4*45/158* Hermod a Hadvorka **(2,3k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden kráľ a kráľovná, ktorí mali spolu len jedinú dcéru, ktorá sa volala Hadvorka. Bola veľmi príjemná a krásna. Keďže bola ich jediným dieťaťom, bola dedičkou celého kráľovstva. Kráľ a kráľovná mali aj adoptívneho syna, ktorý sa volal Hermod. Bol približne rovnakého veku ako Hadvorka. Dobre vyzeral a bol šikovný v mnohých veciach. Hermod a Hadvorka ako deti sa spolu často hrávali. Mali sa navzájom tak veľmi radi, že keď boli ešte veľmi mladí si tajne prisahali vernosť jeden druhému.

            Ako sa čas míňal, kráľovná náhle ochorela. Pomyslela si, že je to už jej posledná choroba. Tak poslala po kráľa, aby k nej prišiel. Keď prišiel, povedala mu, že už nebude dlho žiť. Preto si od neho želá, aby urobil jednu vec. Tou bolo to, že ak sa bude chcieť znovu oženiť, aby jej sľúbil, že si za svoju druhú manželku nevezme nikoho iného ako kráľovnú Báječnej Hetlandie. Kráľ jej dal svoj sľub a krátko na to kráľovná zomrela.

            Čas sa míňal a kráľa zunoval život osamote. Nuž pripravil svoju loď na plavbu a vydal sa na more. Ako sa plavili, prechádzali cez hustú hmlu. Úplne stratili svoj smer, ale po dlhých ťažkostiach sa im podarilo nájsť pevninu. Na pobreží ukotvil svoju loď a sám sa vybral na breh. Za chvíľu prišiel k lesu, do ktorého vošiel. Zrazu zastal. Počul odniekiaľ k nemu prichádzať sladkú hudbu z harfy. Tak išiel smerom za melódiou, až napokon prišiel ku čistinke. Tam uvidel tri ženy. Jedna z nich sedela na zlatom kresle a bola veľmi krásne a vznešene oblečená. V rukách držala harfu a bola pritom veľmi smutná. Druhá bola tiež pekne oblečená, ale výzorom mladšia. Takisto sedela v kresle, ale nie až na takom honosnom, ako prvá. Tretia pri nich stála. Bolo celkom milé sa na ňu pozerať. Na svojich šatách mala oblečený zelený plášť. Ľahko sa dalo zistiť, že bola slúžkou ďalším dvom.

            Kráľ si ich letmo prehliadol, prišiel k nim bližšie a pozdravil ich. Tá, ktorá sedela v zlatom kresle, sa ho spýtala, že kto je a kam ide. Vyrozprával jej celý svoj príbeh. Že je kráľ, prišiel o svoju kráľovnú a teraz hľadá Báječnú Hetlandiu, aby požiadal jej kráľovnú o ruku, aby sa zaňho vydala. Ona mu nato povedala, že osud to veľmi dobre vymyslel, lebo piráti spustošili Báječnú Hetlandiu a zabili kráľa. Jej sa však s hrôzou v očiach a s veľkými ťažkosťami podarilo odtiaľ utiecť. Že ona je ona je tou osobou, ktorú hľadá, a že jedna z tých žien pri nej je jej dcéra a druhá ich slúžka. Kráľ ju okamžite požiadal o ruku. Ona hneď veľmi rada prijala ponuku a súhlasila s jeho návrhom. Potom sa spolu vybrali naspäť k lodi. Nalodili sa a zakrátko dorazili naspäť do kráľovej krajiny. Konala sa veľká svadobná hostina a kráľ s touto ženou oslavoval svoj sobáš. Po tomto sa udalosti na kráľovskom dvore vyvíjali nejaký čas pokojne.

            Hermod a Hadvorka si veľmi nevšímali kráľovnú a ich dcéru. Ale na druhej strane, Hadvorka sa veľmi spriatelila s kráľovninou slúžkou, ktorá sa volala Olofka. A tak slúžka Olofka veľmi často navštevovala Hadvorku na zámku. Zanedlho musel ísť kráľ do vojny. Hneď ako sa tak stalo, kráľovná sa prišla rozprávať s Hermodom. Povedala mu, že si želá, aby sa zosobášil s jej dcérou. Hermod jej však povedal priamo a na rovinu, že tak neurobí. Na to sa kráľovná strašne nahnevala a vyriekla nad ním kliatbu, aby išiel na opustený ostrov, kde bude z neho cez deň lev a v noci muž. A nech stále myslí na Hadvorku, čo mu má spôsobiť ešte väčší smútok. Z tohto prekliatia sa vraj nedostane skôr, ako Hadvorka spáli jeho leviu kožu, čo sa nestane veľmi skoro.

            Hneď ako kráľovná dokončila svoj reč, Hermod jej povedal, že tiež nad ňou vyriekol zaklínadlo. A to, že hneď ako sa oslobodí zo svojho začarovania, ona sa stane potkanom a jej dcéra myšou, a že budú medzi sebou bojovať, až pokým ich on svojím mečom neskántri.

            Po tomto Hermod zmizol a nikto nevedel, čo sa s ním stalo. Kráľovná po ňom vyhlásila pátranie, ale nikto ho nemohol nájsť. Raz, keď bola Olofka na zámku pri Hadvorke, spýtala sa princeznej, že či vie, kam odišiel Hermod. Hadvorka zrazu veľmi zosmutnela a povedala, že nevie.

            „Tak ja ti to poviem,“ povedala Olofka, „lebo ja viem o tom všetko. Hermod zmizol pričinením zlomyseľného čarodejníctva kráľovnej. Ona je v skutočnosti bosorkou, a takisto i jej dcéra, hoci vzali na seba tieto pekné podoby. Hermod nesúhlasil s jej plánom zobrať si za manželku jej dcéru. Tak ho prekliala, aby žil na opustenom ostrove cez deň ako lev a v noci ako muž. Z tejto kliatby môže byť oslobodený až potom, keď spáliš jeho leviu kožu. Okrem toho,“ povedala Olofka, „našla pre teba manžela. Má brata v podsvetí. Je to trojhlavý obor. Chce ho premeniť na krásneho princa a zosobášiť ho s tebou. Tieto praktiky vôbec nie sú nové pre kráľovnú. Uniesla ma mojim rodičom a donútila ma slúžiť jej. Ale nikdy mi neublížila, lebo tento zelený plášť, ktorý stále nosím, ma ochraňuje pred jej zlobou.“

            Hadvorka teraz ešte viacej zosmutnela než predtým kvôli sobášu, ktorý jej bol predurčený. Veľmi prosila Olofku, aby vymyslela nejaký plán na jej záchranu.

            „Myslím,“ povedala Olofka, „že tvoj pytač príde za tebou do zámku cez podlahu. Tak musíš byť pripravená, keď začuješ veľký lomoz pri jeho príchode a podlaha sa začne otvárať. Musíš mať pri sebe horúcu smolu a veľké množstvo jej naliať do otvoru. To ti s ním pomôže.“

            O tomto čase sa už kráľ vracal zo svojej vojenskej výpravy. Bol veľmi zasiahnutý, keď sa dopočul o zmiznutí Hermoda. Kráľovná sa ho snažila upokojiť tak veľmi, ako len vedela. Tak zanedlho naňho začal pomaly zabúdať.

            Hadvorka zostala na zámku. Urobila prípravy na prijatie neželaného pytača. Za pár dní v noci počula veľký lomoz a hrmot, ktorý sa ozýval spod zámku. Hadvorka hneď uhádla, čo to je, a povedala svojim slúžkam, aby boli pripravené jej pomôcť. Hluk a dunenie sa stále viacej a viacej zväčšovalo. Až sa napokon začala otvárať podlaha. Nato zobrali horúci kotol s vriacou smolou a veľké množstvo z nej naliali do otvoru. Veľký hluk začal slabnúť a slabnúť, až napokon všetko úplne stíchlo.

            Nasledujúce ráno išla kráľovná ku bráne paláca. Našla tam svojho brata obra ležať na zemi bez života úplne mŕtveho. Prišla k nemu a povedala: „Vyslovujem toto zaklínadlo, aby sa z teba stal krásny princ a nech je Hadvorka neschopná namietať čo i len pol slova voči mojim obvineniam, ktoré proti nej vyslovím.“

            Telo mŕtveho obra sa teraz premenilo na telo krásneho princa. Kráľovná sa vrátila dovnútra.

            „Nemyslím si,“ povedala kráľovi, „že tvoja dcéra je taká dobrá, ako sa o nej hovorí. Môj brat ju prišiel požiadať o ruku, a ona ho pripravila o život. Práve som našla jeho telo ležať pri bráne paláca.“

            Kráľ sa išiel pozrieť spolu s kráľovnou na telo a pomyslel si, že je to veľmi zvláštne. Povedal, že je to taký krásny mládenec, hodný ruky jeho dcéry. Hneď by bol súhlasil s ich sobášom. Kráľovná ho požiadala, aby jej dovolil rozhodnúť o treste pre Hadvorku. Kráľ s tým súhlasil, lebo sa chcel vyhnúť potrestaniu svojej vlastnej dcéry. Kráľovná rozhodla, aby dal kráľ urobiť pre jej brata veľký hrob a spolu s ním doň pochoval vedľa neho aj Hadvorku.

            Olofka poznala všetky kráľovnine plány a išla ich povedať princeznej. Hadvorka ju úzkostlivo prosila, aby jej poradila, čo má urobiť.

            „Najskôr a predovšetkým,“ povedala Olofka, „musíš si zohnať široký plášť a obliecť si ho na šaty, keď ťa pôjdu uložiť do hrobky. Príde tam za tebou obrov duch spolu s dvoma psami. Požiada ťa, aby si odrezala kúsok z jeho nohy a dala ho psom. Ale v tom mu nesmieš vyhovieť, až pokiaľ ti nepovie, kde je Hermod a ako ho môžeš nájsť. Potom ti dovolí postaviť sa mu na plecia. Takto budeš môcť vyjsť z hrobky. On ťa však bude chcieť oklamať a zachytí ťa za plášť a bude ťa chcieť stiahnuť späť. Preto budeš musieť mať plášť len voľne na sebe, aby stiahol dolu iba plášť.“

            Hrobka bola pripravená. Už v nej ležal obor. Bez toho, aby sa mohla obrániť, musela do nej vojsť aj Hadvorka. Potom, ako tam boli obaja ponechaní, všetko sa udialo presne tak, ako povedala Olofka. Princ sa znova premenil na obra a požiadal Hadvorku, aby odrezala kus z jeho nohy pre psov. Ona to však odmietla, pokým jej nepovedal, že Hermod je na opustenom ostrove. Naň sa vraj môže dostať len vtedy, ak si z jeho hrošej kože na chodidlách urobí topánky. S nimi potom môže cestovať aj na súši, aj po mori. Toto Hadvorka urobila a obor jej dovolil postaviť sa mu na plecia, aby mohla vyjsť z hrobky. Ako vyskočila von, obor ju zachytil za plášť. Lenže ona si dala veľmi dobrý pozor, aby ho mala na sebe len voľne položený. A tak sa jej podarilo utiecť.

            Teraz si to namierila rovno k moru. Išla tam, kde bola najkratšia cesta k ostrovu, na ktorom sa nachádzal Hermod. Veľmi ľahko sa jej podarilo prejsť cez úžinu, lebo topánky ju udržiavali na hladine. Ako sa dostala na ostrov, tam našla piesočnaté pobrežie a nad ním vysoké útesy. Vôbec nevedela, ako by sa jej podarilo cez ne dostať do vnútrozemia. Preto bola veľmi smutná na duši a zároveň od cesty aj dosť unavená. Ľahla si a zaspala. Ako spala, sa jej snívalo, že k nej prišla jedna vysoká žena a povedala jej: „Viem, že si princezná Hadvorka a že si sem prišla hľadať Hermoda. On je na tomto ostrove. Ak by ti nikto nepomohol, bolo by veľmi ťažké pre teba sa k nemu dostať, lebo útesy sú príliš vysoké. Tak som ti spustila dolu z útesov lano, aby si sa mohla hore ľahšie vyštverať. A keďže ostrov je taký veľký, možno by sa ti nepodarilo nájsť Hermoda. Kvôli tomu ti tu nechám jedno klbko, ktoré pôjde pred tebou a ukáže ti cestu. Tiež ti tu nechám opasok. Opáš si ho okolo pásu. Pomôže ti v tom, aby si neomdlela od hladu.

            Žena potom zmizla. Hadvorka sa zobudila a zistila, že jej sen bol skutočný. Na útese viselo lano a vedľa seba našla klbko a opasok. Nasadila si opasok. Pomocou lana sa jej podarilo zdolať útesy. Klbko jej ukazovalo správnu cestu, až napokon prišla k otvoru do jaskyne, ktorá bola celkom malá. Vošla dovnútra. Uvidela tam nízky gauč, za ktorý sa skrčila a ľahla si na zem.

            Keď nadišiel večer, počula nejaké kroky pred jaskyňou. Bol to lev, ktorý prišiel pri jaskyňu. Otriasol sa a potom počula, ako nejaký muž prichádza ku gauču. Bola si istá, že je to Hermod. Počula ho rozprávať sa so sebou o svojej nešťastnej situácii. Spomínal si na Hadvorku a ďalšie veci zo starých čias. Hadvorka sa ani len nepohla. Počkala, pokým Hermod nezaspal, vyšla spoza gauča a spálila jeho leviu kožu, ktorú nechal pred jaskyňou. Potom išla naspäť do jaskyne a zobudila Hermoda. Stretnutiu sa obaja veľmi potešili.

            Ráno sa rozprávali o svojich plánoch. Boli úplne stratení. Nevedeli, ako by sa im mohlo podariť dostať sa z ostrova. Hadvorka povedala Hermodovi svoj sen. Tušila, že na ostrove žije niekto, kto by im vedel pomôcť. Hermod jej povedal, že vie o jednej čarodejnici, ktorá by im snáď mohla pomôcť. Ich jedinou možnosťou na záchranu bolo ju navštíviť. Tak prišli ku jaskyni, kde bývala táto čarodejnica. Našli ju tam spolu s jej pätnástimi mladými synmi. Požiadali ju o pomoc, aby sa mohli dostať na pevninu.

            „Je plno ľahších vecí, ako je táto,“ povedala im, „lebo obor, ktorého pochovali, bude na vás čakať a bude sa vás snažiť počas vašej cesty napadnúť. On sa totiž premenil na veľkú veľrybu. Avšak ja vám požičiam svoju loďku. Keď si však budete myslieť, že ste v ohrození života, stačí, aby ste na mňa zavolali.“

            Vrelo sa jej poďakovali za jej radu a pomoc. Nasadli na loď a plavili sa z ostrova na pevninu. Na svojej ceste zbadali, ako sa k nim približuje obrovská ryba. Vlny vysoko špliechali a narážali na loď. Boli si istí, že je to tá spomínaná veľryba. Išlo im o život. Tak zavolali na čarodejnicu. O chvíľu sa v mori zjavila ďalšia obrovská veľryba sprevádzaná pätnástimi menšími. Tieto pokojne preplávali okolo loďky a namierili si to k nepriateľskej veľrybe. Začali medzi sebou zúrivo bojovať. More sa rozbúrilo. Bolo veľmi ťažké zabrániť tomu, aby sa do loďky nedostala voda. Po dlhom boji zbadali, ako sa more od krvi farbí dočervena. Nepriateľská veľryba bola premožená. Obrovská veľryba s pätnástimi menšími tiež zmizla. Bezpečne a v dobrom zdraví sa im podarilo dostať sa na pevninu.

            Medzitým sa na kráľovskom dvore stali veľmi zvláštne veci. Kráľovná a jej dcéra náhle zmizli. Všetci si všimli, ako tam odvtedy pri nich vždy bojovala nejaká myš s potkanom. Každý sa ich snažil odohnať, ale nikomu sa to nepodarilo. Takto prešiel nejaký čas. Kráľ bol skoro celý bez seba so svojím smútkom a žiaľom za kráľovnou. Trápilo ho aj to, že tieto dva príšerné hlodavce zničili všetku radosť na zámku.

            Jeden večer, ako tam kráľ a jeho dvorania sedeli celí smutní a skľúčení, prišiel k nim Hermod s mečom na svojom boku. Pozdravil kráľa, ktorý ho prijal s najväčšou radosťou, ako keby prišiel rovno od smrti. Predtým, ako si Hermod k nim prisadol, prišiel k potkanovi a myši, ktoré medzi sebou zúrivo bojovali, a svojím mečom ich preťal na dvoje. Všetci boli veľmi udivení, keď tam namiesto nich zbadali na zemi v sále ležať dve mŕtve bosorky.

            Hermod vyrozprával celý svoj príbeh kráľovi, ktorý bol veľmi rád, že sa zbavil takých podlých a ohavných stvorení. Potom ho požiadal o ruku jeho dcéry Hadvorky, ktorú mu kráľ ochotne dal. A keďže kráľ bol teraz už veľmi starý, dal mu aj celé svoje kráľovstvo. Hermod sa stal kráľom a Hadvorka kráľovnou.

            Olofka sa zosobášila s dobre vyzerajúcim šľachticom. A takto končí veľmi starý a dávny islandský príbeh.

            [@ Islandské rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]