojnícke kone erdžali. Jazdci držali v rukách kopije a vojaci si pripravovali zbrane.

            Ráno, keď sa kráľ zobudil, bol vystrašený týmito vojenskými zvukmi. Počul vojenské trúbky a bubny, dupot koní a výkriky vojakov. Pristúpil k oknu a uvidel, ako sa pred ním na slnku trblietali kopije, brnenia a zbrane vojakov. „Som bezmocný v porovnaní s týmto človekom.“ Tak mu poslal kráľovské rúcho, drahé klenoty a nariadil mu, aby prišiel do paláca a zosobášil sa s princeznou. Jeho nový zať si teda obliekol kráľovské rúcho. Vyzeral v ňom tak veľkolepo a vznešene, že bolo priam nemožné rozpoznať v ňom chudobného zadubenca. Tak veľmi sa zmenil. Princezná sa doňho zamilovala hneď na prvý pohľad.

            Nikdy predtým sa taká veľká svadba nekonala. A bolo tam dostatočne veľa jedla a vína, že aj hladoš a ich smädný kamarát mali dosť toho na jedenie a na pitie.

            @[Ruské rozprávky, Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]