4*43/156* Maličká Malenka **(3,3k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žila raz jedna žena, ktorá chcela mať celkom malé, úplne drobné dieťa. Lenže nevedela, ako by také mohla niekde získať. Tak jedného dňa išla ku starej bosorke a povedala jej: „Tak veľmi rada by som chcela mať drobné, úplne maličké dieťa. Nevedela by si mi povedať, kde by som niekde také mohla získať?“

            „Ó, práve jedno také už máme pripravené!“ povedala bosorka. „Vezmi si toto jačmenné zrnko. Ale môžem ti povedať, to nie je také zrnko, aké sadia farmári na poliach alebo ktorým kŕmia svojich kohútov a svoje sliepky. Len ho zasaď do kvetináča a uvidíš, čo sa stane.“

            „Ó, vrúcne ti ďakujem!“ povedala žena a dala bosorke jeden šiling. To bola cena, ktorú za to požadovala. Potom odišla domov a zasadila to jačmenné zrnko. Okamžite z neho vyrástla veľká a krásna kvetina, ktorá vyzerala ako tulipán. Ale lupene mala ešte pevne uzavreté, ako keby to bol ešte len púčik.

            „Aká krásna kvetina!“ zvolala žena a pobozkala jej červené a žlté lupienky. Ako tak urobila, kvetina sa otvorila. Bol to ozajstný tulipán. Taký ako sa dá vidieť počas dňa. Ale uprostred kvetu, na zelených zamatových lupeňoch sedelo malé dievča, celkom drobné, štíhle a veľmi pekné. Bolo sotva pol palca vysoké. Tak ju začali volať Malenka. Mala veľmi elegantnú kolísku. Bola z vyleštenej orechovej škrupiny. Modré lupene z fialky jej slúžili ako matrac a list z ruže ako pokrývka. Tam v noci spávala. Cez deň sa zvykla hrať na stole. Žena naň položila misku s vodou. Po jej okrajoch boli malé kvetiny so stonkami vo vode. Uprostred plával veľký lupeň z tulipánu, na ktorom Malenka sedela. Plavila sa z jednej strany misky na druhú pomocou dvoch bielych konských vlasov, ktoré jej slúžili ako veslá. Aký krásny pohľad to len bol! Malenka vedela spievať. Jej hlas bol jemnejší a sladší, než kto kedykoľvek predtým len počul.

            V jednu noc, ako ležala vo svojej peknej malej postieľke, cez rozbitú tabuľku okna priskákala dnu jedna stará ropucha. Bola veľmi škaredá, nemotorná a slizká. Vyskočila na stôl, kde pod červeným listom z ruže spala Malenka.

            „Táto bude veľmi krásnou manželkou pre môjho syna,“ povedala ropucha a vzala si so sebou orechovú škrupinu spolu s Malenkou. Potom odskákala cez okno do záhrady.

            Tam tiekol veľký široký potok. Jeho brehy boli klzké a močaristé. Tu žila ropucha so svojím synom. Uf! Aký len škaredý a slizký ten bol, presne ako jeho matka! „Kvak, kvak, kvak!“ bolo všetko, čo vedel povedať, keď uvidel pekné malé dievča v orechovej škrupine.

            „Nerozprávaj tak hlasno, lebo inak ju zobudíš!“ povedala stará ropucha. „Mohla by nám utiecť. Je ľahká ako pierko. Zaraz ju položíme na list lekna bieleho v potoku. To bude pre ňu taký malý ostrov. Je taká malá a ľahká. Odtiaľ nám nemôže uniknúť. Medzitým jej pripravíme v blate hosťovskú izbu, kde bude môcť žiť.“

            V potoku rástlo veľa lekien, ktoré mali široké listy, ktoré vyzerali, akoby sa vznášali na vode. Najvzdialenejší list bol najväčší. K tomuto listu priplávala stará ropucha a položila naň orechovú škrupinu s Malenkou.

Maličká Malenka sa zobudila zavčas rána. Keď uvidela, kde je, začala horko plakať. Pretože na každej strane veľkého zeleného listu bola voda a nemohla sa dostať na breh.

Stará ropucha bola dole v barine a ozdobovala jej izbu trstinami a žltými listami nechtíka, aby bola izba pre jej novú nevestu nádherná. Potom priplávala so svojím škaredým synom k listu, kde ležala Malenka. Chcela do jej izby priniesť peknú orechovú kolísku, a to ešte predtým, ako sa tam nasťahuje Malenka. Stará ropucha sa pred ňou hlboko vo vode poklonila a povedala: „Toto je môj syn. Zosobášiš sa s ním a budeš s ním žiť vo veľkej nádhere v bahnitom močarisku.“

„Kvak, kvak, kvak!“ to bolo všetko, čo na to jej syn povedal. Potom vzali so sebou roztomilú malú kolísku a odplávali s ňou preč. Malenka zostala sedieť osamote na veľkom zelenom liste a začala plakať. Vôbec nechcela žiť s močiarnou ropuchou a zosobášiť sa s jej škaredým synom. Malé rybky, ktoré plávali vo vode okolo, celkom jasne videli a počuli ropuchu. Zdvihli svoje hlavy nad hladinu, aby sa pozreli na malé dievčatko. Keď ju uvideli, pomysleli si, že aká je len pekná, a bolo im veľmi ľúto, že bude musieť žiť so škaredým žabiakom. Nie, to sa nesmie stať. Zhromaždili sa vo vode okolo stonky listu, na ktorom sedela, a prehryzli stonku na dvoje. List sa začal plaviť dolu prúdom. Malú Malenku niesol so sebou ďaleko preč z dosahu ropuchy.

Ako sa plavila niekoľko dní, prešla cez niekoľko miest. Malé vtáky, ktoré sedeli na kríkoch, si ju všimli a štebotali: „Aké len krásne malé dievčatko!“ A list sa s ňou plavil ďalej a ďalej preč. Malenka tak opustila svoju rodnú krajinu.

Malý biely motýľ sa vznášal ponad ňou a pristál na liste. Malenka sa mu veľmi potešila. Tiež bola rada, že je mimo dosahu ropuchy. Všetko naokolo, kadiaľ cestovala, bolo také nádherné. Slnko svietilo na vodu, ktorá sa trblietala ako najjasnejšie striebro. Zobrala svoj opasok a uviazala jeden koniec o motýľa a druhý o list. Takže teraz sa kĺzala po hladine oveľa rýchlejšie než kedykoľvek predtým.

Okolo zrazu preletel veľký chrúst. Zbadal Malenku. Behom chvíľky ju chytil svojimi rukami okolo pásu a odletel s ňou na strom. Zelený list sa plavil ďalej dolu potokom spolu s motýľom, ktorý bol k nemu priviazaný. Ach, božemôj! Aká len vystrašená bola nešťastná Malenka, keď ju chrúst chytil okolo pása a odniesol na strom! Ale viacej bola znepokojená osudom krásneho bieleho motýľa, ktorý bol pevne priviazaný k listu. Ak sa mu nepodarí vyslobodiť sa, určite zahynie od hladu. Ale chrústa to vôbec neznepokojovalo. Posadil ju na strome na veľký zelený list. Doniesol jej z kvetín med, aby sa najedla. A povedal jej, že je veľmi pekná, hoci vôbec nevyzerá ako chrúst. O čosi neskôr ju prišli pozdraviť všetky chrústy, ktoré žili na danom strome. Pozorne si ju prezreli a poznamenali: „Veď ona má len dve nohy. Aké hrozné!“

„Nemá žiadne tykadlá!“ zvolal ďalší.

„Aká je len škaredá!“ povedali všetky panie chrústov, i keď Malenka bola skutočne veľmi pekná.

Chrúst, ktorý ju uniesol to veľmi dobre vedel. Ale keď počul, ako všetky panie chrústov hovorili, že je škaredá, tiež si to začal o nej myslieť. Nechcel ju viacej u seba a dovolil jej odísť, kam len chce. Zobral ju zo stromu a zaletel s ňou na sedmokrásku. Tam si sadla a plakala, pretože bola podľa chrústov škaredá a nechceli ju medzi sebou. Pritom bola tým najkrajším predstaviteľným stvorením pod slnkom. Bola taká jemná a krehká ako najkrajší lupeň ruže.

Celé leto úbohá malá Malenka žila samotná vo veľkom lese. Zo stebiel trávy si zaplietla posteľ a zavesila ju pod list ďateliny, aby na ňu nepršalo. Ako potravu si zbierala z kvetov med a každé ráno pila rosu z listov. Takto prešlo leto i jeseň. Prišla dlhá, studená zima. Všetky vtáky, ktoré tak pekne okolo nej spievali, odleteli preč. Zo stromov popadali listy. Kvetiny odumreli. Veľký ďatelinový list, pod ktorým mala posteľ, sa stočil a zostala z neho len stonka. Bola jej hrozná zima. Všetko jej oblečenie bolo obnosené. Bola taká malá a chudá. Nešťastná Malenka! Určite cez zimu zmrzne na kosť a kožu. Začalo snežiť. Každá snehová vločka, ktorá na ňu dopadla, bola, ako keby na nás hodil niekto za lopatu snehu, lebo my sme veľkí a ona bola len taká veľká ako palec. Dala si okolo seba zoschnutý list, ale ten bol uprostred roztrhnutý a vôbec ju nezahrial. Tak sa triasla od zimy.

Vedľa lesa, v ktorom žila, bolo veľké kukuričné pole. Ale kukurica tam už dlhý čas nebola, len holé strnisko na zamrznutej pôde. Začala sa túlať popri lese. Zrazu prišla ku dverám poľnej myšky, ktorá mala malú dieru pod stonkou kukurice. Tam myška žila v teple a v pohodlí. Bol tam sklad plný kukurice, pekná kuchyňa a jedáleň. Nešťastná Malenka prišla ku dverám a prosila o trochu jačmeňa, lebo už dva dni nič nejedla.

„Úbohé malé stvorenie!“ povedala poľná myš, lebo vskutku bola dobrosrdečná. „Poď do mojej teplej izby a povečeraj so mnou.“

Keďže sa jej Malenka zapáčila, povedala jej: „Čo sa mňa týka, môžeš stráviť zimu so mnou. Ale musíš udržiavať izbu čistú a upravenú, a rozprávať mi príbehy, lebo tie mám veľmi rada.“

Malenka urobila všetko, o čo ju láskavá stará myš požiadala. Bola v tom dokonca až pozoruhodne dobrá.

„Teraz očakávam návštevu,“ povedala poľná myš. „Môj sused ma chodí navštevovať raz za týždeň. On sa má lepšie ako ja. Má nádherné veľké izby a nosí drahý, čierny zamatový kožuch. Keby si sa zaňho vydala, bolo by o teba postarané. Lenže on je slepý. Musíš mu porozprávať najkrajšie príbehy, ktoré poznáš.“

Malenka si z neho nerobila ťažkú hlavu, lebo to bol len krtko. Prišiel ich navštíviť vo svojom čiernom zamatovom kabáte.

„On je taký bohatý a vzdelaný,“ povedala jej poľná myš. „Jeho dom je dvadsaťkrát väčší než môj. Ale nemá rád slnko a krásne kvety. Tak sa snaž o nich nerozprávať, lebo on ich ešte nikdy nevidel.“

Malenka mu mala spievať, tak spievala: „Lienka, lienka, povedz že mi akéže bude počasie?“ a plno ďalších piesní tak pekne, že sa do nej krtko zamiloval. Ale nepovedal nič, lebo bol veľmi obozretný muž. Krátko predtým vyhĺbil v podzemí od svojho domu k susedom dlhý priechod. Poľnej myške a Malenke dovolil, aby sa v ňom prechádzali, keď sa im zapáči. Len toľko ich prosil, aby sa neobávali mŕtveho vtáka, ktorý ležal v priechode. Bol to skutočný vták so zobákom a perím. Musel zomrieť pred nedávnom a teraz je pochovaný práve tam, kde urobil svoj tunel. Krtko zobral do úst kúsok zhnitého dreva, lebo to žiarilo v tme ako oheň, a išiel pred nimi. Osvetľoval im celý dlhý priechod. Keď prišli k miestu, kde ležal mŕtvy vták, krtko zatlačil svoj nos o strop a urobil doň dieru. Takže sa dnu dostalo denné svetlo. Uprostred chodníka ležala mŕtva lastovička. Svoje pekné krídla mala tesne pri tele. Svoje pazúry a hlavu mala stiahnuté pod svoje perie. Úbohé vtáča očividne zomrelo od zimy. Malenke ho bolo veľmi ľúto, pretože mala veľmi rada malé vtáčence. Ony spievali a štebotali tak pekne počas celého leta. Ale krtko do nej len kopol svojimi krivými nohami a povedal:

„Teraz už viacej nemôže spievať! Musí to byť strašné byť malým vtákom. Som vďačný, že žiadne z mojich detí nie je vtákom. Vtáky počas zimy vždy zahynú od hladu.“

„Áno, rozprávaš ako rozumný muž,“ povedala poľná myš. „Čo má vták okrem svojho spievania počas krutej zimy? Musí vyhladovať a zmrznúť, a musím povedať, to je preňho veľmi nepríjemné.“

Malenka nepovedala nič. Ale keď tí dvaja prešli kúsok ďalej, zohla sa nad vtákom, odokryla mu perie z hlavy a nežne ho pobozkala na jeho zatvorené oči. „Možnože to si bol ty, ktorý mi tak pekne spieval počas celého leta,“ pomyslela si. „Koľko len potešenia som mala z teba, drahé malé vtáča.“

Krtko uzatvoril dieru, cez ktorú svetlo prenikalo dnu. Potom odprevadil dámy domov. Malenka však počas noci nemohla zaspať. Zo slamiek uplietla prikrývku. Odniesla ju so sebou a zakryla ňou mŕtve vtáča. Na vrch položila zopár bodliakov jemných ako bavlna, ktoré našla v izbe poľnej myšky. Nech nebohá malá lastovička môže odpočívať zahrabaná v teple a pokoji.

„Zbohom, pekné malé vtáča!“ povedala. „Zbohom! A ďakujem ti za tvoje krásne pesničky počas leta, keď stromy boli zelené a slnko na nás svietilo a zahrievalo nás!“ Potom si položila svoju hlavu na hruď vtáka, blízko jeho srdca. Ale vtáča nebolo mŕtve. Bolo len zmrznuté. Ako ho zahriala, prichádzalo znovu naspäť k životu.

Na jeseň lietajú lastovičky preč do cudzích krajov. Lenže niektoré sa oneskoria, zmrznú a spadnú na zem akoby mŕtve. Nasneží a sneh ich prikryje.

Malenka sa od strachu zatriasla. Vták bol v porovnaní s ňou veľmi veľký. Ona bola veľká len ako palec. Ale pozbierala odvahu, odbehla po svoju prikrývku a položila ju úbohej lastovičke na hlavu.

Nasledujúcu noc ju znova prišla navštíviť. Lastovička bola živá, ale úplne slabá a vyčerpaná. Len na chvíľu otvorila svoje oči a pozrela na Malenku, ktorá stála vedľa nej s kúskom zhnitého dreva, lebo nemala žiaden iný lampáš.

„Ďakujem ti, pekné malé dieťa!“ povedala lastovička. „Je mi tak krásne teplo! Zakrátko sa mi prinavráti sila a budem môcť znova odletieť pod horúce slnko.“

„Ó!“ povedala. „Vonku je teraz veľká zima. Sneží a mrzne! Radšej zostaň vo svojej teplej posteli. Ja sa o teba postarám!“

Potom jej priniesla na lupeni trochu vody, ktorú lastovička vypila. Potom Malenke vyrozprávala, ako si natrhla jedno zo svojich krídel na černiciach. Takže nevládala letieť tak rýchlo ako ostatné lastovičky, ktoré odleteli ďaleko preč do teplejších krajín. Ako letela sa tak vyčerpala, že napokon spadla na zem, a viacej si už nepamätá. Zostala tam celú zimu. Malenka sa o ňu starala a nežne ju opatrovala. Krtko a ani myš sa o tom vôbec nič nedozvedeli, lebo nemali radi lastovičku a vyhýbali sa jej.

Keď prišla jar a slnko začalo znova žiarivo svietiť a zahrievať zem, lastovička sa rozlúčila s Malenkou, ktorá jej otvorila dieru v streche, ktorú urobil krtko. Slnko na nich jasne žiarilo. Lastovička sa jej opýtala, že či by nechcela ísť s ňou a sadnúť si na jej chrbát. Malenka by síce veľmi rada bola odletela preč do zeleného lesa, ale vedela, že stará poľná myš by bola smutná, keby utiekla preč. „Nie, ja tu musím zostať!“ povedala jej.

„Zbohom, moje drahé malé dievčatko!“ povedala lastovička a odletela preč medzi slnečné lúče. Malenka smutne za ňou hľadela a stála tam so slzami v očiach, lebo si lastovičku veľmi obľúbila.

„Čvirik, čvirik!“ zaštebotalo vtáča a odletelo do zeleného lesa. Malenka bola veľmi nešťastná. Myš jej nedovolila ísť von na horúce slnko. Kukurica, ktorú vysadili na poli nad domovom myšky, narástla vysoko do neba a vytvorila pre nešťastnú malú Malenku, ktorá bola len palec vysoká, hustý les.

„Teraz bude z teba, Malenka, nevesta!“ povedala poľná myš. „Pretože náš sused požiadal o tvoju ruku! Aké je to len šťastie pre také chudobné dieťa, ako si ty! Teraz sa musíš pustiť do práce na svojej bielizni pre tvoje veno. Nič nesmie chýbať na svadbe, keď sa máš stať manželkou nášho suseda, krtka!“

Malenka musela priasť celý dlhý deň. Každý večer ju navštevoval krtko. Povedal jej, že keď pominie leto, že budú mať spolu svadbu. Slnko vtedy nebude tak silno zahrievať zem ako horúci kameň.

Malenku to ani trochu nepotešilo. Sprostý krtko sa jej vôbec nepáčil. Každé ráno, keď vyšlo slnko, a každý večer, keď zapadalo, sa vykradla von. Keď zafúkal vietor a kukuričné klasy sa rozostúpili, kochala sa pohľadom na krásnu modrú oblohu. Pomyslela si, že aké krásne je všetko vonku a túžila zase uvidieť svoju lastovičku. No tá nikdy neprišla. Bezpochyby odletela ďaleko preč do veľkého zeleného lesa.

Do jesene sa Malenke podarilo dokončiť si svoje veno a svadobnú výbavu.

„Za štyri týždne bude tvoja svadba!“ povedala poľná myš. „Nebuď tvrdohlavá, lebo inak ťa uhryznem svojimi ostrými, bielymi zubami! Dostaneš zámožného manžela! Sám kráľ nemá taký zamatový kabát. Jeho sklad a pivnica sú plné jedla. Mala by si byť za to vďačná.“

Nuž prišiel svadobný deň. Krtko si prišiel po Malenku, aby s ňou mohol žiť hlboko pod zemou. Nikdy už nebude môcť prísť pod hrejivé slnko, lebo krtko ho nemal rád. Nešťastné malé dievča bolo veľmi smutné. Slnku bude musieť navždy povedať posledné zbohom.

„Zbohom, žiarivé slnko!“ zvolala a vystrela voči nemu svoje ruky. Zároveň prešla kúsok ďalej od myšacej diery. Kukurica už bola zožatá a na poli bolo už len suché strnisko. „Zbohom, zbohom!“ povedala a objala malú červenú kvetinu, ktorá tam rástla. „Odovzdaj moju lásku drahej lastovičke, keď ju uvidíš!“

„Čvirik, čvirik!“ zrazu pri jej uchu niečo zaštebotalo. Pozrela hore a uvidela svoju lastovičku letieť okolo! Keď tá uvidela Malenku, veľmi sa tomu potešila. Malenka jej hneď povedala, že sa vôbec nechce sobášiť so škaredým krtkom. Že by potom musela žiť v podzemí a nikdy by viacej neuvidela krásne svietiť slnko. Nemohla si pomôcť a náhle sa jej slzy nahrnuli do očí a rozplakala sa.

„Už pomaly prichádza studená zima,“ povedala lastovička. „Musím odletieť do teplých krajín. Pôjdeš so mnou? Môžeš si sadnúť na môj chrbát a poletíme ďaleko od škaredého krtka a jeho tmavého domu, ponad hory až do teplých krajín, kde slnko svieti jasnejšie než tu. Tam, kde je vždy leto a všade sú krásne kvetiny. Poď so mnou, moja drahá, malá Malenka, ktorá si mi zachránila život, keď som ležala zmrznutá v tmavom tunely.“

„Áno, veľmi rada pôjdem s tebou,“ povedala Malenka a vysadla lastovičke na chrbát so svojimi nohami vyloženými na jednom z jej krídiel. Leteli vysoko krížom cez vzduch, ponad hory a moria a ponad vysoké pohoria, na ktorých bol celý rok sneh. Keď jej bola zima, tak sa len viacej skrčila do jemného peria lastovičky. Len hlava jej vytŕčala, aby mohla obdivovať všetky tie krásne veci vo svete dole pod nimi. Nakoniec sa im podarilo priletieť do teplých krajín. Slnko svietilo jasnejšie. Nebo sa zdalo byť dvakrát také vysoké. Na živých plotoch viselo zelené a fialové hrozno. V lesoch rástli pomaranče a citróny. Vzduch bol plný rôznych vôní myrty a mäty. Na uliciach sa hrali pekné malé deti a naháňali nádherné veľké motýle. Lastovička však letela ešte ďalej. Všetko na okolí bolo ešte krásnejšie. Pod najkrásnejšími zelenými stromami vedľa modrého jazera stál trblietajúci zámok z bieleho mramoru. Vínna réva sa ťahala na vysokých stĺpoch. Bolo tam veľa lastovičích hniezd a v jednom z nich bývala lastovička, ktorá niesla Malenku.

„Tu je môj dom!“ povedala. „No nebude pre teba veľmi dobré bývať so mnou, pretože nie som veľmi poriadkumilovná, čo by ťa nepotešilo. Sama si nájdi domov v niektorej z týchto krásnych kvetín, ktoré tu rastú. Teraz ťa zložím dolu a môžeš si robiť, čokoľvek sa ti zapáči.“

„To bude skvelé!“ zvolala Malenka a zatlieskala svojimi drobnými rukami.

Na zemi tam ležal veľký, biely, mramorový stĺp, ktorý bol zlomený na tri kusy. Všade na okolí rástli najkrásnejšie biele kvetiny. Lastovička s Malenkou zletela dolu a vysadila ju na jednom veľkom liste. Ku svojmu veľkému úžasu uprostred kvetiny tam našla sedieť drobného, malého mužíka. Bol biely a taký priesvitný, ako keby bol urobený zo skla. Na hlave mal najkrajšiu zlatú korunu a na pleciach tie najnádhernejšie krídla. On sám nebol o nič väčší ako Malenka. Bol to duch kvetiny. V každom kvete bol ubytovaný drobnučký muž či žena. Ale tento bol kráľom nad všetkými.

„Aký je len rúči,“ pošepkala Malenka lastovičke.

Malý princ sa lastovičky veľmi vyľakal. V porovnaní s ním ona bola preňho predsa len obor. Keď však zbadal Malenku veľmi sa jej potešil. Bola tým najkrásnejším dievčaťom, ktoré kedy len videl. Zobral zlatú korunu zo svojej hlavy a dal ju na hlavu Malenky. Spýtal sa jej na meno a že či sa stane jeho manželkou. Potom by bola kráľovnou všetkých kvetín. On bol úplne odlišný manžel ako syn ropuchy alebo krtko s čiernym zamatovým kožuchom. Tak urodzenému princovi povedala: „Áno!“ A s každej kvetiny prišla k nim pekná dáma alebo džentlmen. Všetci boli takí malí a pekní, že bola radosť sa na nich pozerať. Každý priniesol Malenke nejaký dar. Najviac sa jej páčil pár krásnych krídiel, ktoré si pripevnila na chrbát. Teraz mohla tiež lietať z kvetiny na kvetinu. Všetci jej želali mnoho radosti. Pritom im lastovička, ktorá sedela nad nimi vo svojom hniezde, krásne štebotala a z plného hrdla spievala svadobný pochod tak dobre, ako len vedela. Ale bola veľmi smutná, pretože mala veľmi rada Malenku a nechcela sa s ňou rozlúčiť.

„Už by si sa nemala volať Malenka!“ povedal jej kráľ, duch kvetiny. „To meno sa mi nepáči. Si príliš pekná na to. Budeme ťa volať Májový kvet.“

„Zbohom, zbohom!“ povedala malá lastovička s ťažkým srdcom a znovu odletela na sever do ďalekých krajín až do Dánska. Tam si postavila hniezdo nad oknom a našla si ďalšiu lastovičku, ktorá vedela rozprávať príbehy: „Čvirik, čvirik!“ spievala. A takýmto spôsobom sme sa dozvedeli celý príbeh o Malenke.

[@ Andrew Lang, Robert Hodosi]