5*06*/167* Nebezpečný mýval Tanuki **(1,3k)

Kedysi veľmi, veľmi dávno žil raz jeden muž so svojou manželkou v chalúpke blízko veľkej rieky medzi dvoma vysokými horami. Okolo chalúpky sa rozprestieral hustý les. Od svojho detstva roľník poznal všetky cestičky a stromy na okolí. Počas svojich potulkách lesom sa spriatelil so zajacom. Veľa hodín strávili spolu. Muž zvykol oddychovať pri ceste, kde jedával svoje jedlo, o ktoré sa delil so zajacom.

            Toto ich priateľstvo si všimol Tanuki. Bol to dotieravý mýval, ktorý mal dlhý chvost a meral až jeden meter. Nenávidel roľníka a nikdy ho neomrzelo robiť mu zle. Znova a znova sa zakrádal za chatkou a hľadal jedlo odložené pre zajaca. Buď to zjedol, keď mu to chutilo, alebo to pošliapal či roztrhal na drobné kúsky, aby to nemohol už nikto jesť. Napokon roľník stratil svoju trpezlivosť a rozhodol sa, že Tanukiho zničí.

            Po mnoho dní muž striehol na Tanukiho a čakal, keď pôjde okolo. Ten si jedno ráno vykračoval po ceste a nemyslel na nič iné, len na večeru, ktorú sa mu podarí ukradnúť. Muž naňho vyskočil a pevne mu zviazal všetky štyri nohy, takže sa vôbec nemohol hýbať. Potom radostne dovliekol svojho nepriateľa do domu. Bol natešený z toho, že sa mu podarilo konečne dolapiť zlomyseľné zviera, ktoré mu narobilo toľko škody. „Zaplatí za škodu, ktorú nám spôsobil, svojou vlastnou kožou,“ povedal svojej manželke. „Najprv ho zderieme z kože, potom ho uvaríme.“ Tak vraviac, ho zavesil na hák dolu hlavou a odišiel nazbierať nejaké drevo na oheň.

            Medzitým stará žena stála pri mažiari a paličkou drvila ryžu, ktorú mali mať na jedenie počas celého týždňa. Jej ruky ju už od namáhavej práce boleli. Zrazu začula v rohu niečo kňučať a plakať. Prestala pracovať a obzrela sa, že to tam je. A presne to ten darebák chcel. Čo najmilšie prosil ženu svojím najjemnejším hlasom, aby mu uvoľnila laná, ktorými bol zviazaný, lebo ho to veľmi bolelo. Jej ho síce bolo ľúto, ale neodvážila sa ho oslobodiť. Vedela, že by sa jej manžel veľmi nahneval. Tanuki však nezúfal. Keď si všimol, že srdce ženy sa obmäkčilo, začal prosíkať odznova: „Len chcem, aby si mi uvoľnila laná,“ povedal. „Dávam ti svoje slovo, že neutečiem, a keď budem na slobode pomôžem ti rozdrviť všetku ryžu v mažiari. Budeš si môcť odpočinúť od tej namáhavej roboty, takej ťažkej pre ženy.“ Pri týchto slovách sa žena nad ním zľutovala a rozviazala laná, ktorými bol uviazaný. Nešťastné bláznivé stvorenie! Behom chvíľky ju Tanuki uchopil, vyzliekol zo šiat a hodil do mažiara. Za pár minút ju rozdrvil najemno ako ryžu. Potom ju položil do hrnca nad kozubom, aby ju mohol uvariť.

            Keď bolo všetko pripravené, pozrel cez dvere von a uvidel, ako starý muž prichádza z lesa s veľkým náručím dreva. Rýchlo ako blesk si Tanuki obliekol šaty starej ženy. A keďže bol čarodejník, zobral na seba aj jej podobu. Potom zobral od starca drevo, zapálil oheň a za chvíľu mu servíroval veľkú večeru. Muž bol veľmi hladný a zabudol na svojho väzňa. No keď Tanuki uvidel, že začal rozmýšľať o svojom väzňovi, rýchlo zhodil zo seba šaty a vzal na seba svoju pôvodnú formu. Potom povedal roľníkovi: „Ty si teda pekný človek! Chytiť zviera a chcieť ho skántriť! Chytil si sa do vlastnej siete. Skoro si zjedol svoju vlastnú manželku! Jej kosti nájdeš ukryté pod podlahou.“ S týmito slovami sa otočil a zmizol v lese.

            Starého roľníka prepadla hrôza a strach, ako to počúval. Zdalo sa, že priam zamrzol na mieste, kde bol. Keď sa dostal k sebe, pozbieral kosti svojej manželky a pochoval ich na záhrade. Nad jej hrobom prisahal, že sa Tanukovi pomstí. Potom, ako všetko urobil, si sadol osamote v chalúpke a plakal nad stratou svojej manželky.

            Zatiaľ čo takto trúchlil a nariekal, jeho priateľ zajac išiel okolo. Keď prišiel bližšie, rozpoznal hlas starého muža. Rozmýšľal nad tým, čo sa len mohlo udiať. Vystrčil svoju hlavu spoza dverí a spýtal sa, že čo sa mu stalo. So slzami v očiach a stonaním mu roľník povedal celý strašidelný príbeh. Zajac sa veľmi nahneval a cítil s ním súcit . Upokojil ho najlepšie, ako len vedel. Pritom mu sľúbil, že mu pomôže v jeho odplate. „Falošný podliak musí byť potrestaný,“ povedal zajac.

            Prvé, čo urobil, bolo, že prehľadal dom na výrobu masti, ktorú hojne posypal korením a vložil si ju do vrecka. Potom zobral malú sekerku, pozdravil starca a odišiel do lesa. Prišiel k dúpäti Tanukiho a zaklopal mu na dvere. Tanuki nemal dôvod zajaca z niečoho upodozrievať. Všimol si, že má u seba malú sekerku, ktorej sa chcel zmocniť. Tak predstieral, že je veľmi potešený z jeho návštevy.

            Tanuki sa ponúkol zajacovi, že mu bude robiť spoločnosť, čo bolo presne to, čo si zajac želal a očakával. Poznal síce Tanukiho podlé spôsoby, ale predstieral, že je rád v jeho spoločnosti. Snažil sa byť veľmi príjemný, ako sa spolu prechádzali po lese. Ako tak išli spolu, zajac sekerkou sekol do stromu a na niekoľko úderov ho zoťal. Avšak vyhlásil, že strom je preňho príliš ťažký a že ho tam musí nechať. Tanuki sa chcel predviesť a povedal, že preňho by to nebola skoro žiadna záťaž. Tak pozbierali veľké konáre a zajac ich pevne uviazal Tanukovi na chrbát, ktorý si veselo vykračoval domov. Zajac išiel za ním s menším zväzkom konárov.

            Zajac už mal dopredu dobre premyslené, že čo urobí. Hneď ako prišli, nebadane zapálil konáre na chrbte Tanukiho. Ten si to vôbec nevšimol. Len sa spýtal, že čo je to za praskanie, ktoré počuje. „To je len rachot kameňov, ktoré padajú dolu horou,“ povedal zajac. Tanukiho to upokojilo a s odpoveďou bol spokojný. Vôbec si nevšimol, že mu horia konáre na chrbte. Keď mu zrazu začal horieť kožuch. Kričal od bolesti a rýchlo zhodil konáre zo svojho chrbta. Skákal a zavýjal od mučivej bolesti. Ale zajac ho upokojil a povedal mu, že pre takýto prípad vždy nosí zo sebou hojivú mastičku, ktorá mu prinesie okamžitú úľavu. Natrel ňou bambusový list a priložil mu ho na ranu. No hneď nato Tanuki začal vrešťať ešte viacej. Zajac sa na ňom len zabával a bežal za svojím priateľom roľníkom, aby mu povedal, ako dobehol ich nepriateľa. Ale starý muž len smutne pokrútil hlavou. Pretože vedel, že darebák bude trpieť len chvíľu a že sa im zakrátko nato za to odplatí.

            Jediným spôsobom, ako sa pomstiť Tanukimu, bolo zneškodniť ho už navždy. Starý muž a zajac dlho rozmýšľali nad tým, ako sa ho zbavia. Napokon sa rozhodli, že postavia dve loďky, jednu z dreva, druhú z hliny. Zaraz sa pustili do práce. Keď boli obe loďky postavené, obidve natreli farbou. Zajac sa vybral za Tanukim a pozval ho na rybačku. Ten mal stále ešte veľké bolesti. Veľmi sa hneval na zajaca kvôli triku, ktorý naňho zahral. Ale bol veľmi slabý a hladný, tak súhlasil s návrhom. Odprevadil zajaca ku brehu rieky, ku ktorému boli priviazané dve loďky. Obe sa hojdali na vlnách a vyzerali úplne rovnako. Tanuki si všimol, že jedna z nich je väčšia než druhá, teda by sa do nej zmestilo viacej rýb. Tak vyskočil do väčšej loďky, zatiaľ čo zajac si vzal tú, ktorá bola z dreva. Odviazali laná a za chvíľu sa plavili uprostred divokého prúdu rieky ďaleko od brehu. Zajac zobral svoje veslo a tak silno uderil do Tanukiho hlinenej loďky, že tá sa hneď rozpadla na dvoje. Tanuki padol rovno do prúdu rieky, ktorá ho stiahla nenávratne do svojich hlbín, kde sa utopil.

            Potom si to zajac namieril rovno k brehu a povedal, že ich veľký nepriateľ sa napokon utopil. Starý muž sa zaradoval, že sa mu konečne podarilo pomstiť svoju manželku. Vzal zajaca k sebe domov a odvtedy s ním žil spolu šťastne a v pokoji na úpätí ďalekej hory. A aj kvôli tejto príhode sú zajace v Číne a Japonsku považované za veľmi múdre a veľmi vážené.

            [@ Japonské rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]