5*09*/170* Košeľový golier **(0,8k)

Kedysi dávno žil raz jeden obdivuhodný džentlmen. Jeho celý majetok na tomto svete pozostával z obuváka a kefy na vlasy. Ale mal aj najkrajší košeľový golier na svete, o ktorom sa teraz dozvieme príbeh.

            Tento košeľový golier bol už taký starý, že pomýšľal na sobáš. I stalo sa jedného dňa, že on a podväzok sa dostali spolu do koryta na pranie.

            „Ahoj!“ povedal golier. „Nikdy predtým som nevidel niečo takého tenkého, jemného, elegantného, a pekného! Môžem sa spýtať na tvoje meno?“

            „Ja ti ho nepoviem,“ odpovedal podväzok.

            „Na ktorom mieste zvyčajne bývaš?“ spýtal sa golier.

            Ale podväzok bol zahanbený a nemyslel si, že by bolo vhodné niečo odpovedať.

            „Možnože si opasok?“ spýtal sa golier. „Alebo ozdobný pás? Pretože vidím, že sa určite používaš aj ako ozdoba, moja pekná slečna!“

            „Nemal by si sa so mnou rozprávať!“ odpovedala slečna Podväzková. „Som si istá, že som ti na to nedala žiadne povolenie!“

            „Keď je niekto taký pekný, ako ty,“ povedal pán Golier, „nie je to dostatočne vyzývavé na rozhovor?“

            „Choď preč! Nechoď ku mne tak blízko!“ povedala slečna Podväzková. „Vyzeráš byť džentlmen!“

            „A aj ním som a veľmi nóbl džentlmen!“ povedal pán Golier. „Vlastním obuvák a kefu na vlasy!“ To však nebola pravda. Tie veci patrili jeho pánovi. Lenže on sa veľmi rád vychvaľoval.

            „Nechoď ku mne tak blízko!“ povedala slečna Podväzková. „Nie som zvyknutá na také zaobchádzanie!“

            „Aká pretvárka!“ povedal pán Golier. Potom ich vzali z koryta na pranie, naškrobili a zavesili na stoličku, aby vyschli na slnku. Napokon ich položili na žehliacu dosku. Prišla k nim žeravá žehlička.

            „Pani vdova!“ povedal košeľový golier. „Drahá pani vdova! Zo mňa sa stáva niekto úplne iný. Všetky moje záhyby vychádzajú na povrch. Veď ty do mňa vypaľuješ dieru! Uf! Prestaň, prosím ťa!“

            „Ty otrhaná handra!“ povedala žehlička. Hrdo cestovala po košeľovom golieri. Myslela si, že je parný stroj a že by mala na stanici ťahať nákladné vlaky.

            „Otrhaná handra!“ povedala.

            Košeľový golier bol na okraji dosť roztrhnutý, tak nožnice odrezali vyčnievajúce nite.

            „Ó!“ povedal pán Golier. „Ty musíš byť tanečnica! Ako vysoko dokážeš vykopnúť nohou! Toto je najkrajšia vec, ktorú som kedy len videl! Nikto ťa nedokáže napodobniť!“

            „Vy by ste mali byť vojvodkyňa!“ povedal golier. „Moje celé vlastníctvo pozostáva z nóbl džentlmena, obuváka a kefy na vlasy. Keby som len mal vojvodstvo!“

            „Čože? On sa chce so mnou zosobášiť?“ povedali nožnice a ostro zastrihli do goliera. Takže už nebol dobrý na nič a musel byť odložený stranou.

            „Nuž, musím dať svoju ponuku kefe na vlasy!“ pomyslel si košeľový golier. „To je priam úžasné, aké nádherné vlasy máš, madam! Nepomýšľala si ešte na sobáš?“

            „Ale áno, už som na to myslela!“ odpovedala kefa na vlasy. „Som zasnúbená s obuvákom!“

            „Zasnúbená!“ zvolal košeľový golier. Teraz už nebol nikto, s kým by sa mohol zosobášiť. Tak sa rozhodol pohŕdať manželstvom.

            Čas sa míňal a košeľový golier sa ocitol vo vreci s handrami do továrne na papier. Boli tam rôzne druhy handier, jemné na jednej kope a hrubšie na druhej. Presne tak ako to malo byť. Všetky mali toho dosť čo rozprávať. Najviacej toho rozprával košeľový golier, pretože bol beznádejný chvastúň.

            „Ja som mal veľké množstvo ľúbostných pomerov!“ povedal. „Vôbec ma nenechali na pokoji. Aký som ja bol nóbl džentlmen, celý naškrobený! Mal som obuvák a kefu na vlasy, ale nikdy som ich nepoužil. Mali ste ma vtedy len vidieť! Nikdy nezabudnem na svoju prvú lásku! Bola to slečna Podväzková, taká jemná, mäkká a pekná! Kvôli mne sa hodila do koryta na pranie! Ďalšia bola vdova žehlička, ktorá zahorela láskou ku mne. Ale ja som ju nechal osamote, spálila sa až do čierna. Potom nasledovala tanečnica, nožnice, ktorá mi spôsobila ranu, čo spôsobilo, že som teraz tu. Ona bola veľmi divoká! Moja vlastná kefa na vlasy sa do mňa zaľúbila a následne stratila všetky svoje vlasy. Áno veľa som toho zažil doteraz. Najviacej mi je ľúto podväzok. Myslím pani Podväzkovú, ktorá sa hodila za mnou do koryta na pranie. Veľa mám toho na svedomí. Mal som rušný život. Teraz je najvyšší čas, aby sa zo mňa stal biely papier!“

            A tak sa aj stalo! Spravili z neho biely papier, na ktorý sa dá vytlačiť tento príbeh. A to preto lebo sa tak strašne vychvaľoval vecami, ktoré neboli pravdou. I my by sme si to mali vziať k srdcu, aby sa nám niečo také nestalo. Pretože nevieme, či niekedy neskončíme vo vreci na handry a nespravia z nás biely papier, na ktorý vytlačia celý náš príbeh, dokonca i tie najtajnejšie záležitosti. Takže keď ideme do sveta, musíme mať vždy na pamäti príbeh o bielom golieri.

            [@ Hans Andersen, Andrew Lang, Robert Hodosi]