5*05*/166* Urašimataro a korytnačka **(1,3k)

Kedysi dávno žil veľmi milý starý pár, muž a žena, ktorí bývali na pobreží. Živili sa rybolovom. Mali spolu jedno dieťa, ktoré bolo ich pýchou a radosťou. Kvôli nemu boli ochotní pracovať celé dni a nikdy neboli unavení alebo nespokojní so svojím osudom. Ich syn sa volal Urašimataro, čo po japonsky znamená „Syn ostrova“. Bol to veľmi dobre urastený mládenec a dobrý rybár. Nebál sa ani silného vetra, ani zlého počasia. Najstatočnejší námorník v celej dedine sa neodvážil plaviť sa tak ďaleko na šíre more ako Urašimataro. Veľakrát zvykli susedia nesúhlasne triasť hlavou a hovoriť jeho rodičom: „Ak váš syn bude stále taký nerozvážny, jedného dňa ho šťastie opustí a vlny ho zhltnú a stiahnu do hlbín mora.“ Ale Urašimataro nevenoval vôbec žiadnu pozornosť týmto poznámkam. Veľmi šikovne vedel riadiť loď a starí ľudia sa oňho obávali len zriedkakedy.

            Jedno krásne slnečné ráno, ako vyťahoval svoje plné siete na loď, medzi rybami uvidel aj malú korytnačku. Veľmi ho potešil jeho úlovok. Hodil ju do drevenej loďky a plavil sa domov. Keď vtom sa mu korytnačka prihovorila ľudským hlasom. Celá sa triasla a prosila ho, aby ušetril jej život. „Napokon,“ povedala, „načo ti budem dobrá? Som taká mladá a malá. Rada by som žila ešte dlhšie. Buď milostivý a pusti ma na slobodu. Určite ti niekedy preukážem láskavosť a dokážem ti svoju vďačnosť.“

            Urašimataro bol dobrej povahy a nerád sa hádal. Tak zobral korytnačku a hodil ju späť do mora.

            Roky sa míňali a každé ráno Urašimataro vyplával vo svojej loďke na široké more. Jedného dňa, ako prechádzal zálivom pomedzi skaly, zdvihla sa veľká víchrica, ktorá roztrhala loďku na kúsky a stiahla ju do hlbočín mora. Urašimatarovi sa skoro stalo to isté. Bol však dobrý plavec. Usilovne sa snažil dostať sa na pobrežie. Vtedy si všimol, ako k nemu pláva veľká korytnačka. Cez hluk búrky začul, ako mu hovorí: „Ja som korytnačka, ktorej si raz zachránil život. Teraz ti zaplatím svoj dlh a ukážem ti svoju vďačnosť. Pevnina je veľmi ďaleko a bez mojej pomoci by si sa k nej nikdy nedostal. Vylez mi na chrbát a vezmem ťa tam, kde len chceš.“ Urašimataro sa nenechal dvakrát núkať a vďačne prijal priateľskú výpomoc. Sotva sa však pevne usadil na jej pancieri, korytnačka mu navrhla, aby sa hneď nevracali na pobrežie, ale pozreli si najskôr rôzne divy, ktoré sú ukryté na dne mora.

            Urašimataro ochotne súhlasil. Behom chvíľky plávali v hlbokej, hlbočiznej vode. Siahy modrej vody mali ponad svojimi hlavami. Ako len rýchlo plávali pod hladinou pokojného, hrejivého mora! Mladý muž sa pevne držal a obdivoval podmorský svet. Cestovali veľmi dlho, celé tri dni. Napokon korytnačka zastavila pred nádherným palácom, ktorý sa celý trblietal a bol zo zlata, striebra, krištáľov, a vzácnych kameňov. Všade na okolí sa nachádzali svetloružové koraly a trblietajúce perly. Urašimataro obdivoval krásu paláca a s úžasom sledoval vnútornú sálu, ktorú osvetľovali žiarivé rybie šupiny.

            „Kam si ma to priniesla?“ spýtal sa potichu svojej sprievodkyne.

            „Toto je palác Ringa, dom morského vládcu, ktorému všetci slúžime,“ odpovedala korytnačka. „Ja som prvá dvorná dáma jeho dcéry, krásnej princeznej Otohimy, ktorú za chvíľu uvidíš.“

            Urašimataro bol tak veľmi zmätený so svojím novým dobrodružstvom, že čakal ako omámený na to, čo bude nasledovať. Korytnačka veľmi pekne o ňom rozprávala princeznej, ktorá si ho zaželala hneď stretnúť. Keď ho zbadala, jej srdce po ňom okamžite zatúžilo. Poprosila ho, aby s ňou zostal. Sľúbila mu, že ona nikdy nezostarne a že ani jeho krása nikdy nepominie. „Nie je to dostatočná odmena?“ spýtala sa. Usmiala sa a vyzerala krásne ako samotné slnko. Urašimataro jej odpovedal: „Áno,“ a zostal tam. Ako dlho tam bol, to sa dozvedel až neskôr.

            Jeho život sa mu rýchlo míňal pred očami. Každú hodinu bol šťastnejší než predtým. Jedného dňa naňho doľahla silná túžba uvidieť svojich rodičov. Hoci s touto myšlienkou veľmi zápasil, lebo vedel, že princezná bude z toho nešťastná, túžba v ňom zo dňa na deň rástla. Po istom čase začal byť taký smutný, že sa ho princezná spýtala, že čo ho trápi. Tak jej povedal o svojej túžbe za domovom a že chce ešte raz uvidieť svojich rodičov. Princeznú to veľmi vystrašilo a prosila ho, aby s ňou zostal i naďalej, lebo sa určite stane niečo zlého. „Už sa sem nikdy nevrátiš a už sa viacej nikdy nestretneme,“ horko nariekala. Ale Urašimataro si stál pevne za svojím a zopakoval: „Len tentoraz ťa opustím. Potom sa vrátim a už navždy zostanem s tebou.“ Princezná smutne pokrútila hlavou, ale opatrne mu odpovedala: „Je jeden spôsob, ako by si sa mohol vrátiť späť, ale obávam sa, že s podmienkami vôbec nebudeš súhlasiť.“

            „Urobím všetko preto, aby som sa dostal naspäť k tebe,“ zvolal Urašimataro a nežne na ňu pozrel. No princezná zostala potichu. Vedela veľmi dobre, že keď ju raz opustí, už ho nikdy viacej neuvidí. Potom zobrala z poličky malú zlatú skrinku a dala ju Urašimatarovi. Pritom ho poprosila, aby ju za žiadnych okolností neotvoril. „Ak to dodržíš,“ povedala, ako sa s ním lúčila, „tvoja priateľka korytnačka ťa bude čakať na pobreží a odnesie ťa naspäť ku mne.“

            Urašimataro jej z celého svojho srdca poďakoval a prisahal, že dodrží svoje slovo. Skrinku bezpečne ukryl do svojho vrecka. Usadil sa na korytnačku. Zakýval na rozlúčku princeznej a zmizol v hlbinách oceánu. Tri dni a tri noci plávali krížom cez moria. Napokon prišli k pobrežiu, kde bol jeho starý domov. Korytnačka ho pozdravila a behom chvíľky sa stratila v mori.

            Urašimataro sa ponáhľal do dediny rýchlym a radostným krokom. Videl, ako sa z komínov dymilo a všade rástli nahusto zelené rastliny. Počul, ako sa tam hrali a kričali deti. Z okna, okolo ktorého prechádzal, počul džavot malých detí. Zdalo, že všetci radostne vítajú jeho príchod. Vtom si všimol, že všetko na okolí sa zmenilo. Išiel dolu uličkou a na srdci zrazu pocítil bodavú bolesť. Nespoznával ani domy, ani ľudí, ktorých stretol. Zbadal svoj starý dom. Stále tam stál, ale bol trochu iný. S obavami zaklopal na dvere. Otvorila mu neznáma žena. Spýtal sa jej na svojich rodičov. Lenže ona ich nepoznala a nevedela mu nič o nich povedať.

            Veľmi rozrušený sa ponáhľal na pohrebisko, jediné miesto, kde mohol nájsť niečo o tom, čo sa snažil dozvedieť. Tu určite zistí, čo to všetko znamená. A nemýlil sa. Za chvíľu našiel hrob svojich rodičov. Dátum na náhrobnom kameni sa takmer zhodoval s jeho odchodom od nich, keď stratili svojho syna, keď ich on opustil kvôli dcére mora. Zistil, že odkedy odišiel zo svojho domu, uplynulo tristo rokov.

            Pri tomto zistení ho striaslo hrôzou. Vrátil sa do dediny a dúfal, že mu niekto povie niečo o starých časoch. Ale keď s ním ľudia hovorili, vedel že sa mu to nesníva. Zdalo sa mu, že stráca svoje zmysly.

            V zúfalstve si spomenul na zlatú skrinku, ktorú mu dala princezná. Možnože táto strašná záležitosť vôbec nie je pravdou. Myslel si, že sa stal obeťou nejakého čarodejníctva. Dúfal, že v zlatej skrinke nájde odpovede na svoje otázky. Takmer podvedome ju otvoril. Vyšla z nej fialová para. V ruke mu zostala len prázdna skrinka. Keď sa pozrel na svoju ruku, tá zrazu pred jeho očami zostarla a zvráskavela, ako ruka starého, veľmi starého muža. Rýchlo bežal k potoku, ktorý tiekol blízko v hore a pozrel sa na hladinu ako do zrkadla. Uvidel tam obraz starého muža. Vôbec sa nespoznával. Behom chvíľky sa z neho stal starec. Zranený na smrť sa vrátil späť do dediny, ale nikto ho už nespoznával. Už nebol mladý muž ako pred hodinou, keď tam bol ako mládenec. Celý unavený sa dostal na pobrežie. Sadol si na skalu a odtiaľ hlasno volal na korytnačku. Tá sa však už nikdy viac nevrátila. Namiesto toho k nemu došla smrť, ktorá ho oslobodila od všetkého trápenia.

            Ale predtým, ako sa to stalo, ľudia, ktorí ho videli sedieť osamote na brehu, si vypočuli jeho príbeh. Potom, keď boli ich deti nezbedné, im rozprávali príbeh o dobrom synovi, ktorý z lásky k svojim rodičom sa vzdal krásneho a zázračného paláca v mori a najkrajšej ženy na svete.

[@ Japonské rozprávky, von David Brauns, Wilhelm Friedrich, Andrew Lang, Robert Hodosi]