4*33.(146.) Slnečný hrdina **(1,0k)

Pred mnoho tisíc rokmi žil jeden mocný kráľ, ktorého nebesá požehnali bystrým a krásnym synom. Keď mal chlapec iba desať rokov bol múdrejší než všetci kráľovi poradcovia. Keď mal dvadsať rokov, bol najväčším hrdinom v celom kráľovstve. Jeho otec si nevedel vynachváliť svojho syna a vždy ho obliekal do zlatých odevov, ktoré žiarili a trblietali sa ako slnko. Jeho matka mu dala bieleho koňa, ktorý nikdy nespal a bežal tak rýchlo, ako vietor. Všetci ľudia v krajine ho veľmi milovali a nazývali ho slnečný hrdina, lebo si mysleli, že sa mu nikto pod slnkom nevyrovná. I stalo sa, že obaja jeho rodičia mali v noci ten istý výnimočný sen. Snívalo sa im o dievčati, ktoré bolo celé oblečené v červenom. Prišlo k nim a povedalo: „Ak si želáte, aby sa Váš syn stal skutočným Slnečným hrdinom, nielen podľa mena, pošlite ho do sveta, aby vyhľadal Slnečný strom. Keď ho nájde, nech z neho odtrhne zlaté jablko a prinesie ho domov.“

            Keď sa kráľ a kráľovná ráno prebudili a zdôverili sa sebe navzájom o svojich snoch, boli užasnutí nad tým, že sa im snívalo presne to isté o ich synovi. Kráľ povedal svojej manželke: „Toto je jasné znamenie z neba, aby sme poslali nášho syna do sveta. Aby sa vrátil ako skutočný Slnečný hrdina, ako povedalo dievča v červenom, a nebol ním len podľa mena.“

            Kráľovná súhlasila so slzami v očiach. Kráľ prikázal svojmu synovi, aby išiel hľadať Slnečný strom, z ktorého mal odtrhnúť zlaté jablko. Nová výzva princa potešila a na cestu sa vydal ešte v ten istý deň.

            Po dlhú dobu putoval celým svetom. Na deväťdesiaty deviaty deň od začiatku svojej cesty našiel starého muža, ktorý mu vedel povedať, kde rastie Slnečný strom. Nasledoval jeho pokyny a išiel tou cestou. Po ďalších deväťdesiatich deviatich dňoch prišiel k zlatému zámku, ktorý stál uprostred obrovskej pustatiny. Zaklopal na bránu, ktorú potichu otvorila neviditeľná ruka. Keďže nikoho nevidel na okolí, pokračoval ďalej. Prišiel na veľkú lúku, kde rástol Slnečný strom. Keď sa k nemu dostal, natiahol ruku za zlatým jablkom. Ale zrazu strom narástol vyššie. Takže na jablká už nedočiahol. Vtedy začul, ako sa mu niekto za chrbtom smeje. Otočil sa a uvidel, ako k nemu kráča dievča v červenom, ktoré sa mu takto prihovorilo:

            „Naozaj si predstavuješ, statočný syn Zeme, že môžeš tak ľahko odtrhnúť jablko zo Slnečného stromu? Predtým, ako to budeš môcť urobiť, máš pred sebou náročnú úlohu. Musíš strážiť strom po deväť dní a deväť nocí, aby ho nezničili dva divoké čierne vlky, ktoré sa ho snažia poškodiť. Podujmeš sa na túto úlohu?“

            „Áno,“ odpovedal Slnečný hrdina, „budem strážiť Slnečný strom deväť dní a deväť nocí.“

            Dievča pokračovalo: „Pamätaj si však, že ak zlyháš, Slnko ťa nenechá nažive a zahynieš. Teraz začni strážiť.“

            S týmito slovami sa dievča v červenom vrátilo naspäť do zámku. Sotva ho opustila, objavili sa tam dva čierne vlky. Slnečný hrdina vytiahol svoj meč a zahnal ich preč. O chvíľu tam však boli znovu. Slnečný hrdina ich zase zahnal preč. No sotva si sadol, aby si oddýchol, dva čierne vlky sa tam znovu objavili. Takto to šlo sedem dní a sedem nocí. Vtedy sa biely kôň zrazu prihovoril Slnečnému hrdinovi ľudským hlasom, i keď nikdy predtým nehovoril: „Počúvaj veľmi dobre, čo ti chcem povedať. Jedna víla ma dala tvojej matke, aby som ti pomohol, keď bude treba. Ak zaspíš a vlky poškodia strom, Slnko ti určite ublíži. Víla to predpokladala a preto všetkých očarí túto noc, aby si sa mohol vyspať. Ja som však kôň, ktorý nikdy nespí. Ja za teba postrážim strom túto noc. Tak ťa nebude mať kto potrestať, ale na kraby sa toto kúzlo nevzťahuje. Tie žijú vo vode. Musíš si na ne dávať pozor. Ak sa mi nepodarí ustrážiť za teba Slnečný strom, nejaký krab ťa uhryzne do jazyka, ako budeš piť vodu z potoka, a zomrieš.“

            Slnečný hrdina sa veľmi vyľakal. Snažil sa nezaspať i ôsmu noc. Napokon ho však únava premohla a tvrdo zaspal. Keď sa prebudil, stála vedľa neho žena v čiernom, ktorá mu povedala: „Keby si nemal so sebou toho zázračného koňa, nikdy by sa ti nepodarilo ustrážiť strom. Ja som matka Slnka. Zlaté jablko ti síce dám, ale zároveň ťa potrestám tým najväčším trestom. Nevieš dňa ani hodiny.“

            Mládenec zobral jablko a smutne odišiel domov. Ľudia sa pri jeho návrate okolo neho zhromaždili a chceli počuť jeho dobrodružstvá, ako sa mu podarilo získať zlaté jablko. No on im nepovedal nič. Len svojej matke sa zdôveril, ako samu podarilo získať jablko a čo sa mu stalo. Kráľovná sa len zasmiala a povedala svojmu synovi: „Ničoho sa neobávaj, syn môj. Ako vidíš, víla ťa doteraz ochránila a Slnko nenašlo nikoho, kto by ťa mohol potrestať. Tak maj z toho radosť a buď šťastný. Si skutočný Slnečný hrdina.“

            Po istom čase princ zabudol na svoje dobrodružstvo a zosobášil sa s krásnou princeznou. Nejaký čas žili spolu veľmi šťastne. Ale jedného dňa, keď poľoval, zrazu veľmi vysmädol. Chcel sa napiť vody z potoka, v ktorej zbadal kraba. Tak bol veľmi opatrný, lebo si spomenul na slová svojho bieleho koňa. Vtedy sa tam zjavila žena v čiernom, matka Slnka, a povedala mu: „Mal si zomrieť uhryznutím krabím klepetom, ale podarilo sa ti pred tým uniknúť, tak si právoplatne volaný Slnečný hrdina. Ber to ako varovanie, že kto sa neprávoplatne začne nazývať nejakým titulom, ktorý mu neprináleží a na ktorý nemá nárok, trest ho neminie.“

            Teraz už so sebou spokojný Slnečný hrdina sa vrátil domov a bol celý život šťastný, že sa mu podarilo obhájiť svoje slávne meno. I keď mu pri tom pomohol jeho dobrý priateľ – biely kôň a víla. Preto si priateľov treba vážiť, aj keby to mal byť len kôň, lebo nikdy nevieme, kedy sa nám zídu.

            @[Poviedky a legendy z Bukoviny, Von Wliolocki, Andrew Lang, Robert Hodosi]