4*42/155* Bosorka na lodi **(1,6k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden kráľ a kráľovná. Mali jedného syna, ktorý sa volal Žigmund. Bol veľmi silný, športoval a dobre vyzeral. Keď na kráľa doľahla ťarcha staroby, povedal svojmu synovi, že nadišiel čas, aby si našiel svoju životnú partnerku. Pretože jeho dni života sa priblížili ku koncu a bol by veľmi rád, keby sa jeho syn zosobášil ešte predtým, ako starý kráľ zomrie.

            Žigmund s tým súhlasil a spýtal sa svojho otca, že kde by podľa neho bolo najlepšie hľadať si manželku. Kráľ mu povedal, že v istej krajine žije kráľ, ktorý má veľmi krásnu dcéru, a veľmi by ho potešilo, keby si ju Žigmund vedel získať. Tak sa rozlúčili. Žigmund sa pripravil na cestu a odišiel do krajiny, do ktorej mu jeho otec bol prikázal.

            Tam prišiel za kráľom a požiadal ho o ruku jeho dcéry. Tú mu hneď aj prisľúbili, ale pod jednou podmienkou. Musí tam zostať tak dlho, ako len bude môcť, pretože tento kráľ už nebol veľmi silný a schopný vládnuť vo svojom kráľovstve. Žigmund s podmienkou súhlasil. Avšak dodal, že keď sa dozvie o smrti svojho otca, bude musieť ísť domov do svojej vlastnej krajiny. Potom sa Žigmund zosobášil s princeznou a pomáhal svojmu tesťovi vládnuť v kráľovstve. S princeznou sa veľmi ľúbili a po roku sa im narodil syn. Keď sa mladý kráľ dopočul o smrti svojho otca, jeho syn mal už dva roky. Žigmund, jeho manželka a syn sa teda pripravili na návrat domov. Nalodili sa na loď a išli po mori.

            Plavili sa niekoľko dní. Už im zostával len jeden deň plavby, aby sa dostali domov. Keď vtom vietor zrazu ustal. Žigmund a jeho kráľovná boli na palube, zatiaľ čo väčšina ostatných zaspala. Chvíľu sedeli a rozprávali sa. Svojho syna mali so sebou. Po istom čase doľahol na Žigmunda spánok. Už nedokázal byť dlhšie hore. Tak si išiel ľahnúť do podpalubia. Kráľovnú nechal hrať sa so svojím synom na palube.

            Po dlhšej chvíli, ako Žigmund odišiel dolu, kráľovná zbadala na mori niečo čierne. Zdalo sa, že sa to približuje. Keď to prišlo bližšie, všimla si, že je to loď, v ktorej niekto sedel a navigoval ju. Napokon loď prišla až vedľa ich lodi. Kráľovná už jasne videla, že je to kamenná loď. Z nej vyšla na ich palubu hrôzostrašne škaredá bosorka. Kráľovná bola taká vystrašená, že sa to nedá slovami ani opísať. Nezmohla sa ani na jedno slovo, dokonca ani sa len pohnúť z miesta a zobudiť kráľa alebo námorníkov. Bosorka prišla rovno ku kráľovnej. Vzala jej dieťa a položila ho na palubu. Potom prišla ku kráľovnej a vyzliekla ju z jej nádherných šiat, ktoré si obliekla na seba. Premenila sa na ľudskú bytosť a vyzerala presne ako mladá kráľovná. Napokon vzala kráľovnú a položila ju do kamennej lode, vraviac:

            „Toto prekliatie vyslovujem nad tebou. Aby si sa plavila po moriach a nenašla správny smer, až pokým neprídeš k môjmu bratovi do podsvetia.“

            Kráľovná tam sedela strnulo a bez pohybu, ale kamenná loď sa hneď začala od ich lode nenávratne vzďaľovať. Zakrátko sa úplne stratila z dohľadu.

            Keď už nebolo vidno kamennú loď na obzore, dieťa začalo plakať. A hoci sa ho bosorka snažila utíšiť, nepodarilo sa jej to. Tak prišla s dieťaťom na rukách do podpalubia, kde spal kráľ. Zobudila ho a riadne mu vynadala za to, že ich nechal na palube osamote, zatiaľ čo on a celá posádka spali. Povedala, že to bola od neho veľká nedbanlivosť, že nenariadil nikomu dávať pozor na loď.

            Žigmund bol veľmi prekvapený, keď počul, ako mu kráľovná nadáva. Ešte nikdy predtým ju nevidel takú nahnevanú. No pomyslel si, že v danom prípade to bolo ospravedlniteľné, a spolu s ňou sa pokúsil upokojiť dieťa. Všetko však bolo zbytočné. Nepodarilo sa im ho upokojiť. Začínal sa zdvíhať vietor a fúkal smerom k prístavu. Tak kráľ išiel zobudiť námorníkov a prikázal im, aby roztiahli plachty.

            Čoskoro sa dostali na pevninu, na ktorej mal Žigmund vládnuť. Našli tam všetkých ľudí smútiť nad smrťou starého kráľa. Príchod mladého kráľa ich veľmi potešil. Hneď sa ujal moci na kráľovskom dvore, kde ho všetci jeho poddaní urobili svojím kráľom.

            V každom prípade kráľov syn neustále plakal. A to už odvtedy, ako ho bosorka zobrala od jeho matky. Ani sám kráľ ho nedokázal upokojiť, hoci bol k nemu vždy veľmi láskavý. Tak mu napokon musel zohnať pestúnku, jednu z dvorných dám na kráľovskom dvore. Hneď ako sa dieťa dostalo do jej opatery, prestalo plakať a bolo zase pokojné ako predtým.

            Po plavbe na lodi sa kráľovná zdala byť kráľovi úplne iná. Bola to falošná kráľovná a mala úplne iné spôsoby, viacej k horšiemu ako k dobrému. Veľmi myslel na to, aká je povýšenecká a tvrdohlavá. Bolo veľmi zložité sa s ňou na niečom dohodnúť. Predtým zvykla byť milšia. Zanedlho si to kráľ a aj všetci ostatní na nej všimli. Na kráľovskom dvore boli dvaja mládenci. Veľmi radi spolu sedávali za stolom a hrávali šach. Jeden z nich mal osemnásť a druhý devätnásť rokov. Ich izba bola vedľa kráľovninej a počas dňa ju často počuli rozprávať.

            Jedného dňa dávali väčšiu pozornosť ako zvyčajne tomu, čo ona hovorí. Priložili si svoje uši ku praskline v stene medzi izbami a zreteľne ju počuli rozprávať: „Keď zívnem len trochu, tak som krásna malá pani. Keď zívnem napoly, tak som napoly bosorka. A keď zívnem na plné ústa, tak som úplná bosorka.“

            Ako tak povedala, ohromne zívla a hneď sa premenila na hrôzostrašnú bosorku. Vtedy sa podlaha otvorila a cez ňu k nej prišiel trojhlavý veľký obor s obrovskou misou plnou mäsa. Pozdravil ju ako svoju sestru a položil pred ňu tú obrovskú misu. Ona si k nej sadla a začala jesť. Bez prestávky jedla celú tú kopu mäsa, až pokým nebola úplne prázdna. Mládenci to všetko pozorovali, ale nepočuli, žeby si niečo tí dvaja medzi sebou rozprávali. Boli udivený tým, ako kráľovná pažravo hltala mäso a koľko veľa toho zjedla. Už neboli viac prekvapení, že keď sedela za stolom s kráľom, zjedla len tak málo. Hneď ako dojedla, obor zmizol spolu s misou, presne tak ako prišiel. A kráľovná sa znovu premenila do svojej ľudskej podoby.

            Pozrime sa, čo sa dialo medzičasom s kráľovým synom po tom, ako ho dali na starosť pestúnke. Jeden večer, potom, ako zapálila sviečku a držala dieťa v náručí, sa niekoľko dosiek z podlahy vymrštilo do vzduchu a cez otvor prišla krásna žena, celá oblečená v bielom. Okolo pása mala železný opasok, ku ktorému bola pripútaná železná reťaz, ktorá viedla cez dieru v podlahe až do podzemia. Prišla k pestúnke. Vzala od nej dieťa, objala ho a pritlačila si ho na hrudník. Potom ho dala späť pestúnke a vrátila sa tým istým spôsobom, ako prišla. Podlaha sa za ňou opäť uzatvorila. Hoci tá žena nepovedala ani pol slova, pestúnka bola veľmi vyľakaná. Ale nepovedala o tom nikomu.

            Nasledujúci večer sa zopakovalo presne to isté ako predtým. Lenže teraz, keď žena v bielom odchádzala, prehovorila smutným hlasom: „Dva už prešli a už len jeden zostáva.“ Potom sa vytratila tak, ako prišla. Keď to pestúnka počula, bola ešte viacej vystrašená ako predtým. Pomyslela si, že možnože hrozí dieťaťu nejaké nebezpečenstvo. Hoci vôbec nemala žiadnu zlú mienku o neznámej žene, ktorá sa správala k dieťaťu, ako keby bolo jej vlastné. Najzáhadnejším pre pestúnku bolo, že tá žena povedala: „…už len jeden zostáva.“ Hádala, že tým myslí deň, lebo dvakrát tam už prišla.

            Napokon sa pestúnka rozhodla, že pôjde za kráľom a všetko mu povie. Tak aj urobila. Okrem toho ho požiadala, aby bol pri nej v izbe, keď príde tá záhadná žena. Kráľ jej to sľúbil a prišiel k nej do izby nejaký čas predtým, ako mala prísť. Sadol si do kresla a v ruke držal svoj meč. Skoro nato sa otvorila podlaha a do izby prišla žena v bielom so železným opaskom a reťazou na ňom. Kráľ v nej hneď rozpoznal svoju vlastnú kráľovnú. Okamžite mečom presekol na dvoje železnú reťaz, ktorú mala pripevnenú k opasku. V izbe nastal taký hrozný lomoz a veľké burácanie dole v zemi, že sa celý kráľovský palác od základov zatriasol. Každý si myslel, že sa palác rozsype na drobné kúsky. Napokon strašné burácanie a zemetrasenie prestalo, podlaha sa zatvorila a všetko sa utíšilo.

            Kráľ a skutočná kráľovná sa objali. Ona mu rozpovedala celý príbeh o tom, ako prišla k ich lodi bosorka, keď všetci spali, a poslala ju preč na kamennej lodi. Plavila sa cez temné tmavé moria, až napokon loď pristála na pobreží, kde bol trojhlavý obor. Ten obor sa chcel s ňou zosobášiť, ale ona to odmietla. Nato ju uväznil a povedal jej, že ju pustí na slobodu až vtedy, keď bude súhlasiť so sobášom. Po čase začala plánovať to, ako by sa mohla dostať na slobodu. Povedala mu, že bude súhlasiť so sobášom pod podmienkou, že bude môcť navštíviť svojho syna tri dni po sebe. S tým on súhlasil, ale dal jej okolo pása železný opasok s reťazou. Jej koniec si uviazal okolo svojho pásu. Veľký hluk, čo počuli, keď kráľ preťal reťaz, bol spôsobený obrovým pádom dolu priepasťou, keď sa reťaz náhle uvoľnila. Obrov príbytok bol práve hlboko pod palácom. Hrôzostrašné otrasy boli spôsobené určite jeho poslednými, smrteľnými mukami.

            Kráľ pochopil, že prečo tá žena, ktorú považoval za svoju kráľovnú, mala takú zlú povahu. Hneď dal nasadiť falošnej kráľovnej na hlavu vrece a dal ju na smrť ukameňovať. Potom ju dal roztrhať na kusy divokými koňmi. Dvaja mládenci tiež povedali, čo počuli a videli v izbe falošnej kráľovnej. Len sa predtým obávali prehovoriť o tom niekomu kvôli jej veľkej moci.

            Skutočnej kráľovnej sa prinavrátila jej dôstojnosť a úcta a všetci v kráľovstve ju milovali. Pestúnka sa zosobášila s bohatým šľachticom a kráľ a kráľovná jej dali do daru vzácne dary.

            [@ Islandské rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]