5*08*/169* Snehuliak **(1,5k)

„Ako je úžasne chladno. Mrzne. Celé moje telo len tak praská!“ povedal Snehuliak. „Studený vietor by z každého i dušu odfúkol! A ako tá ohnivá vec na oblohe zazerá!“ Myslel tým slnko. „Ale nedonúti ma ani len žmurknúť. Zostanem studený a pekne pohromade.“

            Namiesto očí mal na hlave dva hranaté uhlíky. Ústa mal spravené zo starých hrabieľ. Takže mal aj zuby. Narodil sa uprostred kriku a smiechu chlapcov. Zdravili ho zvončeky a praskajúce laná na saniach. Slnko zašlo za kopce. Na tmavú modrú oblohu vystúpil veľký, okrúhly, jasný, a krásny mesiac v splne.

            „Tam, na opačnej strane, je znovu!“ povedal Snehuliak, pozerajúc na mesiac. Myslel tým, že znovu vyšlo slnko. „Dúfam, že tam bude visieť a svietiť, aby som sa dobre videl. Želám si, aby som vedel, ako sa dá pohnúť z jedného miesta na druhé. Veľmi rád by som sa chcel hýbať. Keby som mohol, by som sa kĺzal po ľade sem a tam. Videl som, ako to robili chlapci. Ale nejako predsa len neviem bežať.“

            „Baf-baf!“ zaštekal starý pes na dvore. Mal dosť chrapľavý hlas a nevedel veľmi dobre štekať. Hlas mu zachrípol, keď bol ešte mladý a sedával vnútri pred pecou ako domový pes. „Slnko ťa čoskoro naučí behať!“ povedal pes. „Minulú zimu som videl tvojho predchodcu, dokonca pred ním jeho ďalších predchodcov! Všetci snehuliaci utiekli preč!“

            „Ja ti nerozumiem, priateľ môj,“ povedal Snehuliak. „Tamtá vec tam hore ma má naučiť behať?“ Myslel tým mesiac. „Nuž, tá vie určite veľmi dobre behať, lebo som ju videl celkom jasne pred chvíľou na opačnej strane.“

            „Ty vôbec nič o tom nevieš,“ povedal pes. „Veď si bol len dnes urobený. Tá vec, ktorú vidíš tam hore, to je mesiac. Tá druhá vec, ktorú si videl zapadať na oblohe na opačnej strane, to je slnko. Ono vyjde znovu zajtra ráno a veľmi skoro ťa naučí ako bežať dolu odkvapom. Počasie sa onedlho zmení. Už cítim bolesť v mojej ľavej zadnej nohe. Počasie sa určite zmení.“

            „Ja mu vôbec nerozumiem,“ povedal Snehuliak. „Ale mám dojem, že hovorí o niečom veľmi nepríjemnom. Tá vec, ktorá tak žiari a potom zmizne, slnko, ako ho volá pes, nie je mojím priateľom. Viem to od prírody, inštinktom.“

            „Baf-baf!“ zaštekal pes a tri razy sa prešiel okolo seba. Potom sa skrčil do svojej búdy, ľahol si a zaspal. Nad ránom padla na celé susedstvo hustá vlhká hmla. Ľadový vietor priniesol so sebou námrazu. Ale keď vyšlo slnko, bol to nádherný pohľad. Stromy a kríky boli pokryté inovaťou a vyzerali ako drevené koraly. Na každej vetve boli husté, dlhé, biele kvetnaté obrazce. Najjemnejšie vetvičky, ktoré sa v lete strácajú medzi listami, sa dostali na popredné miesto. Boli ako lesknúca sa biela pavučina. Brezy sa kývali vo vetre. Keď zasvietilo slnko, všetko sa trblietalo a iskrilo, akoby to bolo posypané diamantovým prachom. Na zasneženej prikrývke bolo vidno ležať množstvo veľkých diamantov.

            „Nie je to nádherné, všakže?“ zvolalo dievča, ktoré sa prechádzalo s mladým mužom po záhrade. Zastali pri Snehuliakovi a pozerali sa na lesknúce stromy. „Leto nedokáže ukázať krajší obraz,“ povedala. Pritom sa jej nádherne leskli oči.

            „A v lete sa tiež nedá ani postaviť takýto kamarát zo snehu,“ povedal mladý muž a ukázal na Snehuliaka. „Ten je krásny!“

            Dievča sa zasmialo a pokývalo súhlasne hlavou. Potom si spoločne vykračovali veselo ďalej.

            „Kto boli tí dvaja?“ spýtal sa Snehuliak psa. „Ty si dlhšie na tomto dvore než ja. Poznáš ich?“

            „Áno, poznám ich,“ odpovedal pes. „Ona ma často hladká a on mi dáva kosti. Neuhryznem ani jedného z nich!“

            „Ale kto sú oni?“ spýtal Snehuliak.

            „Milenci!“ odpovedal pes. „Oni pôjdu do tej istej búdy a spoločne budú ohrýzať tú istú kosť!“

            „Sú oni také isté bytosti ako my?“ spýtal sa Snehuliak.

            „To sú naši páni,“ odpovedal pes. „Je pravda, že tí, ktorí sú na svete len jeden deň, vedia toho len veľmi málo. – To je poznatok, ku ktorému som prišiel. Teraz som už starý a múdry. Poznám každého v dome. Dokonca si pamätám čas, kedy som ležal vo vnútri, a nie v tejto studenej búde. Baf-baf!“

            „Zima je skvelá,“ povedal Snehuliak. „Povedz mi viacej. Ale netras toľko reťazou, lebo vtedy praskám!“

            „Baf-baf!“ zaštekal pes. „Oni zvykli hovoriť, že som ich pekný malý maznáčik. Vtedy som ležal na zamatovom vankúši v dome môjho pána. Moja pani sa o mňa starala, bozkávala ma a hladkala. Nazývala ma svojím miláčikom. Sladká malá Alica! No potom som narástol. Dala ma gazdinej a ja som odišiel do kuchyne. Môžeš ju vidieť odtiaľ, kde stojíš. V tej izbe som bol pánom, lebo ním som skutočne bol, keď som bol s gazdinou. Samozrejme to bolo menšie miesto ako na poschodí, ale oveľa pohodlnejšie. Pretože ma netrápili a nenaháňali deti ako predtým. Moje jedlo bolo rovnako dobré a niekedy i lepšie. Mal som vlastný vankúš. Bola tam aj pec, ktorá je v tomto ročnom období tou najlepšou vecou na svete. Zvykol som sa zakradnúť pod pec a vyhrievať sa tam. Ach jáj! Ešte stále často snívam o tej peci! Baf-baf!“

            „Azda je pec taká krásna?“ spýtal sa Snehuliak. „Je to niečo ako ja?“

            „Ona je tvojím presným opakom! Je uhľovo-čierna a má dlhý krk z mosadznej rúry. Jedáva horiace drevo. Takže jej z úst šľahajú horúce plamene. Bolo veľmi príjemné sa vyvaľovať blízko pri nej. Pod ňou bolo v zime najlepšie. Môžeš ju vidieť cez okno odtiaľ, kde stojíš.“

            A Snehuliak pozrel tým smerom. Uvidel nahladko vyleštený predmet s mosadznou rúrou. Mohol vidieť mihotanie ohňa, ktoré osvetľovalo celú miestnosť aj vonku padajúci sneh. Snehuliak sa cítil úžasne šťastný. Doľahol naňho taký pocit, ktorý nevedel vysvetliť. Ale tí, ktorí nie sú snehuliaci, ho poznajú.

            „Prečo si ju opustil?“ spýtal sa Snehuliak. Mal dojem, že taká vec musí byť dáma. „Ako si mohol opustiť také dobré miesto?“

            „Musel som,“ odpovedal pes. „Vyviedli ma cez dvere von a uviazali ma tu o reťaz. Pohrýzol som najmladšieho chlapca na nohe. Pretože mi chcel zobrať kosť, ktorú som obhrýzal. Pomyslel som si – kosť za kosť! Ale oni sa veľmi nahnevali. Od toho času som tu uviazaný na reťazi. Medzitým som stratil svoj hlas. Nepočuješ, ako chrapľavo štekám? Baf-baf! Neviem hovoriť tak ako ostatné psy. Baf-baf! A to bol koniec môjho šťastia!“

            Snehuliak ho však už viacej nepočúval. Pozeral do izby, kde žila gazdiná. Obdivoval pec, ktorá stála na svojich štyroch železných nohách, a zdalo sa, že je rovnakej veľkosti ako Snehuliak.

            „Ako vo mne niečo praská!“ povedal. „Azda sa nikdy nedostanem dovnútra? Istotne je to len nevinné želanie. A naše nevinné želania by mali byť splnené. Musím sa dostať dnu a ľahnúť si pri sporák, aj keby som mal kvôli tomu rozbiť okno!“

            „Dovnútra sa nikdy nedostaneš!“ povedal pes. „A ak by sa ti to podarilo tak by si sa vyparil. Baf-baf!“

            „Ja už asi pomaly odchádzam!“ odpovedal Snehuliak. „Myslím, že niečo vo mne praská!“

            Celý deň pozeral Snehuliak cez okno dnu. Za súmraku večer sa izba zdala byť veľmi prívetivá a lákavá. Z pece vychádzal mierny oheň. Nežiarila tak ako slnko alebo mesiac, ale tak ako len pec dokáže svietiť, keď ju kŕmia drevenými polenami a konármi. Keď sa dvere na izbe otvorili, tak sa žiara z pece zvláštnym spôsobom rozšírila a červeným svetlom osvietila bielu tvár Snehuliaka.

            „Ja to už nedokážem viacej vydržať!“ povedal. „Ako len nádherne tá pec vyzerá s vyplazeným ohnivým jazykom!“

            Bola to dlhá noc. Snehuliakovi však ubehla veľmi rýchlo. Stál tam so svojimi príjemnými myšlienkami, ktoré na ňom mrzli, a pomaly praskal.

            Nasledujúce ráno boli tabuľky na kuchynských oknách pokryté ľadom. Rástli na nich tie najkrajšie ľadové kvety, aké si mohol len priať snehuliak. Okno sa neotvorilo. Nemohol uvidieť pec, o ktorej si myslel, že je krásna dáma. Všade na okolí počul praskanie, aj vo vnútri seba. Bola taká námraza, ktorá by sa páčila každému snehuliakovi. Ale tento Snehuliak bol odlišný. Ako by len mohol byť šťastný?

            „Ty máš veľmi zlú chorobu na Snehuliaka,“ povedal pes. „Túžiš o niečom, čo nemôžeš mať. Ja som tým tiež trpel, ale dostal som sa cez to. Baf-baf!“ zaštekal. „Už sa mení počasie!“ dodal.

            A počasie sa zmenilo. Prišiel odmäk. Snehuliak sa pomaly začal roztápať. Nepovedal vôbec nič. A to neveštilo nič dobrého. Až jedno ráno sa úplne roztopil. A pozrimeže! Tam kde stál, zostala stáť metla, okolo ktorej bol postavený Snehuliak.

            „Áh jaj! Teraz už rozumiem, prečo tak miloval pec,“ povedal pes. „To je metla, ktorú používajú na čistenie pece. Snehuliak mal v sebe ukrytú metlu. Preto bol taký zvláštny! A už je po ňom. Odtiekol dolu odkvapom! Baf-baf!“

            A zanedlho zima skončila. „Baf-baf!“ štekal od radosti pes.

            Ale mladé dievča spievalo:

„Lesy by mali zelený šat mať!

Vŕbam vlnené rukavice dať!

Spieva nám kukučka i škovránok.

Február prinesie každému jarný vánok.

Moje srdce ti spieva pieseň sladko.

Horúce slnko zdraví nás, a aj havko.“

            A na Snehuliaka si už nikto nespomenul.

            [@ Hans Andersen, Andrew Lang, Robert Hodosi]