4*36/149* Veľký a Malý Klaus **(4,1k)

V istej dedine žili dvaja ľudia, ktorí mali obaja rovnaké meno. Obaja sa nazývali Klaus. No jeden z nich vlastnil štyri kone a druhý len jedného. Aby sa odlíšil jeden od druhého, toho, ktorý mal štyri kone, začali volať Veľký Klaus a toho, ktorý mal iba jedného koňa, nazvali Malý Klaus. Teraz sa dozvieme, čo sa im obom prihodilo, lebo toto je skutočný príbeh.

            Celý týždeň musel Malý Klaus orať pre Veľkého Klausa. Dokonca mu požičal svojho jediného koňa. Raz týždenne, a to v nedeľu, Malému Klausovi Veľký Klaus požičal všetky štyri kone. Hurá! Aký šťastný len bol Malý Klaus. Radostne šľahal bičom ponad všetkými piatimi koňmi. Tento jeden deň boli skutočne všetky také dobré, ako ten jeho. Slnko jasne žiarilo a zvony na kostolných vežiach vyzváňali. Ľudia boli oblečení vo svojich najlepších šatách a išli do kostola so svojimi modlitebnými knižkami žalmov pod svojimi pazuchami, aby si vypočuli kňazovo kázanie. Videli, ako Malý Klaus oral s piatimi koňmi. Bol taký šťastný, že neustále šľahal svojím bičom a hlasno volal: „Hijó! Mojich päť koní!“

            „Tak nesmieš hovoriť,“ povedal Veľký Klaus. „Len jeden kôň je tvoj.“

            Ale niekto ďalší prechádzal okolo a Malý Klaus zabudol, že to nesmie hovoriť, a zvolal: „Hijó, mojich päť koní!“

            „Teraz by si s tým mal skutočne prestať,“ povedal Veľký Klaus. „Ak s tým neprestaneš, uštedrím tvojmu koňovi taký úder, že na mieste spadne mŕtvy!“

            „Už to skutočne znovu nepoviem!“ povedal Malý Klaus. Akonáhle však išli okolo ďalší ľudia a zaželali mu „Dobré ráno!“, pomyslel si, že aký je šťastný, keď mu jeho pole orie päť koňov, a od radosti šľahol bičom vysoko vo vzduchu a zvolal: „Hijó, mojich päť koní!“

            „Ja ti dám, že tvoje kone!“ povedal Veľký Klaus. Uchopil železnú tyč a uderil ňou po hlave koňa Malého Klausa, že ten na mieste spadol a hneď bolo po ňom.

            „Ach, strach a hrôza! Bohužiaľ, už nemám svojho koňa!“ povedal Malý Klaus a začal lamentovať. Hebkú kožu z koňa stiahol a vysušil. Dal ju do vreca. To si prehodil ponad plece a odišiel do mesta, aby ju predal. Mal dlhú cestu pred sebou. Musel prejsť cez veľký tmavý les. Zastihla ho strašná búrka. Stratil prehľad o mieste a čase. Vôbec nemohol nájsť správnu cestu. Nadišla noc. Toho večera sa mu nepodarilo dostať sa do mesta.

            Rovno pred sebou uvidel veľký statok, farmu. Okenice na dome boli zatvorené. No cez štrbiny uvidel vnútri záblesk plápolajúceho svetla. „Bol by som veľmi rád, keby mi tam dovolili prespať,“ pomyslel si Malý Klaus. Tak prišiel ku dverám a hlasno zaklopal. Otvorila mu farmárka. No, keď sa dozvedela od neho, čo požaduje, nakázala mu, aby odišiel preč, že jej manžel nie je doma a ona neberie dnu žiadnych cudzincov.

            „Nuž, musím si ľahnúť vonku teda,“ povedal Malý Klaus. A farmárka mu zatvorila dvere rovno pred nosom. Všimol si tam nablízku veľkú kopu sena. Medzi ňou a domom bol malý prístrešok pokrytý strechou z dosiek.

            „Tu si môžem spokojne pospať,“ pomyslel si Malý Klaus, pozerajúc na strechu. „Perfektnú posteľ si tu spravím. Len keby bocian nezletel dolu a nezačal mi obhrýzať moje nohy.“ Pretože na streche stál skutočný bocian. Mal tam totiž svoje hniezdo. Malý Klaus sa teda udomácnil vo svojom novom príbytku. Ľahol si a pohodlne sa tam uvelebil. Drevené okenice neboli až po vrch, tak mohol vidieť do miestnosti.

            Stál tam veľký stôl. Na ňom bolo prestreté víno, pečené mäso a chutnučká ryba. Farmárka a statný tlsťoch sedeli za stolom. Nikto ďalší tam nebol. Ona napĺňala jeho pohár. Medzitým on zasekol vidličku do jemného mäska ryby praženej na masle. Bola jeho obľúbeným jedlom.

            „Keby sa mi len podarilo dostať kúsok z toho lahodného pokrmu!“ pomyslel si Malý Klaus a natiahol hlavu smerom k oknu. Ach, aké chutné koláče tam boli poukladané na stole. Bola to ozajstná hostina!

            Zrazu začul niekoho prichádzať smerom k domu na konskom záprahu. Bol to ten poľnohospodársky farmár, ktorý sa vracal domov. Bol to veľmi hodnotný a veľavážený človek. Mal však jednu zvláštnosť. Neznášal tlsťochov z Yorkshira.  Ak nejakého zbadal, dostal tik pod oko a strašne sa rozzúril. Preto tu bol tento tlsťoch na návšteve pozdraviť farmárku, lebo vedel, že jej manžel bol mimo domu. Nuž a vďačná, dobroprajná žena ho teda pohostila najlepším jedlom, ktoré mala k dispozícii. Avšak pri počutí dupotu koní, ako sa farmár vracal, sa náramne vydesili. Farmárka urputne prosila tlsťocha, aby sa ukryl a zaliezol do steny vstavanej prázdnej skrine. On tak urobil. Už vedel, že farmár neznáša tlsťochov. Manželka náhlivo vopchala do trúby všetko jedlo a víno. Keby to uvidel jej manžel, určite by sa bol opýtal, že čo všetko to má znamenať.

            „Och, božemôj, koľká škoda!“ zakvílil Malý Klaus v prístrešku, keď videl, ako mu hostina mizne z pohľadu.

            „Hej! A či je tam niekto?!“ zvolal farmár, keď zachytil letmým pohľadom Malého Klausa. „A čože tam tak ležíš? Poď že so mnou do domu.“ 

            Vtedy mu Malý Klaus riekol, že sa stratil v neúprosnom, sychravom počasí, a hneď ho aj poprosil, aby mu dovolil stráviť noc dnu.

            „Ale samozrejme,“ odpovedal farmár. „Avšak najskôr si musíme dať nejakú požívatinu a zasýtiť náš hlad!“

            Manželka ich oboch prijala veľmi vľúdne a s láskavým srdcom. Hneď im aj prestrela stôl. Podávala sa veľká misa ovsenej kaše. Farmár bol hladný, len mu tak všetci svätí v bruchu hrali. Tak jedol z chute a s veľkým apetítom. Malý Klaus však mal stále pred očami výdatné jedlo praženej ryby, pečeného mäsa a koláčov, ukrytých v trúbe na pečenie. Pod stolom pri nohách mal položené vrece s konskou kožou. Ako vieme, išiel s ňou na trh do mesta ju predať. Kaša mu neveľmi chutila. Šliapol na vrece a suchá konská koža vydala zo seba piskľavý, praskavý zvuk.

            „Pst!“ odvetil Malý Klaus smerom ku vrecu. A zároveň naň stúpil znovu. Takže koža zapišťala ešte zvučnejšie než predtým.

            „Počuj! Čože to máš v tom tvojom vreci?“ spýtal sa farmár.

            „Nuž, to je tam taký škriatok!“ povedal Malý Klaus. „On vraví, že prečo by sme mali jesť kašu, keď nám vyčaroval plnú trúbu pečeného mäsa, praženú rybu na masle a hŕbu koláčov.“

            „Dobrotivé nebo!“ povedal farmár a otvoril trúbu. I čudoval sa nadovšetko, keď otvoril trúbu a uvidel tam všetky tie lákavé pochutiny. Tá žena tam nemohla nič povedať, len zaraz položila všetko to jedlo na stôl. A tak jedli rybu, mäso a natláčali do seba lahodné koláče. Malý Klaus zase šliapol na svoje vrece, takže jeho konská koža zase popraskala a vydala zo seba škrípavý zvuk.

            „Nuž, čo teraz vraví?“ opýtal sa farmár.

            „Vraví len toľko,“ odpovedal Malý Klaus, „že tiež vyčaroval pre nás tri fľaše horkastého, zemitého vína. Stoja rovno vzadu v trúbe!“

            Manželka musela ísť priniesť víno, ktoré ukryla. A farmár pil a pil dúšok po dúšku a začínal sa dostávať do bujarej, veselej nálady. Veľmi rád by bol býval mal takého škriatka, akého mal Malý Klaus vo vreci.

            „Počuj! Vedel by vyčarovať diabla?“ spýtal sa farmár. „Veľmi rád by som ho videl, lebo teraz som vo veľmi povznesenej nálade!“

            „Áno, určite,“ povedal Malý Klaus. „Môj škriatok dokáže urobiť všetko, o čo ho požiadam. Nie je tak? Všakže??“ spýtal sa a postúpal po vreci, až suchá konská koža znovu popraskala a zapišťala. „A či si počul? Vraví, že „Áno“, ale že diabol vyzerá tak škaredo, že by bolo pre nás lepšie, aby sme ho neboli videli.“

            „Och! Ja sa nemám čoho obávať. Akože vyzerá?“

            „On sa nám ukáže v podobe tlsťocha z Yorkshira!“

            „Nuž, vravím,“ povedal farmár, „to musí byť teda skutočne škaredý! Mal by si vedieť, že z celej duše neznášam tlsťochov, a hlavne tých z Yorkshira! Ale, čo už na tom. Na tom teraz nezáleží. Viem, že to je diabol, tak to mi nevadí! Cítim sa byť na to pripravený. Ale nesmie ísť blízko pri mňa!“

            „Musím o to požiadať môjho škriatka,“ povedal Malý Klaus. Šliapol na svoje vrece a priložil nižšie k nemu svoje ucho.

            „Čo vraví?“

            „Vraví, že môžeš otvoriť tamtú do steny vstavanú skriňu v kúte miestnosti a uvidíš, ako sa vo vnútri nej tlačí diabol. Ale že si máš dávať pozor a pridržať dvere pootvorené iba, aby sa mu nepodarilo odtiaľ uniknúť.“

            „Pomôžeš mi ho zadržať?“ žobronil farmár, idúc smerom ku skrini, kde jeho manželka ukryla skutočného tlsťocha z Yorkshira, ktorý tam sedel vo vnútri a triasol sa hrôzostrašným strachom. Farmár pootvoril dvere na skrini a zbadal ho vo vnútri.

            „Uf!“ odfúkol si farmár a uskočil smerom vzad. „Áno, práve som ho uvidel. Vyzerá, ako typický tunajší yorkshirský tlsťoch. Och, to bola strašná skúsenosť!“

            Tak musel znovu čosi popiť, aby sa pozbieral z tranzu. A tak teda pili, čo im hrdlo ráčilo až do neskorej noci.

            „Počuj! Ty mi musíš toho škriatka predať,“ preriekol farmár. „Môžeš zaňho pýtať hocičo, len chceš! Zaplatím ti na drevo 35 litrov, čiže jeden bušel peňazí, a to tu hneď a zaraz na mieste.“

            „Nie, skutočne nemôžem,“ povedal Malý Klaus. „Len si pomysli, koľko vecí môžem mať od môjho škriatka!“

            „Ach! Ja by som ho vážne veľmi chcel!“ povedal farmár a veľmi silno pritom žobronil.

            „Nuž, dobre teda!“ povedal napokon Malý Klaus. „Keďže si bol voči mne taký ohľaduplný a poskytol mi túto noc prístrešok, predám ti ho. Nechám ti ho za bušel peňazí, ale musí to byť plná miera, ani o kúsok menej.“

            „To ti zaručujem,“ zaprisahal sa farmár. „Ale tú vstavanú skriňu si vezmeš so sebou. Ja ju v tomto dome nechcem ani len ďalšiu minútu. Ktovie, či v nej náhodou ešte stále nie je ten diabol?“

Malý Klaus dal farmárovi vrece so zoschnutou konskou kožou. Namiesto nej vyfasoval obnos 35 litrového vreca plného peňazí, presne jeden bušel. Farmár mu k tomu nadelil aj káru, na ktorej aby mohol odniesť so sebou jeho peniaze a skriňu. „Ďakujem a s Pánom Bohom,“ povedal Malý Klaus. Potom odišiel preč so svojimi peniazmi a veľkou skriňou, v ktorej sedel tlsťoch.

Na konci lesa tiekla veľká, hlboká a búrlivá rieka. Voda tiekla tak rýchlo, že bolo priam nemožné preplaviť sa cez ňu bez toho, aby vás jej prietok neuniesol strmhlav dolu prúdom.

Našťastie nablízku bol postavený nový most, ktorý viedol krížom ponad rieku. Uprostred neho Malý Klaus zastal a povedal hlasno, tak, aby to ten tlsťoch začul:

„A čo mám teraz robiť s touto blbou skriňou? Je ťažká, ako keby bola plná kameňov! Len by som sa unavil, keby som ju všade vláčil so sebou. Zhodím ju do rieky. Keď sa mi sama doplaví domov, nuž dobre a fajn. A ak nie, to ma nemusí trápiť a sužovať, to nie je už moja záležitosť.“

Potom jednou rukou zľahka nadvihol skriňu, ako keby ju chcel šmariť do vody.

„Nie, nerob to, prosím ťa!“ zvolal tlsťoch zvnútra skrine. „Nechaj ma vyjsť von najskôr!“

„Och, ajaj!“ povedal Malý Klaus a predstieral, že sa obáva. „Ten diabol tam stále musí byť! Musím ho čo najrýchlejšie zhodiť do vody. Nech sa utopí!“

„Ó, nie! Vážne, nie!“ zvolal tlsťoch. „Dám ti celý bušel peňazí, ak ma necháš ísť!“

„Ahá! No to je potom celkom iná záležitosť!“ povedal Malý Klaus a otvoril skriňu. Tlsťoch z nej vykročil von rezkým krokom a skriňu, s ktorou nemal veľmi dobrú skúsenosť, sám zatlačil do zurčiacej vody pod nimi. Potom spoločne odišli do jeho domu, kde napočítal a dal Malému Klausovi plný bušel peňazí.

„Nuž, dostal som celkom slušnú sumu peňazí za svojho koňa!“ povedal si popod fúzy Malý Klaus, keď vysypal všetky svoje peniaze vo svojej izbe doma na dlážku. „Toto dostane Veľkého Klausa do ozajstnej zúrivosti, keď sa dopočuje, ako som zbohatol cez jedného koňa. Ale zatiaľ mu radšej nič neprezradím!“

Tak poslal chlapca k Veľkému Klausovi požičať váhu na žito.

„Čo ten chce teraz s ňou robiť?“ pomyslel si Veľký Klaus a namazal na spodok trochu smoly. Takže čokoľvek len bude vážiť, trochu z toho by malo zostať vo vnútri nádoby. A toto sa práve stalo. Pretože, keď dostal váhy naspäť, tam našiel prilepené tri nové strieborné päťšilingové mince.

„Čo má toto znamenať?“ povedal Veľký Klaus a okamžite odbehol ku Malému Klausovi.

„Odkiaľ si zohnal toľko veľa peňazí?!“

„Ó, to je za moju konskú kožu. Totiž som ju predal včera večer.“

„To je definitívne dobrá cena!“ povedal Veľký Klaus a bežal naspäť domov vo veľkom zhone. Zobral do ruky sekerku. Praštil ňou poriadne do hlavy všetky svoje štyri kone. Zodral ich z kože a išiel s ňou do mesta.

„Kože! Dobré kože! Kto kúpi kože?“ volal, ako kráčal ulicami.

Všetci obuvníci a garbiari sa nahrnuli okolo neho a pýtali sa ho na cenu, čo za ne požaduje. „Bušel peňazí za jednu kožu,“ povedal Veľký Klaus.

„A čo si už úplne zošalel?“ skríkli naňho. „Myslíš, že nosíme len tak so sebou pod pazuchou bušel peňazí?“

„Kože! Dobré kože! Kto kúpi kože?“ znovu začal vyvolávať a každému, kto sa dopytoval na cenu, odpovedal rovnako: „Bušel peňazí za jednu kožu.“

„On si robí žarty na náš účet,“ vraveli. A obuvníci zobrali svoje drevené metre, garbiari svoje kožené zástery a dali Veľkému Klausovi dobrú nakladačku. „Kože, dobré kože!“ kričali uštipačne. „Áno, my ti natiahneme tvoju kožu, nech sa trochu rozpáli! Preč s tebou! Von z mesta!“ kričali, ako ho trieskali jeden cez druhého. Veľký Klaus sa musel ponáhľať preč tak rýchlo, ako len vládal, ak si chcel zachrániť svoj holý život.

„Aha!“ povedal, keď prišiel domov. „Takže takto. Za toto Malý Klaus draho zaplatí. Pripravím ho o život!“

I stalo sa, že Malému Klausovi medzitým zomrela babka. Hoci nikdy k nemu nebola veľmi milá, dosť ho to zarmútilo a utápal sa v smútku. Zobral teda mŕtvu starú ženu a položil ju do svojej vyhriatej postele. Dúfal, že sa predsa len ešte preberie späť k životu. Tam ju nechal ležať celú noc, zatiaľ čo on sedel v kúte na stoličke a tam spal, ako zvykol za dlhých zimných nocí, keď odtiaľ po večeroch sledoval mesiac cez oblok. Ako tam tak driemal a bol v takom polospánku, zrazu sa otvorili dvere. Objavil sa v nich Veľký Klaus so sekerou v ruke. Mesiac svietil. Bolo prítmie. Vedel veľmi dobre, kde sa nachádza v izbe posteľ Malého Klausa. Uvidel v nej zakrytú postavu, ktorú praštil celou silou po hlave. Myslel si, že to bol v posteli Malý Klaus a že sa mu ho podarilo poslať na večnosť. Avšak v tej tme si nevšimol, že tam ležala len už dávno mŕtva a studená babka. I povedal: „Tak, a máš čo preto! Už ma viacej nedobehneš svojimi zajačími kúskami!“ Potom odišiel domov.

„Aký až príliš zlomyseľný muž je tento Veľký Klaus!“ pomyslel si Malý Klaus. „On sa ma vážne chystal zabiť! To bolo dobré pre moju babku, že už nebola medzi živými, inak by ju bol býval zabil!“

Potom obliekol svoju babku do jej nedeľných šiat. Požičal si koňa od svojho suseda. Zapriahol povoz. Posadil ju na voz na zadné sedadlo, o ktoré ju uviazal, aby nespadla, pokým budú jazdiť, a takto odišiel preč. Keď slnko vystúpilo hore spoza kopcov, ocitli sa práve pred priestranným hostincom. Malý Klaus zosadol z voza a vošiel zohnať si niečo na pitie. Hostinský bol veľký boháč. Bol to muž o veľkej hodnote, ale mal prudkú, nevyspytateľnú povahu.

„Dobré ránko!“ prihovoril sa Malému Klausovi. „Vy ste dnes ranné vtáča na cestách.“

„Áno,“ odpovedal Malý Klaus. „Idem do mesta so svojou babkou. Ona sedí vonku na voze. Už je stará, nemôžem ju priniesť dnu. Ťažko sa jej chodí. Boli by ste taký hodný a zaniesli jej za pohár medoviny? Len toľko k tomu, že ona je už na svoj vek dosť nedoslýchavá. Budete musieť k nej hovoriť dosť hlasno.“

„Ó, áno, nebojte sa, určite budem. Dám si na tom dosť záležať!“ povedal hostinský a natočil do veľkého pohára domácu medovinu. Potom ho vzal von mŕtvej babke, ktorá sedela vzpriamene vzadu na voze.

„Nesiem vám za pohár medoviny od vášho syna,“ povedal jej hostinský. No mŕtva stará žena mu predsa nemohla odpovedať ani pol slova a len strnulo sedela na mieste. „Haló! Je niekto doma? Nepočujete?“ kričal hostinský tak hlasno, ako vedel. „Tu je pohár medoviny, ktorý vám objednal váš syn!“

Potom zakričal znovu to isté, a znovu ešte raz. Lenže na mŕtvu babku to nemalo žiaden účinok. Ani sa nepohla. Napokon sa tak rozhneval, že jej pohár s medovinou hodil rovno do ksichtu. Keďže ona teraz nebola riadne priviazaná k sedadlu, prevrátila sa nabok.

„Haló! Hej! Moment!“ kričal Malý Klaus a vybehol z hostinca cez dvere von. Chytil hostinského pod krk zvolal: „Veď vy ste mi zabili babku! Pozrite, akú veľkú dieru má na čele!“

„Och! Koľké to nešťastie!“ zvolal hostinský a žmolil si pritom ruky. „To za všetko môže ten môj horúci južanský temperament! Drahý pán Malý Klaus! Ja vám dám celý, celučký bušel peňazí. Pochovám vašu babku, ako keby bola moja vlastná. Len nikomu o tom nehovorte, inak prídem o hlavu. A to by bolo dosť nepríjemné.“

Tak Malý Klaus zobral bušel peňazí a hostinský tajne pochoval jeho babku do plytkého hrobu, ako keby bola jeho vlastná.

Nuž, keď sa Malý Klaus opäť dostal domov s toľkými peniazmi, poslal svojho chlapca k Veľkému Klausovi požičať mernú váhu na žito.

„To čo je?“ povedal Veľký Klaus. „A či som ho nezabil? Musím sa ísť na to pozrieť na vlastné oči!“

Tak sám osobne zaniesol Malému Klausovi mernú váhu na žito.

„Nuž, tak vrav! Kde si zohnal všetky tieto peniaze?“ spýtal sa príkrym hlasom a očami len tak hltal kopu strieborniakov.

„Veď ty si zabil moju starú babku, a nie mňa,“ povedal Malý Klaus. „Ja som ju potom predal a dostal som za ňu bušel peňazí v striebre.

„To je v skutku dobrá cena!“ povedal Veľký Klaus a hneď sa ponáhľal domov. Vzal prvú sekeru, čo mu prišla pod ruku a skántril ňou svoju vlastnú starú babku. Uložil ju do voza a odviezol sa na ňom k najbližšiemu lekárnikovi. Tam sa opýtal, že či nechcú kúpiť nejaké mŕtve telo.

„Kto je to? A ako ste k nemu prišli?“ vypytoval sa lekárnik.

„To je len moja babka,“ povedal Veľký Klaus. „Vlastnou sekerkou som ju pripravil o život. A to len preto, aby som dostal za ňu bušel peňazí.“

„Vy ste sa snáď úplne pomiatol!“ povedal lekárnik. „Ani tu len nespomínajte také veci, lebo prídete o hlavu!“ A začal mu vysvetľovať, akého hrozného a desivého činu sa dopustil, aký je on zlomyseľný človek, a že by mal byť za to potrestaný. Až sa napokon Veľký Klaus z toho prenáramne vystrašil. Naskočil do svojho voza a zvrtol to smerom domov tak bleskovo rýchlo, ako len vedel. Lekárnik a všetci ľudia na okolí si mysleli, že zošalel. Tak ho nechali ísť.

„Za toto zaplatíš!“ povedal Veľký Klaus, ako si to valil domov. „Za toto horko, ťažko zaplatíš, Malý Klaus!“ a päsťou sa vyhrážal k tmavým oblakom na oblohe.

Tak hneď ako sa dostal domov, zobral najväčšie vrece, aké len vedel nájsť. Išiel ku Malému Klausovi a takto mu povedal: „Ty si ma znova úplne pobláznil! Najprv som skántril svoje štyri kone a potom svoju starú babku! To je všetko len a len tvoj vina! Ale už mi viacej nervy píliť nebudeš!“ A uchopil Malého Klausa a napchal ho do vreca. Prehodil si ho cez plece a kričal pritom z plného hrdla: „Teraz ťa idem utopiť ako malé mačence!“

Musel prejsť hodne dlhú cestu, pokým sa dostal k rieke. A na dôvažok k tomu Malý Klaus nebol zrovna ľahká váha. Cesta sa ťahala okolo kostola. Orgán zvučne hral ihravú, chytľavú melódiu a ľudia v kostole spievali najnádhernejšie melodické piesne.

Veľký Klaus si zložil z pleca ťažké vrece s Malým Klausom práve pri vchodových dverách do kostola. I pomyslel si, že si vypočuje nejaký ten žalm v prerývanom či obkročnom rýme predtým, ako sa pustí ďalej. Malý Klaus sa nemal ako dostať z vreca von a všetci boli v kostole. Tak vošiel dnu.

„Ach, božemôj! Ach, všetci svätí!“ stonal vo vreci Malý Klaus. Krútil sa a prevracal zo strany na stranu. Ale nijako sa mu nedarilo uvoľniť šnúrku na vreci.

Práve prechádzal okolo starý, veľmi starý pastier so snehovo bielymi vlasmi a dlhou palicou vo svojej ruke. Hnal pred sebou stádo kráv a volov. Tieto sa nejako obtreli o vrece a to sa prevrátilo.

„Bohužiaľ!“ zakvílil Malý Klaus. „Ja som ešte len taký mladý a predsa musím zomrieť.“

„A ja, úbohý starec,“ povedal pastier dobytka, „som už taký starý a môj koniec neprichádza!“

„Otvor vrece,“ zvolal Malý Klaus, „skrč sa sem namiesto mňa a za chvíľu zomrieš!“

„Ja to veľmi rád urobím,“ povedal pastier dobytka a otvoril vrece. Malý Klaus sa hneď vytackal von.

„Postaráš sa o dobytok, všakže?“ spýtal sa starý muž a skrčil sa do vreca, ktoré Malý Klaus pevne zaviazal. Potom odišiel spolu s kravami a volmi. Čoskoro nato z kostola vyšiel Veľký Klaus. Vzal si na plecia svoje vrece a zdalo sa mu teraz nejaké ľahšie, lebo starý pastier dobytka nebol ani z polovice taký ťažký, ako Malý Klaus.

„Aké je to vrece teraz ľahké! To musí byť preto, že som sa zúčastnil na bohoslužbe.“

Tak si to namieril ku rieke, ktorá bola hlboká a široká.  Z vyvýšeniny zhodil do nej vrece so starým pastierom a zavolal za ním, lebo si myslel, že je v ňom Malý Klaus:

„Do hlbočín s tebou! Už si viacej nebudeš robiť zo mňa žarty!“

Potom išiel domov. Ale keď prišiel na rázcestie, tam stretol pred sebou Malého Klausa, ako ženie pred sebou stádo dobytka.

„To čo má znamenať?“ povedal Veľký Klaus. „A či som ťa už raz neutopil?“

„No, áno,“ odpovedal Malý Klaus. „Zhodil si ma do rieky pred dobrou polhodinou!“

„Ale ako sa ti podarilo získať taký perfektný dobytok?“ spýtal sa Veľký Klaus.

„Toto je morský dobytok!“ povedal Malý Klaus. „Vyrozprávam ti celý príbeh, a pritom ti vrelo ďakujem, že si ma utopil, lebo teraz som na súši skutočne bohatým pánom! Aký som len bol vystrašený v tom vreci! Ako mi vietor pískal okolo uší, keď si ma zhodil z mosta do studenej vody! Hneď som sa potopil na dno. Ale vôbec som sa ani nezranil, lebo na spodku rástla tá najkrajšia a najhebkejšia tráva. Ako som na ňu dopadol, vrece sa okamžite otvorilo. Tá najkrajšia deva v snehobielom odeve s korzetom a s venčekom okolo jej mokrých vlasov ma chytila za ruku a spýtala sa: „Si ty Malý Klaus? Na začiatok tu máš nejaký dobytok a o míľu ďalej na ceste tam je ďalšie stádo, ktoré ti dám ako podarúnok!“ Všimol som si, že rieka bola veľkou hlavnou cestu pre morských ľudí. Pozdĺž nej oni cestujú z mora na pevninu až tam, kde prúd rieky začína. Bolo to niečo úžasné, všade plno kvetov a čerstvá, svieža tráva. Ryby, ktoré plávali vo vode, prechádzali povedľa mojich uší ako vtáky vo vzduchu. Aký len krásni ľudia tam boli. A ten úchvatný dobytok, čo sa tam pásol v priekopách a hrádzach!“

„Ale prečo si teda odtiaľ odišiel zase medzi nás?“ spytoval sa Veľký Klaus. „Ja by som to nikdy nebol býval urobil, keby to tam dole bolo také nádherné všetko.“

„Ach!“ povedal Malý Klaus. „To je všetko len taká moja prešibaná politika. Dobre si počúval, čo som ti povedal? Tá morská deva mi vravela, že míľu ďalej na ceste, myslela tým rieku, lebo ona nemôže ísť ďalej nijakým iným spôsobom, že tam na mňa čaká ďalšie stádo dobytka. Ale tu a tam sa rieka zatáča. Takže riečnym dnom by to bolo dosť zdĺhavé. Preto je oveľa kratšie, keď idem po súši a ženiem svoj statok cez pole ku rieke. Takto som si ušetril celkom dobrú polovicu míle a prídem rýchlejšie k môjmu morskému dobytku!“

            „Ach, ty si ale šťastný chlapík!“ povedal Veľký Klaus. „Myslíš, že aj ja by som mohol dostať nejaký dobytok, keby som bol išiel na dno rieky?“

            „Ó, áno, pravdaže! Myslím, že hej,“ povedal Malý Klaus. „Ale ja ťa nevládzem odniesť vo vreci k rieke. Si pre mňa príliš ťažký! Ak tam chceš ísť po svojich a potom sa strčíš do vreca, s najväčším potešením ťa zhodím do rieky.“

            „Vďaka,“ povedal Veľký Klaus, „ale keď tam prídem a nedostanem žiaden dobytok, tak potom ti dobre namlátim. Pamätaj si to!“

            „Ó, nie, nebuď taký tvrdý na mňa!“ Potom išli spolu k rieke. Keď dobytok, ktorý bol smädný, zbadal v dohľade rieku. Tak začal rýchlo bežať, ako len vedel, aby sa napil.

            „Pozri, ako len bežia!“ povedal Malý Klaus. „Zase chcú ísť ku dnu rieky!“

            „Áno, ale najskôr mi pomôž,“ povedal Veľký Klaus, „pretože inak dostaneš odo mňa riadnu nakladačku!“

            A tak sa skrčil do veľkého vreca, ktoré ležalo na chrbte jedného z volov. „Daj doňho veľký kameň, lebo sa obávam, že sa nepotopím až na dno,“ povedal Veľký Klaus.

            „Ničoho sa neobávaj. To pôjde v pohode!“ povedal Malý Klaus. Predsa však vložil do vreca ešte veľký kameň. Zaviazal ho a potlačil vrece. Čľup! A už bol Veľký Klaus vo vode. Ako olovo sa potopil rovno až na dno.

            „Pochybujem o tom, že tam nájde nejaký dobytok!“ povedal Malý Klaus, ako si to ťahal smerom domov. Tak skončil príbeh o Veľkom a Malom Klausovi.

            [@Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]