5*01*/162* Útek mačiek **(1,0k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil jeden kocúr, ktorý bol obdivuhodne krásny. Jeho srsť bola jemná a žiarila ako hodváb. Mal múdre zelené oči, ktorými dokázal vidieť aj v noci. Jeho meno bolo Gon. Patril učiteľovi hudby, ktorý ho mal tak veľmi rád a bol naňho taký hrdý, že by ho neopustil za nič na svete.

            Neďaleko domu učiteľa hudby bývala pani, ktorá vlastnila najkrajšiu malú mačičku nazývanú Koma. Bol to taký drahý miláčik. Veľmi elegantne žmurkala očami a čistotne a upravene jedávala svoju večeru. Keď dojedla, tak si svojím malým jazýčkom tak lahodne utrela svoj ružový nos, že jej pani nikdy neunavilo, aby jej zakaždým nepovedala: „Ach, Koma, čo by som len robila bez teba?“

            I stalo sa jedného dňa, keď boli títo dvaja na večernej prechádzke, že sa stretli pod stromom čerešne. Hneď od začiatku sa do seba šialene zamilovali. Gon už dlho cítil, že nastal preňho čas, aby si našiel manželku, lebo všetky dámy v susedstve mu preukazovali veľa pozornosti, až bol z toho celý nesmelý. Lenže jeho bolo veľmi ťažké uspokojiť. Nezaujímal sa ani o jednu z nich. No teraz, predtým, ako mal čas rozmýšľať, ho Amor zaplietol do svojej siete a jeho srdce sa zaplnilo láskou voči Kome. Ona mu opätovala lásku a svoje vášnivé pocity. Lenže, ako i každá žena, mu porozprávala o ťažkostiach, ktoré im stoja v ceste za spoločným šťastím. Tak Gon poprosil svojho pána, aby kúpil Komu, ale jej pani sa s ňou vôbec nechcela rozísť. Potom sa táto pani spýtala učiteľa hudby, či jej nepredá Gona. Ale ten takýto návrh tiež odmietol a veci zostali po starom ako predtým.

            Postupom času láska tohto páru narástla do takého rozmeru, že aby uspokojili svoje city, sa rozhodli, že spoločne odídu preč za šťastím. Tak za jednej mesačnej noci sa vykradli zo svojich domovov a namierili si to do neznámeho sveta. Celý deň statočne kráčali pod žiarivým slnkom a svoje domovy nechali ďaleko za sebou. K večeru sa ocitli vo veľkom priestrannom parku. Obidvom vandrovníkom bolo moc horúco a boli už dosť unavení. Tráva sa im tam zdala byť hebká a priam ich núkala, aby si na nej odpočinuli. Stromy na nich vrhali lahodný chladivý tieň. Keď tu zrazu sa v tomto raji ukázal veľký obor v tvare obrovského psiska! Skákal a rútil si to smerom k nim. Pritom ceril na nich svoje ostré tesáky. Koma zavrešťala a náhlivo vyliezla hore na čerešňu. No Gon zostal stáť smelo na mieste. Bol pripravený na zúrivý boj, lebo cítil, ako ho zo stromu pozoruje jeho Koma. Tak sa nechcel len tak vzdať a cúvnuť pred nebezpečenstvom. Ale bohužiaľ! Jeho odvaha nestačila na to, aby zvládol taký prudký nával obrovského a silného nepriateľa, ktorý doňho mocne strčil. Koma si to zo svojho bidla na strome všimla a zavrešťala celou svojou silou, dúfajúc, že ju niekto začuje a príde im na pomoc. Našťastie sluha princeznej, ktorej patril park, prechádzal okolo. Zahnal psa. Zdvihol do náručia roztraseného Gona a odniesol ho ku svojej panej.

            Tak úbohá malá Koma zostala sama, zatiaľ čo Gon sa dostal do nových ťažkostí. Ani prinajmenšom nevedel, čo má robiť. Aj keď sa mu dostávalo pozornosti od princeznej, ktorá bola potešená jeho krásou a peknými spôsobmi, neuspokojilo ho to. Bolo však zbytočné bojovať proti osudu. Mohol len čakať, ako sa veci vyvinú.

            Princezná, Gonova nová pani, bola taká dobrá a láskavá, že ju všetci mali radi. Mala by šťastný život, keby sa do nej nezaľúbil jeden had, ktorý ju neustále otravoval svojou prítomnosťou. Jej sluhovia mali príkazy odohnať ho preč, hneď ako sa ukáže. Ale oni neboli opatrní a had bol veľmi prefíkaný. Tak sa niekedy stalo, že prekĺzol vedľa nich, objavil sa pred princeznou a vystrašil ju. Jedného dňa sedela v izbe a hrala na svoj obľúbený hudobný nástroj. Keď vtom pocítila, ako sa jej niečo kĺže po šerpe. Uvidela, ako sa ju jej nepriateľ snažil pobozkať na líce. Zakričala a hodila sa dozadu. Gon, ktorý bol skrútený na malej stoličke pri jej nohách, porozumel jej strachu a jedným skokom uchopil hada za krk. Zahryzol sa doňho a poriadne ním zatriasol. Hodil ho na zem, kde zostal ležať a bolo po ňom. Už viacej neotravoval princeznú. Tá zobrala Gona do náručia. Chválila ho a hladkala. Postarala sa o to, aby mal na jedenie tie najlepšie kúsky, na ležanie ten najmäkší koberček. Nebolo by nič na svete, čo by si ešte želal, len keby sa mohol znovu stretnúť s Komou.

            Čas sa pomaly míňal. Jedno ráno Gon ležal pred vchodovými dvermi a vyhrieval sa na slnku. Lenivo pozeral na svet, ktorý sa rozprestieral pred ním. Vtom v diaľke uvidel ako jedna veľká mačka trápila a zle zaobchádzala s nejakou malou mačičkou. Zúrivo medzi ne vyskočil a zahnal veľkú mačku preč. Potom sa otočil k malej mačičke, aby ju upokojil. Jeho srdce mu poskočilo od radosti, keď zistil, že je to jeho Koma. Najprv ho Koma nespoznávala. Gon medzičasom narástol na veľkého a veľmi vznešeného kocúra. Ale keď jej povedal, že kto on je, jej radosť nepoznala hraníc. Obtierali si o seba svoje nosy a škrabkali sa navzájom po tvári znova a znova. Ich pradenie bolo počuť na míle ďaleko.

            Labka v labke sa objavili pred princeznou a povedali jej svoj životný príbeh plný utrpenia. Princezná sa zo súcity rozplakala a sľúbila im, že ich už nič nerozdelí a že môžu žiť spolu s ňou až do konca svojich dní. Po istom čase sa princezná zosobášila. Princovi v parku paláca povedala všetko o jej dvoch mačkách. Povedala mu aj to, aký bol Gon statočný a zachránil ju pred nepriateľským hadom.

            Keď si to princ vypočul, prisahal, že ich nikdy neopustí a že pôjde s nimi, kdekoľvek len pôjde princezná. Tak to dopadlo tak, ako si princezná želala. Gon a Koma mali mnoho malých mačeniec a princezná s princom veľa detí, ktoré sa hrali spolu a boli priateľmi po celé svoje životy.

            [@ Japonské rozprávky, von David Brauns, Wilhelm Friedrich, Andrew Lang, Robert Hodosi]