4*48/161* Príbeh šijacej ihly **(1,1k=1100_slov)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno bola raz jedna šijacia ihla, ktorá si o sebe myslela, že je taká jemná, ako vyšívacia ihla. „Dávajte veľký pozor na to, aby ste ma dobre držali!“ povedala šijacia ihla prstom. „Nenechajte ma spadnúť! Ak raz spadnem na zem, už ma viac nikto nenájde, ja som taká jemná!“

            „To je v poriadku, neboj sa!“ povedali prsty a uchopili ju okolo pása.

            „Pozrite! Idem aj so svojou vlečkou!“ povedala šijacia ihla, ako za sebou ťahala dlhú niť. Na konci nite však nebol žiaden uzol.

            Prsty používali ihlu na opravu kuchárkinej topánky. Horná koža na nej nebola zošitá a musela sa zošiť.

            „Toto je bežná práca!“ povedala šijacia ihla. „Nikdy sa cez tú kožu nedostanem. Lámem sa! Ja sa lámem!“ a v skutočnosti sa aj zlomila. „Či som nehovorila?“ povedala šijacia ihla. „Ja som príliš jemná!“

            „Teraz už nie je dobrá na nič!“ povedali prsty. No držali ju pevne, zatiaľ čo kuchárka na ňu pripevnila nejaký pečatný vosk a nastokla ju na predok svojich šiat.

            „Teraz som pripínací špendlík!“ povedala šijacia ihla. „Vždy som vedela, že som mala byť povýšená. Keď je niekto niečím, niečím sa aj stane!“ A zasmiala sa len tak pre seba. Veľmi ťažké je zbadať, ako sa šijacia ihla smeje. Sedela tak hrdo, ako keby bola v prepychovom koči, a pozerala okolo seba.

            „Môžem sa ťa opýtať, či si zo zlata?“ spýtala sa svojho suseda, pripínacieho špendlíka. „Veľmi pôsobivo vyzeráš! Máš veľmi nezvyčajnú hlavičku, ale príliš malú! To musí byť veľká bolesť, keď rastie, lebo nie každý má hlavu z pečatného vosku.“ Tak vraviac, sa šijacia ihla tak hrdo vystrela, až spadla zo šiat rovno do umývadla, ktoré kuchárka oplachovala.

            „Teraz som vonku na svojich potulkách!“ povedala šijacia ihla. „Len skutočne dúfam, že sa nestratím!“ No ona sa naozaj stratila.

            „Som príliš jemná pre tento svet!“ povedala, ako ležala v odkvape. „Ale ja viem, kto som, a to vždy bude pre mňa malým uspokojením.“

            Šijacia ihla si zachovala svoje hrdé držanie tela a nestrácala dobrú náladu.

            Rôzne druhy vecí plávali okolo nej – piliny, kúsky slamy a útržky zo starých novín.

            „Len sa pozrite, ako spolu plávajú!“ povedala šijacia ihla. „Vôbec nevedia, čo je pod nimi! Tu som pevne zastoknutá! Okolo ide pilina, ktorá nemyslí na nič iné, len na seba. Obyčajná trieska! Pláva tu aj slamka. Ako sa len prekvapivo točí a krúti! Nemysli tak veľmi na seba, lebo inak narazíš na kameň. V prúde je aj útržok z novín. To, čo je na ňom napísané, je už dávno zabudnuté. A predsa, aký je len stále hrdý! Sedím trpezlivo a potichu. Viem, kto som, a to je dostatočne dobré pre mňa!“

            Jedného dňa prišlo pri ňu niečo veľkého. Trblietalo sa to tak jasne, že si šijacia ihla pomyslela, že je to určite diamant. No bola to iba črepina zo sklenenej fľaše. Pretože sa tak trblietala, tak sa k nej šijacia ihla prihovorila. Predstavila sa ako pripínací špendlík.

            „Bez pochyby, ty si diamant!“

            „Áno, niečo takého!“ A obaja verili, že ten druhý je veľmi vzácny. Spolu sa zhodli na tom, že ako veľmi je na nich hrdý celý svet.

            „Ja som prišla zo škatuľky na šitie mojej panej,“ povedala šijacia ihla. „Táto pani je kuchárka. Má päť prstov na každej ruke. Niečo také hrdé ako tieto prsty som nikde inde nevidela. Boli tam iba na to, aby ma vzali zo škatuľky na šitie a zase vložili späť!“

            „Boli teda urodzeného pôvodu?“ spýtala sa sklenená črepina.

            „Urodzeného pôvodu?“ povedala šijacia ihla. „V skutočnosti nie, ale aké boli hrdé! Boli to piati bratia. Volali sa prsty. Boli jeden vedľa druhého a veľmi hrdé. Hoci každý z nich mal inú veľkosť. Vonkajší z nich, palec, bol krátky a tučný. Bol mimo radu a mal len jeden kĺb. Mohol sa zohnúť iba jedným smerom. Avšak povedal, že keby ho odrezali, človek by už nemohol slúžiť ako vojak. Druhý prst, ukazovák, sa ponáral do rôznych sladkých a aj kyslých vecí. Ukazoval na slnko a mesiac. A sprevádzal pero pri písaní. Tretí prst, prostredník, bol veľmi dlhý a pozeral na ostatné prsty ponad svoje plece. Štvrtý, prstenník, mal široký zlatý opasok okolo svojho pásu. Piaty, malíček, nerobil vôbec nič, a aj napriek tomu bol na seba veľmi hrdý. Prsty sa príliš veľmi predvádzali, tak som odtiaľ odišla.“

            „A teraz tu sedíme a trblieceme sa!“ povedala sklenená črepina.

            V danom momente sa do odkvapu dovalilo viacej vody. Tiekla ponad okraje a vyplavila preč sklenenú črepinu.

            „Ach, teraz ho povýšili!“ povedala šijacia ihla. „Ja tu zostávam. Som príliš jemná. Ale som na to hrdá, lebo to je znak mojej váženosti!“ Sedela tam veľmi hrdo. Pritom mala povýšenecké myšlienky.

            „Naozaj verím, že som sa mala narodiť ako slnečný lúč, ja som taká jemná! Zdá sa mi, ako keby ma tu pod vodou neustále hľadali slnečné lúče. Ach! Ja som taká jemná, že ani vlastná matka ma nevie nájsť! Keby som len mala moje staré očko, ktoré sa zlomilo, verím, že by som bola plakala. Ale nemôžem, lebo plakať nie je vznešené!“

            Jedného dňa sa dvaja pouliční chlapci hrali pri odkvape. Vyberali odtiaľ staré klince, mince a rôzne ďalšie drobnosti. Bola to dosť špinavá práca, ale pre nich to bolo veľké potešenie a zábava.

            „Au! Au!“ zvolal jeden z nich, ako sa pichol o šijaciu ihlu. „To je ale ostrý chlapík!“

            „Ja nie som chlapík. Ja som mladá dáma!“ povedala šijacia ihla. No nikto ju nepočul. Jej pečatný vosk odplavilo do nenávratna a ona tam zostala celá čierna. Ale čierna robí každého veľmi štíhlym. A tak si pomyslela, že je ešte jemnejšia než predtým.

            „Tu hneď vedľa pláva vaječná škrupina!“ povedali chlapci a vložili do nej šijaciu ihlu.

            „Steny sú biele a ja som čierna. Aký je to pekný kontrast!“ povedala šijacia ihla. „Teraz mám výhodu. Všetci ma môžu vidieť. Len aby som nedostala morskú chorobu! Radšej by som sa stratila!“

            Ale morskú chorobu nedostala. Nevzdávala sa a plavila sa ďalej.

            „Proti morskej chorobe je dobré byť z ocele. To je jedna výhoda v porovnaní s ľuďmi! Bola to len krátka nevoľnosť, ktorá už skončila. Čím viacej je niekto jemnejší, tým viacej dokáže vydržať.“

            „Prask!“ povedala vaječná škrupina, ako po nej prešlo koleso vozňa.

            „Jaj! Ako to len tlačí!“ povedala šijacia ihla. „Teraz určite dostanem morskú chorobu. Ja sa lámem!“ Ale nezlomila sa, hoci po nej prešlo koleso vozňa. Zostala ležať vystretá na zemi. A tam možnože leží a klame až dodnes.

            [@Andrew Lang, Robert Hodosi]