5*04*/165* Domček v lese **(1,3k)

Kedysi dávno žil raz jeden chudobný drevorubač so svojou manželkou a s troma dcérami. Ich malá chatka, v ktorej žili, sa nachádzala hneď vedľa veľkého hustého lesa. Jedno ráno, ako išiel drevorubač do hory, povedal svojej manželke: „Nech mi najstaršia dcéra prinesie do lesa obed. Aby ma tam našla, zoberiem so sebou proso a rozsypem ho pozdĺž cesty, ktorou pôjdem.“

            Keď slnko vystúpilo ponad les, dievča zobralo misku s polievkou a išlo za otcom. Lenže poľné a lesné vtáctvo, vrabce, škovránky, pinky, a drozdy ešte zavčas rána všetko proso vyzobali. Takže dievčaťu sa nepodarilo nájsť správnu cestu. Tak išlo stále ďalej a ďalej, až pokým nezapadlo slnko a nenastala noc. V tmavom lese šušťali stromy, húkali sovy a dievčina začínala byť veľmi vystrašená. Zrazu uvidela, ako sa v diaľke medzi stromami mihoce svetlo. „Určite tam bývajú nejakí ľudia,“ pomyslela si. „Možno by som tam mohla prenocovať.“

            Zanedlho prišla k domu, z ktorého okien vychádzalo svetlo. Zaklopala na dvere a ozval sa mrzutý hlas: „Ďalej!“

            Dievča vstúpilo do tmavej predizby a zaklopalo na dvere miestnosti.

            „Len vstúp ďalej!“ zvolal hlas. Keď dievčina otvorila dvere, uvidela za stolom sedieť starého šedivého muža. Mal dlhú bielu bradu, ktorá siahala skoro až po zem. Pri peci sedeli tri zvieratá, kohút, sliepka a strakatá krava. Dievča mu povedalo, že čo sa jej prihodilo, a požiadalo ho o nocľah.

            Muž povedal: „Pekný kohút, pekná sliepka, pekná krava strakatá, čo poviete, čo hľadá?“

            „Skvelá,“ odpovedali zvieratá, čo muselo znamenať: „Páči sa nám!“ lebo starý muž pokračoval: „Tu je hojnosť všetkého. Choď do kuchyne a uvar nám večeru.“

            Dievča našlo bohaté zásoby jedla v kuchyni. Uvarilo dobré jedlo, ale zvieratám nedala vôbec nič. Položila taniere plné jedla na stôl a sadla si oproti šedo-vlasému mužovi. Jedla, až pokým nezasýtila svoj hlad. Keď dojedla, povedala: „Ale teraz som taká unavená. Kde je posteľ, v ktorej si môžem pospať?“

            Zvieratá odpovedali: „Jedla si s ním. Pila si s ním. Na nás ani nepomyslíš. Nech teda tak aj spíš!“

            Starý muž povedal: „Choď na poschodie a tam nájdeš posteľ. Uprav si posteľ. Daj si čisté plachty a choď spať.“

            Deva išla na poschodie a keď si ustlala, išla spať.

            Po nejakom čase šedivý muž prišiel k nej do izby. Pozrel na ňu pri svetle sviečky a potriasol hlavou. Keď zbadal, že už spí, otvoril padacie dvere a nechal ju spadnúť do pivnice.

            Drevorubač sa vrátil domov neskoro večer. Vyčítal svojej manželke, že ho nechala celý deň bez jedla.

            „Nie, nenechala,“ odpovedala. „Poslala som za tebou najstaršiu dcéru, aby ti priniesla obed. Určite musela stratiť správnu cestu, ale bezpochybne sa dozajtra vráti.“

            Za brieždenia sa drevorubač znova vybral do lesa. Tentokrát požiadal svoju prostrednú dcéru, aby mu priniesla jedlo.

            „Tentoraz zoberiem so sebou vrecko šošovice,“ povedal. „Šošovica je väčšia ako proso. Dcéra ich ľahšie zbadá a nájde správnu cestu.“

            Uprostred dňa dcéra zobrala jedlo a išla za otcom. Lenže stalo sa presne to isté ako v predošlý deň. Lesné vtáctvo vyzobalo všetku šošovicu. Deva sa potulovala po lese až do neskorého večera. Napokon prišla k tomu istému domu starého muža ako jej staršia sestra. Vypýtala si jedlo a nocľah.

            Muž s bielymi vlasmi sa znova spýtal zvierat: „Pekný kohút, pekná sliepka, pekná krava strakatá, čo poviete, čo hľadá?“

            Zvieratá mu odpovedali: „Skvelá,“ a všetko ostatné sa udialo ako deň predtým. Dievča navarilo dobré jedlo, najedlo sa a napilo so starým mužom. Pritom si vôbec nerobilo starosti o zvieratá. Keď sa spýtalo na posteľ, tie mu odpovedali: „Jedla si s ním. Pila si s ním. Na nás ani nepomyslíš. Nech teda tak aj spíš!“

            Keď zaspala, starý muž potriasol nad ňou hlavou a nechal ju spadnúť do pivnice.

            Na tretie ráno povedal drevorubač svojej manželke: „Nech mi dnes prinesie jedlo najmladšia dcéra. Ona bola vždy dobrá a poslušná. Určite nájde správnu cestu, nie ako jej sestry, záhaľčivé leňošky.“

            Ale matka povedala: „Musím prísť aj o svoje najdrahšie dieťa?“

            „Ničoho sa neboj,“ odpovedal manžel. „Ona je príliš bystrá a inteligentná na to, aby sa stratila. Zoberiem so sebou veľké množstvo hrachu, ktorý je oveľa väčší než šošovica. Určite ma nájde.“

            No keď sa deva vybrala do lesa, holuby v lese medzitým vyzobali všetok hrach, čo bol na ceste. Tak sa tiež stratila. Bola veľmi vyčerpaná a neustále myslela na svojho hladného otca a utrápenú matku. Napokon, keď sa zotmelo, uvidela svetlo, čo vychádzalo z domu v lese. Pekne sa spýtala, že či tam môže prenocovať. Tak muž s bielou bradou sa spýtal svojich zvierat: „Pekný kohút, pekná sliepka, pekná krava strakatá, čo poviete, čo hľadá?“

            „Skvelá,“ odpovedali zvery. Dievča pristúpilo k peci, kde ležali zvieratá. Pohladkala kohúta a sliepku. A strakatú kravu poškrabkala medzi rohami. Keď jej starý muž prikázal, aby pripravila dobrú večeru, položila jedlo na stôl a povedala: „Mám ja mať toľko veľa, zatiaľ čo tieto zvieratá nebudú mať nič? Určite je vonku pre nich nejaká potrava. Najskôr sa postarám o ne.“

            Potom išla von a doniesla kohútovi a sliepke za hrsť jačmeňa, ktorý pred nich vysypala. Krave priniesla za náručie sladko voňajúceho sena. „Najedzte sa, drahé zvieratá,“ povedala, „a aby ste neboli smädné, prinesiem vám aj trochu vody.“ Potom zobrala misku s vodou a dala ju pred kohúta a sliepku. Pridržala im zobáky vo vode ako vtákom, keď pijú. Takisto napojila aj strakatú kravu, koľko len vládala vypiť. Keď sa zvieratá najedli a napili, deva si sadla ku stolu vedľa starého muža a zjedla, čo zostalo. Čoskoro si kohút a sliepka začali strkať hlavy pod svoje krídla a strakatá krava spokojne zažmurkala očami. Dievčina sa spýtala: „Pôjdeme si teraz ľahnúť?“

            „Pekný kohút, pekná sliepka, pekná krava strakatá, či pôjdeme? Už čaká.“

            Zvieratá povedali: „Skvelá! Ty si jedla s nami. Ty si pila s nami. Si nás napojila, nakŕmila. Nuž, vyspi sa naša milá!“

            Tak deva vyšla na poschodie. Ustlala si posteľ, prestrela si čisté plachty a zaspala. Pokojne spala až do polnoci. Keď zrazu nastal v dome taký veľký hluk, že sa prebudila. Všetko sa triaslo a hrkotalo. Zvieratá s hrôzou skákali hore a dole. Zdalo sa, že steny, schody a strecha akoby padali a rúcali sa. Potom všetko utíchlo. Dievčine sa nič nestalo, tak si znova ľahla a zaspala. No keď sa prebudila na denné svetlo, neverila vlastným očiam. Ležala v nádhernej izbe kráľovsky zariadenou. Na stenách boli zlaté kvety na zelenom podklade. Posteľ bola zo slonoviny a prikrývka zo zamatu. Vedľa nej na malej taburetke ležali papuče ozdobené perlami. Deva si myslela, že sa jej sníva. Ale do izby vstúpili traja sluhovia v drahých odevoch a spýtali sa jej, že čo si želá. „Choďte preč,“ odpovedalo dievča. „Hneď vstanem a uvarím obed pre starého muža. Potom nakŕmim pekného kohúta, sliepku a strakatú kravu.“

            Vtedy vošiel do izby mladý, rúči mládenec, ktorý povedal: „Ja som kráľov syn. Bol som zatratený zlomyseľnou bosorkou, aby som žil ako starý muž v tomto lese a za spoločnosť mal len troch mojich dobrých služobníkov, ktorí boli premenení na kohúta, sliepku a strakatú kravu. Zaklínadlo mohlo byť prelomené len dievčinou, ktorá by bola láskavá nielen k ľuďom, ale aj ku zvieratám. Ty si tá dievčina. Minulú noc o polnoci sme boli oslobodení a tento chudobný dom bol znovu premenený na kráľovský palác.

            Ako tam stáli, kráľov syn povedal svojim trom služobníkom, nech privedú jej rodičov, aby sa zúčastnili na ich kráľovskej svadobnej hostine.

            „Ale kde sú moje dve sestry?“ spýtala sa dievčina.

            „Zatvoril som ich do pivnice. Nasledujúce ráno ich zavediem do kotolne, kde budú slúžiť u kuriča, až pokým sa nepolepšia a už nikdy nenechajú úbohé zvieratá trpieť hladom.“

            [@ Grimm, Andrew Lang, Robert Hodosi]