4*46/159* Cínový vojačik **(1,4k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno boli raz dvadsiati piati cínoví vojačikovia. Keďže boli vyrobení z tej istej starej cínovej lyžice, všetci boli bratia. Ich uniformy boli červené a modré. Svoje zbrane niesli na pleciach a pozerali priamo pred seba. Prvé slová, ktoré na tomto svete počuli, boli: „Hurá! Cínoví vojačikovia!“ Toto vykríkol jeden malý chlapec, ktorý ich dostal na svoje narodeniny. Zatlieskal rukami a začal ich rozostavovať na stole. Každý z vojačikov mal rovnaký tvar, okrem jedného. Ten bol vyrobený z posledného kúska cínu, ktorý sa práve minul. Všetci stáli pevne na dvoch nohách, zatiaľ čo on mal iba jednu. A práve tento z nich sa stal slávny.

            Na stole bolo plno hračiek, na ktoré boli porozostavovaní. Najkrajšou z nich bol pekný malý zámok urobený z kartónu. Mal okná, cez ktoré sa dalo pozerať dovnútra. Pred zámkom stáli malé stromčeky, ktoré obklopovali drobné zrkadlo, ktoré vyzeralo ako jazero. Plávali na ňom voskové labute a ich obraz sa v ňom odrážal. Všetko to bolo veľmi pekné. No najkrajšia bola malá panička, ktorá stála vo dverách. Bola vystrihnutá z papiera. Šaty mala z najjemnejšieho mušelínu. Okolo svojich pliec mala šatku z modrej stuhy, ku ktorej bola pripevnená trblietajúca ruža vyrobená z pozláteného papiera. Tá ruža bola veľká ako jej hlava. Táto malá panička naťahovala pred seba obe svoje ruky. Bola to tanečnica. Jednu svoju nohu dvíhala tak vysoko, že si cínový vojačik myslel, že má tiež len jednu nohu.

            „To bude moja manželka!“ pomyslel si. „Lenže ona je taká vznešená a žije na zámku. Kdežto ja žijem len v škatuli, o ktorú sa musím deliť s ďalšími dvadsiatimi štyrmi. Tam už nie je pre ňu miesto! Ale aj tak sa s ňou musím zoznámiť.“ Vykukol spoza tabatierky, ktorá ležala na stole. Odtiaľ mohol pozorovať roztomilú malú paničku, ktorá neustále stála na jednej nohe bez toho, aby stratila rovnováhu.

            Keď prišla noc, všetci ostatní cínoví vojačikovia odišli do svojej škatule a ľudia v dome si išli ľahnúť do postele. Hračky sa začali navštevovať, tancovať a bojovať. Cínoví vojačikovia zarachotili vo svojej škatuli. Chceli sa dostať von, ale nepodarilo sa im nadvihnúť vrchnák. Luskáčik skákal cez prekážky. Ceruzka behala po liste papiera. Bol tam taký hluk, že sa kanárik zobudil a začal sa im prihovárať a skladať verše. Jediní, ktorí sa nepohli z miesta boli cínový vojačik a malá tanečnica. Ona zostala stáť na špičkách a ruky mala vystreté pred sebou. Malý vojačik stál statočne na jednej nohe a ani nespustil oči z jej tváre.

            Hodiny odbili polnoc a čosi prasklo! Vrchnák z tabatierky odletel preč. No nebol v nej žiaden tabak, len jeden čierny škriatok, čo bolo celkom pekné.

            „Hej! Cínový vojačik!“ povedal škriatok. „Nepozeraj sa na veci, ktoré nie sú určené pre takých, ako si ty!“

            Ale cínový vojačik si ho nevšímal a zdalo sa, že ho nepočul.

            „Nuž dobre, počkaj do zajtra,“ povedal škriatok.

            Keď bolo ráno, deti vstali. Cínového vojačika položili na okno. A či bol taký prievan alebo kvôli čiernemu škriatkovi okno sa zrazu otvorilo dokorán a malý cínový vojačik spadol dolu hlavou z tretieho poschodia až na zem! Bol to strašný pád. To si môžeme byť istí. Padol rovno na hlavu s nohou hore vo vzduchu. Jeho zbraň dopadla medzi dva kamene na chodníku.

            Pestúnka a malý chlapec zaraz zišli dolu hľadať ho. Boli tak blízko k nemu, že ho skoro zašliapli. Avšak vôbec si ho nevšimli. Keby cínový vojačik bol len zakričal: „Tu som!,“ tak by ho určite boli bývali našli. Lenže on ani vôbec nepomyslel na to, aby kričal, lebo mal na sebe svoju uniformu.

            Za chvíľu začalo mrholiť a prišiel veľký lejak. Kvapky len tak pršali zo zamračenej oblohy. Keď prestalo pršať a spoza mrakov vyšlo slnko, išli okolo dvaja pouliční chlapci.

            „Len sa pozri!“ zvolal jeden. „Tam je cínový vojačik! Mal by sa plaviť v loďke!“

            Tak urobili z novín papierovú loďku a vojačika posadili do nej. Nechali ho plaviť sa dolu odkvapom. Obaja chlapci ho sledovali. Bežali vedľa neho a tlieskali svojimi rukami, keď videli, ako rýchlo prúd unáša ich loďku s cínovým vojačikom. Loďku len tak hádzalo zo strany na stranu. Tak rýchlo sa plavila, že vojačik sa celý triasol. Ale on bol statočný. Hľadel rovno pred seba a pevne držal na pleci svoju zbraň. Zrazu loďka prechádzala tunelom. Bola v ňom taká istá tma, aká bola i v jeho škatuli.

            „Kde len teraz pôjdem?“ hútal. „Jaj, božemôj! Tomuto všetkému je istotne na vine ten čierny škriatok! Ach, keby tu aspoň pri mne v loďke sedela moja malá panička, mohla by byť dvakrát taká tma a nebál by som sa!“

            Zrazu mu prišiel do cesty veľký riečny potkan, ktorý žil v tuneli.

            „Máš cestovný pas?“ spýtal sa potkan. „Ukáž mi svoj pas!“

            Ale cínový vojačik bol potichu a len pevnejšie stískal svoju zbraň.

            Loďka zrýchlila a potkan bežal za ňou. Uf! Ako len ukazoval svoje hlodavé zuby, ako keby chcel obhrýzať drevo a robiť z neho piliny. Kričal za ním: „Zadržte ho! Len ho zadržte! Vôbec nezaplatil mýto! Ani neukázal svoj pas!“

            Ale prúd bol čím ďalej rýchlejší a silnejší. Cínový vojačik už mohol vidieť denné svetlo na konci tunela. No ako prichádzal bližšie, počul znieť veľký hukot, ktorý by vystrašil každého odvážneho muža. Len si predstavte! Na konci tunela sa odkvapová rúra vlievala do veľkého kanála. To bolo preňho také nebezpečné, ako keby sme my boli pod vodopádom.

            Už bol veľmi blízko a len veľmi ťažko sa mu darilo udržať si svoju pozíciu. Loďka sa plavila ďalej. Úbohý cínový vojačik sa snažil z miesta na loďke ani len nepohnúť a pevne stál. Nikto o ňom nemohol povedať, že cúvol pred prekážkou. Loďka sa dostala do víru, štyrikrát sa otočila okolo a až po okraj sa naplnila vodou. Začala sa potápať! Cínový vojačik stál až po krk vo vode. Loďka sa potápala hlbšie a hlbšie. Papier sa úplne rozmočil a voda mu bola už povyše hlavy. Myslel na peknú malú tanečnicu, ktorej tvár už nikdy znovu neuvidí. V ušiach mu znela neustále jedna melódia:

            „Vpred vojačik! Len smelo vpred!

            Hrozivá a studená smrť je tu hneď!“

            Papier sa rozpadol na dvoje a vojačik z neho vypadol. No v danom momente plávala okolo veľká ryba, ktorá ho prehltla.

            Ach, aká len tma bola vo vnútri, dokonca väčšia než v tuneli. Nemohol sa ani len pohnúť. Cínový vojačik ležal v bruchu ryby a pevne stískal na pleci svoju zbraň.

            Ryba plávala sem a tam. Zrazu sa zúrivo zakrútila a zostala bez pohybu. Vojačik zrazu uvidel záblesk denného svetla. Nejaký hlas vykríkol: „Ale čože? Tu je malý cínový vojačik!“ Rybu chytili rybári. Priniesli ju na trh, predali a priniesli do kuchyne, kde ju kuchárka otvorila veľkým nožom. Našla v nej cínového vojačika. Zobrala ho do ruky a doniesla do izby, kde všetci chceli vidieť hrdinu, ktorého našli v bruchu ryby. Ale cínový vojačik na to vôbec nebol hrdý. Položili ho na stôl. A aká zvláštna vec sa prihodila na svete! Cínový vojačik sa ocitol v tej istej izbe, ako bol predtým! Uvidel tam tie isté deti, tie isté hračky na stole a ten istý nádherný zámok s malou tanečnicou. Stále stála na jednej nohe a druhú nohu mala vysoko vo vzduchu. Ona bola tiež statočná. To sa tak dotklo cínového vojačika, že mu skoro začali tiecť z očí cínové slzy. Lenže vojakovi by predsa slzy nepristali. Tak len na ňu pozrel, ale ona nepovedala vôbec nič.

            Jeden z malých chlapcov zrazu vzal tohto cínového vojačika a hodil ho do pece. Vôbec mu nepovedal, že prečo tak urobil. Určite bol za tým všetkým ten malý čierny škriatok z tabatierky.

            Cínový vojačik tam ležal a začínal pociťovať horúčavu, ktorá bola skutočne nesmierna. Ale či trpel od skutočného ohňa alebo od jeho zanietenia vášňou, nevedel povedať. Všetko jeho zafarbenie zmizlo. Či to bolo kvôli jeho vyčerpávajúcim cestám alebo kvôli starostiam, ktoré mal, nevieme povedať.  Pozrel na malú paničku, ktorá mu opätovala pohľad a pozrela sa naňho. Cítil, že sa začína roztápať. Ale bol statočný. Ani sa len nepohol. Svoju zbraň držal pevne na svojom pleci. Zrazu sa dvere otvorili a prievan uchytil malú tanečnicu. Letela ako vzdušná víla rovno za cínovým vojačikom do pece. Tam zhorela v plameňoch na popol, a to bol jej koniec! Cínový vojačik sa roztopil na malú hrudku. Keď nasledujúce ráno išla slúžka vysypať popol z pece, našla tam namiesto neho malú hrudku cínu v tvare srdca. Z malej tanečnice zostala len jej pozlátená ruža, ktorá zhorela a premenila sa kúsok čierneho popola. A takto končí príbeh o statočnom, malom cínovom vojačikovi.

             [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]