4*31.(144.) Snehulienka a Ohnivák **(1,0k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž so svojou manželkou. Nemali žiadne deti, čo im spôsobovalo veľký zármutok. Jedného dňa cez zimu, keď slnko jasne žiarilo, tento pár stál pred svojou chatkou a žena pozerala na malé cencúle, ktoré viseli zo strechy. Povzdychla si a otočila sa ku svojmu manželovi, vraviac: „Prajem si, aby som mala toľko veľa detí, koľko cencúľov visí zo strechy.“ „Aj mňa by to veľmi potešilo,“ odpovedal jej manžel. Vtedy sa zo strechy odtrhol jeden z tých malých cencúľov a spadol žene rovno do úst, ktorá ho prehltla s úsmevom a povedala: „Možnože teraz porodím snežné dieťa!“ Jej manžel sa zasmial manželkinmu zvláštnemu nápadu. A obaja sa vrátili do domu.

            Po krátkom čase však žena porodila malé dievčatko, ktoré bolo biele ako sneh a studené ako ľad. Keď ho priniesli blízko ohňa, hlasno kričalo, až pokým ho nedali na nejaké chladné miesto. Dievčatko rástlo ako z vody a za pár mesiacov už behalo po okolí a vedelo rozprávať. Vychovávať ho však bolo veľmi ťažké a spôsobovalo svojim rodičom mnoho úzkosti a starostí. Celé leto trvalo na tom, aby ho strávilo v pivnici. Cez zimu zase spávala dokonca i vonku na snehu. Čím bolo chladnejšie, tým šťastnejšie sa zdalo byť. Tak otec a matka začali volať svoju dcéru jednoducho „Snehulienka“ a toto meno jej zostalo už po celý život.

            Jedného dňa sedeli jej rodičia pri ohni. Rozprávali sa o výnimočnom správaní svojej dcéry, ktorá sa hrala a zabávala v snehovej búrke, čo vonku zúrila. Žena si hlboko povzdychla a povedala: „Prajem si, aby som porodila ohnivého syna!“ Ako vyslovila tieto slová na jej lono vyskočila ohnivá iskra z veľkého polena v kozube. Žena povedala so smiechom: „Možnože teraz naozaj porodím ohnivého syna!“ Muž sa zasmial pri týchto slovách svojej manželky a pomyslel si, že je to dobrý žart. Ale prestal myslieť o tom ako žart, keď jeho žena zakrátko porodila malého chlapca, ktorý horúčkovito plakal, až pokým ho nedali blízko pri oheň. Takisto silno kričal, keď bola nablízku Snehulienka. Tá sama sa mu vyhýbala čo najviacej a vždy sa túlila v opačnom rohu miestnosti ako on. Rodičia začali svojho ohnivého syna volať „Ohnivák.“ To meno už mal potom po celý život. Mali s ním tiež veľa starostí a obáv. Ale rýchlo a zdravo rástol. Než mu bol jeden rok, už vedel hovoriť a behať. Bol červený ako oheň a horúci na dotyk. Vždy sedával pri kozube blízko ohňa a sťažoval si na chlad. Ak bola v miestnosti jeho sestra, išiel čo najbližšie pri plamene. Zatiaľ čo sa týkalo dievčaťa, to si vždy sťažovalo na veľkú horúčavu, keď bol jej brat niekde nablízku. V lete sa chlapec vždy vyhrieval na slnku, zatiaľ čo dievča sa ukrývalo v pivnici. A tak sa stalo, že brat so sestrou sa stretávali spolu len veľmi málo. V skutočnosti sa sebe starostlivo vyhýbali.

            Práve keď Snehulienka dorástla na krásnu ženu, obaja ich rodičia krátko jeden po druhom zomreli. Vtedy bol už z Ohniváka tiež statný a silný mladý muž. Povedal svojej sestre: „Ja idem do sveta. Pretože aký zmysel to má zostávať tu?“

            „Pôjdem s tebou,“ odpovedala mu, „lebo okrem teba nemám nikoho na svete. Mám dojem, že keď pôjdeme spolu, budeme mať šťastie.“

            Ohnivák povedal: „Mám ťa rád celým svojím srdcom, ale zároveň vždy mrznem, keď si blízko mňa, a keď sa ja k tebe priblížim, ty zase zomieraš od horúčavy. Ako máme teda cestovať spoločne bez toho, aby sme si neboli navzájom nepríjemní?“

            „Nerob si s tým starosti,“ odpovedala dievčina. „Všetko som dôkladne premyslela. Ak sa budeme držať nášho plánu, budeme schopní zniesť jeden druhého. Pozri! Pre každého z nás som nechala urobiť kožuch. Keď si ich oblečieme, ja nebudem pociťovať od teba toľkú horúčavu a ty odo mňa zase ten veľký chlad.“ Tak si obliekli kožuchy a radostne sa vydali na cestu. Po prvýkrát v živote boli celkom radi, že sú spolu.

            Po dlhý čas sa Ohnivák a Snehulienka potulovali svetom. Keď začala zima, prišli k veľkému lesu. Rozhodli sa, že tam počkajú do jari. Ohnivák si postavil chatku, v ktorej vždy udržiaval veľký oheň, zatiaľ čo jeho sestra zostávala vonku dňom i nocou len v tenkých šatách. I stalo sa, že jedného dňa bol v tých krajoch na poľovačke sám kráľ tej krajiny. Uvidel krásnu Snehulienku, ako sa túla pod šírym nebom. Veľmi bol zvedavý, kto len môže byť tá krásna dievčina v takom chabom oblečení na zasneženej krajine. Zastavil a rozprával sa s ňou. Čoskoro sa dozvedel, že ona nemá rada horúčavu a že jej brat nedokáže vystáť zimu. Kráľ bol taký okúzlený Snehulienkou, že ju požiadal, aby sa stala jeho manželkou. Dievčina súhlasila a hneď sa konala veľká svadobná ceremónia. Kráľ dal pre svoju manželku postaviť v podzemí obrovský ľadový dom, ktorý sa ani v lete neroztopil. No a pre svojho švagra dal postaviť zase dom, okolo ktorého boli obrovské pece, v ktorých sa kúrilo deň i noc. Ohnivák bol veľmi potešený. Avšak neustála horúčava spôsobila, že jeho telo bolo také horúce, že bolo priam nebezpečné sa k nemu priblížiť.

            Po istom čase kráľ usporiadal veľkú hostinu. Medzi inými hosťami požiadal aj svojho švagra, aby tiež prišiel. Keď sa všetci zhromaždili, prišiel aj Ohnivák. Lenže nastala tam taká silná horúčava, že všetci hostia sa išli hneď schladiť von na čerstvý vzduch. Kráľ bol veľmi nahnevaný a povedal: „Keby som vedel, aké starosti mi narobíš, nikdy by som ťa nezavolal do svojho paláca.“ Vtedy mu Ohnivák odpovedal so smiechom: „Nehnevaj sa, drahý švagor! Ja mám rád horúčavu a moja sestra chlad. Poď sem, nech ťa objímem, a potom pôjdem okamžite domov.“ A predtým, ako mal kráľ čas niečo povedať, ho uchopil do pevného objatia. Pritom sa však kráľ veľmi popálil. Hneď tam prišla ľadová Snehulienka a začala útočiť na svojho horúceho brata. Ohnivák sa veľmi rýchlo schladil, takmer zamrzol. Utiekol do svojho horúceho domu, odkiaľ už nikdy nevyšiel von, lebo si uvedomil svoju ničivú páliacu silu. Kráľa ošetrili studenými obkladmi. A potom žil šťastne so svojou studenou Snehulienkou až do konca svojho života, hoci mu bola pri nej niekedy aj zima.

            @[Poviedky a legendy z Bukoviny, Von Wliolocki, Andrew Lang, Robert Hodosi]