4*38/151* Pastier svíň **(1,4k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi veľmi dávno žil raz jeden chudobný princ. Vlastnil kráľovstvo, ktoré bolo síce dosť malé, ale zase dostatočne veľké, aby sa mohol zosobášiť s nejakou princeznou. A to si veľmi i želal.

            Bolo by od neho istotne veľmi smelé odvážiť sa požiadať cisárovu dcéru o jej ruku a spýtať sa jej: „Vydáš sa za mňa?“ Ale on sa predsa len o to pokúsil, lebo jeho meno bolo známe široko-ďaleko. Boli stovky princezien, ktoré by rady súhlasili so sobášom s ním a povedali mu: „Áno,“ ale povie mu to i cisárova dcéra?

            Nuž, uvidíme.

            Na hrobe jeho otca rástol ružový ker, veľmi krásny ružový ker. Rozkvitol len raz za päť rokov a vždy na ňom bola len jedna, jediná ruža. Avšak bola to veľmi vzácna a zvláštna ruža. Mala takú sladkastú vôňu, že každý, kto si k nej privoňal, zabudol na všetky svoje ťažkosti a starosti. Princ mal aj slávika, ktorý mal v hrdle taký čarovný hlas a nadanie, že vedel spievať všetky najkrajšie melódie na svete. Túto ružu a tohto slávika, ktoré princ vlastnil, dal starostlivo zabaliť do ozdobných strieborných skriniek a poslal jej ich. Boli prinesené cisárovi rovno do sály, kde princezná hrala so svojimi dvornými dámami hru Človeče nehnevaj sa. Keď uvidela dve veľké strieborné skrinky, ktoré obsahovali pre ňu dary, od radosti zatlieskala rukami.

            „Len aby to bola malá mačička!“ povedala. Ale v skrinke sa nachádzal ružový ker a na ňom krásna rozkvitnutá ruža.

            „Ako krásne je to vyrobené!“ povedali jej družičky.

            „Je to krajšie než len pekné,“ povedal cisár. „Je to priam roztomilé.“

            Ale princezná zacítila vôňu ruže a takmer sa rozplakala.

            „Ach, tatíček,“ povedala, „tá ruža vôbec nie je umelá, ale skutočná!“

            „Ach jaj!“ povedali všetky jej družičky, „Naozaj je skutočná!“

            „Pozrime sa najskôr na druhú skrinku predtým, ako sa nahneváme,“ povedal cisár. V druhej skrinke našli slávika, ktorý začal spievať tak nádherne, že sotva mohol mať niekto voči jeho spevu námietky.

            „Super skvelé, šarmantné,“ povedali družičky s francúzskym prízvukom, lebo zvyčajne sa medzi sebou rozprávali po francúzsky.

            „Ako len veľmi mi to vtáča pripomenulo hraciu skrinku na šperky zomrelej cisárovnej!“ povedal jeden starý dvoran. „Áno, je to tá istá melódia!“

            „Áno,“ povedal cisár a rozplakal sa ako malé dieťa.

            „Dúfam, že aspoň tento vták nie je skutočný, všakže?“ spýtala sa princezná.

            „Práve naopak, je to skutočný vták,“ povedali tí, ktorí ho priniesli.

            „Tak ho pustite na slobodu. Nech odletí,“ povedala princezná. A za žiadnych okolností si nepriala, aby ju princ prišiel navštíviť.

            Ale princa to vôbec neodradilo. Natrel si tvár na hnedo až čierno. Dal si čiapku na hlavu, aby zakrývala i jeho tvár a nikto ho nespoznal, a zaklopal na vchodové dvere. „Dobrý deň, mocný cisár,“ povedal. „Mohol by som tu na zámku dostať miesto ako váš služobník?“

            „Áno,“ odpovedal cisár, „ale je tu toľko veľa záujemcov o prácu, že neviem, čo by som ti dal na prácu. Ale v každom prípade ti niečo nájdem. Počkaj! Práve som si spomenul, že potrebujem niekoho, kto by sa staral o moju čriedu svíň, pretože ich mám naozaj dosť veľa.“

            Tak sa princ stal cisárskym pastierom svíň. Na bývanie dostal biednu, ošarpanú malú izbu hneď vedľa prasacích chlievov. Tu sa ubytoval. Celé dni pracoval a staral sa o veľkú čriedu svíň, ktorú pásol na neďalekých lúkach. Keď si večer zohrieval v hrnci jedlo, nad ktorým boli malé zvončeky, tie sa rozzvonili a hrali peknú starú melódiu:

            „Kdeže je Augustín, môj drahý?

            Všade sme ho my už hľadali.“

            Ale najúžasnejšou vecou bolo, že keď niekto pridržal prst na kanvici, odkiaľ unikala para, tak mohol potom zacítiť, aká večera sa varila na ktoromkoľvek ohnisku v meste. Čo voňalo samozrejme celkom odlišne než ruža.

            Práve okolo prechádzala princezná spolu so svojimi dvornými dámami. Keď začula melódiu, postála a radosťou sa jej rozžiarila tvár, lebo tiež vedela zahrať „Kdeže je Augustín, môj drahý?“

            Bola to jediná melódia, ktorú vedela zahrať jedným prstom.

            „Veď to je melódia, ktorú viem zahrať!“ povedala. „To musí byť ten najvzdelanejší pastier svíň! Choďte a spýtajte sa ho, čo stojí ten nástroj.“

            Tak jedna z dvorných dám si obula dreváky a prišla za ním. „Za čo predáš ten hrniec so zvončekmi?“ spýtala sa ho.

            „Za desať bozkov od princeznej,“ odpovedal pastier svíň.

            „Ach, božemôj, len to nie!“ povedala dvorná dáma.

            „Áno, nepredám ho za nič menej,“ odpovedal pastier svíň

            „Nuž, čo povedal?“ spýtala sa princezná.

            „Sotva sa ti to odvažujem povedať,“ odpovedala dvorná dáma.

            „Ó, tak mi to pošepkaj.“

            „Len sa ma snaží uraziť,“ povedala princezná a pokračovali ďalej. Ale prešli len zopár krokov, keď znovu začuli pekne znieť zvonkohru: „Kdeže je Augustín, môj drahý? Všade sme ho my už hľadali.“

            „Počúvaj,“ povedala princezná. „Spýtaj sa ho, či si nevezme desať bozkov od mojej dvornej dámy.“

            „Nie, ďakujem,“ odpovedal pastier svíň. „Desať bozkov od princeznej, inak si nechám hrniec aj so zvončekmi.“

            „Toto je únavné!“ povedala princezná. „Ale musíte ísť predo mnou, aby to nikto iný nevidel.“

            A tak dvorné dámy sa postavili okolo nich a rozprestreli svoje šaty. Pastier svíň dostal svojich desať bozkov a princezná dostala hrniec so zvončekmi.

            Aká šťastná len bola! Celú noc i deň nechala hrniec vrieť a zvončeky hrali. V celom meste vedeli, že sa niekde niečo varí, či už u kancelára alebo u obuvníka.

            Dvorné dámy tancovali tlieskali rukami.

            „My vieme, kto bude mať polievku a palacinky. Vieme, kto bude mať kašu a klobásky. Všakže je to zaujímavé?“

            „Áno, veľmi zaujímavé!“ povedala prvá dvorná dáma.

            „Ale nepovedzte o tom nikomu, lebo ja som cisárova dcéra.“

            „Samozrejme, nepovieme!“ povedali všetky.

            Pastier svíň, ktorý bol vlastne princom, o čom však nikto nevedel, každý deň niečo vyrobil. Jedného dňa urobil rapkáč, ktorý keď natiahol, hral rôzne valčíky, polky a iné rýchle tance, ktoré boli známe od počiatku sveta.

            „To je ale skvelé!“ povedala princezná, ako prechádzala okolo. „Nikdy som nepočula krajšie skladby. Počúvaj!“ povedala jednej svojej dvornej dáme. „Choď za ním a spýtaj sa ho, čo stojí ten hudobný nástroj. Ale už ho znovu nepobozkám.“

            „On chce sto bozkov od princeznej,“ povedala dvorná dáma, ktorá sa ho išla spýtať.

            „On musel úplne zošalieť!“ povedala princezná a pokračovala ďalej. Ale po niekoľkých krokoch postála.

            „Človek by mal podporovať umenie,“ povedala. „Ja som cisárova dcéra! Povedz mu, že dostane odo mňa desať bozkov, tak ako predtým, ale zvyšné bozky dostane od mojich dvorných dám.“

            „Ale my nechceme, aby nás bozkával,“ povedali dvorné dámy.

            „To je nezmysel,“ povedala princezná. „Ak ho môžem pobozkať ja, vy môžete tiež. Okrem toho, pamätajte si, že vám poskytujem ubytovanie a stravu.“

            Tak jedna dvorná dáma išla znovu za ním.

            „Sto bozkov od princeznej,“ povedal, „alebo si každý ponechá to, čo má.“

            „Poď pred nás,“ povedala princezná. Všetky dvorné dámy sa postavili okolo a on začal bozkávať princeznú.

            „Čo je to za zmätok pri prasacom chlieviku?“ spýtal sa cisár, ktorý stál na balkóne. Pretrel si oči a nasadil si okuliare. „Čo to tam robia všetky tie dvorné dámy? Musím sa ísť pozrieť.“

            Vyzul si topánky a obul papuče. Ako sa potom len ponáhľal.

            Hneď ako prišiel na dvor, veľmi opatrne kráčal po špičkách. Dvorné dámy boli také zaneprázdnené počítaním bozkov, že si cisára vôbec nevšimli.

            „Čo to má znamenať?!“ povedal, keď uvidel bozkávanie. Ako sa bozkali po osemdesiaty šiestykrát, hodil po nich svoju papuču.

            „Nech ste okamžite preč!“ povedal cisár, lebo sa veľmi nahneval. A princeznú a pastiera svíň vyhnali z ríše.

            Tam princezná zostala stáť a plakala. Pastier svíň hromžil. Začal na nich padať hustý dážď.

            „Bohužiaľ, akým len nešťastným stvorením som!“ vzlykala princezná. „Keby som mala aspoň krásneho princa, ale, bohužiaľ, nemám! Aká som len nešťastná!“

             Pastier svíň zašiel poza strom, umyl si svoju zašpinenú tvár, odhodil svoje staré oblečenie, a predstúpil pred ňu vo svojom nádhernom oblečení. Vyzeral tak vznešene, že princezná urobila zdvorilostný úklon.

            „Prišiel som na to, že tebou opovrhujem!“ povedal. „Nechcela by si mať nič s urodzeným princom. Nerozumela si ruži ani slávikovi. Ale pobozkala si pastiera svíň kvôli hračke. Za to nedostaneš odo mňa nič!“ A odišiel do svojho kráľovstva. Dvere jej zatvoril pred nosom a ona tam zostala spievajúc si: „Kdeže je Augustín, môj drahý? Všade sme ho my už hľadali.“

            [@Andrew Lang, Robert Hodosi]

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*