4*41/154* Kresadlo **(2,3k)

Jeden vojak raz pochodoval po hlavnej ceste. Ľavá, pravá, ľavá, pravá! Cez plece mal prehodený svoj batoh a na boku pripevnený svoj meč. Bol na vojne a teraz sa vracal domov.

            Na jeho ceste ho stretla jedna stará bosorka. Na pohľad bola veľmi škaredá a jej spodná pera jej visela až pod bradu.

            „Dobrý večer, vojak!“ povedala. „Aký dobrý meč a batoh ty máš! Ty si skutočný vojak! Mal by si mať toľko peňazí, koľko len vládzeš uniesť!“

            „Vďaka, stará bosorka,“ povedal vojak.

            „Vidíš tamten veľký strom?“ povedala bosorka a ukázala na neďaleký strom vedľa nich. „Je v ňom bútľavá diera. Musíš sa naň vyštverať až na vrch. Potom uvidíš v strome dieru, po ktorej sa spustíš dolu. Uviažem ti okolo pásu lano, aby som ťa mohla vytiahnuť hore, keď zavoláš.“

            „Čo mám tam dole robiť?“ spýtal sa vojak.

            „Vziať si peniaze!“ odpovedala bosorka. „Počúvaj! Keď sa dostaneš na spodok stromu, ocitneš sa vo veľkej hale. Nie je v nej tma, lebo ju osvetľuje vyše tristo lámp. Uvidíš troje dverí, ktoré môžeš otvoriť. Kľúče sú v zámkach. Ak pôjdeš do prvej izby, uprostred nej uvidíš veľkú truhlicu a na nej bude sedieť pes, ktorý má oči veľké ako podšálky. Ale nemusíš sa ho obávať. Dám ti svoju modrú kockovanú zásteru, ktorú rozprestrieš na podlahe. Vezmeš psa a položíš ho na zásteru. Otvor truhlicu a vezmi si toľko peňazí, koľko len chceš. Je plná medených mincí. Ak by si chcel radšej striebro, musíš ísť do druhej izby. V nej je pes, ktorý má oči veľké ako mlynské kolesá. Ale nemusíš sa ho obávať. Len ho polož na moju zásteru a zober si toľko peňazí, koľko len chceš. Ak uprednostňuješ zlato, to je tam tiež. Ak pôjdeš do tretej izby, môžeš si ho nabrať, koľko len odnesieš. Ale pes, ktorý tam stráži truhlicu má oči veľké ako Okrúhla veža v Kodani! Je to veľmi zúrivý pes. To ti viem povedať. Ale ani jeho sa nemusíš obávať. Len ho polož na moju zásteru a on ti vôbec neublíži. Z truhlice si potom môžeš zobrať zlata, koľko len chceš!“

            „Nuž, toto nie je zlé!“ povedal vojak. „Ale čo mám za to dať tebe, stará bosorka. Určite mi túto službu nerobíš zadarmo.“

            „Ale áno!“ odpovedala bosorka. „Nechcem od teba ani štvrť penny! Pre mňa odtiaľ prines akurát kresadlo, taký starý zapaľovač, ktorý tam zabudla moja stará mama, keď tam bola naposledy.“

            „Dobre teda. Uviaž mi lano okolo pása!“ povedal vojak.

            „Tu je lano,“ povedala bosorka, „a tu je moja modrá kockovaná zástera.“

            Vojak sa vyštveral na strom a zliezol dolu cez bútľavú dieru. Naspodku našiel veľkú halu osvetlenú tristo lampami.

            Otvoril prvé dvere. A čože! Sedel tam pes a uprene ho sledoval očami veľkými ako podšálky.

            „Ty si ale statný psisko!“ povedal vojak a položil ho na bosorkinu zásteru. Vzal toľko medených mincí, koľko sa mu len zmestilo do vreciek. Potom truhlicu zatvoril a znovu na ňu položil psa. Prišiel do druhej izby. Na truhlici tam sedel pes s očami veľkými ako mlynské kolesá.

            „Radšej by si na mňa nemal pozerať tak kruto!“ povedal vojak. „Inak ti oči vypadnú z očných jamôk.“

            Pomaly položil psa na zásteru. Keď uvidel v truhlici všetko to striebro, odhodil medené mince a všetky svoje vrecká a batoh si naplnil samým striebrom.

            Potom išiel do tretej miestnosti. A akú hrôzu tam uvidel! Pes, ktorý tam bol, mal oči veľké ako Okrúhla veža v Kodani a tie sa krútili na jeho hlave ako kolesá.

            „Dobrý večer!“ povedal vojak a zasalutoval, pretože ešte nikdy predtým nevidel takého psa. Ale po chvíli, ako ho pozoroval, si pomyslel: „Napokon nevyzerá až tak zlostne!“ Vzal ho a položil na zásteru na podlahe. Otvoril truhlicu a pre božie nebesá! Aká len veľká kopa zlata bola vo vnútri! Za všetko to zlato si mohol kúpiť celé mesto, všetky cukrovinky, všetkých cínových vojačikov, biče a hojdajúce kone na celom svete. Hneď odhodil všetko striebro, ktoré mal vo vreckách a batohu. Namiesto toho ich naplnil zlatom. Dal si ho do svojich vreciek, batoha, čiapky, a dokonca i do čižiem. Takže sotva vedel kráčať. Teraz bol už naozaj bohatý. Položil psa späť na truhlicu. Potom zavolal spod stromu hore:

            „Teraz ma vytiahni von, stará bosorka!“

            „Máš aj kresadlo?“ spýtala sa bosorka.

            „Do kelu!“ povedal vojak. „Úplne som naň zabudol!“ Tak sa poň vrátil a prišiel naspäť.

            Bosorka ho vytiahla hore. A za chvíľu bol znova na ceste. Mal plné vrecká zlata. A takisto i batoh, čiapku a čižmy.

            „Čo mieniš robiť s kresadlom?“ spýtal sa vojak.

            „To ti môže byť jedno,“ odpovedala bosorka. „Máš svoje peniaze, tak mi daj kresadlo.“

            „To ešte len uvidíme!“ povedal vojak. „Zaraz mi povedz, čo chceš robiť s kresadlom, inak vytiahnem meč a odtnem ti ním hlavu!“

            „Nie, nepoviem!“ zavrešťala bosorka.

            Tak jej vojak hneď odťal hlavu. A to bol koniec bosorky! Všetko svoje zlato si uviazal do jej zástery, ktorú si prehodil cez plece. Kresadlo si dal do vrecka a vybral sa smerom do mesta.

            V meste bolo nádherne! Vošiel do prepychového hotela. Prenajal si najlepšiu izbu a svoje obľúbené jedlo. Teraz, keď mal toľko peňazí, bol skutočne bohatý.

            Sluhovi, ktorý mal čistiť jeho čižmy, sa zdali čižmy až príliš staré na takého bohatého lorda. Ale to bolo len preto, že si ešte nestihol kúpiť nové. Nasledujúci deň sa objavil vo veľmi noblesných topánkach a v drahom oblečení. Teraz, namiesto obyčajného vojaka, bol z neho urodzený lord. Ľudia mu rozprávali o všetkých dôležitých veciach v meste. Povedali mu o kráľovi a jeho krásnej dcére princeznej.

            „Ako by sa mi podarilo ju uvidieť?“ spýtal sa vojak.

            „To sa vôbec nedá!“ povedali mu. „Ona žije vo veľkom medenom zámku, ktorý je obklopený mnohými stenami a vežami. Nikto okrem kráľa ju nesmie ísť navštíviť. Pretože jej bolo predpovedané, že sa zosobáši s obyčajným vojakom, a kráľ to v žiadnom prípade nechce dopustiť.“

            Vojak si pomyslel: „Naozaj by som ju veľmi chcel vidieť,“ ale nedostal na to povolenie.

            Teraz sa mu žilo veľmi pohodlne. Oddával sa radovánkam. Chodil do divadla. Prechádzal sa po kráľovských záhradách. A dával chudobným veľké almužny, čo bolo od neho veľmi pekné. V minulosti sám na vlastnej koži pocítil, aké to je ťažké, keď nemal pri sebe vo svete ani halier. Teraz bol bohatý. Nosil vyberané oblečenie. Urobil si veľa priateľov, ktorí o ňom hovorili, že je vynikajúci muž, skutočný šľachtic. A tomuto vojakovi sa to veľmi páčilo. Ale keďže stále míňal peniaze a nikdy žiadne nezarobil, napokon prišiel deň, keď mu zostali len dva šilingy. Musel opustiť krásne izby, v ktorých žil, a ubytovať sa v malej podkrovnej izbe. Musel si sám čistiť svoje topánky a opravovať ich ihlou a niťou. Nikto z jeho priateľov ho tam neprišiel navštíviť, lebo do jeho izby viedlo veľa schodov.

            Bol večer a stmievalo sa. A on si už nemal ani čím posvietiť. Vtedy si zrazu spomenul na svoje malé kresadlo, ktoré našiel pod bútľavým stromom, do ktorého mu bosorka pomohla vojsť. Tak ho zobral a škrtol ním, aby si ním posvietil. Dvere sa zrazu dokorán otvorili a pred ním sa objavil pes s očami veľkými ako podšálky, ktorého videl dole pod stromom. Pes sa pred neho postavil a povedal:

            „Čo mi môj pán prikazuje?“

            „Čo má toto znamenať?“ zvolal vojak. „Toto je veľmi dobré kresadlo. Ak môžem dostať čokoľvek, len chcem. Prines mi peniaze!“ zvolal na psa. Pes rýchlo zmizol a za chvíľu sa tam opäť objavil. V ústach držal veľký mešec plný peňazí.

            Teraz už vojak vedel, v čom spočíva tajomná moc kresadla. Ak ním škrtol raz, objavil sa pred ním pes, ktorý sedel na truhlici plnej medených peňazí. Ak ním škrtol dvakrát, prišiel k nemu pes, ktorý bol na truhlici plnej striebra. A ak ním škrtol trikrát, objavil sa pred ním pes, ktorý strážil zlato. Tak vojak išiel znova bývať do svojich krásnych izieb a zase si kúpil najdrahšie oblečenie. Všetci jeho priatelia ho znova spoznávali a boli k nemu veľmi zdvorilý.

            Jedného dňa si pomyslel: „To je veľmi zvláštne, že nikto nemôže ísť navštíviť princeznú. Všetci o nej hovoria, že je veľmi pekná. Ale načo je to dobré vedieť, keď ona je stále zatvorená vo veľkom medenom zámku s vežami okolo? Nebolo by predsa len možné sa s ňou nejako stretnúť? Kdeže je moje kresadlo?“ A škrtol kresadlom. Hneď k nemu prišiel pes s očami veľkými ako podšálky.

            „Viem, že je už neskoro v noci,“ povedal vojak, „ale aj tak by som veľmi rád aspoň na chvíľu chcel vidieť princeznú.“

            Pes hneď vybehol von a zakrátko sa vrátil aj spolu s princeznou. Ležala a spala psovi na chrbte. Bola aká krásna, že každý okamžite vedel, že je to skutočná princezná. Vojak sa nemohol zdržať od toho, aby ju nepobozkal. Taký dokonalý vojak on bol. Potom pes zaniesol princeznú naspäť. Ale keď bolo ráno a kráľ a kráľovná práve pili čaj, princezná im povedala, že sa jej minulú noc sníval zvláštny sen o psovi a vojakovi. Viezla sa na chrbte psa a nejaký vojak ju pobozkal.

            „To je skutočne zaujímavý príbeh,“ povedala kráľovná. Ale rozkázala, aby nasledujúcu noc jedna z dvorných dám dávala pozor pri princezninej posteli, aby zistili, či to bol iba sen alebo sa to naozaj stalo.

            Vojaka premohla túžba znova uvidieť princeznú. Tak uprostred noci zavolal psa a ten ju priniesol. Pričom bežal tak rýchlo, ako len vedel. Ale dvorná dáma mala dobré gumené topánky a nasledovala ich. Keď zmizli vo veľkom dome, pomyslela si: „Teraz už viem, kde to je,“ a urobila kúskom kriedy na dvere domu veľký kríž. Ale keď pes uvidel na dverách domu, kde žil vojak, nakreslený kríž, tiež zobral kriedu a urobil ňou kríž na každé dvere v meste. To bolo od neho veľmi chytré, lebo teraz dvorná dáma nevedela nájsť tie správne dvere, keďže kríž bol nakreslený na všetkých dverách.

            Skoro nasledujúce ráno kráľ, kráľovná, dvorné dámy a strážnici išli zistiť, kde bola princezná.

            „Tam je ten kríž!“ povedal kráľ, keď uvidel prvé dvere s krížom na nich.

            „Nie, tam je to, môj drahý!“ povedala kráľovná, keď uvidela ďalšie dvere s krížom na nich.

            „Ale tu je tiež jeden a tam je ďalší!“ všetci ostatní zvolali. Všade, kde a pozreli, uvideli kríž na dverách. Vtedy si uvedomili, že znak im vôbec nepomôže.

            Kráľovná však bola výnimočne bystrá žena, ktorá vedela oveľa viac než len jazdiť na koči. Zobrala svoje veľké zlaté nožnice, odstrihla kus hodvábu a urobila z neho pekné malé vrecko. Toto naplnila najjemnejšími zrnami pohánky a uviazala princeznej okolo krku. Takže zrná sa budú sypať z vrecka celú cestu, kde len princezná pôjde.

            V noci k nej prišiel pes znovu. Vzal princeznú na chrbát a odišiel s ňou k vojakovi, ktorý bol do nej veľmi zamilovaný. Veľmi si želal, aby bol princom a mohol si ju vziať za manželku.

            Pes si nevšimol, ako sa zrnká z vrecka sypali na zem od zámku až k vojakovmu oknu, kde vyšiel hore po stene s princeznou.

            Ráno kráľ a princezná podľa vysypaných zŕn zistili, kde bola ich dcéra. Vzali vojaka a dali ho do väzenia.

            Tam sedel. Aká len tma a nuda tam bola! Povedali mu: „Zajtra budeš obesený!“ Keď počul rozsudok, veľmi ho to nepotešilo. Svoje kresadlo nechal v hoteli.

            Nasledujúce ráno videl cez zamrežované okno, ako sa vonku zhromažďovali ľudia z celého mesta, aby videli, ako odvisne. Počul bubny a pochodovať vojakov. Všetci ľudia sa ponáhľali sem a tam. Práve pod jeho oknom bol obuvníkov učeň s koženou zásterou a topánkami. Vyskakoval tak veselo, že jedna z jeho topánok mu vyletela z nohy a uderila na stenu, práve tam, za ktorou sedel vojak a pozeral von cez mreže.

            „Ach, obuvníkov chlapec, nemal by si sa tak ponáhľať!“ povedal mu vojak. „Pokým ja neprídem, nič sa nebude diať. Avšak ak pôjdeš do domu, kde som býval a prinesieš mi moje kresadlo, dám ti štyri šilingy. Ale musíš sa riadne ponáhľať.“

            Obuvníkov chlapec si veľmi rád chcel zarobiť štyri šilingy. Tak čo najrýchlejšie priniesol kresadlo a dal ho vojakovi. A presne to sa stalo.

            Vonku v meste už postavili veľkú šibenicu a všade na okolí stáli vojaci. Spolu tam boli stovky až tisícky ľudí. Kráľ a kráľovná sedeli na majestátnych trónoch. Vedľa nich boli sudcovia a celá kráľovská rada.

            Vojak vystúpil po rebríku na šibenicu. Avšak keď mu chceli dať lano okolo krku, povedal, že pred vykonaním rozsudku vždy dopriali úbohému zločincovi splnenie nevinného priania. A že on by si veľmi rád zapálil z fajky trochu tabaku. Že to bude jeho posledná fajka na tomto svete.

            Kráľ mu jeho želanie nemohol odmietnuť. Tak vojak vybral z vrecka kresadlo a škrtol ním raz, dvakrát a trikrát. A čože sa nestalo. V záblesku oka tam pri ňom stáli všetky tri psy – jeden s očami veľkými ako podšálky, druhý s očami veľkými ako mlynské kolesá a tretí s očami veľkými ako Okrúhla veža v Kodani.

            „Teraz mi pomôžte, aby ma neobesili!“ zvolal vojak. Hneď nato sa psy vrhli na sudcov a celú kráľovskú radu. Trhali ich za nohy, niektorých za nos, a vyhadzovali ich vysoko do vzduchu. Keď dopadli na zem, tak sa im všetky kosti pomliaždili.

            „Ja toto nestrpím!“ zvolal kráľ. Ale ten najväčší pes ho tiež uchopil spolu i s kráľovnou, vyhodil ich do výšky a dopadli na kopu medzi ostatných. Vystrašení vojaci a všetci ostatní ľudia kričali: „Statočný vojak, ty by si mal byť náš kráľ a zosobášiť sa s krásnou princeznou!“

            Potom vojaka usadili do kráľovského kočiara a tri psy pred ním tancovali a volali: „Hurá!“ Chlapci pískali a vojaci salutovali so zbraňami.

            Princezná vyšla zo svojho medeného zámku a stala sa kráľovnou, čo ju veľmi potešilo.

            Svadobné oslavy trvali osem dní a všetky tri psy sedeli za stolom a na každého robili veľké oči.

            [@Andrew Lang, Robert Hodosi]