5*07*/168* Lietajúci kufor **(1,3k)

Kedysi dávno žil raz jeden obchodník, ktorý bol taký bohatý, že by mohol striebrom vydláždiť celú ulicu, a možnože i všetky postranné uličky a chodníky. Ale on to neurobil. Poznal lepší spôsob ako minúť svoje peniaze. Ak niekde minul šiling, dva šilingy dostal späť. Taký on bol vynikajúci obchodník, až pokým nezomrel.

            Jeho syn po ňom zdedil všetky jeho peniaze. Žil veľmi veselý, rozhadzovačný život. Každý večer chodieval do divadla. Z päťlibrových bankoviek robil lietadlá. Namiesto ploských kamienkov hádzal do vody žabky z mincí. Takýmto spôsobom sa mu peniaze rýchlo minuli a zostal na mizine.

            Napokon mu zostali len štyri šilingy. Nemal žiadne oblečenie, až na pár papúč a starý župan. Jeho priatelia sa k nemu už viacej nepriznávali. Ani s ním nechceli chodiť po tej istej strane ulice. Ale jeden z nich, ktorý mal veľmi dobrú povahu, mu poslal starý kufor so správou: „Pobaľ sa!“ To by bolo celkom pekné, lenže on nemal čo zabaliť do kufra. Tak si do kufra vliezol sám.

            Bol to čarovný kufor, lebo hneď ako zatlačil na ňom zámok, ten začal letieť cez komín až ku oblakom, stále ďalej a ďalej. Ale vždy, keď spodok trochu zavŕzgal, sa veľmi obával, že sa kufor rozsype na kúsky a on spraví vo vzduchu veľké salto a rozmliaždi sa na zemi. Radšej na to ani nepomyslieť.

            Takýmto spôsobom sa dostal až do krajiny Turkov. Kufor ukryl medzi stromy pod suché listy. Potom vošiel do mesta. To sa mu podarilo celkom nepozorovane, lebo všetci tam boli oblečení presne ako on, v župane a papučiach. Stretol tam pestúnku s dieťaťom.

            „Ahoj! Turecká pestúnka,“ pozdravil ju, „povedz mi, čo je to za veľký zámok tam blízko mesta, ktorý má okná tak vysoko nad zemou?“

            „Sultánova dcéra tam žije,“ odpovedala mu. „Bolo jej predpovedané, že bude veľmi nešťastná so svojím manželom. Tak ju nikto nesmie navštíviť, ak tam nie je sultán alebo sultánka.“

            „Ďakujem,“ odpovedal obchodníkov syn a odišiel naspäť do lesa. Tam si sadol do svojho kufra a zaletel na strechu zámku. Odtiaľ sa dostal cez okno princeznej do izby, ktorá ležala na pohovke a spala. Bola taká krásna, že mladý obchodník neodolal a pobozkal ju. Vtedy sa ona zobudila a veľmi sa z jeho prítomnosti vystrašila. Ale on jej povedal, že je turecký boh, čo ju veľmi potešilo.

            Sedeli blízko seba a on jej rozprával príbeh o jej očiach. Boli preňho krásne tmavé jazierka, v ktorých jej myšlienky plávali ako morské panny. Jej čelo bolo zasneženou, nádhernou a žiariacou horou. Boli to celkom milé príbehy. Potom sa princeznej opýtal, že či sa zaňho vydá. Ona s tým hneď súhlasila.

            „Ale musíš prísť v sobotu,“ povedala, „pretože vtedy príde ku mne na čaj sultán a sultánka. Budú skutočne hrdí, že ma príde navštíviť boh Turkov. Ale daj si pozor, aby si vedel porozprávať skutočne dobrý príbeh, lebo moji rodičia ich nesmierne milujú. Moja matka má rada niečo dosť morálne so zápletkou a otec zase niečo veselé na zasmiatie.“

            „Áno, ako veno porozprávam nejakú poviedku,“ povedal a rozlúčili sa. Pri odchode mu princezná dala šabľu a zlatú mincu, ktorú mohol minúť.

            Potom odletel preč. Kúpil si nový župan a sadol si pri strom v lese. Začal vymýšľať príbeh, ktorý musel mať do soboty pripravený, čo nebola až taká ľahká záležitosť. Keď ho dokončil, prišla sobota.

            Sultán, sultánka a celý kráľovský dvor s princeznou popíjali čaj. Prijali ho veľmi prívetivo.

            „Porozprávaš nám nejaký príbeh,“ spýtala sa sultánka, „ktorý bude na zamyslenie a zároveň poučný?“

            „Ale zároveň niečo, na čom sa dokážeme zasmiať,“ povedal sultán.

            „Ó, samozrejme,“ odpovedal a začal: „Nuž, pozorne počúvajte. Kedysi dávno bola raz jedna škatuľka zápaliek, ktorá ležala medzi kresadlom a starým železným hrncom, ktoré rozprávali, ako si žili počas mladosti.

            Škatuľka zápaliek začala rozprávať: „My sme zvykli byť na vetvách jedle. Každé ráno sme mávali diamantový čaj, ktorý bol rosou. Celý deň na nás svietilo slnko a malé vtáky nám rozprávali príbehy. Boli sme veľmi bohaté, pretože ostatné stromy boli oblečené len v lete. Ale my sme mali na sebe šaty aj v lete, aj v zime. Potom prišiel drevorubač a naša rodina sa rozdelila. Teraz slúžime na výrobu ohňa a svetla pre ľudí. Preto sme v kuchyni veľmi vážené.“

            „Môj osud bol celkom odlišný,“ povedal hrniec, ktorý ležal vedľa zápaliek. „Odkedy som prišiel na tento svet, ma veľmi veľakrát umyli a veľa som toho navaril. Jediným mojím potešením je, keď sa môžem dobre porozprávať na poličke so svojimi druhmi po večeri, kde ležím čistý a umytý.“

            „Teraz rozprávaš veľmi povýšenecky,“ vyprskol oheň.

            „Áno, rozhodnime, kto z nás je najdôležitejší!“ povedali zápalky.

            „Nie, ja nerád rozprávam o sebe,“ povedal hrniec. „Urobme si radšej večernú zábavu. Poviem vám príbeh z môjho života. – V Baltskom mori pri dánskom pobreží…“

            „Aký krásny začiatok!“ povedali všetky taniere. „To je príbeh, ktorý nás všetkých poteší.“ A koniec príbehu bol taký dobrý, ako začiatok. Hrniec rozprával o svojich druhoch, ktorí sa plavili na lodi. Všetky taniere hrkotali od radosti.

            „My si teraz zatancujeme,“ povedali kliešte na orechy a začali tancovať. Ako vysoko len vedeli zdvihnúť nohu! Keď si ich všimla stará prikrývka na stoličke, skoro praskla od smiechu. Kanvica chcela spievať, ale povedala, že je prechladnutá. Že nemôže spievať, keď sa v nej nevarí voda. V okne bolo staré pero. Nebolo na ňom nič zvláštne, azda len to, že bolo až moc namočené do atramentu. Ale ono bolo na to hrdé. „Ak kanvica nebude spievať,“ povedalo pero, „vonku je slávik, ktorý môže zaspievať.“

            „Myslím, že nie je vhodné,“ povedala kanvica, „aby tu spieval nejaký cudzí vták.“

            „Poďme sa chvíľu zabávať,“ povedali všetky veci v kuchyni.

            No zrazu sa otvorili dvere a do kuchyne vošla kuchárka. Všetko naraz celkom stíchlo. Nebolo počuť vôbec žiaden zvuk. Ale hrniec vedel, aký bude teraz dôležitý.

            Kuchárka zobrala zápalky a zapálila s nimi oheň. Ako len na nich prskali plamene! „Teraz všetci vidia, že sme najdôležitejšie,“ pomysleli si zápalky. „Ako len prskáme a horíme plameňom.“ Ale napokon celé zhoreli až na popol.“

            „To bol veľmi zaujímavý príbeh!“ povedala sultánka. „Úplne sa cítim, ako keby som zapaľovala v kuchyni zápalky.“

            „Áno, skutočne,“ povedal sultán. „V pondelok sa môžeš zosobášiť s našou dcérou.“ A k mladému mužovi sa začali správať ako ku vlastnej rodine. Dohodli svadbu a večer predtým bolo osvetlené celé mesto. Na všetkých uliciach sa rozdávali sušienky a perníky. Pouliční chlapci stáli na špičkách, kričali „Hurá!“ a pískali na svojich prstoch. Vládla tam veľmi dobrá nálada.

            „Teraz ich musím potešiť,“ pomyslel si obchodníkov syn. Nakúpil rôzne ohňostroje, rakety a prskavky, aké sa len dajú predstaviť. Položil ich do kufra a vyletel s nimi vysoko do vzduchu. Ako len horeli a žiarili nad celým mestom! Všetci Turci vyskakovali tak vysoko, že im ich papuče vyletovali až ponad hlavy. Takú žiaru a trblietanie na oblohe nikdy predtým ešte nezažili. Teraz už všetci vedeli, že sa princezná ide sobášiť so samotným bohom Turkov.

            Hneď ako mladý obchodník priletel s kufrom opäť do lesa, pomyslel si: „Teraz sa pôjdem pozrieť do mesta, ako sa im predstavenie páčilo.“ To bolo celkom prirodzené, že sa to chcel dozvedieť. Ach, aké len príbehy mu rozprávali ľudia! Každý, koho stretol, to videl odlišne. Ale podľa všetkých to bolo veľmi nádherné.

            „Videl som samotného tureckého boha,“ jeden z nich povedal. „Mal oči ako žiariace hviezdy a bradu ako morská pena.“

            „Letel vysoko vo vzduchu vo svojom ohnivom plášti,“ povedal druhý. Všetci o ňom rozprávali úžasné veci. Na druhý deň sa mala konať jeho svadba.

            Potom odišiel do lesa, aby si sadol do svojho kufra. Ale čo sa s ním stalo! Kufor bol celý zhorený. Iskra z ohňostroja ho zapálila a zhorel až na popol. Už nemohol viacej letieť a prísť za svojou nevestou.

            Princezná ho očakávala na streche celý deň. Možnože tam čaká doteraz.

            A obchodníkov syn sa potom potuloval po celom svete a rozprával príbehy. Hoci tieto už neboli také veselé, ako ten o zápalkách.

            [@ Hans Andersen, Andrew Lang, Robert Hodosi]