4*40/153* Modrá hora **(3,0k)

Kedysi dávno jeden Škót, Angličan a Ír slúžili spolu v jednej armáde. Vzali si do hlavy, že zdezertujú z armády pri prvej príležitosti. Raz, keď mali na to príležitosť, tak aj urobili. Cestovali spolu dva dni. Boli bez akéhokoľvek jedla a pitia. Na svojej ceste nenašli ani jeden dom. Každú noc museli vyliezť na strom, lebo mali strach, aby ich neroztrhali divé šelmy, ktoré boli v lese. Na druhý deň ráno z vrchu svojho stromu Škót uvidel v diaľke veľký zámok. Pomyslel si, že by určite zomrel, keby zostal v lese a jedol len korienky bylín, ktoré by ho neudržali veľmi dlho nažive. Hneď ako zišiel zo stromu, sa vybral smerom k zámku. Svojím spoločníkom sa vôbec nezdôveril o tom, že uvidel v diaľke zámok. Veľký hlad a núdza ich všetkých troch zmenila v tom zmysle, že im bolo jedno, čo sa stane s tými druhými, len aby si každý z nich zachránil aspoň svoj vlastný život. Cestoval celý deň, až sa mu napokon neskoro večer podarilo dosiahnuť zámok. K jeho veľkému sklamaniu však našiel všetky dvere pozatvárané a z komínov sa vôbec nedymilo. Pomyslel si, že mu nič iné nezostáva, len zomrieť. Tak si ľahol vedľa múra. Ako tam tak ležal, začul, ako sa vysoko nad ním otvorilo jedno okno. Pozrel hore a uvidel tam najkrajšiu ženu, akú kedy len jeho oči zazreli.

            „Azda je to osud, ktorý ťa ku mne zoslal?“ povedal.

            „Áno, istotne,“ povedala mu. „A či si v núdzi alebo niečo iné tu hľadáš?“

            „Nevyhnutnosť ma sem privádza,“ povedal. „Zomieram od hladu a od smädu.“

            „Tak poď dovnútra,“ povedala. „Tu je jedla aj pitia nadostač.“

            Išiel teda za ňou. Otvorila mu dvere do veľkej miestnosti, kde uvidel ležať a spať množstvo mužov. Dala mu najesť a napiť a potom mu ukázala jednu z postelí, kde sa mohol vyspať. On si ľahol a z chuti zaspal. Teraz sa vráťme k tým ďalším dvom, ktorí zostali v lese.

            Keď nadišla noc a počuli, ako k nim prichádzajú divé šelmy, stalo sa, že Angličan sa vyštveral na ten istý strom, z ktorého Škót uvidel zámok. Hneď ako sa začalo brieždiť, Angličan popozeral po okolí a tiež uvidel ten istý zámok. Potom bez toho, aby povedal čo i len slovo Írovi, vybral sa smerom ku zámku. Tam sa mu stalo to isté čo i Škótovi.

            Zúfalý Ír tam zostal sám. Vôbec nevedel, ktorým smerom sa má pohnúť. Tak zostal tam, kde bol. Pritom bol veľmi smutný a cítil sa mizerne. Keď nadišla ďalšia noc, vyštveral sa na ten istý strom, ako Angličan noc predtým. Keď sa rozvidnelo, tiež uvidel v diaľke zámok. Tak sa vybral smerom k nemu. Keď tam prišiel, nikde nevidel žiaden oheň horieť ani žiadnu ľudskú bytosť. Zanedlho sa však nad ním otvorilo okno. Tiež tam zbadal najkrajšiu ženu, akú kedy len videl. Spýtal sa jej, že či by mu dala niečo na jedenie a na pitie. Odpovedala mu veľmi láskavo a srdečne, že áno. Len aby šiel dovnútra. To urobil veľmi ochotne. Prestrela mu tie najlepšie jedlá a najchutnejšie nápoje, aké kedy len mal predtým. V izbe bola jedna posteľ, okolo ktorej viseli závesy ozdobené diamantmi. Aj všetko ostatné v izbe ho tak zaujalo, že úplne zabudol, že je hladný. Keď žena uvidela, že neje, spýtala sa ho, že čo by ešte chcel. On jej odpovedal, že nebude jesť ani piť, pokým mu nepovie, že kým je, odkiaľ pochádza a kto ju tam priniesol.

            „To ti môžem povedať,“ odpovedala. „Ja som začarovaná princezná. Môj otec sľúbil tomu mužovi, ktorý ma oslobodí zo zakliatia tretinu svojho kráľovstva a moju ruku. A po jeho smrti by dostal celé kráľovstvo. Už som tu šestnásť rokov a okrem teba sa ma nikto nespýtal, že kto som. Ak ma niekto môže zachrániť, tak to si ty. Všetci ostatní muži, ktorí tu boli, zaspali a spia vo vedľajšej miestnosti.“

            „Povedz mi teda,“ povedal Ír, „čo je to za kliatbu, pod ktorou si, a ako ťa môžem oslobodiť?“

            „Tam je jedna malá izba,“ ukázala prstom princezná. „Ak dokážem presvedčiť nejakého muža, aby tam zostal tri noci po sebe od desiatej hodiny do polnoci, budem oslobodená od zakliatia.“

            „Ja som ten správny muž,“ odpovedal. „Podujmem sa na to.“

            Priniesla mu fajku a tabak a on odišiel do tej malej izby. Onedlho počul klopanie a búchanie na dvere. Niekto mu hlučným hlasom hovoril, aby otvoril dvere.

            „Neotvorím,“ odpovedal.

            V ďalšom momente sa dvere rozleteli a tí, ktorí boli vonku ho začali udierať, kopať a dláviť až do polnoci. A keď zakikiríkal kohút, všetci náhle zmizli. O tomto čase bol Ír sotva nažive. Ako sa rozvidnelo, prišla za ním princezná. Uvidela ho ležať roztiahnutého na dlážke. Nebol schopný povedať ani len slovo. Zobrala fľaštičku s liečivou vodou a od hlavy až po päty ho tým potrela. Úplne sa mu prinavrátilo zdravie a bolo mu tak dobre ako i predtým. Lenže po tom, čo zažil v noci, už nebol veľmi ochotný zostať tam i druhú noc. Princezná ho však veľmi prosila, vraviac, že druhá noc nebude taká zlá, ako prvá. Napokon sa teda nechal prehovoriť a predsa tam len zostal.

            Keď sa priblížila polnoc, počul spoza dverí, ako mu niekto prikazuje, aby otvoril dvere. Bolo tam trikrát toľko mužov ako v predchádzajúci večer. On sa však ani len nepohol a nechal dvere zatvorené. Prelomili dvere a vrhli sa naňho. Bili ho hlava nehlava. Len si ho tak podávali medzi sebou a od každého sa mu podarilo utŕžiť riadne údery. Skákali naňho a kopali ho. A napokon zase zakikiríkal kohút a všetci zrazu zmizli. Keď sa ráno rozvidnelo, princezná ho išla pozrieť, či je ešte stále nažive. Vzala fľaštičku s liečivou vodou a priložila mu ju k nosu. To ho priviedlo naspäť k vedomiu. Prvú vec, ktorú povedal bolo, že bol pochábeľ, že sa takmer nechal zabiť pre niekoho, koho práve stretol. Bol rozhodnutý, že hneď odíde a nechcel tam zostávať už ani minútu. Keď si princezná vypočula jeho zámery, veľmi ho prosila, aby tam zostal ešte jednu noc. Potom že bude oslobodená od kliatby. „Okrem toho,“ povedala, „ak nadíde deň a bude v tvojom tele akýkoľvek náznak života, táto fľaštička s liečivou vodou ťa úplne uzdraví a nebudeš mať vôbec žiadne zranenia.“

            Tak po toľkom presviedčaní sa Ír rozhodol, že zostane i tretiu noc. Ale v tú noc tam prišlo ešte trikrát viac mužov ako predtým. Vyzeralo byť veľmi nepravdepodobné, že bude ráno ešte nažive. Tak veľmi ho zbili, koľko sa doňho len zmestilo. Keď sa ráno rozbrieždilo, princezná sa išla pozrieť, či je ešte stále nažive. Ležal na podlahe akoby mŕtvy. Pokúšala sa zistiť, či vôbec dýcha, ale nevedela to posúdiť. Chytila ho za ruku a na zápästí mu nahmatala slabý pulz. Tak naňho vyliala celý zvyšok liečivej vody z fľaštičky. Onedlho nato sa postavil na rovné nohy a bola úplne zdravý ako kedykoľvek predtým. Celá záležitosť bola vyriešená a princezná bola oslobodená od zakliatia.

            Princezná povedala Írovi, že teraz musí odísť preč, ale že sa za niekoľko dní vráti na voze ťahanom štyrmi šedými koňmi. On jej povedal, aby s ním takto nehovorila, že veľmi draho zaplatil za to, aby ju vyslobodil, počas predošlých troch nocí. Ale než sa nazdal, ona medzitým akoby žmurknutím oka zmizla preč. Keď tam zostal sám, nevedel, čo má robiť. Ale predtým, ako odišla, mu dala malý prút, ktorým, ak chcel, mohol zobudiť z hlbokého spánku mužov, ktorí tam boli. Niektorí z nich tam spali už šestnásť rokov.

            Ako tam zostal sám, tak sa pohodlne usadil na jednu z troch stoličiek, ktoré tam boli. Práve vtedy si všimol, ako k nemu prichádza cez dvere jeden svetlovlasý mládenec.

            „Kde sa tu berieš, synku?“ spýtal sa ho Ír.

            „Prišiel som ti pripraviť jedlo,“ povedal.

            „Kto ti to prikázal?“ spýtal sa Ír.

            „Moja pani,“ odpovedal mládenec, „princezná, ktorá bola pod kliatbou a teraz je slobodná.“

            To už Ír vedel, že to ho tam poslala jeho princezná, aby ho obslúžil. Mládenec mu tiež povedal, že jeho pani si želá, aby bol zajtra ráno o deviatej pripravený, keď pôjde okolo na voze, tak ako sľúbila. Ír sa tomu veľmi potešil. Nasledujúce ráno, keď sa približovala hodina jej príchodu, vyšiel von do záhrady. Ale malý blonďavý mládenec zobral veľký špendlík a zatlačil ho Írovi cez plášť do chrbta. Nato ten hneď spadol na zem a zaspal.

Netrvalo dlho a prišla tam princezná na svojom kočiari ťahanom štyrmi koňmi. Spýtala sa mládenca, že či je jeho pán už hore. On jej odpovedal, že nie je. „To je len jeho chyba,“ odpovedala, „keď mu noc nestačí na spánok. Povedz mu, ak ma nebude čakať zajtra ráno o tomto čase, už ma pravdepodobne nikdy vo svojom živote znova neuvidí.“

            Hneď ako odišla, mládenec vytiahol špendlík z kabáta svojho pána, ktorý sa okamžite prebudil. Prvé, čo povedal mládencovi, bolo: „Videl si ju? Bola už tu?“

            „Áno,“ ten odpovedal, „a prikázala mi, aby som ti povedal, že ak ju nebudeš čakať zajtra ráno o deviatej, už ju nikdy znovu neuvidíš.“

            Bolo mu veľmi ľúto, keď to počul, a nevedel pochopiť, že práve, keď mala prísť, doľahol naňho spánok. Tak sa rozhodol, že v tú noc pôjde skoro do postele, aby mohol vstať zavčas rána. A tak aj urobil. Keď sa blížila deviata hodina ráno, vyšiel do záhrady, aby ju tam čakal, pokým nepríde. Blonďavý mládenec išiel spolu s ním.  Ale hneď ako mal šancu zase pichol svojho pána cez plášť do chrbta a ten zase tvrdo zaspal ako predtým. Presne o deviatej hodine prišla princezná na svojom koči so štyrmi koňmi. Spýtala sa mládenca, že či už vstal jeho pán. Ale ten odpovedal: „Nie, ešte stále spí, presne tak ako včera.“ „Ach, panebože!“ povedala princezná. „Je mi ho tak ľúto. A či mu nestačil spánok, čo mal počas celej noci? Povedz mu, že už sem nikdy neprídem. A tu je meč, ktorý mu daj v mojom mene, a že ho vrúcne pozdravujem.“

            S týmito slovami princezná odišla. Keď už bola preč, mládenec vytiahol špendlík z plášťa svojho pána. Ten sa hneď prebral a prvé, čo sa opýtal, bolo: „Videl si ju? Bola už tu?“ Mládenec mu povedal, že áno a že mu tu nechala meč. Ír bol pripravený ho od zlosti nastoknúť na meč, ale keď sa otočil, po blonďavom mládencovi už nebolo ani chýru ani slychu.

            Zostal tam osamote. Pomyslel si, že sa pôjde pozrieť do izby, kde spali ostatní muži. Medzi nimi našiel aj svojich dvoch kamarátov, spolu s ktorými zdezertoval. Vtedy si spomenul na to, čo mu povedala princezná o čarovnom malom prútiku, ktorý mu dala. Najprv sa ním dotkol svojich dvoch kamarátov. Tí sa hneď prebudili a postavili na nohy. Dal im toľko zlata a striebra, koľko len vládali odniesť so sebou. Veľmi veľa ich potom ešte zobudil. Vychádzali cez bránu na zámku počas celého dňa.

            Avšak myšlienka na to, že prišiel o princeznú, ho trápila celé dni a noci. Až sa napokon rozhodol, že pôjde do sveta a vyhľadá ju. Chcel sa dozvedieť, či niekto o nej predsa len niečo nepočul. Vzal si zo stajní toho najlepšieho koňa a vydal sa na cestu. Tri dlhé roky cestoval cez lesy a divočinu, ale nemohol nájsť nikoho, kto by mu bol povedal niečo o princeznej. Napokon upadol do takého zúfalstva, že si pomyslel, že skončí so svojím životom. Kvôli tomu uchopil meč, ktorý mu poslala po blonďavom mládencovi. Avšak ako ho vytiahol z pošvy, všimol si, že na jednej jeho strane je nápis. Pozrel sa lepšie a čítal: „Nájdeš ma v Modrej hore.“ Srdce sa mu od radosti rozbúchalo. Už nechcel zomrieť. Pomyslel si, že sa mu určite podarí nájsť niekoho, kto počul o Modrej hore. Potom, ako prešiel veľmi dlhú cestu bez toho, aby rozmýšľal, kam vôbec ide, napokon uvidel v diaľke nejaké svetlo. Namieril si to smerom k nemu. Keď sa dostal bližšie, zistil, že svetlo vychádzalo z malého domčeka. Akonáhle muž vo vnútri domu počul dupot koní, vyšiel sa von podívať, že kto to ide. Uvidel na koni neznámeho cudzinca. Spýtal sa ho, že čo ho tam privádza a kam ide.

            „Ja tu žijem,“ povedal starý muž, „už tristo rokov. Počas celého toho času som tu nestretol okrem teba jedného, jediného človeka.“

            „Ja zase cestujem po svete už dlhé tri roky,“ povedal Ír, „a hľadám niekoho, kto by mi vedel povedať, kde je Modrá hora.“

            „Poď dovnútra,“ povedal starý muž, „a zostaň tu so mnou počas noci. Mám knihu, ktorá obsahuje históriu celého sveta. Počas noci ju celú preštudujem. Ak existuje také miesto, ako Modrá hora, tak ho tam určite nájdem.“

            Ír tam zostal počas celej noci. Skoro ráno vstal a chcel pokračovať vo svojej ceste. Starý muž mu povedal, že nešiel spať počas celej noci, lebo si prezeral knihu, ale že nenašiel v nej ani zmienku o Modrej hore. „Ale vieš, čo ti poviem,“ povedal. „Ak existuje také miesto na zemi, som si istý, že môj brat, ktorý býva deväťsto míľ odtiaľto, to bude určite vedieť. Ak je vôbec niekto, kto by o tom niečo vedel.“ Ír mu odpovedal, že nie je možné, aby na svojom koni prešiel takú vzdialenosť, lebo ten bol už veľmi vyčerpaný. „To nevadí,“ povedal starý muž. „Ja to dokážem pre teba zariadiť. Len zahvízdam na píšťalke a ešte pred zotmením budeš pri dome môjho brata.“

            Tak zahvízdal na píšťalke a Ír sa stratil v oblakoch. Vôbec nevedel, kde je. Až sa napokon ocitol pred dvermi druhého starého muža. Ten mu tiež povedal, že už tristo rokov nestretol živú ľudskú bytosť, a spýtal sa ho, že kam ide.

            „Chcel by som zistiť, či by mi niekto vedel povedať, kde sa nachádza Modrá hora,“ odpovedal.

            „Ak tu zostaneš cez noc,“ povedal druhý starý muž, „pozriem do knihy histórie sveta. A ak také miesto vôbec niekde existuje, do zajtra rána ti budem vedieť povedať, že kde to je.“

            Zostal tam celú noc, ale v knihe nebolo ani len slovo o Modrej hore. Keď starec uvidel, že muž bol z toho veľmi smutný, povedal mu, že má ešte jedného brata, ktorý býva ďalších deväťsto míľ ďalej, a že ak niekto na svete vie, kde sa to miesto nachádza tak to bude on. A dodal: „Pomôžem ti dostať sa tam, kde býva môj ďalší brat, ešte pred večerom.“ Tak zahvízdal na píšťalke a Ír už aj letel ponad oblaky. Pred domom ďalšieho starca bol práve za súmraku. Keď ho tretí starec zbadal, tiež povedal, že už tristo rokov nevidel žiadneho človeka. A bol veľmi prekvapený, že ho teraz prišiel niekto navštíviť.

            „Kam ideš?“ spýtal sa.

            „Prišiel som sa spýtať na Modrú horu,“ povedal Ír.

            „Modrú horu?“ povedal starý muž.

            „Áno,“ odpovedal Ír.

            „Nikdy som o nej nič nepočul. Ale ak niekde existuje, to čoskoro zistíme. Ja som pánom všetkých vtákov na svete. Stačí mi zahvízdať na mojej píšťalke a všetky sa tu hneď zhromaždia. Každého z nich sa potom pýtam, odkiaľ priletel a či nevie niečo o Modrej hore.“

            Tak zahvízdal na píšťalku a všetky vtáky sveta sa začali okolo neho zhromažďovať. Starec sa ich vypytoval, že odkiaľ prileteli. Ale ani jeden z nich nebol na Modrej hore. Spýtal sa každého vtáka, ale žiaden z nich nevedel, kde je tá hora. Avšak stále tam chýbal veľký orol. Zrazu uvideli niečo v diaľke. Približovalo sa to a zakrylo veľkú časť oblohy. Bolo to stále väčšie. Bol to veľký orol. Keď priletel k nim, starý muž ho vyhrešil a spýtal sa ho, že čo ho tak zdržalo.

            „Nevládal som prísť skôr,“ odpovedal orol. „Mal som pred sebou dvadsaťkrát väčšiu vzdialenosť ako ostatné vtáky, ktoré sem dnes prileteli.“

            „Odkiaľ si teda priletel?“ spýtal sa starý muž.

            „Od Modrej hory,“ odpovedal orol.

            „Skutočne?“ spýtal sa starec. „A čo tam takého dnes robia?“

            „Pripravujú sa na sobáš,“ odpovedal orol. „Zajtra sa bude vydávať dcéra kráľa Modrej hory. Tri roky sa odmietala zosobášiť s hocikým a čakala na muža, ktorý ju zachránil od kliatby. Už sa však vzdala každej nádeje. Nemôže viacej čakať, lebo tri roky bol čas, na ktorom sa dohodla so svojím otcom, že sa nezosobáši.“

            Ír vedel, že to kvôli nemu tak dlho čakala. Ale teraz nebol schopný tomu zabrániť. Stratil akúkoľvek nádej, že sa dostane do Modrej hory za celý svoj život. Starec si všimol jeho sklamanie a spýtal sa orla, že čo by chcel za to, aby odniesol tohto muža na svojom chrbte do Modrej hory.

            „Potrebujem šesťdesiat kusov dobytka rozrezaných na štvrtiny,“ povedal orol, „a zakaždým, keď sa obzriem ponad svoje plece, musí mi hodiť jednu z nich do úst.“

            Akonáhle Ír a starec počuli požiadavku, išli poľovať. Veľmi skoro sa im podarilo uloviť šesťdesiat kusov dobytka. Rozsekali ho na štvrtiny, ako im bol povedal orol. Potom sa orol zohol a všetko to mäso mu naložili na chrbát. Najprv museli však urobiť rebrík so štrnástimi stupňami, aby sa mu mohli dostať na chrbát. Tak dobre mu naložili všetko na chrbát, ako sa len dalo. Potom starý muž povedal, aby tiež naňho vyliezol a dobre si zapamätal, že má hodiť štvrtinu hovädzieho orlovi do zobáka zakaždým, keď sa obzrie. Tak vyliezol hore. A starý muž rozkázal orlovi, aby odletel, čo ten hneď poslúchol. Zakaždým, keď otočil hlavu, mu Ír hodil štvrtinu hovädzieho do úst.

            Avšak keď prišli ku hraniciam kráľovstva Modrej hory, hovädzie mäso sa minulo. Orol už nevládal uniesť na svojom chrbte Íra a zhodil ho do mora. Dopadol do malého zálivu rovno pred kráľovský palác. Našťastie sa mu nič nestalo a za chvíľu sa mu podarilo prísť na pobrežie.

            Keď išiel hore mestom, všetky ulice boli rozžiarené a ovešané pestrými farbami. Práve sa mala začať princeznina svadba. Vošiel do prvého domu, na ktorý natrafil. I stalo sa, že to bol dom, kde bývala kráľova chovateľka sliepok. Spýtal sa jej, že čo je to za hluk a čo znamená všetka tá výzdoba v meste.

            „Princezná,“ povedala, „sa ide dnes večer sobášiť proti svojej vôli. Pretože každý deň očakávala muža, ktorý ju oslobodil od kliatby, ale ten neprišiel.“

            „Tu máš, dám ti jednu libru,“ povedal, „ak pôjdeš za ňou a privedieš ju sem.“

            Stará žena odišla a čoskoro sa vrátila aj spolu s princeznou. Ona a Ír sa navzájom spoznali a zosobášili sa spolu. Mali veľkolepú svadbu, ktorá trvala celý rok a jeden deň.

            [Andrew Lang, Robert Hodosi]