4*32.(145.) Príbeh deda Mráza **(1,0k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žila jedna roľníčka. Mala jednu vlastnú a jednu nevlastnú dcéru. Jej vlastná dcéra si robila všetko po svojom a čokoľvek čo urobila bolo v očiach jej matky správne. Ale jej nevlastná dcéra to mala oveľa ťažšie. Nech robila, čo len mohla, vždy ju jej macocha z niečoho obviňovala. Nič z toho, čo urobila, nebolo dostatočne dobré. Všetko bolo zlé. Dostala len malú vďačnosť za starosti, ktoré si musela pretrpieť. Hodnota dievčaťa sa však rovnala jej váhe v zlate. Bola taká nesebecká a dobrosrdečná. Ale macocha ju aj tak nemala rada a nešťastné dievča skoro všetky svoje dni preplakalo. Bolo priam nemožné žiť mierumilovne s tou ženou. Zlomyseľná zlá žena sa rozhodla, že sa zbaví dievčaťa všetkými možnými prostriedkami. Ak bude treba, že použije aj lesť. Neustále hovorila jej otcovi: „Pošli ju preč, môj starý muž. Nech sa moje oči nemusia trápiť pri pohľade na ňu a moje uši nech nesužuje zvuk jej hlasu. Pošli ju na polia. Nech tam zmrzne do kostí.“

            Zbytočne plakal úbohý starý otec a prosil ju o súcit. Ona bola neoblomná. Tak sa jej neodvážil protirečiť. Usadil svoju dcéru na sane. Neodvážil sa jej dať ani prikrývku, aby jej bolo teplo. Zaviedol ju na holé, otvorené polia, kde ju pobozkal a nechal tam. Potom odišiel na saniach čo najrýchlejšie domov, aby nemusel byť svedkom jej ukrutnej smrti.

            Nešťastná dievčina opustená svojím otcom sa posadila pod jedľu na okraji lesa a ticho plakala. Zrazu počula slabý zvuk. Bol to dedo Mráz. Skákal zo stromu na strom. Pritom mu praskali prsty a zo stromov padal sneh. Napokon prišiel pri jedľu, pod ktorou sedela dievčina. Všetky kĺby mu od zimy ostro praskali, ako k nej pristúpil. Pozrel na jej krásnu tvár a povedal: „Nuž, dievčina, vieš, kto som ja? Ja som dedo Mráz, kráľ červených nosov.“

            „Zdravím ťa, vznešený kráľ!“ odpovedalo dievča jemným a chvejúcim sa hlasom. „Prišiel si ma vziať?“

            „Je ti teplo, krásna deva?“ odpovedal.

            „Celkom teplo, veľký kráľ,“ odpovedala, hoci sa triasla od zimy, ako hovorila.

            Dedo Mráz prišiel k nej bližšie a zohol sa nad ňu. Všetky cencúle na okolí praskali a fúkal taký ostrý, studený vzduch, akoby bol plný nožov a šípov. Spýtal sa jej znovu:

            „Je ti stále teplo? Naozaj ti je teplo, krásna deva?“

            A hoci jej dych takmer zamrzol na perách, jemne zašepkala: „Celkom teplo, vznešený kráľ.“

            Vtedy dedo Mráz zaškrípal zubami a popraskal si prsty. Oči mu iskrili, cencúle na stromoch silno praskali a fúkal veľmi silný studený vietor. Poslednýkrát sa jej opýtal:

            „Skutočne ti je teplo, krásna deva? Naozaj ti je teplo, moja milá?“

            A úbohé dievča bolo také skrehnuté od zimy, že vládala len povzdychnúť: „Stále mi je teplo, dedo Mráz!“

            Jej nežné, zdvorilé slová, slušné spôsoby a to, že si nesťažovala, dojalo deda Mráza a zľutoval sa nad ňou. Zabalil ju do kožucha a prikryl prikrývkou. Priniesol jej veľkú debničku, v ktorej boli drahokamy a drahé, zlatom a striebrom vyšívané šaty. Obliekla si ich a vyzerala oveľa krajšie než kedykoľvek predtým. Dedo Mráz s ňou nastúpil na svoje sane, ktoré ťahalo šesť bielych koní.

            Medzitým zlomyseľná macocha čakala doma na správy o jej smrti. Už pripravovala palacinky na jej kar. Povedala svojmu manželovi: „Môj starý muž, mal by si ísť na polia nájsť telo svojej dcéry a pochovať ju.“ Práve vtedy, keď starý muž opúšťal dom, malý pes pod stolom začal štekať a povedal mu: „Tvoja dcéra bude žiť k tvojmu potešeniu, ale jej dcéra zomrie a ju pochovajú!“

            „Buď ticho, ty hlúpe zviera!“ vyhrešila ho žena. „Tu máš palacinku, ale musíš povedať: „Jej dcéra bude mať plno zlata a striebra a jeho dcéra zmrzne, až bude bledá!“

            Ale psík zjedol palacinku a zaštekal: „Jeho dcéra bude nosiť korunu na hlave, ale jej dcéra nezosobášená zhynie!“

            Potom sa stará žena snažila prehovoriť psíka úplatkami s palacinkami a hrozbami s údermi, aby zopakoval jej slová, ale on stále hovoril to isté ako predtým. Zrazu sa dvere so škripotom otvorili dokorán. Vo dverách sa objavila veľká ťažká debnička a za ňou sa ukázala jej nevlastná dcéra. Bola oslňujúco krásna a na sebe mala trblietavé šaty zo striebra a zlata. Na chvíľu sa macoche zahmlilo pred očami a hneď povedala svojmu manželovi: „Starý muž, zaraz zapriahni kone do saní a odvez moju dcéru na pole. Nechaj ju presne na tom istom mieste.“ A tak starý muž vzal dievča a nechal ho presne na tom istom mieste pod stromom, kde sa predtým rozlúčil so svojou dcérou. O niekoľko minút išiel okolo dedo Mráz. Pozrel na dievčinu a spýtal sa jej: „Je ti teplo, krásna deva?“

            „Čo za starého a slepého hlupáka si ty, že sa ma pýtaš takúto otázku?“ odpovedala nahnevane. „A či nevidíš, že moje ruky a nohy sú takmer úplne zamrznuté?“

            Dedo Mráz vyskočil pred ňu z jednej strany na druhú. Znovu sa jej spytoval, ale dostalo sa mu len hrubých a drzých slov ako odpoveď. Napokon sa veľmi nahneval. Popraskal si svoje prsty, zaškrípal zubami a nechal ju zmrznúť na kosť.

            Avšak jej matka očakávala jej návrat a čím ďalej bola stále viacej netrpezlivá. Povedala svojmu manželovi: „Choď po kone, starý muž, a prines ju domov. Ale choď opatrne, aby sa ti neprevrátili sane a aby si nestratil debnu plnú zlata.“

            Ale psík pod stolom začal takto štekať a hovoriť:

            „Tvoja dcéra je zmrznutá na kosť a zo zlata nebude mať nič a dosť!“

            „Nehovor také zlovestné klamstvá!“ vyhrešila ho žena. „Tu máš koláč a povedz: Jej dcéra sa vydá za mocného kráľa.“

            V tom momente sa otvorili dvere dokorán a v nich sa objavila jej dcéra. Macocha chytila jej zmrznuté telo do náručia a tiež zamrzla až na kosť.

            A tak bolo zlo potrestané. Zdvorilá, slušná dcéra zostala žiť so svojím otcom. Mala dostatok bohatstva a odvtedy sa im už žilo dobre bez macochy a jej drzej dcéry. Po čase stretla rúčeho mladého princa a s ním mala kráľovskú svadbu.

            @[Ruské rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]