4*47/160* Zadubený Jano **(1,3k)

Niekde ďaleko na vidieku sa raz nachádzal jeden starý kaštieľ. Žil v ňom starý zemepán, ktorý mal dvoch synov. Títo dvaja si mysleli o sebe, že sú tak veľmi bystrí, že keby vedeli len polovicu z toho, čo vedia, i tak by toho bolo stále veľa. Obaja sa chceli zosobášiť s kráľovou dcérou, lebo ona vyhlásila, že si zoberie za manžela takého muža, ktorý vie dobre rozprávať a čo najlepšie vyberať svoje slová.

            Obidvaja sa pripravovali na dvorenie celý týždeň, čo bol najdlhší čas, ktorý mali na to povolený. No napokon to bolo dostatočne dlho, lebo mali nadobudnuté dostatočne široké znalosti už predtým. Jeden vedel naspamäť celý latinský slovník a tri roky každodenných výtlačkov novín mesta. Takže to vedel zopakovať od začiatku po koniec alebo i naopak, ak sa vám zapáčilo. Druhý z nich sa špecializoval na zákony mestskej správy a vedel spamäti všetko, čo by mal vedieť každý z členov mestskej správy. Tak si myslel, že by vedel celkom dobre rozprávať o štátnych záležitostiach a poskytnúť o nich svoju mienku. Okrem toho mal znalosti o tom, ako vyšívať na oblečenie čipky, ruže a iné kvety. Mal veľmi šikovné prsty.

            „Ja získam ruku princeznej,“ kričali obidvaja.

            Ich starý otec obidvom z nich dal dobre živeného koňa. Ten, ktorý vedel celý slovník a denné noviny naspamäť, dostal čierneho koňa a ten, ktorý sa vyznal v zákonoch mestskej správy, mal mliečnobieleho koňa. Potom si naolejovali kútiky svojich úst, aby mohli rozprávať plynulejšie. Všetci ich služobníci stáli na nádvorí a pozerali sa, ako nasadajú na svojich tátošov. Náhodou išiel okolo ich tretí brat, lebo veľkostatkár mal v skutočnosti troch synov. Lenže tohto tretieho nikto nepočítal za ich brata, lebo nebol taký vzdelaný a učený ako oni. Bežne ho nazývali Zadubený Jano.

            „Ajhľa ich!“ povedal Zadubený Jano. „A kamže ste sa vybrali? Ste oblečení vo svojich najlepších nedeľných šatách!“

            „Ideme na kráľovský dvor dvoriť princeznej a uchádzať sa o jej ruku! Či nevieš o čom sa rozpráva po celej krajine?“ a všetko mu o tom vyrozprávali.

            „Super! To je ale skvelá novinka! Pôjdem aj ja!“ zvolal Zadubený Jano. Jeho bratia sa na ňom zasmiali a odcválali preč.

            „Drahý otče!“ povedal kráľovi Zadubený Jano. „Tiež potrebujem koňa. Aká len túžba po sobáši ma pochytila! Ak ma bude mať, tak ma bude mať. Ak ma nebude mať, ja budem mať ju.“

            „Prestaň s tými nezmyslami!“ povedal starý muž. „Ja ti koňa nedám. Vôbec nevieš rozprávať. Nevieš, ako máš správne vyberať slová, ktoré hovoríš. Ale tvoji bratia to sú úplne iní chlapíci!“

            „Nuž,“ povedal Zadubený Jano, „ak nemôžem dostať koňa, vezmem si so sebou capa, ktorý je môj. Odnesiem sa na ňom!“

            A tak aj urobil. Sadol si obkročmo na capa. Zaboril svoje opätky do jeho bokov a cválal na ňom s veľkým hrkotom po hlavnej ceste rýchlo ako hurikán.

            „Hopity-hopy, skoky-skok! To je ale jazda! Už aj prichádzam!“ kričal Zadubený Jano. Cestou si hlučne pospevoval, takže ho bolo počuť nablízku i ďaleko. Jeho bratia išli pred ním pomalým klusom na svojich skvelých koňoch. Nerozprávali, ale zadumane rozmýšľali o všetkých dôležitých a zaujímavých veciach, ktoré budú rozprávať princeznej, lebo všetko musia mať premyslené do najmenšieho detailu.

            „Haló! Hej!“ hulákal od radosti Zadubený Jano. „Tu som! Len sa pozrite, čo som našiel na ceste!“ a ukázal im mŕtvu vranu, ktorú našiel, ako išiel za nimi.

            „Zadubenec!“ povedali mu bratia. „Čo sa chystáš s ňou urobiť?“

            „S touto vranou? Predsa ju dám princeznej do daru!“

            „Istotne, len tak urob!“ povedali mu. Hlasno sa rozosmiali a pokračovali ďalej cvalom.

            „Bim, bum, bác! Tu som opäť ja! Pozrite len, čo som našiel teraz! Takéto veci sa nenájdu len tak každý deň na ceste!“ Bratia sa zo zvedavosti otočili, že čo to len mohol nájsť.

            „Zadubenec!“ povedali mu. „To je len stará drevená topánka bez zapínania! Aj tú chceš dať princeznej?“

            „Samozrejme že áno!“ odpovedal im Zadubený Jano. Jeho bratia sa schuti zasmiali a odcválali hodný kus dopredu.

            „Bim, bum bác! To som zase ja!“ volal Zadubený Jano. „Je to stále lepšie a lepšie. Asi sa stanem slávnym!“

            „Čo si našiel teraz?“ spýtali sa ho bratia.

            „Ó,“ povedal Zadubený Jano, „toto je skutočne veľmi vzácne! Ako veľmi sa len princezná poteší!“

            „Prečo by sa mala?“ povedali bratia. „To je len čisté blato rovno z priekopy.“

            „Áno, presne tak!“ povedal Zadubený Jano. „Je to najlepšie blato, aké som len kedy našiel! Pozrite, ako sa ľahko kĺže pomedzi prsty!“ a tak vraviac, si ho strčil do vrecka.

            Bratia popchli svoje kone do rýchleho cvalu, až sa za nimi zdvihol prach a iskry spod kopýt koní lietali na okolí. K mestskej bráne prišli dobrú hodinu pred Zadubeným Janom. Tu boli pytači zoradení podľa ich príchodu v radoch po šiestich. Museli stáť tak natesno, že nemohli vôbec hýbať ramenami. Toto bolo veľmi dobre premyslené, lebo inak by sa roztrhali navzájom. A to jednoducho preto, lebo mali rivalov rovno pred sebou.

            Množstvo ľudí stálo okolo kráľovského trónu. Veľa sa ich zhromaždilo aj pri oknách, aby videli, ako princezná prijíma pytačov. Každý z nich povedal zopár pekných fráz a potom nastalo ticho, ako keby im niekto zhasol sviecu!

            „Nevadí!“ povedala princezná. „Preč s ním!  Vyhoďte ho!“

            Napokon sa dostali až k radu, v ktorom bol brat, ktorý vedel celý latinský slovník naspamäť. Lenže zrazu všetko na mieste v zástupe zabudol. Podlaha zavŕzgala. Strop bol urobený zo samých zrkadiel, tak sa videl hore nohami stáť na hlave. Pri každom okne stáli traja reportéri a editor. Každý z nich zapisoval, čo sa povedalo, aby to mohli nasledujúci deň napísať do novín, ktoré sa mali predávať na každom rohu ulice v meste za jeden cent. Bolo to priam hrozné. A keby to nestačilo, oheň v sále nechali rozhorieť tak veľmi, že by sa dalo na ňom grilovať.

            „Je tu horúco, všakže?“ povedal pytač.

            „Samozrejme že je! Môj otec sa chystá dnes opekať mladé kurence!“ povedala princezná.

            „Nuž, ehm!“ To bolo všetko, čo povedal, a zostal tam stáť ako ťulpas. Vôbec nebol pripravený na taký druh rozhovoru. Nevedel, čo má povedať. Hoci sa snažil povedať nejaký duchaplný žart, znova zopakoval len: „Nuž, ehm!“

            „Nevadí!“ povedala princezná. „Vyhoďte ho!“ a musel odísť preč.

            Teraz prišiel ďalší brat.

            „Ako je tu horúco!“ povedal.

            „Samozrejme! Budeme dnes opekať mladé kurence!“ poznamenala princezná.

            „Ako sa – no oné!“ povedal a reportéri zapísali: „Ako sa – no oné!“

            „Nevadí!“ povedala princezná. „Vyhoďte ho!“

            Teraz prišiel na rad Zadubený Jano. Priviedol so sebou i svojho capa.

            „Vravím! Je tu horúco ako na grile!“ povedal.

            „Samozrejme! Dnes tu budem opekať mladé kurence!“ povedala princezná.

            „To je skvelé!“ odpovedal Zadubený Jano. „Môžem si spolu s nimi opiecť svoju vranu?“

            „S najväčším potešením!“ povedala princezná. „Lenže máš tu nejakú nádobu v čom ju chceš opiecť? Pretože ja tu nemám ani hrniec, ani panvicu.“

            „Vlastne, áno!“ povedal Zadubený Jano. „Mám tu taký kuchynský prístroj s pocínovanými bokami,“ a vytiahol starú drevenú topánku, do ktorej vložil vranu.

            „To bude celkom chutné jedlo!“ povedala princezná. „Ale kde zoženieme k tomu nejakú omáčku?“

            „Tú mám vo svojom vrecku!“ povedal Zadubený Jano. „Mám jej dosť veľa. Spokojne ňou môžem poliať vranu,“ a zo svojho vrecka vylial trocha blata.

            „Páčiš sa mi!“ povedala princezná. „Vieš odpovedať aj hovoriť. Zosobášim sa s tebou. Ale vieš, že každé slovo, ktoré rozprávame, sa zapisuje a bude v zajtrajších novinách? Pri každom okne stoja traja reportéri a je tam aj jeden starý editor, ktorý je z nich najhorší, lebo on vôbec ničomu nerozumie!“ Avšak to povedala len preto, aby si doberala Zadubeného Jana. Reportéri sa chichotali a každý z nich kvapol na dlážku trochu atramentu a urobil tak machuľu.

            „Ach! Tak toto sú tí dôležití ľudia?“ povedal Zadubený Jano. „Potom toho editora poriadne odmením!“ Tak vraviac, vyprázdnil svoje vrecko a všetko blato z neho mu hodil rovno do tváre.

            „To bolo veľmi pekne spravené!“ povedala princezná. „Ja by som to nevedela urobiť, ale čoskoro sa to naučím!“

            Zadubený Jano sa stal kráľom, na hlavu dostal korunu a princeznú za manželku. Odvtedy sedával na tróne. A kvôli tomuto sa cítime niekedy pri čítaní novín z editorov a reportérov veľmi deprimovaní. A nedokážeme im uveriť čo i len na chvíľu.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]