4*44/157* Slávik **(2,7k)

Kedysi veľmi dávno v ďalekej Číne nazývali cisára Muž Číny a všetkých jeho dvoranov Muži Číny. Príbeh, ktorý vám chceme vyrozprávať, sa stal pred mnohými rokmi. Je určite dobré si ho vypočuť ešte predtým, ako sa naň zabudne.

            Palác čínskeho cisára bol najdrahším a najskvostnejším na celom šírom svete. Celý bol urobený z drahocenného porcelánu, ale taký krehký a jemný, že ste museli dávať veľký pozor na to, ako sa ho dotknete. V záhrade rástli tie najkrajšie kvetiny. Na najkrajších z nich boli uviazané malé strieborné zvončeky, ktoré cinkali. Takže keď ste prechádzali okolo, nemohli ste si pomôcť a museli ste sa pozerať na kvetiny. Všetko v záhrade bolo obdivuhodne usporiadané tak, aby to na vás čo najviacej zapôsobilo. Záhrada bola až taká veľká, že ani záhradník nevedel, kde končí. Ak by ste sa náhodou niekedy dostali až na jej koniec, prišli by ste k obrovskému lesu s mohutnými stromami a hlbokými jazerami v ňom. Les sa zvažoval dolu až k moru, ktoré bolo jasnomodré. Dole pod vetvami stromov na mori mohli plávať veľké lode. V týchto lesoch žil jeden slávik. Vedel spievať tak nádherne, že aj chudobný rybár, ktorý mal toľko veľa na práci, zostal stáť a započúval sa do jeho spevu, keď prišla noc a mal vytiahnuť svoje siete. „Ako krásne len spieva!“ povedal. Ale musel sa venovať svojej práci a na vtáka po chvíli zabudol. Ale keď prišla ďalšia noc a rybár tam prišiel znovu, povedal tú istú vec: „Ako krásne len spieva!“

            Zo všetkých krajín na svete prichádzali mnohí cestovatelia do cisárskeho mesta. Boli užasnutí nad palácom a záhradou. Ale keď počuli spievať slávika všetci povedali: „Toto je tá najúžasnejšia vec na svete!“

            Cestovatelia o tom potom rozprávali všetkým doma. Vzdelaní učenci napísali mnoho kníh o meste, paláci a záhrade. Nezabudli pritom spomenúť slávika. Ten bol vychvaľovaný najviacej. A všetci básnici skladali báječné verše o slávikovi, ktorý žil v lese pri hlbokom mori.

            Knihy sa predávali po celom svete a niektoré z nich sa dostali aj k cisárovi. Sedel vo svojom zlatom kresle a čítal a čítal. Každú chvíľu uznanlivo pokýval svojou hlavou, lebo sa mu páčilo čítať o geniálnych opisoch mesta, paláca a záhrady. „Ale slávik je najúžasnejší zo všetkého,“ uvidel napísané v knihe.

            „Čo je to?“ povedal cisár. „Ja neviem nič o tom slávikovi! Je také vzácne vtáča v mojej ríši? A tak blízko mojej záhrady? Nikdy som ho nepočul! Aké je to zábavné po prvýkrát sa o tom dozvedieť z knihy!“

            Zavolal k sebe svojho prvého lorda. Ten bol taký hrdý, že keď sa ho niekto s nižšou hodnosťou niečo opýtal, len povedal: „Pst!“, čo neznamenalo vôbec nič.

            „Tu sa píše o najvýnimočnejšom vtákovi, ktorý sa volá slávik!“ povedal cisár. „Hovoria, že je to tá najúžasnejšia vec v celom mojom kráľovstve. Prečo mi nikto doposiaľ nepovedal niečo o ňom?“

            „Nikdy som nikoho ani len nepočul zmieniť sa o ňom!“ povedal prvý lord. „Popýtam sa naňho a zistím to!“

            Ale kde to mal ísť zistiť? Prvý lord bežal dolu schodmi, cez všetky sály a chodby. Spytoval sa každého, koho stretol, ale nikto z nich ani len nepočul o nejakom slávikovi. Tak bežal naspäť k cisárovi a povedal mu, že to musí byť nejaký výmysel tých, ktorí napísali tie knihy.

            „Vaše cisárske Veličenstvo skutočne nemôže veriť všetkému, čo je napísané! V knihách zvyknú bývať aj rôzne výmysly, ktoré sa nazývajú čierne umenie!“

            „Ale knihu, v ktorej som sa to dočítal,“ povedal cisár, „mi poslalo Jeho Veličenstvo sám cisár Japonska. Takže to nemôže byť klamstvo. Ja si chcem vypočuť toho slávika! Musí sem prísť dnes večer! Má moje milostivé povolenie ukázať sa tu. Ak tak neurobí, celý kráľovský dvor bude po večery pošliapaný nohami!“

            „Samozrejme!“ povedal prvý lord a bežal dolu schodmi, sálami a chodbami. Polovica kráľovského dvora bežala spolu s ním. Nikto nechcel byť pošliapaný nohami. Každý sa spytoval na báječného slávika, ktorého poznal celý svet, len kráľovský dvor nie.

            Napokon sa spýtali aj jedného chudobného, malého dievčaťa v kuchyni, ktoré im povedalo: „Ó! Ja poznám slávika veľmi dobre. Ako krásne ten vie spievať! Mám povolenie odnášať zvyšky z jedál kráľovského dvora mojej úbohej chorej matke. Keď chodievam v noci domov, som unavená a ustatá, tak si na chvíľu v lese odpočiniem. Vtedy vždy počujem spievať slávika! Vždy mi pritom tečú slzy a cítim sa, ako keby ma moja vlastná matka bozkávala!“

            „Malá kuchynská slúžka!“ povedal prvý lord. „Dám ti čestné miesto v kuchyni a si pozvaná na cisárovu večeru, ak nás dokážeš zaviesť ku slávikovi, lebo je dnes večer pozvaný na kráľovský dvor.“

            Tak sa všetci zobrali a išli do lesa, kde slávik zvykol spievať. Polovica kráľovského dvora išla tiež. Ako tam išli, začuli bučať kravu.

            „Ó!“ povedali dvorania. „Práve sme ho počuli! Aký mocný a zvučný hlas len má na také malé stvorenie! Sme si istí, že sme ho už predtým počuli!“

            „Nie, to bolo len bučanie kravy!“ povedala malá kuchynská slúžka.

            Vtedy začali v močarisku kvákať žaby. „Super!“ povedal čínsky kaplán. „Teraz sme ho počuli. Znie to ako malé zvončeky v kostole!“

            „Nie, nie, to sú len žaby!“ povedala malá kuchynská slúžka. „Ale myslím, že ho už čoskoro začujeme!“

            Vtedy začal spievať slávik.

            „To je on!“ zvolalo malé dievča. „Počúvajte! Tam sedí!“ a ukázala prstom na malého tmavošedého vtáka hore na vetve stromu.

            „Je to možné?“ povedal prvý lord. „Nikdy by som si to nebol pomyslel! Ako obyčajne vyzerá! Musel stratiť všetko ozdobné perie, keď uvidel toľko vznešených mužov okolo seba!“

            „Malý slávik,“ zavolala naňho malá kuchynská slúžka, „náš milostivý cisár si želá, aby si mu zaspieval!“

            „S najväčším potešením!“ odpovedal slávik a spieval tak slávnostne, že to bolo ozajstné potešenie ho počúvať.

            „Znie to ako sklenené zvončeky!“ povedal prvý lord. „Len počujte, ako nádherne znie jeho drobné hrdlo! To je úžasné, že sme ho predtým nikdy nepočuli! Bude mať veľký úspech na kráľovskom dvore.“

            „Mám zaspievať pre cisára ešte raz?“ spýtal sa slávik, mysliac si, že je medzi nimi aj cisár.

            „Môj vážený malý slávik,“ povedal prvý lord, „mám to veľké potešenie ťa pozvať dnes večer na kráľovský dvor, kde Jeho milostivá cisárska Výsosť bude okúzlená tvojím pôvabným spevom!“

            „Najlepšie to znie v zelenom lese,“ povedal slávik. Ale keď počul, že si to želá sám cisár, predsa len išiel celkom rád.

            V paláci bolo všetko nádherne vyzdobené. Porcelánové steny a podlaha sa len tak ligotali vo svetle mnohých tisícok lámp. Na chodby umiestnili tie najkrajšie kvety, ktoré cinkali. Bol tam taký zhon a prievan, že všetky zvončeky vyzváňali tak veľmi, že človek nepočul svoje vlastné slovo. Uprostred veľkej sály, kde sedel cisár bolo na vyvýšenom mieste zlaté bidlo, na ktorom sedel slávik. Bol tam celý kráľovský dvor a malá kuchynská slúžka mala dovolené stáť pri dverách. Teraz z nej bola dvorná kuchárka. Každý bol oblečený čo najlepšie a všetci sa pozerali na malého šedého vtáka, ktorému kráľ pokývol, aby začal spievať.

            Slávik začal spievať tak pekne a slávnostne, až sa cisárovi nahrnuli slzy do očí a stekali mu dolu po lícach. Vtedy slávik začal spievať ešte krásnejšie. Jeho spev išiel rovno do sŕdc všetkých prítomných. Cisár bol taký potešený, že povedal slávikovi, že by mal nosiť na krku jeho zlatú retiazku. Ale slávik sa mu poďakoval a povedal, že už sa mu dostalo dostatok odmeny. „Videl som v cisárových očiach sedem sĺz. To je dostatočne veľká odmena. A cisárove slzy majú veľkú moc!“ Potom spieval znovu so svojím slávnostným, sladkým hlasom.

            „Toto je to najroztomilejšie lichotenie, aké sme kedy len počuli!“ povedali všetky dámy nablízku. A všetky si vzali do úst vodu, aby mohli kloktať zakaždým, keď sa im niekto prihovoril. Vtedy si mysleli o sebe, že sú tiež slávikmi. Aj všetci lokaji a chyžné povedali, že boli nanajvýš spokojní. To znamenalo dosť veľa, lebo ich uspokojiť je vždy najťažšie. V skratke, slávik zožal skutočný úspech.

            Slávik musel odteraz zostať na kráľovskom dvore. Dostal svoju vlastnú klietku a povolenie vyjsť z klietky dvakrát počas dňa a raz v noci.

            Tiež mu pridelili dvanásť sluhov, z ktorých každý držal hodvábnu šnúrku, ktorú mal slávik okolo svojej nohy. Takto mal len málo potešenia z lietania.

            Celé mesto hovorilo o báječnom vtákovi. Keď sa dvaja ľudia stretli, jeden z nich povedal: „Slá“ a druhý: „Vik“, a spoločne si povzdychli a rozumeli si jeden druhému.

            K slávikovi zavolali jedenásť obchodníkových detí, ale ani jedno sa nevedelo naučiť spievať tak ako on.

            Jedného dňa dostal cisár veľký balík, na ktorom bolo napísané: „Slávik.“

            „Aha, tu je ďalšia nová kniha o našom slávnom vtákovi!“ povedal cisár.

            Ale nebola to kniha, ale mechanická hračka, ktorá ležala v balíku. Bol to umelý slávik, ktorý vyzeral ako skutočný. Okolo neho boli samé diamanty, rubíny a zafíry. Keď to všetko odbalil, umelý slávik vedel spievať skoro ako skutočný vták. Pohyboval chvostom hore a dole a trblietal sa zlatom a striebrom. Okolo krku mal prívesok, na ktorom bolo napísané: „Slávik cisára Japonska je nič v porovnaní so slávikom cisára Číny.“

            „Toto je veľkolepé!“ všetci vraveli a muž, ktorý priniesol vtáčí strojček, hneď na mieste dostal titul: „Dovozca prvého cisárskeho slávika.“

            „Teraz nech spievajú spoločne. Aký len pekný duet budeme mať!“

            Tak spievali spoločne, ale ich hlasy sa nedopĺňali, lebo skutočný slávik spieval svojím spôsobom a vtáčí strojček spieval valčíky.

            „To nie je chyba vtáčieho strojčeka,“ povedal kapelník. „Dodržuje tempo a spieva celkom podľa môjho štýlu!“

            Potom musel vtáčí strojček spievať sám. Priniesol toľko potešenia ako skutočný slávik, a na pohľad bol oveľa krajší. Trblietal sa ako náramky a náhrdelníky. Tridsiaty tretíkrát spieval tú istú melódiu bez toho, aby sa unavil. Ľudia si želali ho stále počúvať, ale cisár si pomyslel, že teraz by mal spievať skutočný slávik. Ale kdeže je? Nikto si nevšimol, ako odletel von cez otvorené okno rovno do svojho zeleného lesa.

            „Čo len budeme robiť?“ povedal cisár.

            Celý kráľovský dvor nadával a povedal, že slávik je veľmi nevďačný. „Ale mi aj tak máme to najlepšie vtáča!“ povedali a vtáčí strojček musel znovu spievať. Bolo to po tridsiaty štvrtýkrát, čo počuli tú istú melódiu. Avšak ich srdcia to nerozpoznali. Melódia bola dosť zložitá. A kapelník ohromne vychvaľoval umelé vtáča. Všetkých uisťoval, že spieva lepšie ako skutočný slávik. A to nielen kvôli krásnemu periu a diamantom, ale takisto aj svojím vnútrom. „Len sa pozrite, vzácni lordi a dámy a Vaša cisárska Výsosť! U skutočného slávika nikdy nevieme, aká melódia z neho vyjde, ale o umelom vtáčati vieme všetko! Môžeme ho vysvetliť a ukázať ľuďom, kde sa všetky tie valčíky nachádzajú a ako nasledujú po sebe!“

            „Presne to si myslíme!“ povedali všetci. A kapelník dostal povolenie nasledujúcu nedeľu ukázať vtáčí strojček ľuďom. „Mali by si ho vypočuť!“ rozkázal cisár. A aj si ho vypočuli. Boli takí potešení, ako keby boli omámení čajom, presne podľa čínskeho zvyku. Všetci ho obdivovali a vraveli: „Ó!“ a držali hore ukazovák a kývali ním podľa rytmu melódie. Ale chudobný rybár, ktorý už predtým počul ozajstného slávika, povedal: „Tento vtáčí strojček spieva dostatočne dobre. Melódie z neho len tak vychádzajú, ale niečo tomu chýba. No neviem presne čo!“

            Skutočného slávika z kráľovstva vyhostili.

            Vtáčí strojček umiestnili na hodvábny vankúš pri cisárovej posteli. Všetky dary, ktoré dostal, zlato a vzácne kamene, položili okolo neho a dostal titul: „Cisársky nočný spevák, Prvý odľava.“ Pretože cisár považoval ľavú stranu za významnejšiu, keďže tam sa nachádza aj srdce. Cisár mal tiež srdce naľavo.

            Kapelník napísal dvadsaťpäť dielnu knihu o vtáčom strojčeku. Bolo to také učené čítanie, veľmi dlhé a plné najťažších čínskych znakov, že všetci povedali, že ju čítali a danému textu rozumeli. Pretože raz sa zle vyjadrili o nejakej knihe a následne nato boli na zemi pošliapaní. Tak prešiel celý rok. Cisár, kráľovský dvor a všetci ostatní Číňania poznali každú notu, ktorú vedel zaspievať vtáčí strojček, a vedeli ju spievať z pamäti. Aj tak sa im tieto melódie páčili, dokonca ešte viacej. Chlapec na ulici si ich pospevoval: „Trá-la-la-lá-la.“ Takisto cisár si ich spieval niekedy. Bolo to také lahodné na počúvanie.

            Ale jeden večer, keď vtáčí strojček spieval svoje najlepšie melódie a cisár ležal na posteli a počúval ho, niečo v hrdle umelého vtáčaťa zaškrípalo. Niečo prasklo! Vŕŕ! Všetky kolieska sa rozpadli a hudba prestala hrať. Cisár vyskočil z postele a zavolal svojho lekára. Ale čo ten mohol urobiť?  Potom prišiel hodinár. Po dlhom rozprávaní a skúmaní, ako-tak dal umelé vtáča do poriadku. No povedal, že musí byť používané len zriedka. Kolieska vo vtáčom strojčeku boli skoro úplne zodraté a bolo nemožné ich vymeniť za nové. Bola to priam katastrofa! Vtáčí strojček mohol spievať len raz za rok. Dokonca aj to bolo preňho až moc veľa. No kapelník aj tak predniesol veľkú chválu na jeho spev a povedal, že stále spieva rovnako dobre. A samozrejme, spieval tak dobre ako predtým. Takto prešlo päť rokov. Potom doľahol na celý národ veľký smútok. Číňania veľmi zbožňovali svojho cisára a ten teraz ochorel. Predpokladalo sa, že čoskoro zomrie.

            Už vybrali nového cisára. Všetci ľudia na ulici sa pýtali prvého lorda, že ako sa má starý cisár. Ten im však povedal len: „Pst!“ a potriasol svojou hlavou.

            Starý cisár ležal vo svojej nádhernej posteli a bol celý studený a bledý. Celý kráľovský dvor si už myslel, že je mŕtvy a prišiel vzdať úctu novému cisárovi. Všetky podlahy v sálach a chodbách boli pokryté látkou, aby nebolo počuť ani jeden krok. Všetko na okolí bolo veľmi pokojné. Nič nenarušilo toto priam hrobové ticho.

            Cisár túžil po tom, aby počul niečo pekné, čo by pretrhlo toto mŕtvolné ticho a uľavilo mu na duši. Len keby sa s ním teraz niekto bol rozprával. Keby mu niekto bol býval zaspieval. Hudba by odniesla jeho ťažobné myšlienky preč do nenávratna. A kliatba nad ním by bola premožená. Mesiac jasne svietil dnu cez otvorené okno, ale i ten bol úplne potichu.

            „Hudbu! Hudbu!“ zvolal cisár. „Ty malé, zlaté, trblietavé vtáča spievaj! Len spievaj! Dal som ti zlato a drahokamy. Dal som ti svoj zlatý náhrdelník mojimi vlastnými rukami. Tak spievaj! Len spievaj!“ Ale vtáčí strojček nevydal zo seba ani hlások. Nebol tam nikto, kto by ho bol býval natiahol, a tak nemohol spievať. Všetko bolo potichu. Bolo tam až strašné ticho!

            Zrazu sa zvonka rozozvučala tá najkrajšia melódia. Bol to skutočný, živý slávik. Sedel vonku na vetve. Počul cisárovo prianie, tak mu prišiel zaspievať, uľaviť jeho srdcu a priniesť mu nádej do duše. Ako tak spieval, cisárovi sa v žilách rozprúdila krv a srdce mu bilo rýchlejšie a rýchlejšie. Život sa mu začínal vracať do jeho končatín a do celého tela.

            „Ďakujem! Ďakujem!“ povedal cisár. „Ty malé božské vtáča! Ja ťa poznám. Vyhnal som ťa z kráľovstva, a ty si mi prinavrátil naspäť môj život. Ako sa ti len odvďačím?“

            „Ty si ma už odmenil!“ povedal slávik. „Ako som ti spieval po prvýkrát, som ti priniesol slzy do tvojich očí. Nikdy na to nezabudnem. To sú skutočné drahokamy, ktoré potešia spevákovo srdce. Ale teraz spi a nadobudni silu. Zaspievam ti uspávanku.“ A cisár upadol do pokojného, hlbokého spánku, ako mu popritom slávik spieval.

            Keď sa zobudil, slnko jasne svietilo dovnútra. Bol silný a zdravý. Ešte ho neprišiel pozrieť žiaden z jeho služobníkov, lebo si mysleli, že je už mŕtvy. Len slávik tam sedel a spieval mu.

            „Musíš vždy zostať pri mne!“ povedal cisár. „Môžeš spievať, kedykoľvek sa ti zapáči, a vtáčí strojček rozbijem na márne kúsky.“

            „Nie, nerob to!“ povedal slávik. „On urobil, koľko len mohol. Ponechaj si ho i naďalej! Ja si nemôžem postaviť hniezdo v paláci a bývať tu. Ale dovoľ mi sem prísť, kedykoľvek sa mi zapáči. Večer si sadnem na vetvu vonku pod oknom a zaspievam ti niečo, čo ťa urobí šťastným a navodí ti príjemnú náladu. Budem spievať o radosti aj o smútku. Zaspievam ti o dobrom i zlom, ktoré sa v tebe nachádza. Malé vtáča ako ja spieva všade na okolí, pri chudobnej chyži rybára, pri farmárovej chalupe, a všetkým, ktorí sú ďaleko od teba a kráľovského dvora. Radšej mám tvoje srdce ako tvoju korunu, aj keď je celá jasná a žiarivá ako niečo sväté. Teraz ti znovu zaspievam, ale musíš mi sľúbiť jednu vec.“

            „Hocičo!“ povedal cisár a postavil sa vo svojom cisárskom rúchu, ktoré si obliekol na seba. Potom si opásal okolo pásu svoj zlatom tepaný meč.

            „Len o jednu vec ťa prosím! Nepovedz nikomu, že máš malé vtáča, ktoré ti rozpráva o všetkom. To bude podľa mňa najlepšie!“ A slávik odletel preč.

            Sluhovia prišli pozrieť svojho mŕtveho cisára.

            No ten stál pred nimi živý a plný sily a povedal im: „Dobré ráno!“

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]