4*34.(147.) Bosorka a deti **(1,5k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden roľník. Jeho manželka zomrela a nechala mu na krku dve deti, dvojičky, syna a dcéru. Niekoľko rokov žil muž sám so svojimi deťmi, o ktoré sa staral najlepšie, ako len vedel. No zdalo sa mu, že predsa len v dome chýba ženská ruka, ktorá by sa starala o chod domácnosti. Tak sa rozhodol, že sa znova zosobáši. Akosi cítil, že nová manželka by mu priniesla pokoj na duši, postarala by sa mu o domácnosť a zaopatrila vrúcnou láskou jeho deti, ktoré boli teraz bez matky. Tak sa zosobášil. Nasledujúce roky mu nová manželka priviedla na svet niekoľko detí. Pokoj a poriadok do domácnosti mu však nepriniesla. Lebo táto macocha bola veľmi krutá na jeho dvojičky. Tĺkla ich, bila, čo sa do nich len zmestilo. Nechávala ich vyhladovať a neustále ich vyháňala z domu. Bola toho názoru, že sa ich zbaví stoj čo stoj. Napokon jej do hlavy prišla diabolská myšlienka. Rozhodla sa, že ich pošle do ponurého lesa, kde žila zlomyseľná bosorka. Tak jedno ráno sa k nim prihovorila, hovoriac:

            „Detičky, vy ste boli také dobré a poslušné, že vás za odmenu pošlem svojej babičke, ktorá žije v malej chatke v lese. Budete ju musieť poslúchať a slúžiť jej, ale ona vás veľmi dobre odmení a dá vám to najlepšie zo všetkého, čo má.“

            Tak dvojičky spoločne opustili domov. Malá sestra, ktorá bola na svoj vek dosť vyspelá, povedala svojmu bratovi: „Nuž, najskôr poďme navštíviť našu starú mamu a povedzme jej, kde nás naša macocha posiela.“

            Keď ich stará matka počula, kde odchádzajú, rozplakala sa súcitom a povedala im: „Ach, moje vnúčence bez matky! Ako vás len ľutujem, a predsa nemôžem urobiť nič, aby som vás ochránila. Vaša macocha vás neposiela za svojou babkou, ale ku zlomyseľnej bosorke do veľkého pochmúrneho lesa. Veľmi dobre ma počúvajte, vnúčence moje. Ku každému, koho stretnete, musíte byť veľmi slušné a nikdy sa s nikým nehádať. Nikdy nikomu neuchmatnite ani kúsok suchej kôrky. Ktovie, či vám napokon tá osoba, ktorej pomôžete, nepreukáže veľkú službu.“

            Potom dala deťom fľašu mlieka, kus šunky a bochník chleba. Deti sa vypravili do veľkého tmavého lesa. Keď putovali nejaký čas, v najhustejšom lese zbadali malú schátranú chatrč. Nazreli dnu. Ležala tam bosorka. Hlavu mala na prahu dverí, nohy mala natiahnuté do dvoch kútov izby a zohnuté v kolenách, ktorými sa takmer dotýkala plafónu v izbe.

            „Čo ste zač?“ zavrčala hrozivým hlasom, keď uvidela deti.

            Tie jej zdvorilo odpovedali a pritom sa snažili schovať jedno za druhé:

            „Dobré ráno, babička. Naša macocha nás poslala za tebou, aby sme ti boli na pomoci a slúžili ti.“

            „Uvidíme, či ste toho schopné,“ zavrčala bosorka. „Ak budem s vami spokojná, odmením sa vám. Ale ak nie, položím si vás na panvicu a upečiem v peci, moje drobné milé deti. Určite k vám boli pri výchove dosť nežní, ale ja sa už postarám o to, aby som vám dala správnu výchovu. Uvidíme, či nie.“

            Ako tak povedala, dala dievčaťu priasť priadzu. Chlapcovi dala sito, v ktorom mal doniesť do chatky vodu zo studne. Potom odišla do lesa. Dievča sedelo pri svojej praslici a horko plakalo. Nevedelo priasť. Keď vtom začulo stovky malých nôh cupitať po dlážke. Z každej diery a kúta v miestnosti k nej pribehli myši. Pišťali jedna cez druhú:

            „Čože máš také červené oči?

            Nože nám daj pod zub čosi!

            Pomôžeme ti verne.

            Nerád sa ti prosíme.“

Tak im dievča nadrobilo kúsok z chleba, ktorý dostalo od svojej starej matky. Myši jej povedali, že bosorka má mačku, ktorá veľmi obľubuje šunku. Že ak dá tej mačke šunku, tá jej ukáže cestu z lesa von a medzitým bude za ňu priasť priadzu. Tak sa dievča vybralo hľadať mačku. Našla vonku svojho brata vo veľkých ťažkostiach. Vôbec nemohol nabrať ani kvapku vody do sita. Tak ako vodu doňho nalial, tá hneď z neho vytiekla. Snažila sa ho upokojiť a vtedy začuli trepot krídel nejakých vtákov – striežikov. Zostúpili na zem a zaštebotali: „Nadrobte nám chleba, len toľko nám treba. Zašijeme sito. Uvidíš, že pôjde ti to.“

            Nuž dvojčatá nadrobili pre vtáky na zem omrvinky z chleba. Vtáky len tak skákali jeden cez druhého, zobali omrvinky a od radosti cvrlikali a štebotali. Keď dojedli poslednú omrvinku, poradili chlapcovi, aby zalepil diery na site hlinou a potom ním nabral vodu zo studne. Urobil, ako mu vtáky povedali, a do chatrče doniesol plné sito vody bez toho, aby rozlial čo i len jednu, jedinú kvapku. Keď prišli do chatky, našli tam na podlahe mačku skrútenú do klbka. Pohladkali ju a nakŕmili šunkou. I prihovorili sa jej: „Naša milá šedivá mačička, povedz že nám, ako sa nám podarí utiecť od bosorky?“

            Mačka sa im poďakovala za šunku a povedala im, aby si zobrali so sebou z domu vreckovku a hrebeň, lebo bosorka ich určite bude prenasledovať. Avšak keď hodia na zem vreckovku, tá, keď sa dotkne zeme, sa hneď premení na veľkú rieku, čo zdrží bosorku v jej úsilí chytiť ich. Ak sa jej predsa len podarí prekonať rieku, nech hodia na zem hrebeň a bežia, čo im len sily budú stačiť. Hrebeň sa premení na hustý les, čo zdrží bosorku natoľko, že sa im podarí dostať ďaleko od nej preč do bezpečia.

            Mačka sotva dokončila svoje rozprávanie, keď sa práve vrátila bosorka. Všimla si, že deti splnili svoju úlohu.

            „Nuž, pre dnešok ste si splnili svoje povinnosti,“ zavrčala. „Ale zajtra vám dám niečo zložitejšie urobiť. Ak to neurobíte správne, vy rozmaznané decká, upečiem si vás na večeru v peci a zjem.“

            Vystrašené až na smrť si nešťastné deti ľahli na kopu slamy v rohu chatky. Kĺby sa im len tak chveli od strachu. Ani sa neodvážili zaspať. Celú noc sa im veľmi ťažko dýchalo. Ráno bosorka prikázala dievčaťu, aby utkalo dvoje košele ešte pred zotmením. Chlapec mal naštiepať veľkú kopu dreva na triesky. Ako im dala bosorka ich úlohy, odišla do lesa. Akonáhle bola preč z dohľadu, deti vzali vreckovku a hrebeň, chytili sa za ruky a bežali, bežali a bežali. Do cesty sa im postavil strážny pes. Chystal sa na ne skočiť a roztrhať ich na kusy. Hodili mu zvyšok zo svojho chleba, ktorý vďačne zjedol a veselo začal krútiť chvostom. V ceste im teraz stály brezy, ktorých konáre im takmer dopichali oči. Ale malá sestra konáre zviazala šatkou a bezpečne prešli vedľa nich. Potom bežali krížom cez les, až prišli na otvorené polia.

            Medzitým bola mačka v chatke zaneprázdnená tkaním košieľ a rozmotávaním nití. Bosorka sa vrátila, aby zistila, ako sa deťom darí. Prikrčila sa pod okno a zašepkala:

            „A či tkáš, moje drahé dieťa?“

            „Áno, babička, tkám,“ odpovedala mačka.

            Bosorke sa to nezdalo. Tak nazrela dovnútra. Keď uvidela, že jej deti utiekli, celá sa rozzúrila, hodila po mačke misku a povedala: „Prečo si im dovolila, aby odišli? Mala si im radšej oči vyškriabať!“

            Ale mačka si stočila chvost dohora a takisto prehla chrbát, vraviac: „Už som ti verne slúžila toľko rokov, a ani kostičku si mi nehodila. No tieto zlaté deti mi dali zo svojej vlastnej šunky.“

            Potom sa bosorka rozzúrila na psa a brezy, pretože nechali deti prejsť vedľa nich. Pes jej však povedal: „Slúžil som ti verne už veľa rokov, a ty si mi nikdy nedala viacej ako tvrdú kôrku. No deti mi dali skoro celý svoj bochník chleba.“

            Breza zašušťala listami a povedala: „Slúžila som ti dlhšie, ako si pamätám. Ty si ma nikdy neozdobila a neuviazala moje konáre ani povrazom. Ale tieto deti ma ozdobili najjasnejšími mašľami.“

            Tak bosorka videla, že sa zbytočne spoľahla na svojich služobníkov. Najlepšia vecou, čo mohla urobiť, bolo, že nasadla na svoju metlu a začala prenasledovať deti. Ako s ňou zametala za sebou po zemi, deti začuli jej šušťavý zvuk. Hneď hodili vreckovku poza svoje plecia. Okamžite za nimi začala tiecť a mohutnieť veľká, široká rieka.

            Chvíľu trvalo, pokým bosorka prišla k úzkemu brodu, cez ktorý sa mohla preplaviť so svojou metlou. Keď sa jej to podarilo, začala ich prenasledovať ešte rýchlejšie ako predtým. Deti bežali stále ďalej a ďalej. Malá sestra si priložila svoje ucho k zemi a zase začula šušťavý zvuk metly, ako ňou bosorka zametá po zemi a blíži sa k nim. Rýchlejšie než myšlienka hodila za seba hrebeň a bežali ďalej preč. Z hrebeňa okamžite narástol veľký, hustý les. Jeho konáre a korene boli tak nahusto poprepájané, že bolo nemožné cezeň prejsť. Presne tak ako povedala mačka. Keď sa k nemu dostala bosorka na svojej metle, nemohla cezeň prejsť. Tak jediné, čo jej zostávalo urobiť, bolo, že sa musela vrátiť naspäť do svojej chatky.

            Dvojčatá teraz bežali už bezpečne až do svojho vlastného domu k otcovi. Hneď mu povedali, čo všetko si museli pretrpieť. Ich otec sa veľmi nahneval na ich macochu a vyhnal ju z domu preč. Nikdy ju už späť k sebe do domu nepustil. Potom žil šťastne sám so svojimi deťmi až do neskorej staroby. Starostlivo sa o ne staral a nikdy nedopustil, aby im niekto cudzí viac ublížil.

            @[Ruské rozprávky, Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]