4*37/150* Princ Prsteň **(3,8k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz v jednom kráľovstve kráľ a jeho kráľovná.

            Mali jednu dcéru, ktorá sa volala Ingrida, a syna, ktorý sa volal Prsteň. Nemal tak veľmi rád dobrodružstvá, ako muži toho času s vyššou hodnosťou. Nebol slávny kvôli svojej sile ani v narábaní so zbraňami. Jedného krásneho zimného dňa, keď mal dvanásť rokov, išiel so svojimi druhmi do lesa, aby sa zabavil. Cválali na koňoch dlhú cestu. Až napokon zachytili v dohľade laň so zlatým prsteňom na svojich parohoch. Princ by bol veľmi rád, keby sa mu ju podarilo uloviť. Tak ju začali naháňať a cválať za ňou bez prestávky, až napokon sa ich koňom začali nohy podlamovať od vyčerpania. Už to vzdal aj princov kôň. Vtedy sa okolo nich náhle zotmelo a nastala veľká tma, a to taká veľká, že laň sa im úplne stratila z dohľadu. O tom čase už boli veľmi ďaleko od akéhokoľvek ľudského obydlia. Pomysleli si, že je už najvyšší čas, aby sa znovu vrátili domov. Lenže zistili, že sa v lese úplne stratili. Vôbec nevedeli nájsť cestu naspäť. Najprv išli všetci spolu, ale čoskoro si každý z nich osebe myslel, že našiel tú správnu cestu domov. Tak sa napokon rozdelili a každý z nich sa vybral inou cestou.

            Princ sa stratil tiež. Presne tak ako ostatní. Túlal sa nejaký čas, až napokon prišiel k malej čistinke uprostred lesa neďaleko mora. Uvidel tam na stoličke sedieť jednu ženu. Vedľa nej stál veľký sud. Princ prišiel k nej a zdvorilo ju pozdravil. Tá ho veľmi láskavo privítala. Pozrel na dno suda a uvidel tam nezvyčajne krásny zlatý prsteň, ktorý sa mu tak veľmi zapáčil, že nebol schopný z neho zrak odtrhnúť. Žena si to všimla a povedala mu, že ako ten prsteň chce, môže si ho zo suda vybrať. Princ sa jej za to poďakoval a povedal, že to stojí za pokus. Tak sa nahol ponad okraj suda, ktorý sa na prvý pohľad nezdal až taký hlboký. I pomyslel si, že určite sa mu ho podarí odtiaľ poľahky vytiahnuť. Lenže čím viacej sa za ním načahoval, tým hlbší sa mu sud zdal. Ako bol takto prehnutý, žena zrazu vstala, a zatlačila ho do suda hlavou napred a on spadol dnu. Potom mu povedala, aby sa tam udomácnil, že to je teraz jeho kajuta. Pevne uzatvorila vrch suda, ktorý potom celý aj s ním hodila do mora.

            Princ si pomyslel, že do akej ťažkej situácie sa dostal. Sud plával od pobrežia stále ďalej a ďalej. Vlny ho len tak hádzali zo strany na stranu.

            Koľko dní takto strávil, nevedel povedať. Ale napokon sud unášaný vlnami začal narážať na skaly. To ho trochu potešilo. Pomyslel si, že to možno nebude len nejaký útes uprostred mora. Bol celkom slušný plavec, tak sa rozhodol, že vykopne spodok na sude. Keď tak urobil, mohol sa dostať na pobrežie. Kamene pri mori boli hladké a ploské. Avšak za nimi sa nachádzali vysoké útesy. Zdalo sa byť veľmi zložité ich zvládnuť. Ale pomaly sa začal po nich štverať a stúpal vyššie a vyššie, až ich napokon zdolal.

            Ako sa dostal na vrch, sa popozeral okolo seba a všimol si, že je na ostrove, ktorý bol plný jabloní a na nich rástli jablká. Tak ďaleko, ako dovidel, bol ostrov veľmi pekný a pôsobil celkom útulne. Po niekoľkých dňoch, ako tam bol, jedného dňa zrazu začul v lese veľký hluk. Veľmi sa vystrašil. Tak sa išiel ukryť pomedzi stromy. Odtiaľ uvidel, ako sa k nemu približuje veľký obor. Za sebou ťahal sane naložené drevom. Išiel rovno k nemu. Takže nemohol urobiť nič iného, len si ľahnúť na zem tam, kde bol. Keď obor prišiel k nemu, pokojne postál a pozrel na princa. Potom ho vzal do svojich rúk a odniesol so sebou do svojho domu. Bol k nemu výnimočne milý. Dal ho svojej manželke, vraviac, že našiel toto dieťa v lese, aby si ho nechala, že jej pomôže s domácimi prácami. Stará žena sa veľmi potešila a začala princa láskať s najväčším potešením. Tak zostal s nimi. Pritom sa veľmi snažil im vyhovieť a poslúchať ich vo všetkom. Zatiaľ čo oni boli k nemu milší zo dňa na deň.

            Jedného dňa ho obor zobral so sebou na prechádzku po dome a ukázal mu tam všetky izby okrem jedného salóna. Princ bol veľmi zvedavý. Chcel sa dozvedieť, čo sa tam nachádza. Myslel si, že tam musí byť nejaký vzácny poklad. Tak jedného dňa, keď bol obor v lese mimo domu, sa pokúsil dostať sa do salóna. Podarilo sa mu pootvoriť dvere. Všimol si, že vo vnútri sa hýbe nejaké živé stvorenie, ktoré sa rozbehlo k nemu a niečo povedalo. To ho vyľakalo. Cúvol dozadu a dvere znovu zatvoril. Keď jeho strach pominul, opäť išiel otvoriť dvere, lebo si pomyslel, že by bolo zaujímavé sa dozvedieť, čo to stvorenie povedalo. Ale veci sa vyvíjali rovnako ako predtým. Tak sa nahneval na seba. Pozbieral všetku svoju odvahu. Otvoril dvere po tretíkrát a pevne stál. Vtedy tam uvidel veľkého psa, ktorý sa mu takto prihovoril:

            „Vyber si mňa, princ Prsteň.“

            Princ odišiel dosť vystrašený a pomysel si, že to napokon nie je až taký veľký poklad. Ale zároveň to, čo ten pes povedal, mu zostalo pevne v mysli.

            Nevie sa, ako dlho princ zostal s obrom. No jedného dňa obor prišiel za ním a povedal mu, že ho vezme z ostrova na pevninu, lebo už cíti, že nebude dlho žiť. Tiež sa mu poďakoval za dobrú službu a povedal mu, aby si vybral niečo z jeho vlastníctva, že mu dá čokoľvek, čo si len zaželá. Princ Prsteň sa mu srdečne poďakoval a povedal mu, že mu nemusí platiť za jeho služby, lebo to bola len maličkosť. Ale ak si želá mu niečo dať, že chce to, čo je v salóne. Obra to prekvapilo a povedal:

            „Nuž, vybral si si pravú ruku mojej starej ženy. Ale nesmiem porušiť svoje slovo.“

            Hneď nato išiel zobrať svojho psa, ktorý pribehol s veľkou radosťou. Ale princ mal pred ním strach, lebo bol dosť veľký.

            Potom ho obor odprevadil k moru, kde bola kamenná loď, ktorá bola dosť veľká, aby ich oboch spolu so psom uniesla. Keď dosiahli pevninu, obor sa mu priateľsky pozdravil a povedal mu, že po jeho a jeho manželkinej smrti si môže zobrať všetko jeho vlastníctvo na ostrove, čo sa stane za dva týždne. Princ sa mu za to a všetky jeho láskavosti poďakoval. Obor sa vrátil domov. Zatiaľ čo princ Prsteň išiel od pobrežia hlbšie do vnútrozemia. Avšak vôbec nevedel, do ktorej krajiny prišiel. So psom sa obával rozprávať. Ako prešli potichu spolu nejakú vzdialenosť, pes sa mu prihovoril a povedal:

            „Nezdá sa byť, že by si bol veľmi zvedavý. Ešte si sa ma ani nespýtal na moje meno.“

            Princ sa premohol a spýtal sa ho: „Ako sa voláš?“

            „Najlepšie bude, keď ma budeš volať Snati,“ povedal pes. „Teraz prichádzame do kráľovského sídla. Musíš požiadať kráľa, aby sme mohli uňho zostať cez zimu a dal nám obom malú izbu.“

            Princ sa prestal obávať psa. Prišli ku kráľovi a požiadali ho, aby mohli uňho zostať cez zimu, s čím on súhlasil. Keď dvorania uvideli psa, začali sa smiať a doberať si ho. Ako si to princ všimol, poradil im, aby toho nechali, lebo inak budú nemilo prekvapení. Odpovedali mu, že sa ani trochu nestarajú o to, čo im hovorí.

            Potom, čo princ Prsteň strávil s kráľom niekoľko dní, kráľ si začal myslieť o ňom, že je veľmi hodnotný človek, a vážil si ho viacej než ostatných. Avšak kráľ mal jedného poradcu nazývaného Červený, ktorý začal veľmi žiarliť, keď si všimol, ako veľmi si kráľ váži princa Prsteňa. Tak jedného dňa povedal kráľovi, že nerozumie, prečo má takú dobrú mienku o tomto cudzincovi, ktorý sa ešte v ničom neprejavil byť lepším ako ostatní muži. Kráľ mu odpovedal, že ešte tu je len krátky čas. Červený ho požiadal, aby ich oboch nasledujúce ráno poslal do lesa rúbať drevo. Nech uvidí, kto z nich narúbe viac. Snati si to vypočul a povedal to princovi Prsteňovi. Pritom mu poradil, aby si od kráľa vypýtal dve sekery. Keby sa náhodou jedna zlomila, aby mal ešte jednu v zásobe. Nasledujúce ráno kráľ požiadal princa Prsteňa a Červeného, aby išli preňho narúbať drevo do lesa. Obaja s tým súhlasili. Princ Prsteň dostal dve sekery a obaja šli svojou cestou. Keď sa princ dostal do lesa, Snati zobral jednu zo sekier a spolu s ním začal tiež rúbať stromy. Večer sa išiel kráľ pozrieť na ich celodennú prácu, tak ako navrhol Červený. Zistil, že princ Prsteň narúbal dvakrát väčšiu kopu dreva ako Červený.

            „Tušil som to,“ povedal kráľ. „Prsteň nie je úplne zbytočný. Ešte nikdy som nevidel urobenej toľko veľa práce za jediný deň.“

            Princ Prsteň bol teraz u kráľa v ešte väčšej vážnosti ako predtým. A Červený bol ešte viacej nespokojný. Jedného dňa prišiel ku kráľovi a povedal: „Ak je Prsteň taký mocný muž, myslím, že by si ho mohol požiadať, aby zabil divoké býky u nás v lese. Nech ich v ten istý deň stiahne z kože a prinesie ti z nich večer ich rohy a kože.“

            „Nemyslíš si, že je to veľmi nebezpečná a dosť zúfalá úloha?“ spýtal sa kráľ. „Divoké býky sú dosť nebezpečné a nikto sa zatiaľ neodvážil k nim priblížiť.“

            Červený odpovedal, že môže stratiť akurát tak svoj život. Okrem toho kráľ bude mať dobrý dôvod urobiť ho šľachticom, ak zdolá prekážky. Kráľ s tým napokon na vytrvalý nátlak Červeného súhlasil, i keď veľmi neochotne. Jedného dňa požiadal princa Prsteňa, aby išiel preňho zabiť býkov, ktoré sú v neďalekom lese, a priniesol ich rohy a kože ešte v ten istý večer. Princ, nevediac, aké sú býky nebezpečné, hneď súhlasil s danou požiadavkou a zaraz odišiel splniť úlohu. Červený sa tomu veľmi potešil a bol si istý s jeho smrťou.

            Akonáhle prišiel princ na dohľad k býkom, tie prišli k nemu bučiac. Jeden z nich bol nesmierne veľký, druhý bol o dosť menší. Princ Prsteň sa strašne bál.

            „Ako sa ti páčia?“ spýtal sa Snati.

            „Vôbec nie,“ povedal princ.

            „Nemôžme urobiť nič iné, len ich napadnúť. Aby sa nám to podarilo, ty choď oproti tomu menšiemu a ja si vezmem toho väčšieho.“

            S týmto Snati skočil po veľkom býkovi a netrvalo dlho, pokým ho premohol. Ten sa potom zvalil na zem. Medzitým princ napadol toho ďalšieho so strachom a celý sa pritom triasol. Po chvíli mu Snati prišiel na pomoc. Princ už takmer nevládal zápasiť s menším býkom, ale Snati mu rýchlo pomohol a spolu ho premohli. A tak skántrili oboch býkov.

            Každý z nich začal sťahovať kožu zo svojho býka. Snati bol i v tomto oveľa rýchlejší. Večer, keď dokončili svoju úlohu, princovi sa zdali byť kože a rohy ťažké na nesenie. Tak mu Snati povedal, aby mu ich položil na chrbát, že ich odnesie až k bráne paláca.

            Princ s tým súhlasil. Všetko, okrem kože malého býka, položil psovi na chrbát. Tú poniesol sám. Pri bráne paláca všetko zložili a princ odišiel pred kráľa. Požiadal ho, aby šiel s ním. Pri bráne mu odovzdal kože a rohy býkov. Kráľa veľmi prekvapila jeho statočnosť. Povedal, že nepozná nikoho takého, ako je on. Srdečne sa mu za to, čo urobil, poďakoval.

            Po tomto kráľ postavil princa Prsteňa v kráľovstve hneď vedľa seba. Všetci si ho vysoko vážili a považovali ho za veľkého hrdinu. Ani Červený nemohol nič zlého proti nemu povedať, hoci bol stále rozhodnutý, že ho zničí. Jedného dňa dostal skvelú myšlienku. Prišiel ku kráľovi a povedal mu, že mu chce niečo navrhnúť.

            „Čo je to?“ spýtal sa kráľ.

            Červený povedal, že si práve spomenul na zlatý plášť, zlatú šachovnicu a žiarivý kus zlata s kráľovým portrétom, ktoré kráľ stratil asi pred rokom.

            „Nepripomínaj mi to!“ povedal kráľ.

            Avšak Červený pokračoval ďalej v rozprávaní o tom, že aký schopný muž je princ Prsteň, ktorý dokáže urobiť všetko. I pomyslel si, že kráľovi poradí, aby ho požiadal, aby našiel tie poklady a doniesol ich ešte pred Vianocami. Za to mu kráľ má sľúbiť svoju dcéru.

            Kráľ odpovedal, že to je nevhodné žiadať takú vec od princa Prsteňa, keďže sám nevedel povedať, kde sú tie veci. Ale Červený predstieral, že nepočuje kráľove námietky. Pokračoval v rozprávaní, až s ním napokon kráľ súhlasil. Jedného dňa, mesiac pred Vianocami, kráľ povedal princovi Prsteňovi, že si želá, aby preňho urobil jednu láskavosť.

            „Čo si želáte?“ odpovedal princ Prsteň.

            „Vec sa má takto,“ povedal kráľ. „Chcem od teba, aby si našiel môj zlatý plášť, zlatú šachovnicu a žiarivý kus zlata s mojím portrétom, ktoré mi ukradli asi pred rokom. Ak mi ich dokážeš priniesť ešte pred Vianocami, dostaneš za manželku moju dcéru.

            „Kde ich mám hľadať?“ spýtal sa princ Prsteň.

            „To musíš zistiť sám,“ odpovedal kráľ. „Ja neviem.“

            Princ Prsteň opustil kráľa. Bol veľmi potichu, lebo vedel, že je vo veľkých ťažkostiach. Ale na druhej strane si pomyslel, že je to vynikajúca príležitosť, ako môže získať kráľovu dcéru. Snati si všimol, že jeho pán je v koncoch stratený v myšlienkach. Povedal mu, aby si veľmi nevšímal obťažnosť toho, o čo ho kráľ požiadal. Nech si radšej vypočuje jeho radu, inak sa dostane do veľkých ťažkostí. Princ s tým súhlasil a začal sa pripravovať na cestu.

            Potom, ako opustil kráľa, pripravoval sa na pátranie. Snati mu povedal: „Teraz musíš ísť navštíviť susedov na okolí a zhromaždiť čo najviacej soli.“ Princ tak urobil. Zhromaždil toľko soli, že ju ledva vládal uniesť. Snati mu povedal: „Polož mi ju na chrbát,“ čo princ hneď urobil. Pes išiel pred princom a viedol ho. Dostali sa k úpätiu strmého útesu.

            „Musíme vyjsť hore,“ povedal Snati.

            „Myslím, že to nebude zrovna detská hra,“ povedal princ.

            „Drž sa pevne môjho chvosta,“ povedal Snati. Takýmto spôsobom pes vytiahol princa na najnižší stupeň kameňa. Princ začínal mať závraty, ale pomocou Snatiho vyšiel na ďalší stupeň. Vtedy už princ Prsteň od tej výšky skoro začínal omdlievať. Snati urobil ďalší výstup, až sa napokon dostali až na vrchol útesu. Princ si tam ľahol a pomaly strácal vedomie. Po chvíľke sa však prebral z mrákot. Keď sa úplne zotavil, pokračovali vo svojej ceste. Prišli k jednej jaskyni. Bolo to presne na Vianočný podvečer. Vystúpili hore ponad jaskyňu a zbadali tam okno, cez ktoré sa pozreli dnu. Uvideli tam štyroch trolov, ako ležia vedľa ohniska, nad ktorým visel veľký hrniec na kašu.

            „Teraz musíš vysypať všetku soľ do hrnca na kašu,“ povedal Santi.

            Princ Prsteň tak urobil a za chvíľu sa trolovia prebudili. Najstarším z nich bola stará babizňa, ktorá bola zároveň i najstrašnejšia. Išla ochutnať kašu ako prvá.

            „Ako je to možné?“ povedala. „Kaša je úplne presolená! Pomocou čarodejníctva som včera získala mlieko zo štyroch kráľovstiev a teraz je skoro samá soľ!“

            Všetci ostatní išli ochutnať kašu a pomysleli si, že je celkom dobrá. Ale keď dojedli kašu, stará babizňa dostala veľký smäd. Už to nemohla vydržať, tak požiadala svoju dcéru, aby išla von a priniesla jej trochu vody z potoka, ktorý tiekol nablízku.

            „Ja nepôjdem,“ odpovedala jej dcéra, „iba ak by si mi požičala žiarivý kus zlata s kráľovským portrétom.“

            „Ja radšej zomriem od smädu, ako by si ho mala mať,“ povedala babizňa.

            „Zomri teda,“ povedala dcéra.

            „Nuž dobre, vezmi si ho, ty neposlušné decko,“ povedala stará babizňa. „Nech je po tvojom, ale sa poponáhľaj s tou vodou.“

            Dcéra vzala žiarivý kus zlata a vybehla s ním von. To zlato tak veľmi žiarilo, že osvetľovalo celú planinu. Akonáhle prišla k rieke, ľahla si dolu, aby sa napila. Ale princ so svojím psom zišiel dolu zo strechy a zhodili ju hlavou napred do rieky.

            Stará babizňa túžila po vode čím ďalej, tým viac. I povedala, že jej dcéra bude teraz behať so žiarivým kusom zlata po celej planine. Tak požiadala svojho syna, aby jej išiel doniesť trochu vody.

            „Ja nepôjdem,“ odpovedal jej, „iba ak by si mi dala zlatý plášť.“

            „Tak ja potom zomriem, lebo ten ti nedám,“ povedala babizňa.

            „Zomri teda,“ povedal jej syn.

            „Nuž dobre, vezmi si ho,“ povedala stará babizňa, „a už aj nech si preč, ale musíš sa poponáhľať s tou vodou.“

            Obliekol si zlatý plášť. Vonku sa ten plášť tak trblietal a leskol, že oslňoval celé okolie. Keď sa dostal k rieke, išiel sa napiť vody podobne ako jeho sestra. No vtedy princ Prsteň a Snati skočili naňho, zobrali mu plášť a hodili ho do rieky.

            Stará babizňa už nedokázala vydržať smäd, aký mala. Tak požiadala svojho manžela, aby jej priniesol trochu vody na pitie. Tí malí fagani, ako povedala, určite behajú hore-dole a hrajú sa niekde. Presne tak ako očakávala. Sú to len podlí naničhodníci.

            „Ja nepôjdem,“ odpovedal starý trol, „iba ak by si mi požičala zlatú šachovnicu.“

            „Ja radšej zomriem, ako by som s tým súhlasila,“ povedala stará babizňa.

            „Tak teda tak sprav,“ povedal, „ak mi nechceš dopriať ani takú malú láskavosť.“

            „Vezmi si ju teda. Si pre mňa len hanbou,“ povedala babizňa, „pretože si presne taký istý ako tí dvaja darebáci.“

            Starý trol vyšiel von so zlatou šachovnicou. Prišiel k rieke a chcel sa z nej napiť. Práve vtedy skočil naňho princ Prsteň a pes Snati. Premohli ho, zobrali mu zlatú šachovnicu a hodili ho do rieky. Predtým, ako sa dostali naspäť na vrchol jaskyne, uvideli, ako sa k nim z rieky približuje duch starého trola. Snati okamžite naňho vyskočil, pričom mu princ zdatne pomáhal. V boji sa im podarilo starého trola premôcť druhýkrát. Keď sa potom dostali naspäť k oknu, uvideli, že stará babizňa ide smerom ku dverám.

            „Teraz musíme ísť zaraz dovnútra,“ povedal Snati, „a pokúsiť sa ju tam premôcť. Pretože, ak sa ona dostane von, nebudeme mať nad ňou žiadnu moc. Je to tá najhoršia bosorka, ktorá kedy žila na svete. Ani železný nôž ju nedokáže porezať. Jeden z nás musí na ňu naliať horúcu kašu z hrnca a druhý ju zasiahne do horúca rozžeraveným železom.“

            Vošli dovnútra. Hneď ako ich babizňa zbadala, povedala: „Tak ty si sem prišiel, princ Prsteň. Už si sa určite stretol s mojím manželom a deťmi.“

            Snati si všimol, že sa bosorka chystá ich napadnúť. Uchopil železnú rozžeravenú tyč z ohniska a zaútočil na ňu. Zatiaľ čo princ Prsteň na ňu lial bez prestávky horúcu kašu z hrnca. Takýmto spôsobom sa im ju podarilo premôcť. Potom ju hodili do ohniska a spálili ju tam na popol. Napokon preskúmali jaskyňu a našli v nej množstvo zlata a rôznych iných pokladov. Najvzácnejšie z nich priniesli k útesu a nechali ich tam. Potom sa ponáhľali s troma kráľovskými zlatými pokladmi ku kráľovi. Prišli k nemu v podvečer na Vianoce. Princ prsteň mu ich slávnostne odovzdal – zlatý plášť, zlatú šachovnicu a žiarivý kus zlata s kráľovským portrétom.

            Kráľ bol od radosti celý bez seba. Bol úplne užasnutý nad tým, aký šikovný muž je princ Prsteň vo všetkom, čo robil. Tak si ho vážil ešte viacej než predtým. Zasnúbil s ním svoju dcéru. Hostina trvala celé Vianočné sviatky až do Nového roka. Princ Prsteň sa za to a za všetky iné láskavosti kráľovi zdvorilo poďakoval. Hneď ako dojedol a dopil slávnostný prípitok, odišiel do svojej izby. Avšak Snati požiadal princa, aby mohol spať v jeho posteli túto noc. Zatiaľ čo princ mal spať tam, kde zvyčajne spával jeho pes. Princ Prsteň povedal, že nemá voči tomu žiadne námietky. A dodal, že Snati by si za svoje verné služby zaslúžil oveľa viac. Tak Snati išiel spať do princovej postele. Uprostred noci však pes prišiel ku princovi Prsteňovi a povedal mu, aby si spokojne ľahol naspäť do svojej postele, ale aby sa ničoho, čo je tam, ani len nedotýkal.

            Teraz príbeh pokračuje šľachticom Červeným. Ten prišiel do kráľovskej sály a chýbala mu jeho pravá ruka. I povedal, že teraz kráľ na vlastné oči vidí, aký muž v skutočnosti je jeho budúci zať. Pretože to vraj bol on, ktorý mu bez zjavnej príčiny odťal pravú ruku. Kráľ sa veľmi rozzúril. Chcel sa dozvedieť o tom pravdu stoj čo stoj. A ak princ Prsteň mu odťal ruku bez nejakej príčiny, tak bude hneď a zaraz obesený. Ale ak to bolo opačne zomrie šľachtic Červený. Tak kráľ poslal po princa Prsteňa a spýtal sa ho, že aký mal dôvod, aby také niečo urobil. Medzitým Snati už stihol povedať princovi, že čo sa tej noci udialo. Tak princ odpovedal kráľovi, aby sa len išiel spolu s ním pozrieť do jeho spálne. Tam na posteli uvideli mužskú ruku, ako drží meč.

            „Touto rukou,“ povedal princ, „ma chcel šľachtic Červený zmárniť na večné veky a pripraviť o život počas môjho spánku na posteli. Keby som sa nebránil, už by bolo po mne.“

            Kráľ odpovedal, že za daných okolností, ho nemôže z ničoho obviňovať, lebo sa snažil len zachrániť svoj vlastný život. Že to je šľachtic Červený, ktorý si zaslúži smrť. Tak Červeného dal obesiť a princ Prsteň sa zosobášil s kráľovou dcérou.

            Počas svadobnej noci Snati požiadal princa, aby mohol spať pri jeho nohách. Princ Prsteň mu to dovolil. Počas noci začul obrovské vytie a výkrik vedľa seba. Zapálil svetlo a uvidel vedľa seba ležať škaredú psiu kožu. Pri jeho nohách v posteli ležal teraz krásny princ. Princ Prsteň okamžite vzal psiu kožu a spálil ju. Potom zatriasol neznámym princom, ktorý tam ležal v hlbokom spánku. Keď sa mu ho podarilo prebudiť, princ Prsteň sa ho spýtal, že kto on je. Neznámy princ mu odpovedal, že on je tiež princ a volá sa takisto Prsteň. Bol kráľovským synom. Počas svojej mladosti prišiel o svoju matku. Jeho otec sa zosobášil s bosorkou, ktorá ho zakliala a premenila na psa. Nemal byť nikdy odčarovaný zo svojej psej podoby. Iba ak by princ toho istého mena mu dovolil spať pri jeho nohách počas svojej svadobnej noci. Potom dodal: „Akonáhle sa moja macocha bosorka dozvedela, že sa voláš rovnako ako ja, snažila sa ťa zničiť, aby si ma nemohol odkliať z môjho začarovania. Ona sa premenila na laň, ktorú si ty so svojimi spoločníkmi prenasledoval. Bola to tá istá žena, ktorú si stretol na čistinke so sudom. A bola to tá istá babizňa, ktorú sme práve zabili v jaskyni.“

            Potom, ako sa skončili svadobné hostiny, obaja menovci spolu s ďalšími mužmi prišli k útesu, na ktorom boli rôzne vzácne poklady, a priniesli ich do paláca. Potom odišli na ostrov a odniesli odtiaľ všetky vzácnosti, ktoré tam našli. Princ Prsteň ich všetky dal svojmu menovcovi, ktorý mu bol toľko nápomocný vo všetkom a ktorého oslobodil od zakliatia. Ten sa potom zosobášil s jeho sestrou Ingridou a zobral si na starosť jeho otcovo kráľovstvo. On sám zostal so svojím tesťom kráľom, od ktorého dostal spolu so svojou manželkou i polovicu jeho kráľovstva. A po kráľovej smrti zdedil do svojho vlastníctva celé kráľovstvo, kde si potom spokojne žil a kraľoval až do vysokého veku.

            [@ Islandské rozprávky, Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]