4*35.(148.) Orieškové dieťa **(0,9k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden pár, ktorý nemal žiadne deti. Každý deň sa modlili nebesám, aby im zoslali dieťa. Aj keby nemalo byť väčšie ako lieskový oriešok. Napokon nebesá vypočuli ich modlitby a zoslali im dieťa presne o veľkosti lieskového orieška, ktorý nikdy neporástol ani o palec vyššie. Rodičia boli veľmi oddaní svojmu dieťaťu. Malé stvorenie vychovávali s láskou a nežne sa oňho starali. Ich drobnučký syn bol taký bystrý, ako sa len dalo predstaviť. Mal dôvtip a rozum, nad ktorým žasli všetci ich susedia. Veľmi múdro vedel rozprávať.

            Keď mal Orieškový chlapec pätnásť rokov, jedného dňa, ako sedel na stole v škrupine od vajca, jeho matka sa k nemu obrátila a takto sa mu prihovorila: „Už máš pätnásť rokov. Už viacej neporastieš. Kým by si chcel byť?“

            „Chcem byť poslom,“ odpovedal Orieškový chlapec.

            Vtedy sa jeho matka rozosmiala, vraviac: „Aký skvelý nápad! Ty a posol? Veď ty so svojimi drobnými nohami prejdeš za hodinu tú istú vzdialenosť, ako priemerný človek za jednu minútu!“

            Ale Orieškový chlapec sa nedal: „Napriek tomu aj tak chcem byť poslom! Stačí, keď pošleš po mne niekde nejakú správu, a uvidíš, že sa zakrátko vrátim naspäť. Vybavím všetko, čo potrebuješ.“

            Nuž tak mu jeho matka povedala: „Dobre teda. Choď ku svojej tete, ktorá žije v susednej dedine, a prines mi od nej hrebeň.“ Orieškový chlapec rýchlo vyskočil z vajíčkovej škrupiny a bežal na ulicu. Tam našiel muža, ktorý si práve upravoval sedlo na svojom koni. Vyliezol koňovi hore po nohe až na chrbát a usadil sa pod sedlo. Odtiaľ ho začal pichať špendlíkom do chrbta. Kôň silno zaerdžal, vyskočil a začal rýchlo cválať, aj napriek jazdcovej snahe zastaviť ho. Keď prišli do dediny, Orieškový chlapec prestal koňa pichať špendlíkom a úbohé, unavené viera už ďalej pokračovalo slimačím tempom. Orieškový chlapec toho využil a obratne zliezol dolu koňovi po nohe. Potom bežal ku svojej tete a vypýtal si od nej hrebeň. Ako šiel od nej, stretol ďalšieho jazdca. Na ceste domov urobil presne to isté. Keď podal svojej matke hrebeň od tety, tá bola veľmi prekvapená a neveriaco sa ho spýtala: „Syn môj, ale ako sa ti tak rýchlo podarilo vrátiť sa naspäť?“

            „Ach, matka moja,“ odpovedal, „a či som ti nehovoril, že robiť posla je pre mňa tá správna úloha?“

            Jeho otec vlastnil koňa, ktorého často brával napásť sa na lúku. Jedného dňa zobral so sebou i svojho Orieškového syna. Napoludnie sa obrátil ku svojmu malému synovi a povedal mu: „Zostaň tu a dozri na koňa. Ja musím ísť teraz domov a niečo povedať tvojej matke, ale čoskoro sa vrátim.“

            Keď bol jeho otec preč, prechádzal okolo zlodej, ktorý si všimol, ako sa kôň pasie bez dozoru. Tak k nemu prišiel, nasadol naň a chcel na ňom odísť preč. Orieškový chlapec bol však preňho až moc šikovný. Vyštveral sa na koňa po jeho chvoste a začal ho hrýzť do chrbta. Zviera sa splašilo a bez ohľadu na smer, kam na ňom chcel odísť zlodej, začalo cválať rovno domov. Otec, keď uvidel neznámeho muža jazdiť na jeho koni, bol veľmi prekvapený. No Orieškový chlapec rýchlo zliezol z koňa a povedal mu, čo sa stalo. Tak otec dal zlodeja hneď chytiť a uväzniť do väzenia.

            O niečo neskôr, na jeseň, keď mal Orieškový chlapec už dvadsať rokov, povedal svojim rodičom: „Zbohom, drahý otec a matka, dobre sa tu majte. Ja idem do sveta. Hneď ako zbohatnem, tak sa vrátim domov.“

            Rodičia sa smiali nad slovami malinkého muža. No, že by toho bol schopný, mu neverili ani na chvíľu. Nadišiel večer a zotmelo sa. Orieškový chlapec sa vyštveral na strechu až ku komínu, pri ktorom mali hniezdo bociany. Tie teraz už tvrdo spali. Najstaršiemu bocianovi vyliezol na chrbát a okolo jedného jeho krídla sa priviazal hodvábnou šnúrkou. Potom zaliezol medzi jeho páperie a zaspal.

            Nasledujúce ráno leteli bociany smerom na juh, lebo sa blížila zima. Orieškový chlapec letel krížom cez vzduch na bocianovom chrbte. Keď chcel odpočívať, priviazal ku hodvábnej šnúrke aj druhé bocianie krídlo, aby nemohol letieť ďalej. Takýmto spôsobom sa dostal až do krajiny Afričanov, kde bociany pristáli blízko hlavného mesta. Keď si ľudia tam všimli Orieškového chlapca, boli veľmi udivení. Vzali ho teda aj s bocianom ku kráľovi krajiny. Kráľ sa veľmi potešil tejto malej bytosti a vždy sa staral o to, aby Orieškový chlapec bol stále pri ňom a v bezpečí. Tak veľmi si drobného mužíka obľúbil, že mu dokonca daroval štyrikrát väčší diamant, ako bol on sám. Orieškový chlapec diamant pevne mašľou priviazal bocianovi o krk. Potom, keď si všimol, že sa ostatné bociany pripravujú na let do severných krajín, odviazal svojmu bocianovi krídla, aby mohol letieť. A sám seba priviazal o jeho chrbát a zaliezol mu do peria. A leteli stále bližšie a bližšie k domovu vysoko vo vzduchu. Napokon Orieškový chlapec prišiel do svojej rodnej dediny. Keď pristál s bocianom blízko svojho domu, odviazal mu diamant z krku. Ten dopadol na zem. Poriadne ho schoval do piesku a pokryl drobnými kameňmi. Potom bežal ku svojim rodičom, aby mu pomohli odniesť vzácny poklad domov. On sám ho nevládal odniesť. Taký bol veľký a ťažký ten diamant.

            Orieškový chlapec žil odvtedy šťastne spoločne so svojimi rodičmi. A veľmi sa im v živote darilo až do vysokého veku.

            @[Rozprávky z Bukoviny, Van Wliolocki, Andrew Lang, Robert Hodosi]